Pobyt v tme bol pre mňa veľmi prínosný a obohacujúci. Tma pre mňa vôbec nebola desivá, mala som radosť z toho, že som sa nepotrebovala vracať do minulosti a niečo tam riešiť, čo ma naozaj potešilo 🙂 no práca s prítomnosťou, upokojením mysle, naladením sa na tu a teraz, to už pre mňa bola skutočná výzva.
V kríze som si rozsvietila
Kríza prišla, bola príšerná, v jednom momente (ktorý trval asi milión svetelných rokov 🙂 som naozaj stratila zmysel toho, prečo tam som, čo tam robím, a v tej chvíli som si rozsvietila.
Našťastie je tam tá medzera, kým si oči znovu zvyknú na svetlo a človek vôbec môže začať robiť niečo pre to, aby opustil chatku, a v tej chvíli, keď som pozerala na žiariacu škáru medzi dverami a premýšľala, čo teraz, čo budem robiť, som si uvedomila, že tam na mňa čaká ešte nedojedené jedlo (na ktoré som sa vždy tešila a ktoré ma veľmi bavilo), a uvedomila som si, že ho nechcem jesť a vedieť, čo to bude, nechcem sa naň pozerať a nechcem oň prísť, že si ho chcem znovu vychutnať potme ako predtým, pretože to bolo veľmi fajn.
A potom som zase zhasla
Tak som vstala, zhasla a vrátila sa späť do tmy.
Do tej príjemnej, pokojnej, objímajúcej a útulnej tmy. A v tú chvíľu, keď som sa vrátila, sa čas konečne zastavil. Nastal pokoj. Pokoj bol v celej chatke aj vo mne. Keby som to mala opísať, Tomáš, tvojimi slovami: „mraky sa rozostúpili a na maličkú chvíľku vykuklo slnko“. Nejakú „dobu“ som si v tom stave hovela a skúmala ho. Bolo to fajn. Keď sa prikradla úzkosť, snažila som sa ju vystopovať a potom som jej dovolila odísť a ona odišla, a keď som zaspala, mala som sen:
Bola som doma, vedela som, že manžel je v práci, dcéra v škôlke a ja som v dome sama. Išla som sa pozrieť do pivnice a všimla som si, že tam z rúr vyšľahol plameň. Išla som po schodoch hore, že sa pozriem po nejakom hasiacom prístroji, a keď som sa vrátila späť do pivnice, plamene sa už plazili po strope a po stenách (ako vo filme), vedela som, že to už nedokážem uhasiť. Vybehla som teda hore do izby a začala hľadať veci, ktoré môžem zachrániť. Vždy som vzala do ruky nejakú vec a zase ju odložila na miesto, vzala som druhú vec a zase ju položila späť, vzala inú a zase ju položila, pretože žiadna z tých vecí nemala cenu. Všetky veci boli bezcenné. Všetko, čo malo cenu zachrániť, nebolo v dome.
Po pobyte v tme prišlo svetlo
To je celé. To je moje ponaučenie. Ďalší čas sa už niesol v duchu, keď som sa šialene tešila domov na rodinu.
Vyjsť späť na svetlo bolo úžasné! Bola som ako pod vplyvom omamných látok, tá krása, šťastie, úžas, radosť…ešte teraz sa usmievam, len keď o tom píšem, a viem, že ani vtedy som sa nemohla prestať usmievať minimálne dva dni.
Ďakujem vám za krásny zážitok, milú starostlivosť a pozornosť a želám vám aj vašim deťom, aby každý deň bol ako ten prvý deň potom, čo vyjdete z chatky :).
Dúfam, že si pobyt ešte niekedy budem môcť zopakovať.
Majte sa veľmi krásne.
Jitka
