Anna – Namiesto Bulharska pôjdem do tmy

Ahoj Leni a Tome, už niekoľkokrát som si hovorila, že vám musím napísať a podeliť sa o svoje dojmy. Pôvodne som chcela napísať hneď po príchode, ale to sa mi zdalo príliš ovplyvnené momentálnymi skvelými dojmami a bála som sa, že by som nedokázala byť „objektívna“. Chcela som teda počkať, kým vo mne všetko dozrie, aby som mohla všetko opísať s väčším odstupom. Po mesiaci – teda s väčším nadhľadom – môžem s pokojným srdcom povedať, že moje skvelé dojmy z môjho „tmového pobytu“ nevybledli, naopak sa vo mne usadili a stále silnejú… Takže tu to je.

Ako som sa k pobytu v tme vôbec dostala?

Pozvoľna. Prvýkrát som sa o tom, že sa človek nechá dobrovoľne zavrieť do tmy, dozvedela asi pred dvoma rokmi, keď mi o tom rozprávala jedna známa, ktorá si tým prešla a bola nadšená, hoci opisovala aj náročnosť celej akcie. Prišlo mi to zaujímavé, takže som si prečítala knihu Tvarytmy od Jaroslava Duška a začala som si zisťovať informácie na internete. V tom čase som narážala na poskytovateľov, ktorí ma veľmi nezaujali, či už svojím zameraním, pôsobením alebo celkovo filozofiou. S odstupom viem, že to tak bolo správne, pretože som na svoj vlastný pobyt nebola „správne dozretá“.

Nebude to klasická dovolenka

Tento rok však prišiel môj čas a „náhoda“ tomu chcela, že som v pondelok 9. januára objavila stránky Lenky a Tomáša, ktoré ma zaujali svojou otvorenosťou, a ja som jednoducho vedela, že namiesto do Bulharska tento rok pôjdem do tmy, a to práve sem. Mohlo by sa zdať, že som sa rozhodla impulzívne, pretože hneď o pár dní neskôr som si vybrala termín a zaplatila zálohu, ale ja som to brala úplne samozrejme a automaticky a vôbec som neváhala. A  pochybnosti sa nedostavili ani neskôr, za celých päť mesiacov, kým sa mal pobyt začať, som ani na sekundu neľutovala. Vedela som, že to nebude klasická dovolenka v obvyklom zmysle slova, ale že pôjde o ďalší cenný kamienok do mozaiky osobn(ostn)ého rastu.

Potrebujem sa pohnúť z miesta

Cítila som, že nastal správny čas, a bola som skalopevne presvedčená, že mi tma prinesie to, čo potrebujem – pohnúť sa z miesta… Mala som pocit, že dosť dlho vo viacerých oblastiach prešľapujem na mieste a točím sa v kruhu, z ktorého neviem (a zo svojej pohodlnosti ani nechcem) vystúpiť, bojím sa urobiť niečo len preto, aby som nestratila niečo iné… Dá sa tiež povedať, že som očakávala, že mi tma prinesie prezretie.

Starostlivo som sa pripravila 

K plánovanému pobytu som pristupovala naozaj zodpovedne – nielenže som si prečítala veľa skúseností praktizujúcich (väčšinu z nich som čítala až potom, čo som už mala zaplatenú zálohu a vedela som, že nech tam bude čokoľvek, chcem to absolvovať), ale kúpila som si aj zápisník. Áno, je to možno úsmevné, ale som zapisovací typ a už vopred som si chcela zapisovať všetky myšlienky, ktoré mi budú prichádzať na um, vypísať si svoje strachy a obavy, očakávania, zaujímavé postrehy, ktoré som nasávala okolo seba, myšlienky z kníh, ktoré som práve čítala, a tak.

A potom to prišlo…

Myslím si, že som sa pri začiatku pobytu v tme cítila v pohode práve preto, že som vedela, že som sa primerane pripravila, že som mnohé myšlienky zhmotnila na papier a že som sa pripravila aj na možné problémy či slabšie miesta. Naopak, nemala som žiadne veľké očakávania v tom zmysle, že sa po tme všetko zmení a bude zaliate slnkom. Stála som nohami na zemi a išla som do toho s mysľou čo najotvorenejšou, teda bez očakávaní, ktoré by ju akokoľvek obmedzovali. Vedela som, že ma nikto nebude otravovať telefónom, že budem len sama so sebou a budem otvorená všetkému, čo sa stane, že sa budem snažiť pokorne prijímať všetky symboly a podobenstvá, ktoré mi budú zhora zoslané.

Stačilo jedno cvaknutie

Prišiel teda deň D. Bolo tretieho júna podvečer a ja som sa ocitla vo svojej severnej chatke. Severnú som si vybrala pocitovo, pretože „cestu poznám a nemením smer, dôjdem k rieke plnej rýb až tak na sever“ a celkovo mám radšej zimu ako teplo. Po vybavení formalít s Tomášom som si za svetla zapísala posledné poznámky do zošita, osprchovala sa v studenej vode (to nie dobrovoľne, ale bojler nebol nahriaty, preto som sa schladila hneď na začiatku – brala som to ako celkom vtipnú prvú výzvu), ohmatala si miestnosti a zhasla… Bolo to zvláštne. Stačilo jedno cvaknutie a v chatke sme zostali samy – ja a tma tmúca.

Zapisovala som si…

Ako som už písala, som zapisovací typ, preto som si zapisovala svoje postrehy aj v tme. Aby sa to dalo prečítať, mala som pevnú sololitovú doštičku, ktorú som posúvala namiesto riadkov. A na moje prekvapenie sa naozaj všetko dá prečítať, alebo aspoň domyslieť. Okrem toho, že som si pocity, vnemy a úvahy zapisovala, som si aj maľovala. Mala som so sebou maľovacie kamene, ktoré som v prípade vnútornej potreby náhodne vyťahovala z vrecúška a maľovala nimi abstraktné motívy vyjadrujúce moje momentálne pocity… Bola som zvedavá, ako to bude vyzerať na svetle, a naozaj ma prekvapilo, že väčšinou zvolené farby (samozrejme úplne náhodne – v tme to ani inak nejde) celkom vystihli tému (pocit) obrázka…  

Bez pojmu o čase

Prekvapilo ma, že s orientáciou v priestore som nemala vôbec problém, zato som po prvom zaspaní úplne stratila akýkoľvek pojem o čase. Neviem, či som spala tri hodiny alebo desať, ale bolo mi to jedno. Počúvala som svoje telo a neriešila, čo nemôžem ovplyvniť. Hoci som človek dosť plánovací, zrazu som nemohla plánovať vôbec nič a ani ma to netrápilo, čo ma veľmi prekvapilo.

Bežné činnosti v tme

Jediným – hoci rovnako časovo pohyblivým – daným bodom dňa bolo jedlo, ktoré mi raz denne prinášali Lenka alebo Tomáš. Porcie boli naozaj veľké, takže som si ich rozdelila na viackrát a jedla častejšie menšie dávky. Vzhľadom na to, že tma bola mojím parťákom 24 hodín denne, bolo zaujímavé robiť bežné činnosti úplne v tme – napríklad jesť niečo, o čom neviem, čo to je, ma veľmi bavilo (nenechala som si povedať, čo ma čaká, len som si to užívala). Jediná vtipnosť v orientácii v priestore bola, že som sa asi do piateho dňa stále vyhýbala rotopedu, ktorý v miestnosti samozrejme nebol. Áno, aj toto vnímam ako znamenie, že by som sa cvičeniu a pohybu nemala stále toľko vyhýbať 🙂 .

Spracovávala som emócie

Tri dni ma bolela hlava, žalúdok a pankreas, čo presne zodpovedá mojim v tom čase nespracovaným emóciám, pocitu ľútosti, neustálemu premýšľaniu a tak ďalej, aspoň to tvrdí východná medicína, a áno, musím uznať, robila som si ťažkú hlavu z kadečoho a ledačo mi ležalo v žalúdku. Nebolo to nič hrozné, dalo sa to vydržať, pripisovala som to práve psychosomatickej očiste, ktorá bola logická. Priebežne ma bolel aj chrbát, čo som však pripisovala nielen psychosomatickému „liečeniu“, ale aj mäkkému matracu a dlhému ležaniu. Ani to však pre mňa nebolo neriešiteľné – mala som so sebou malý over ball, pomocou ktorého som si chrbát ponaťahovala na karimatke a aj som s ním cvičila, aby som vyplnila čas.

Čistila som v sebe negatívnu energiu

Okrem toho som si aj opakovala mantru Ho ́oponopono „Milujem Ťa – Prepáč mi – Prosím, odpusť mi – Ďakujem Ti…“ a hoci som tomu nikdy veľmi neverila, naozaj ma to upokojilo, sprítomnilo a zmierilo so sebou samou a s mojou životnou cestou. S touto mantrou sa aj naďalej snažím dosahovať proces čistenia negatívnej energie v sebe, chybných myšlienok, paradigiem, vzorcov uvažovania a pod.

Čo mi prišlo zaujímavé

Nebudem sa veľmi rozpisovať o konkrétnych obrazoch, ktoré sa mi zjavovali, pretože ich zmysel by ostatní aj tak nemohli pochopiť, zmienim sa skôr o niektorých zaujímavostiach (aspoň pre mňa). Prvé dni som sa snažila vybavovať si konkrétne situácie, chcela som napríklad myslieť na niekoho konkrétneho a premýšľať o ňom, ale mozog mi to jednoducho nedovoľoval. Neviem, ako je to možné, neviem to vysvetliť, ale asi mi chcel ukázať stopku akémukoľvek násilnému premýšľaniu a otvoriť cestu prijímaniu toho, čo príde samo. Nechala som to teda tak a čakala. Tma bola úplne rovnaká Neskôr som si už mohla vedome niečo predstavovať či vysnívať, ale len so zatvorenými očami, asi ako v bežnom živote, keď si človek počas dňa zavrie oči a predstavuje si, aké by to bolo, keby niečo… Len čo som oči otvorila, obraz zmizol, prípadne úplne vybledol, hoci tma bola úplne rovnaká s otvorenými aj zatvorenými očami. Naopak, keď som mala vnem zhora (tak hovorím všetkému, čo ku mne prišlo samo bez toho, aby som o to žiadala či si to predstavovala), prišiel s otvorenými očami, prípadne zosilnel či sa vyjasnil, keď som oči otvorila. To mi prišlo veľmi zaujímavé. 

Čo som „videla“ so zatvorenými očami

Keď som sa potom strácala v tom, čo som si sama vedome predstavovala často vzdušné zámky a vysnívané predstavy) a čo ku mne prišlo samo (symboly, znamenia), bolo otvorenie či zatvorenie očí a zmena intenzity obrazu dobrým indikátorom. Znie to neuveriteľne a nelogicky, ale je to tak… Napokon podvedomie a nevedomie sa na logiku nepýta. Mám pocit, že spočiatku som viac spala a zároveň mala viac vnemov rôzneho charakteru, od potrhlých, cez nežné, až po dojímavé.  

Piaty deň prišla zmena

Začali ma otravovať svetelné neodbytné vnemy – akoby na mňa svietili reflektory auta. Zjavovali sa mi so zatvorenými aj otvorenými očami, blikali, žiarili, otravovali ma v rôznych intervaloch. Určite mali svoj zmysel, ktorý som neodhalila, každopádne išlo o najnepríjemnejšiu časť pobytu. Neviem, či to spôsobili tieto reflektory, ale odvtedy ku mne prichádzalo celkovo menej vnemov, zároveň sa mi nechcelo toľko spať, takže som sa viac prevaľovala, zatvárala oči, čo keby som zaspala, ale opäť ma budilo jasné svetlo.

Aké by to bolo rozsvietiť?

Verím, že aj čakanie na ďalší zaujímavý vnem malo svoj zmysel – malo ma to potrénovať v trpezlivosti a zmiernení netrpezlivosti každého druhu, pretože keď po tejto dlhšej etape „flákania sa“ niečo prišlo, stálo to za to. Jednoducho sa oplatilo na to počkať. Musím sa priznať, že práve v týchto chvíľach mi prichádzali na um myšlienky, aké by to asi bolo rozsvietiť, čo by sa stalo, ako by to narušilo pobyt a tak. Naozaj to zostalo len pri myšlienkach, pretože som si uvedomovala, že by som sa svojou netrpezlivosťou pripravila o ďalšie zážitky.

Žiadni „kostlivci v skrini“, ale rodina… 

Čakala som, že budem veľa plakať, keď sa budú odkrývať nejakí kostlivci z mojich skríň, a bola som zvedavá, či sa mi zjaví niečo, čo nebudem môcť povedať vôbec nikomu… Táto obava sa našťastie nenaplnila. Plač ma premohol trikrát, a to vždy pri veci, ktorú ja nemôžem zmeniť, ale je daná (choroba mamičky, stretnutie s babičkou, ktorá je 22 rokov mŕtva, situácia okolo otecka spojená s jeho neochotou čokoľvek so sebou robiť). Neplakala som nikdy pri vnemoch, ktoré sa týkali situácie okolo mňa samotnej, mojej súčasnej situácie, výjavov z minulosti (hoci neboli vždy realistické ani reálne, no často drsne symbolické) ani vízií do budúcnosti (vraj napíšem knihu a pod…).

Vybavovali sa mi piesne

Často sa mi samovoľne vybavovali úryvky piesní všetkého druhu – od Travička zelená, cez Veď mě dál, cesto má, Čechy krásné, Čechy mé, až po Zlaté střevíčky (čo je mimochodom pieseň, ktorú fakt nemám rada) a Jednou budem dál (čo je pre zmenu jedna z mojich najobľúbenejších) – tá ma napokon počas pobytu navštevovala najčastejšie.

Tešila som sa z tmy von na vietor

Ako som už hovorila, celý týždeň som prežívala v podstate v pokoji a so všetkou pokorou. Rovnako pokorne, ako som sa tešila do tmy, som sa tešila aj z tmy von. Tešenie prišlo asi šiesty deň, keď pokračovalo „flákanie sa“ a zároveň som sa začínala najviac tešiť nie na svetlo, ale na vietor, respektíve na prúdenie vzduchu ako také. To mi napokon – okrem možnosti okamžite zdieľať pocity s najbližšími – chýbalo asi najviac.

Čakala som, kým príde tá chvíľa

Šiesty deň mi Lenka okrem posledného jedla priniesla budík s inštrukciami, ako postupovať po jeho zazvonení o tretej hodine ráno. Bola som netrpezlivá, ale paradoxne som dobre zaspala a zobudila som sa – odhadujem – hodinu pred budíkom. Obliekla som sa a celá roztrasená čakala na zazvonenie (čas som stále nesledovala, budík bol vo vedľajšej miestnosti a žiara displeja by aj tak skôr škodila ako naopak). Keď zazvonil, rýchlo som podľa inštrukcií otvorila chatku a sadla si medzi dvere.

Obraz, ktorý som videla, bol úplne neopísateľný

Medzi stromami presvitala zlatá farba oblohy. Žiarivo zlatá, akou je na gotických obrazoch zobrazovaná „mimočasová rovina“… Niečo neuveriteľné. Svet sa so mnou točil, naozaj malo zmysel sedieť, prípadne sa pridržiavať zárubne a pomaly sa rozhliadať po krajine. Najprv mozog nebol schopný pri pohybe hlavou zobraziť obraz plynulo, ale išlo o trhané výjavy, akoby sa zasekol film. Asi po pol hodine som už bola opäť „tu a teraz“ a mohla som sa vydať po ceste na miesto východu slnka. Bola rosa, pofukoval vetrík, po nebi sa preháňali mraky a slnko sa nám teda nemohlo ukázať v celej svojej kráse. Akoby mi chcelo povedať „ja nemám byť zlatým klincom Tvojho pobytu, prišla si kvôli tomu, čo je očiam neviditeľné a čo si odnášaš v sebe...“.

Našla som odhodlanie

Zotrvala som na mieste skoro hodinu a len sa kochala. Bola som nesmierne šťastná, očistená, zmierená, upokojená, zároveň odhodlaná… Išla som sa prejsť po cestičke až k majestátne vyzerajúcemu stromu. Keď som k nemu prišla, zistila som, že to nie je jeden veľký strom, ale „stromová rodina“, ktorá – keď drží spolu – vyzerá z diaľky ako majestátny strom, ktorý nikto nepremôže… Videla som v tom ďalší pevný bod svojho života – mať okolo seba ľudí, vďaka ktorých prítomnosti ma len tak niečo nezloží….

Bola som šťastná za to, čo mám

Po návrate do chatky som čakala na odvoz a mala som teda dosť času započúvať sa do zvukov prírody – kvákania žiab, vetra v korunách stromov, vtáčieho spevu a všelijakého štebotania, zahľadieť sa do zelene a farieb inak farebných, ako ich človek obvykle vníma. Bola som príjemne dojatá a šťastná za to, čo mám…

Pozrela som sa do zápiskov

Pustila som sa do prezerania „tmových“ maľoviek a čítania zápiskov. Zaujalo ma, že niektoré som si vôbec nepamätala, ale keď som o nich čítala, vybavili sa mi, a to vrátane pocitov, ktoré som pri ich videní prežívala. Miestami som sa naozaj musela smiať, aký je to ne-zmysel… Hneď mi napadlo, aký krásny je náš jazyk, že ne-zmysel nemusím vnímať len vo význame hlúposti, ale aj ako niečo, čo nie je ovládané zmyslami, ale je mimo nich…

Aké posolstvo  to so sebou nesie?

Takýto pocit sa napokon prelínal celým mojím pobytom – keď mi bol vonkajší zrak na chvíľu odobratý, bol vymenený za zrak vnútorný, ktorému som sa inokedy nemala toľko možností oddávať. Nehovorila som si, že sa mi zjavujú hlúposti, hoci sa to tak niekomu mohlo zdať, ale snažila som sa odhaliť, čo mi tá nelogickosť chce asi naznačiť, čo by to mohlo znamenať, aké posolstvo so sebou nesie.   Vraj som sa úplne rozžiarila a upokojila Svoje dojmy som hneď po príchode domov zdieľala so svojimi najbližšími, ktorí ma v mojom rozhodnutí tento pobyt absolvovať podporovali, hoci ho možno nie všetci chápali. Mamička mi napríklad povedala, že mi to veľmi pristane, hoci som mala na sebe to isté čo xkrát predtým. Vraj som sa úplne rozžiarila a upokojila sa. Nebola jediná, kto mi to v prvom týždni po tme povedal. Takže na tom možno niečo bude 🙂  A ako by som celkovo svoj pobyt zhodnotila mesiac a kúsok potom? Cítim sa stále zharmonizovaná a vnútorne upokojená, jednoducho nad vecou.

Prečo som pobyt v tme podstúpila?

Viem, že budúcnosť mám vo svojich rukách a že som cestu do hlbín svojej duše potrebovala absolvovať práve preto, aby som bola vnútorne silnejšia a aby som prijala seba samu aj ľudí a situácie okolo seba a mohla vykročiť v ústrety lepším dňom dnešným aj zajtrajším, pretože včerajšky nemá zmysel pitvať. Pri tejto úvahe sa mi trefne pripomenul postreh z jednej knihy – čo si škrabete, to sa nezahojí… A tým sa momentálne snažím riadiť a neškriabem sa viac, ako je nutné…

A čo mi to vzalo?

Pochybnosti, strachy, napätie z nenaplnených očakávaní iných ľudí, potrebu mať všetko naplánované do posledného detailu a stres s tým spojený. Čiže mi to nevzalo nič, čoho by som sa sama rada nezbavila 🙂 . Musím povedať, že som počas celého týždňa vlastne nezažila žiadnu ťažkú chvíľu, žiadnu paniku, až sa tomu sama trochu čudujem… V nepravidelných intervaloch nahliadam do svojich zápiskov nielen preto, aby som si pripomenula všetko krásne, čo ma počas týždňa stretlo, ale aj preto, aby som v nich objavila ďalšie posolstvá a prípadne odkryla ďalšie symboly.  Som presvedčená, že všetko má svoj čas a nič sa nemá uponáhľať…  

Na záver…

Ospravedlňujem sa, viem, že moje vyznanie je možno príliš dlhé a široko poňaté, ale chcela som uviesť všetky súvislosti spojené s mojím pobytom. Ďakujem Lenke aj Tomášovi za umožnenie tohto môjho prerodu (ťažko sa to vyjadruje slovami, ale jednoducho sa cítim vnútorne inak) a pevne verím, že do roka a do dňa… Alebo jednoducho niekedy inokedy sa zase uvidíme.