Na pobyt v tme som sa prihlásil, pretože ma zaujala knižka TvaryTmy od pána Duška. Nemal som žiadne konkrétne očakávania, počítal som s tým, že si dosť možno len oddýchnem. Ale aj som dúfal, že sa mi objaví nejaká rada do života, prípadne sa uľaví mojemu boľavému chrbtu. A rada do života sa naozaj objavila ako hlboký zážitok (ktorý opisujem v kapitole Hlavný zážitok), ale to by som predbiehal… Začnime pekne po poriadku…
Praktické rady
V prvom rade musím potvrdiť, že 3 noci sú málo. Ja som mal 6 nocí a pre mňa to bolo akurát. Rozhodne by som odporúčal aspoň 6 nocí. Myslím, že dobrý nápad je zobrať si so sebou niekoľko ceruziek a blok. Neberte si perá – tie môžu dopísať. Veľa poznámok som si nerobil, ale po skončení som bol rád za každú poznámku. Nabudúce by som si skúsil robiť viac poznámok. Predsa len v tme po prebudení si človek všetko ľahko pamätá a všetko je jasné, ale stále je to trošku sen a časom sa to môže zabudnúť… Tiež som bol rád, že som si veľa vecí vyskúšal hneď po zhasnutí a potom si ešte rozsvietil a doladil veci, ktoré mi potme neboli úplne jasné… Posledná praktická poznámka je, že som bol rád, že som si zobral teplé ponožky a papuče – klimatizácia totiž hore fúka teplý vzduch, ale ten sa aj drží hore a pri podlahe je chladnejšie.
Takže svoje veci mám vybalené a pekne rozložené pod posteľou. Blok s ceruzkami pri hlave a teraz už môže všetko začať…
Prvé dojmy – ako sa vysporiadať s hororami
Prvé 3 dni si človek zvyká. V hlave sa mu dotáča koleso myšlienok bežného života a práce… Našťastie si človek môže povedať, že tu nie je na to, aby mlel svoje všedné životné situácie. Nemusí. Tiež po pár otočkách jasne vidí, že intelekt sa točí v kruhu, čo je ďalší dôvod tie myšlienky pustiť. Aspoň zatiaľ. Nastáva chvíľa, keď je človek sám so sebou. Nemôže sa na nikoho a na nič vyhovárať. Je tu len ON. Zhodou okolností mamka aj ocino boli v tme v podobnom čase. A zaujímavé bolo, že ocino sa skôr nudil a mal z tmy blbú náladu, mamka si to zasa užívala a vraj sa nádherne uvoľnila. U mňa boli oba stavy. Skôr to bolo pozitívne, ale prichádzali aj tie negatívne pocity. Pre mňa osobne bolo najhoršie, keď sa objavila myšlienka, že hoci som v tme, nie som vôbec o nič bližšie k žiadnej životnej pravde. Že vlastne netuším, ako mám viesť svoj život a čo má v živote zmysel. Taký nepríjemný pocit bezradnosti, márnosti, zbytočnosti. Ako som už napísal – v tme ste len VY a VY si to môžete pekne vyžrať. Nie je kam uniknúť. Nie je sa čím rozptýliť. Tma môže byť intenzívna a môže byť dosť neznesiteľná. Ale aby som len nestrašil – niektoré strachy, z ktorých som mal pred tmou obavy, sa ukázali lepšie, než som čakal. Možno som strachopud, ale keď pozerám nejaký horor a potom zhasnem, dokážem sa dosť vydesiť nejakým tieňom a som rád, že si tam môžem posvietiť. Našťastie som pred tmou aspoň pol roka žiadny horor nepozeral a dúfal som, že si v tme na žiadny nespomeniem. No tak to ani náhodou :). Samozrejme, že som si spomenul na všetky horory, ktoré som kedy videl. Ale napodiv ma už tak nedesili. Jednak v absolútnej tme nie sú tiene, ktoré by dráždili predstavivosť. A jednak keď je človek pokojný, môže si včas a v pokoji hneď povedať, že sú to len myšlienky a nemôžu mu ublížiť. V podstate s nimi môže človek aj trénovať odovzdanie. Povedať si, že fyzicky je v bezpečí a mentálne to tu teraz je a nemá zmysel tomu unikať. Povedal som myšlienkam „tak ma zožerte“. Potom tam tie hororové postavičky stáli trošku udivene. Skúšali prichádzať bližšie a ďalej a potom už to bola nuda, tak ich myseľ pustila :). Ďalšia dobrá rada, ktorú mi dal Tomáš (hostiteľ), je zhlboka dýchať. Na hororové postavičky to ešte nebolo úplne treba. Ale nezaškodilo pri prvej predstave sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, kým ich človek pozval na hostinu na sebe :). Ďalší mocný nástroj na strach je dôvera v boha. Keď si človek povie a uvedomí, aký zložitý a úžasný je život a že ho nedokážeme umelo vytvoriť – potom je zrejmé, že sily (či boh), ktoré toto všetko vytvorili, ďaleko presahujú náš intelekt a môžeme sa im s dôverou odovzdať. Dôvera a odovzdanie sa je mocný nástroj a jeho sila závisí len od toho, ako úprimne to človek myslí. Vymyslené hororové postavy pred týmto kanónom nemôžu obstáť. Takže dokopy: vedomé rozlíšenie, že mi myšlienky nemôžu ublížiť, dýchanie, pokojné pozorovanie, dôvera v boha a odovzdanosť jemu mi boli viac než dostatočnou ochranou.
Postrehy z bdenia a sny v noci
Po krátkej hororovej odbočke k zaujímavejším veciam. Ako som už napísal – v tme ste len Vy. Preto je dobré vedieť byť sám so sebou. Myslím, že dobrá príprava je, keď sa človek už o nejakú duchovnú cestu snaží aj v bežnom živote. Ak napríklad vie nejaké jogové cviky a vie mať z nich radosť, potom si v tme môže krásne zacvičiť. Je na to čas aj priestor a môže svoje telo ľahko precítiť bez rušenia zvonku. Dobré je skúšať aj meditovať. Ak je človek zvyknutý aspoň 15 minút denne sedieť v tichu a sem-tam si užívať pokoj mysle, je to skvelý tromf do tmy. Tu máte čas si to ticho užívať aj oveľa dlhšie 😉 Ja som si v tme užíval oboje. Veľa som spal. Veľmi mi chutilo jedlo, na ktoré sa človek v tme dobre sústredí a vychutnáva každú jednotlivú chuť. Tiež som si uvedomil, že keď vychutnávam a jem pomaly, zjem toho oveľa menej. A tiež som po prvom dni, keď som ešte zhltol všetko, pocítil, aké náročné je pre telo trávenie. Ďalšie dni som jedol menej a cítil som sa lepšie. Ale aj tak som si po jedle väčšinou chvíľku zdriemol :).
Veľmi zaujímavé boli sny. S otvorenými očami človek vidí len čierno, ale keď zaspí, vidí farebné sny :). (Teda skoro len čierno – až na to, že aj v absolútnej tme som mal pocit, že vidím svoje telo a ruky ako strieborný obrys. Možno som si to len predstavoval – neviem. Ale nechcel som sa tým veľmi rozptyľovať, tak som sa na seba veľmi nepozeral). Sny boli celkom príjemné rozptýlenie od tmy. Najzaujímavejšie mi to prišlo po prebudení. Snívalo sa mi farebný sen – otvorím oči
– a čierno. Zavriem oči a uvidím svetlo. Akoby mi niekto spoza očí zapol starú premietačku so žltým svetlom. Svetlo naberá na intenzite a vykreslí sa farebný obraz sna. Znova otvorím oči a blik-tma. Zavriem oči a premietačka sa zasa rozsvecuje. Prišlo mi zaujímavé, že sa to otočilo – vo svete, ktorý normálne ponúka množstvo obrazov, je absolútna tma a myseľ dokáže po zavretí očí vygenerovať živý vierohodný snový obraz. Aj keď už som v podstate prebudený a vnímam.
Prvé sny boli také normálne. Najprv sa mi snívalo, že som nejaký vedec alebo kúzelník, alebo azda len pomocník v nejakej vedecko-kúzelníckej dielni 🙂 Keďže som ešte mladý a sen bol zaujímavý, tak som ešte pomáhal nejakej sexi slečne v koženom oblečku 🙂 Sen bol dlhý a už si presne nepamätám, čo všetko som robil (ale nič nemravné ;)). Potom sa do sna vlúdila informácia, že bude koniec sveta. Snažili sme sa tomu nejako zabrániť, ale čoskoro bolo jasné, že je to márne. Podarilo sa nám ale zistiť, že ľudia, ktorí si určitým spôsobom rozrežú ruku medzi prstami, to prežijú. Tak sme to urobili. Potom si toho veľa nepamätám, ale prežili sme to. Zrazu sme sa v sne prebudili s nejakou partiou mladých ľudí, ktorí hovorili, že je super, že sme to prežili. Ale nejako mi prišlo, že si neuvedomujú veľkosť tej udalosti. Každopádne všetko vyzeralo normálne. A oni sa rozhodli, že to idú zapiť. Mne to prišlo ako nepatričné zaobchádzanie s tým, že sme mali možnosť prežiť. Ale čo sa dalo robiť – život šiel ďalej a nemalo zmysel im to vyhovárať… Potom som sa asi nejako prebudil. Pocit z toho sna po prebudení bol – že to bol zaujímavý príbeh. A tiež, že ľudia sú dosť ľahkovážni…
Zaujímavejší bol ďalší sen – myslím, že to bolo 3. deň. Bol kratší a menej prepracovaný. Tiež ma trošku sklamalo, že nebol farebný, ale taký čiernobiely. Ale o to bol zaujímavejší obsahovo. Bol som v triede, kde nás učila nejaká stará pani. Zo začiatku som ju videl a mala strašne zvráskavenú kožu. Potom som prestal vidieť detaily a namiesto ľudí som videl len také sivé vajíčka. Bolo pre mňa ťažké rozlíšiť, čo sa deje. Ale pochopil som, že niekto hovoril, že tá stará učiteľka zomrela počas hodiny. Na chvíľku mi preblikla jej ležiace telo na podlahe. Ale potom som zasa videl len tie sivé vajíčka namiesto ľudí. Bolo mi divné, že aj keď zomrela, jej sivé vajíčko existuje bez zmeny. Sivé vajíčka študentov sa zdvíhali a chodili k nej. Boli nervózne. Ale jej vajíčko bolo pokojné. Bez zmeny. Prišiel nejaký lekár, niečo jej pichol, položil ju na lehátko a odniesol ju z miestnosti. Prišlo mi to zbytočné, keď teda bola mŕtva, a hlavne zbytočné preto, že jej vajíčko bolo pokojné a nepotrebovalo žiadny zásah. Pocit z toho sna bol taký, že to, že zomrela, nebola vôbec taká významná udalosť a vlastne to nič veľmi nezmenilo.
Ďalšie sny si už nevybavujem. Tu je možno trošku škoda, že som si ich nezapisoval.
Prvý úžasný zážitok
Namiesto snov prichádza naozaj krásny bdelý zážitok. Po prebudení 4. dňa som sa zobudil do úžasného pokoja. Pokoja, ktorý sa ťažko k niečomu prirovnáva. Azda len k pár vydareným meditáciám. Alebo čiastočne možno k pokoju, keď do Prahy prišiel na prednášku/satsang pán Šrí Brahmam. (mimochodom, pán Brahmam má prísť aj tento rok – tak vrelo odporúčam. Miesto a dátum pozri: http://www.brahmam.cz ). Ťažko ten pokoj porovnávať alebo vysvetľovať. Bol to krásny pocit hlbokého pokoja. Pokoja, keď človeku vôbec nič nechýba a vôbec nič ďalšie nepotrebuje. Vôbec nič nemá potrebu riešiť, a teda je vlastne šťastný, ale ani to, či je alebo nie je šťastný, nemá potrebu riešiť. Proste pokoja, keď bežné slová a pojmy nemajú význam. Neviem, ako dlho to trvalo. Tipol by som si, že tak 20 minút. Postupne sa pomaly ten pokoj vytrácal. Nie že by som mal nejakú rušivú myšlienku. Len tá hĺbka pokoja sa stenčovala. Bolo mi to dosť ľúto, ale nemohol som s tým nič robiť. Stále som mal pokoj, ale už to nebolo také úžasné. Skúšal som ho znova prehĺbiť, ale jednak som netušil ako, pretože myseľ bola stále bez myšlienok, a jednak mi došlo, že je to dar a myseľ alebo nejaké moje chcenie nemá možnosť takého pokoja dosiahnuť. Zvyšok dňa bol fajn, ale hlboký pokoj zostal len ranným zážitkom.
Na druhý deň po prebudení tu bol pokoj znova :)! Bol som strašne šťastný, že ho znova zažívam. Ale vlastne to, že som bol šťastný, bolo len v pozadí, pretože ten pokoj bol úžasný sám osebe. Strašne som si to užíval. Možno trval o trošku dlhšie. Neviem, ako dlho. Azda len o málo viac než 20 minút. Ale hneď ako som videl, že začína ubúdať, prial som si ho podržať čo najdlhšie. Ale tá snaha bola márna. Zdalo sa, že keď som sa snažil pokoj udržať, objavilo sa viac chcenia a ten pokoj unikal rýchlejšie. Zistil som, že opäť s tým nemôžem nič robiť, a tak som si užil posledných pár krásnych minút. Ťažko sa to vysvetľuje. Sám tomu úplne nerozumiem. Ale ak to budem chcieť nejako rozobrať, povedal by som, že ten pokoj je vnútri neustále. Len naša myseľ ho nie je schopná normálne prežívať. Zdá sa, že samotné chcenie je prekážkou. Zdá sa, že treba sa snažiť myseľ upokojiť a neuchopovať myšlienkové koncepty. Nezabŕdať do názorov a myšlienok a chcenia. Postupne sa vyviazať zo silných túžob obrátených do vonkajšieho sveta. Potom sa možno zasa objaví pokoj… Neviem…
Hlavný zážitok z pobytu v tme
Po zážitku hlbokého pokoja som si hovoril, že som dostal viac, než som čakal. Azda aj viac, než si zaslúžim… Ale ten najsilnejší zážitok ma ešte len čakal… Mám problémy s chrbtom a práve posledný večer ma začal bolieť nejako viac. Neviem už, čo bolo skôr, ale zároveň som sa mučil myšlienkou, že vonkajší svet je bezútešný. Mechanický. Bez zmyslu. A plný trápenia – zvlášť, keď človeka bolí chrbát. Hovoril som si, že je zbytočné svetu pomáhať a privádzať naň ďalšie deti. Chrbát ma bolel čím ďalej, tým viac. A myšlienky o svete bez zmyslu a bez lásky boli chvíľami azda ešte horšie než chrbát. Hovoril som si, že také dary som tu v tme dostal a nie som o nič lepší, azda som aj horší. Bolo mi zle z mojich myšlienok, z toho, že neviem kade kam, z toho, že neviem, čo so svojím chrbtom, a z toho, že to bolí… Tu som využil Tomášovu radu. Bolo treba to rozdýchať. Zhlboka som dýchal a fučal tú márnosť preč. Odfukoval som ju, nech ju nemám ani pred sebou. Celkom dosť mi to pomohlo. Vyfúkal som mučivé bezvýchodiskové myšlienky o úbohosti sveta. Zostala po nich len pachuť. Hovoril som si, že to teraz zaspím. Ale chrbát sa rozhodol, že nie. Ležal som na posteli a mal som pocit, že sa mi drví nerv medzi driekovou chrbticou a panvovou kosťou. Vždy som sa nejako prevalil, chvíľku to bolo lepšie a potom zasa bolesť. Bol som rád, že sa mi už v hlave nenaháňajú myšlienky na to, aký bezútešný a mechanický je svet, ale bolesť mi nedovolila zaspať. Neviem, ako dlho som sa prevaľoval, ale potom som s tým prestal. Ležal som a vzdal som prevaľovanie. Pozoroval som bolesť. Hovoril som si, či na takú silnú bolesť môžem zomrieť. Pri tej bolesti, únave a odovzdanosti ma tá myšlienka na smrť už ani veľmi nedesila. Zrazu som videl, ako sa môj hrudník presvetľuje svetlom. Prišlo mi, akoby moja energia začala opúšťať moje telo. Napadlo mi, že zomieram. Potom mi napadlo, že je mi ľúto, že tu priateľka zostane sama. Aby som bol úprimný, neviem presne, v akom poradí sa nasledujúce veci odohrali. Ľútosť nad opustením priateľky sa prehĺbila a prerástla do obrovskej ľútosti nad tým, že som ľuďom okolo seba nedával dosť lásky. Už to nebolo konkrétnym ľuďom z môjho okolia. Bolo to myslené všetkým ľuďom a vo všetkých situáciách. Myslím, že mám relatívne čisté svedomie, ale zrazu mi myšlienka, že som ľuďom viac-menej neškodil a skôr bol užitočný, prišla zúfalo a neopísateľne nedostatočná. Pripadal som si, akoby som bol doteraz strašne nevedomý a slepý. Akoby som si doteraz o sebe myslel, že mám maturitu z ľudskosti, a po nadvihnutí závoja nevedomosti som zistil, že som sotva prvák. Bolo mi strašne ľúto, že som vo svojom živote nežiaril viac láskou. Niekedy pri tomto uvedomovaní som videl, že sa tá energia, ktorá stúpala z trupu, pootočila, a ja som pocítil úľavu v chrbte. Stále ma bolel, ale bolesť začala ustupovať. Potom som cítil stred hrudníka. Akoby moje srdce chcelo dohnať to, čo zameškalo, a žiarilo okolo a tlačilo sa z hrudníka. A ja som sa strašne rozplakal. Ako už dlho nie. Bolo mi ľúto môjho premárneného doterajšieho života. Cítil som obrovskú lásku a bolo mi strašne ľúto, že som ju nedával. Obrovsky to kontrastovalo s tou zúfalosťou a mechanickosťou sveta, o ktorej som premýšľal večer. Bolo mi jasné, že to, čo chýbalo, bolo, aby som dával lásku. To bolo to, čo mi v tej mechanickosti chýbalo. Asi som sa predtým bál dávať lásku, pretože som žil v ilúzii sveta, kde sa veci môžu minúť, a neuvedomil som si, že láska nie je ten druh vecí. Tiež som možno nedával dosť lásky, pretože som sa narodil v kultúre, ktorá si zvykla dávať lásku len podmienene, za odmenu, za pochvalu. Ale teraz som jasne videl, že láska je niečo, čo žiari a žiari stále. Že láska je skôr ako sval a čím viac ju človek používa, tým viac jej má a môže dať. Cítil som strašnú ľútosť, že som lásku schovával a bál sa o ňu. Bolo mi jasné, že každá bytosť prahne práve po láske. A že náš koncept dávať lásku len podmienene je strašné nepochopenie poriadku sveta. Bolo mi jasné, že lásku treba dávať všetkým a stále. A azda tým ľuďom, ktorí by robili niečo zle, ešte viac. Keď som to na druhý deň cestou vlakom prebral v hlave, narážal som na náš kultúrny koncept, že predsa nejde dávať ľuďom lásku, keď niekomu škodia. Ale to je len nejaký koncept, ktorý sme si v našej kultúre vypestovali vďaka nepochopeniu lásky a jej zamieňaniu s pomocou a iným konaním. Nejde vôbec o to niekoho podporovať alebo schvaľovať to, čo robí. Jediné, o čo ide, je vyžarovať okolo seba všetkým lásku. Láska nie je to, že by som niekomu slúžil alebo mu pomáhal. To je tá mechanická stránka veci. Láska je len Láska. Hrejivý pocit náklonnosti a vrúcnosti, ktorý chcete vyžarovať do okolia. Podľa mňa sa najvýstižnejšie skrýva za úsmevom, ktorý rozdávame neznámym ľuďom bez toho, aby sme z toho niečo mohli mať. Láska je to, keď šírite okolo seba pohodu. Žiaria vám oči. Keď o tom tak uvažujem, možno je táto pohoda oveľa prospešnejšia na to, aby sa ľudia okolo zmenili k lepšiemu, než naša zaužívaná metóda lásky až za odmenu. Podľa mňa láska pôsobí oveľa priamejšie, než sa na niekoho mračiť za to, že urobil niečo zle. Každopádne toto bol pre mňa obrovský zážitok. Teraz, po 3 týždňoch, keď to píšem, je to už len spomienka. Ale stále ma to dokáže zahriať uprostred hrudníka a dojať. Každopádne zážitok sám osebe nedokáže zmeniť naše zvyky. Stále nie som večne usmiaty človek a skôr sa usmievam málo. Ale stále si tento zážitok pripomínam a snažím sa byť vrúcnejší k svojmu okoliu. Ide to pomaly a bojím sa, že prídu chvíle, keď na to pozabudnem. Ale pre mňa osobne teraz poznám aspoň jeden veľký zmysel života. Už nemôžem ďalej predstierať, že neviem, ako žiť svoj život. Vnímam to ako dar aj záväzok. Zážitok hlbokej ľútosti pri umieraní je pre mňa veľká motivácia. Ale dúfam, že každý, kto si toto prečíta, sa pokúsi byť vrúcnejší a láskavejší k svojmu okoliu. Verím, že sa nám všetkým bude lepšie žiť a ľahšie umierať. Tak nám všetkým prajem veľa šťastia v praxi a kopu lásky ;).
Myšlienky z poznámok
Z mojich mála poznámok mám ešte pár zaujímavých. Sú to myšlienky, ktoré mi napadli a ktoré mi prišli dôležité. Neviaže sa k nim taký silný prežitok ako v predchádzajúcej kapitole. Sčasti som si ich mohol vymyslieť, ale tu sú:
Zo začiatku, ako dobiehali myšlienky z bežného života, som si uvedomil, že: Myseľ nevie byť prítomná. Zo svojej podstaty analyzuje skôr prežité deje a z nich vymýšľa budúcnosť. Môžeme to skracovať, ale myseľ bude vždy kúsok vzadu alebo vpredu. V presnej prítomnosti myseľ nie je potrebná. A ani zo svojej podstaty nemôže v presnej prítomnosti fungovať…
Tuším, že nasledujúca myšlienka mi napadla niekedy v noci, keď som voľne nadhodil otázku, čo robiť v živote. V noci je výhoda, že človek je už dosť unavený na to, aby svojou urputnosťou plašil inšpiráciu. Každopádne poznamenal som si: „Všetko je v poriadku. A najlepšie, čo môžem robiť, je z pokoja a bez pripútavania pozorovať svoj život.“ K tomu asi nie je veľa čo dodať okrem toho, že ďakujem za túto poznámku.
Ďalšia mnou alebo tmou vymyslená rada bola: „Buď vďačný – to je tvoja cesta.“. Takto s odstupom je to asi ťažké dodržať v niektorých situáciách. Ale predsa, keď človek nie je vďačný, dá sa to brať ako kontrolka, že ho myseľ odvádza od reality. Je čas upokojiť myseľ a pozrieť sa na situáciu s odstupom. Toto je situácia, ktorú mi je umožnené zažiť. Čo ma má naučiť? Za čo v nej môžem byť vďačný? Možno táto úvaha pomôže, aby človek mohol byť viac vďačný – neviem… Inokedy, keď ide človek peknou prírodou, môže mať dobrý pocit úplne prirodzene. Keď si zároveň uvedomí, že je za to vďačný, potom je dobrý pocit umocnený a to mi príde fajn…
Posledná praktická rada
Ešte sa chcem podeliť o jednu prekážku. Jeden deň som sa asi zobudil skôr a Lenča s Tomášom meškali s jedlom. Mne sa samozrejme v hlave roztočil kolotoč myšlienok o tom, čo všetko sa im stalo. A už som uvažoval, že ich pôjdem von zachrániť. Našťastie som to ešte odkladal a odkladal a potom prišli. Proste keď vám príde, že dlho nejdú, je oveľa pravdepodobnejšie, že si niečo vymýšľate, než že sa niečo naozaj stalo. Nenechajte sa zlákať a nevychádzajte zo svojej tmy skôr. Nikdy neviete, aké zážitky vás ešte čakajú a o čo by ste sa mohli ochudobniť.
Záver
Som veľmi rád, že som pobyt v tme vyskúšal. Bolo to pre mňa oveľa intenzívnejšie, než som si myslel. Rád by som šiel znova, ale najskôr tak o 2 roky. Predsa len zážitok, keď človek zomiera, si človek nechce len tak zopakovať. Vlastne trošku dúfam, že to bude nabudúce menej intenzívne, aj za cenu, že to potom bude menej poučné…
Víťa
