Tak milý Tom a Lenka,
ubehol mesiac od pobytu v tme? To ma celkom šokovalo, ale vzhľadom na to, že je každý deň nabitý, sa tomu ani veľmi nečudujem..
Pár mesiacov som sa hrala s myšlienkou na pobyt v tme
Môj príbeh je prozaický, prišiel mi pocit, že mám ísť do tmy, pár mesiacov som sa s ním hrala a potom začala hľadať, kam pôjdem. U vás mi to podľa webu prišlo najsrdečnejšie a tak nejako bez zbytočného pozlátka a balastu, a tak som vás oslovila. Bola som veľmi rada, že som dostala termín až o pol roka, pretože som vedela, že sa má ešte niečo stať, aby som si pobyt v tme užila…stalo sa veľa vecí a ja som silnela a silnela, až som cítila, že sa začínam tešiť a byť zvedavá sama na seba. Strachy, ktoré boli pred pol rokom, už zmizli, veľa vecí sa vyriešilo už len samotným rozhodnutím pozrieť sa na seba – taká ja som a ak sa podarí, napríklad si ujasniť, čo by som rada v ďalších rokoch so svojím životom.
Na pobyt v tme som išla pešo
Nástup bol úžasný, prišla som (pešo) s ťažkým batohom a ufúľaná, takže moja jediná starosť bola sprcha, jedlo a zhasnúť. Tomáš mi vysvetlil čo a ako, všetko sa mi zdalo jednoduché na pochopenie ( a tak to bolo aj v skutočnosti), a tak som sa osprchovala, najedla a hneď zhasla. čakala som, čo bude, nič neprichádzalo, len pocit, že sa mám zoznámiť s miestnosťou a zistiť, či by som si náhodou nevyrobila nejaký strach sama, keď sa neukazuje ha ha no tak som vliezla pod posteľ, prechádzala popri stenách, išla na záchod a nikde nič…tak si hovorím ľahnem a spím…a ono nič…únava nikde, ja oči dokorán, občas som si zacvičila, pomeditovala a snažila sa odhadnúť, koľko je hodín….mala som totiž zase hlad ha ha ..Tomáš mi priniesol na druhý deň jedlo, to som sa snažila nezjesť naraz a potom som zase len ležala a driemala…prichádzali zvláštne sny…z niektorých som sa zobudila vystrašená, ale potom som si uvedomila, že ten strach nemusím riešiť, a bolo mi dobre…z jedného sna som sa zobudila s plačom a prosila o odpustenie ľudí, ku ktorým som to tak cítila…bolo to úžasné !!! Plakala som si pekne nahlas, rozprávala som sa sama so sebou nahlas…nikto ma nevidel, nepočul, ani ja som nikoho neriešila, len ten pocit odpustenia…nič veľa iné sa nedialo, len pocit, že netreba nič robiť, ani sa hýbať…pocit prázdneho časopriestoru, v ktorom tak nejako visím 🙂
Po návrate som dostala zápal očí, ktorý mi veľmi pomohol ďalších štrnásť dní pekne nepozerať von, ale dovnútra…každý deň ďakujem za všetko, čo je mi dané, a som vďačná, že som si mohla urobiť zastavenie, ktoré prišlo v pravý čas a plynulo nadviazalo na celý môj predošlý duchovný aj fyzický život.
Priatelia, ak vás to ťukne, nebojte sa, keď prijmete rozhodnutie, kým prídete na rad v tme, väčšina vecí sa vyrieši sama 🙂
Krásne životy všetkým praje Maru 🙂
