Išiel som spoznať svoje hranice
Keď som sa rozhodol pre pobyt v tme u Tomáša a Lenky, k čomu mi veľkou mierou prispela aj zázračná zhoda okolností, snažil som sa pripraviť na všetky možné varianty toho, čo by mohlo nastať. Keďže som si uvedomoval, že sa môžu diať aj veci, ktoré by mi ani nenapadli, už vopred som si stanovil jedinú zásadnú podmienku. Povedal som si, že aj keby som sa sám zo seba mal zblázniť, aj keby som túžil pobyt prerušiť, neurobím to. Až taký som bol odhodlaný spoznať svoje hranice a zažiť sa naozaj taký, aký som. A takto vybavený som sa vydal na cestu.
Pred samotným nástupom do tmy sa mi, samozrejme, dostalo veľmi milého prijatia, ale priznám sa, že udalosti spojené s vonkajším svetom som vnímal skôr okrajovo. Bol som zvedavý a tešil som sa na svoje veľké vnútorné dobrodružstvo. Po zoznámení sa a ohmataní si pohľadom priestoru chatky, v ktorej som mal stráviť nasledujúcich sedem dní, som sa rozlúčil s Tomášom, a hoci som mal v pláne dočítať zhruba päť strán knihy, než sa ponorím do tmy, v samom očakávaní a plný netrpezlivosti som zhasol.
A tak sa začal môj pobyt v tme
To bolo ono. Hneď od začiatku bolo zrejme vedomie, že mi tma bude niekoľko nasledujúcich dní robiť jedinú spoločnosť, spúšťačom toho, že som ju nevnímal ako tmu, do ktorej som ponorený alebo v ktorej som stratený, ale ako živú entitu, akoby bola jedinou ďalšou bytosťou, ktorá so mnou zdieľala priestor. A presne tak ku mne pristupovala aj samotná tma. Prvé krôčiky nášho zoznamovania boli vľúdne, nežné. A mňa hneď prekvapili dve veci.
Bol som pripravený
Po prvé, bol som pripravený na strach, skľúčenosť, na obavy, na to, ako budem čeliť sám sebe, ako spolu s tým, že stratím zo zreteľa celý svoj okolitý svet, stratím aj zmysel. Bol som pripravený čeliť svojim najhorším vnútorným démonom a strachom. Pretože s tým máme tmu zvyčajne spojenú. Strašidlá, besy, bubáci pod posteľou, kostlivci v skriniach, nepredstaviteľno, prázdnota. A predstavte si, počas prvých dvoch až troch dní sa nič také nedialo.
Bol som, nič viac
Sedel som tam pripravený čeliť všetkému strašnému, čo na mňa z tej tmy mohlo prísť, sedel som a čakal, a nedialo sa vôbec nič. Len som bol. Čo neskôr ešte zosilnelo a práve táto skutočnosť bola jednou z najkrajších vecí, ktoré som si z tmy priniesol. Zrazu nebolo nič. Nebolo sa čoho báť, nebolo z čoho mať obavy. Bol som len ja. A navyše hneď na začiatku zbavený svojich predstáv, myšlienok a očakávaní.
Tma nebola prázdna.
Nebola tam len ona. Bola plná mňa. Nemohlo z nej prísť nič, čo by neprišlo zo mňa. A čokoľvek, čo by prišlo zo mňa, som bol odhodlaný spoznať, pochopiť a prijať. Predovšetkým som však začal spoznávať, čo to „zo mňa“ vlastne naozaj je.
Mám pocit, že sa tak začala istá hra na to, aby sa postupne a pomaly uvoľnili a opadli všetky moje očakávania. Hoci prichádzali niektoré témy (iné, než aké som si naplánoval) a práca na sebe bola veľmi zaujímavá, až zhruba po troch dňoch prišiel istý citeľný zlom.
Tma ma vzala do vnútra
Akoby ma tma najprv upokojila, počkala, kým strhnem svoje ochranné bariéry, a až potom, v pocite úplného bezpečia, ma začala brať na odvážnejšie cesty. Všetky tie cesty viedli do môjho vnútra, niekam za mňa, za tú fyzickú bytosť, ktorá sa nejako javí druhým a ktorú som doteraz poznal. Z nedostatku vonkajších vnemov sa moja myseľ začala nudiť, upokojila sa, až sa moje myšlienky takmer vypli.
Potom sa začala cesta do vnútra. Ľudské vedomie sa potrebuje dívať, vnímať, spoznávať. A ak nemáte nič, čo by sa dalo spoznávať okolo; bez záplavy javov, tlakov, predstáv a potrieb vášho okolia sa upokojíte a zrazu sa otvoria dvere do vášho vnútorného bytia.
Bolo to metafyzické a nádherné. Až v tme som mal, možno prvýkrát od chvíle, keď som sa nadýchol na tomto svete, skutočný priestor byť sám sebou. Dovtedy som sám seba stretával, spoznával, ale nikdy som sa nemohol spoznať naozaj. Chýbala mi jedna veľká časť, tá časť, ktorá bola so mnou vždy, tá veľká časť, do ktorej som ponorený každý deň, tak automaticky, že som ju takmer prestal jasne vnímať, hoci som si ju uvedomoval. Proste som o nej tak nejako automaticky vedel, ale už som ju toľko neprežíval.
V tme som sa stretol so svojou vlastnou dušou
a zistil, aké mnohé poklady pre mňa ukrýva, keby som jej viac načúval a keby som sa viac venoval chvíľam, ako bola táto. Akoby tma umožnila vrátiť moju roztúlanú pozornosť späť k sebe. Nie k tej bytosti, ktorá funguje v rôznych vzťahoch a vzorcoch, ale k podstate mňa samého. K čistému bytiu tu.
Je lepšie zažiť si to „na vlastnej koži“
Mohol by som tu opísať celý pobyt, so všetkými zážitkami a vecami, ktoré sa mi odhalili. Je možné, že tento svoj krátky opis ešte doplním. Ale verím, že je oveľa lepšie zažiť si to na vlastnej koži. Áno, prišli aj dve zložité, či ťažšie chvíle. Na všetko však vždy pomáhala prítomnosť. Človek sa do nej proste musel nejako vrátiť, a to bol veľmi dobrý tréning. Tie chvíle vychádzali z toho, že sa moja myseľ alebo duša zdržiavali inde, než kde som bol práve ja. Práve to ukotvenie v prítomnosti bolo jedným z najväčších prínosov, hoci zďaleka nie tým najhlbším a najkrajším. Tie chvíle prišli presne v tú správnu chvíľu, až keď som získal úplnú dôveru v prítomnosť aj v seba.
Zopakoval by som si to
Rád by som si tmu niekedy zopakoval, hoci aj na dva týždne. Záleží asi na jednotlivcovi, ale ak chcete spoznať samých seba, vedzte, že ten vonkajší svet, cez ktorý sa spoznávame, je tu stále. Je dobré spoznať aj ten vnútorný a uvedomiť si, kto to vlastne ten vonkajší svet spoznáva. Ak si chcete vyriešiť nejakú tému, tma vás môže prekvapiť. Bez vonkajšej podpory vašej predstavivosti vás totiž nezavedie tam, kde si myslíte, že je problém, ale ukáže vám miesto, kde problém naozaj je, a vy zrazu úplne iste viete, že bol naozaj v niečom inom, než ste sa domnievali.
Ak chcete spoznať, odkiaľ pramení vaša inšpirácia, môžete zažiť napojenie na nekonečný zdroj, s ktorým ste vo svojej vlastnej podstate jedno, čo je úžasné, ak ste tvorivý človek.
Čo je na tme najťažšie?
Čo je na tme asi najťažšie, je návrat na svetlo. Tma, pobyt so sebou samým a v sebe samom, je ľahšia než svetlo, než čeliť tomu svetu tam vonku. V tme ste to naozaj vy. Neskryjete sa za žiadnu rolu. Vonku potom vnímate, ako ste vstúpili späť na javisko, kde si len niektorí uvedomujú, že vlastne hrajú.
Tak ako sa strieda deň a noc, je dobré zažiť si sám seba na svetle aj v tme. Spoznať sa z oboch strán a uvidieť, že tam vnútri je jeden celý veľký vesmír na spoznávanie a objavovanie. Som za tú skúsenosť veľmi rád. Možno by som len teraz v „reálnom živote“ privítal viac príležitostí a priestoru hľadieť do seba a nemusieť všetku svoju energiu takmer neustále sústreďovať na veci okolo. Keďže pri akomkoľvek pobyte, aj pri tom v tme, by si mal človek uvedomiť, že ide predovšetkým o pobyt v sebe. Že všetko to okolo aj vnútri je pobyt „vo mne“.
Z hĺbky duše Vám prajem krásny pobyt 🙂
Ondřej
