Nikto nestojí s kalašnikovom pri dverách

Často nás zaujíma, čo sa odohráva v mysli človeka, ktorý sa rozhodne na niekoľko dní úplne odpojiť od okolitého sveta. Preto ti prinášame autentický pohľad jednej z našich účastníčok, ktorá sa rozhodla podeliť sa o svoje pocity z obdobia, keď vymenila každodenný zhon za úplné ticho a pokoj. Možno aj ty v sebe nosíš podobnú túžbu zastaviť sa a hľadáš odpovede na otázky, ktoré v bežnom ruchu zanikajú. Prečítaj si jej príbeh o tom, ako prebiehal jej pobyt v tme, čo jej táto skúsenosť dala a prečo sa napokon nebolo čoho báť.

Dlho odkladané želanie pod stromčekom

O tom, že táto metóda existuje, som vedela už pár rokov. Vždy mi to pripadalo ako niečo, čo nutne potrebujem. Chcela som sa jednoducho niekde zavrieť, byť úplne sama, bez ľudí a bez akýchkoľvek rozptýlení. Často som o tom hovorila, až som nakoniec dostala terapiu tmou na Vianoce ako darček od svojho muža. Moje okolie už tak nejako vie, že meditujem, takže im to nepripadalo úplne čudné. Skôr sa ma ľudia pýtali, či to tam vôbec vydržím. Niektorí mi radili, nech si so sebou vezmem rôzne veci na zabavenie, ale ja som im hovorila, že sa tam nejdem zabávať, ale idem jednoducho do tmy.

Keď strach vystrieda zamatové nič

Pred nástupom som v sebe mala istý vnútorný strach. Neskúmala som vopred žiadne detaily, koľko to stojí alebo kde presne sa to robí, jednoducho som vedela, že to existuje. Nečítala som žiadne webovky a nebola som si istá, čo tam na mňa môže vyskočiť. Ale hneď ako som sa tam zavrela, všetky obavy skončili. Naopak, tá tma na mňa začala pôsobiť ako jedno veľké objatie. Bolo to strašne príjemné a bezpečné. Predstavy človeka v šere sú totiž oveľa divokejšie než v úplnej tme. Tu je to len také zamatové nič. Dokonca mi tá chatka v tej čiernočiernej tme pripadala opticky oveľa väčšia, než keď sa v nej svietilo.

Ako chutí zen a jedlo po lyžičkách

Všetko sa dalo v pohode zvládnuť. Po pár prechodoch miestnosťou som si priestor odmerala a potom som už dosť presne vedela, čo mám robiť. Chodila som veľmi opatrne a rukou si zakrývala hlavu, aby som do niečoho nenarazila. Niekedy som si nechávala otvorené dvere z predsiene, aby tam prúdil vzduch, tak som sa radšej istila hmatom. Ani najesť sa nebol problém, pretože som všetko jedla lyžicou. Zaujímavé bolo sledovať moje chute. Prvý večer som z nudy zjedla kopu vecí, aj tie vlastné, čo som si priniesla. Postupne ma to však úplne opúšťalo. Prišiel taký zen, keď som už ani nepotrebovala dojedať celé porcie a stačilo mi byť len do polosýta.

Veľa spánku a múdrosť Štyroch dohôd

Väčšinu času som buď prespala, alebo meditovala. Keďže mi to veľmi nejde v sede, meditovala som hlavne v ľahu. Kvôli tomu som síce bola ku koncu trochu stuhnutá a musela som sa nútiť do cvičenia, ale vnútorne mi bolo skvele. Mala som tam síce prehrávač, ale vôbec som nepochopila, ako sa na ňom preskakujú skladby. Takže som tam zostala so Štyrmi dohodami, ktoré síce poznám, ale v tej izolácii vo mne zarezonovali oveľa viac než kedykoľvek predtým. Vlastne som za to bola nakoniec rada, odniesla som si z toho naozaj veľa.

Odvaha ako cesta k vnútornému pokoju

Tri dni mi bohato stačili, ale úplne som si vedela predstaviť, že tam zostanem aj dlhšie. Ak o tom uvažuješ, buď odvážny a skús ten strach, čo máš, jednoducho prekonať. Ľudia, ktorí niekde neboli, strašne radi hovoria o veciach, ktoré nezažili. Budú ti napríklad rozprávať, ako tam budeš zažívať nejakých démonov, ale tomu never. Nikto tam nestojí s kalašnikovom pri dverách. V najhoršom prípade môžeš z chatky kedykoľvek vyliezť, o nič nejde. Takže ak pobyt v tme zvažuješ, jednoducho do toho choď.