Zdravím vás, Tomáš a Lenka,
chcel som sa vám s poďakovaním za možnosť zakúsiť tmu aj za perfektný a príjemný servis počas pobytu vo svätyni ozvať sám už skôr…
Pokúsim sa zhrnúť, čo pre mňa skúsenosť pobyt v tme znamená. Ak v tom nájdete niečo aspoň trochu užitočné, pokojne to použite na stránky pre ostatných.
K pobytu v tme ma priviedli knihy o Tibete
O praktikách dobrovoľného a cieleného pobývania v tme som sa kedysi dozvedel z knižiek o Tibete, Nepále, o joge, ale o tom, že sa niečo také deje aj u nás, až v relácii Duše K, kam si Jaroslav Dušek ako hosťa pozval Romana Mlejnka, speleológa, ktorý naozaj absolvoval dlhé pobyty v tme v krasových jaskyniach – to mi prišlo trochu až príliš drsné. Potom som na nete listoval ponukou pobytov v tme v ľudskejších podmienkach a narazil som na tú vašu. Bola mi sympatická, takže sme sa objednali aj s Evinou.
V tme prišlo, čo som celkom nečakal, a pobyt, ako som si ho predstavoval, podľa týchto predstáv veľmi neprebehol. Predstavám sa asi nedá celkom ubrániť, ale pri konfrontácii s realitou sa väčšinou ukážu ako obyčajné mentálne cvičenie. Nie príliš užitočné 🙂
Krízu v tme mi pomohla prekonať joga
Naopak užitočnou sa ukázala skúsenosť s jogou (či už pránájámou, ásanami), čchi-kungom (najviac Žltý mních – zaberie málo miesta a nie je taký náročný na rovnováhu, ktorá v tme potrápi; pri Ôsmich kusoch brokátu som narážal rukami do stropu), meditačnými a koncentračnými cvičeniami; to pomohlo prekonať krízy, ktorých bolo zopár.
Niektorí praktizujúci hovoria, že prespali prvý deň či dva – ja som spal normálne, teda skôr málo. Spánok sa s každým ďalším dňom skracoval a trhal. Ku koncu som už nespal takmer vôbec. Až poslednú noc som skoro zaspal budík.
Jedla bolo dosť a chutilo mi. Prekvapilo ma, ako veľmi jem očami, pretože v tme mi nerobilo problém spoznať, že mám dosť, hoci v nádobe ešte zostávalo. A dokázal som nedojesť. Aspoň nie hneď.
Pocit z tmy – napríklad ju nevnímam ako čiernu.
Nemožnosť zrakovej kontroly viedla k tomu, že som sa skutočne dokázal uvoľniť až v druhej polovici terapie tmou. Inak som bol stále v stave akejsi miernej paniky, ľahkého stresu. Čo zase na druhej strane asi zostrilo a prehĺbilo vnímanie prítomného okamihu. A že to občas bola sila.
Bolo to iné, keď som mal zatvorené či otvorené oči – s otvorenými očami boli vizuálne predstavy chabejšie, menej farebné a chudobne štruktúrované. Zato so zatvorenými, to boli plejády farieb, nádherne presvetlené fraktálne formácie, modely svetov … S každým ďalším dňom sa však rozdiely zmenšovali, farby bledli, no tvary sa viac cizelovali, pribúdalo detailov.
Niekedy som zažil premenu hmatových podnetov na vizuálne. Napríklad pri sprchovaní po mne namiesto vody stekalo nádherné zlatozelené svetlo; studená voda bola viac do modra, teplá viac do zelena. Ale to sa tiež dialo len prvé dva dni a potom to prestalo.
Priestor sa mi počas pobytu v tme menil
… Keď som ležal, priestor okolo sa plynulo menil z gotickej kaplnky na hinduistický chrám, potom som bol zase v zrube a hneď v jaskyni … ale vždy som po ľavej strane „videl“, že stena je husto porastená veľmi sýtozelenými a nezvyčajne tvarovanými listami. Rovnako bola porastená aj stena predo mnou, na pravej strane. Keď som po týždni vyšiel von, zistil som, že v miestach, kde boli steny vo vízii porastené, naozaj rastú stromy – myslím, že jabloň a hruška. A teraz neviem, či som sa akosi mentálne-energeticky prepojil s ich existenciou, alebo som ich podprahovo zaznamenal ešte pred vstupom do chatky a potom, rovnako ako ďalšie obsahy nevedomia, mimovoľne vizualizoval a umiestnil do predstavy. Tá prvá možnosť by sa mi páčila viac.
Všemožných vízií bolo veľa, popri tých, čo podnecovali eufóriu, aj také, v ktorých sa asi prejavili temné stránky mojej osobnosti, ktoré vytesňujem, mimovoľne, keďže o tom neviem, a dali mi zažiť chvíle čírej hrôzy a desu, proti ktorých surovej brutalite boli dychové cvičenia a akési pokusy o racionalizáciu situácie prakticky na nič. Prežitie takých chvíľ však viedlo k sebaprijatiu.
Jednou z vecí (a najskôr tou najpodstatnejšou) bol vo výsledku zážitok vlastnej smrteľnosti, ktorý stále pretrváva a dopraje mi luxus takmer neustáleho vnímania prítomného okamihu. Vďaka tomu sa častejšie teším z vecí a situácií, ktoré predtým prebiehali a zapadli bez povšimnutia. Čo bola škoda. Deň sa mi teraz zdá dlhší, asi ako deťom.
Pobyt v tme mi dal možnosť stretnúť sa so sebou, snáď troška niečomu porozumieť, príležitosť skúsiť využiť čas len a len pre seba bez toho, aby som z toho mal mať výčitky svedomia, jednoducho napriek obmedzeniu zažiť kus slobody. Takže, s troškou pátosu, vyzerať svetlo v temnotách.
Snažil som sa napísať hneď, ako ste sa ozvali, ale sčasti pre pracovnú zaneprázdnenosť a sčasti preto, že som si musel niektoré emócie a pocity ohľadom tmy sám ujasniť a pokúsiť sa ich previesť do konkrétnejších tvarov – do slov, to trvalo dlhšie.
Ako som hovoril už pri našej rozlúčke: pobyt v tme bol veľmi inšpiratívny.
Veľmi vás zdravím a prajem veľa dobrého
Honza
