Pred pobytom v tme – svetlo
Začiatok môjho týždňového pobytu v tme bol klasický… krátko po zhasnutí svetla som si ľahol a spal. Tú prvú noc sa mi prisnilo, že podstupujem terapiu tmou, ale že som sa z nejakého dôvodu ocitol znova vonku na dennom svetle. Keďže som o pobyte v tme už dlhší čas premýšľal a tešil sa naň, snažil som sa za každú cenu dostať späť do svojej komôrky. Vôbec sa mi to nedarilo. Keď som sa potom ráno zobudil, uvedomil som si, že som našťastie nikam neodišiel, že som stále v tme, a doslova ma zaplavil pocit radosti. Skvelý začiatok!
Po prebudení nasledoval nevyhnutný prieskum okolia, zorientovanie sa v priestore, ranná hygiena a vzhľadom na obmedzený priestor nie príliš vydarený pokus o ponaťahovanie tela na karimatke. Potom nasledovalo striedanie polôh v ľahu a v sede, bdenia a spánku. Pri prvej návšteve Lenky som sa podelil o svoj sen a dozvedel sa, že jedna pani vedľa v chatke už zvažuje ukončenie terapie. Znova som si uvedomil, v akej pohode som ja, a bol som za to veľmi vďačný.
Prvé nezvyčajné vnemy sa dostavili na druhý deň, keď sa mi pri rýchlejších zmenách polohy začali robiť pred očami nepatrné „mžitky“, akoby sa rozblikali malé svetielka. Tie svetielka boli s každým ďalším dňom častejšie a začali sa objavovať aj pri nepatrných pohyboch. Najprv mi to pripomínalo malé iskry. Neskôr, ako silnela intenzita, som mal skôr dojem stroboskopu blikajúceho niekde na diskotéke, a nakoniec to nadobudlo podobu odrazu slnečných lúčov na hladine rybníka, ktoré laškovne hádzali roztomilé „zajačiky“ do mojich otvorených či zatvorených očí.
Neskôr sa tieto svetelné vnemy dali vyvolať aj bez pohybu, len sústredením. Dokonca sa mi začalo dariť toto blikanie upokojiť a premeniť na konštantné svetlo. Nebolo ťažké zistiť, že svetlo neprichádza zvonku, ale zvnútra. Ohnisko sa nachádzalo v oblasti hrudníka a najviac zalievalo spodnú časť tváre až po viečka. Pri upokojení a vnútornom sústredení potom zosilnelo a osvietilo celú tvár doslova neskutočnou žiarou. Malo biely až zlatistý nádych. Moje vlastné pozorovanie mi tak potvrdilo už skôr získané poznatky, že v nás sa nachádza svetlo, že my sme týmto svetlom, touto energiou. V jednej chvíli som si predstavil, ako sa toto naše malé, zdanlivo oddelené svetielko po skončení inkarnácie vracia späť do zdroja, a zalial ma nesmierne intenzívny pocit blaha a slasti. Na myseľ mi vyvstali dve slová: famózna záležitosť!
Tma – ja a mucha
Vrátim sa ešte na začiatok, keď som si pred zhasnutím svetla v chatke prezeral ubytovacie priestory a zbadal na stene muchu. Napadlo mi, že by tu nemusela byť práve najlepšou spoločníčkou, a muchu som odstránil.
Neskôr, asi v polovici týždňa, som mal pri zaspávaní v polospánku krátku víziu, keď sa mi z ničoho nič veľmi blízko pred ľavým okom objavila hlava nejakého hmyzu s veľkými očami. Moje oko akoby tvorilo deliaci priestor medzi nami a cez neho sme na seba čumeli. Nápadne to pripomínalo scénu z akčného filmu, keď sa pozeráš z okna kancelárie mrakodrapu do skiel čiernej helikoptéry tesne predtým, než na teba spustí paľbu. Tá vízia trvala niekoľko sekúnd, dosť dlho a dosť intenzívne na to, aby som si ju dobre zapamätal.
Na ďalší deň mi Lenča priniesla ako obvykle skvelé jedlo, a keď sa za ňou po odchode zavreli dvere, ozvalo sa krátko nato do tmy z ničoho nič typické zabzučanie. To bol pozdrav. Po ňom nasledovalo zoznamovanie. Mucha začala nálety z jednej strany na druhú, hore-dole, všetkými smermi. V miestnosti s pár metrami štvorcovými si potom človek začne pripadať ako v Pearl Harbor pri útoku japonských kamikadze stíhačiek. Keď stratíme jeden zmysel, údajne sa zosilnia tie ostatné, aby tú stratu vykompenzovali. Pri strate zraku sa teda automaticky zosilní sluch! Nie je ťažké predstaviť si, aký úžasný akustický zážitok potom taká mucha v tomto malom priestore v tme dokáže ponúknuť. Po nalietaní niekoľkých kilometrov sa však našťastie aj mucha unaví, sadne si a stíchne. V tejto polohe zvyčajne zostane presne dovtedy, kým nezačneš zaspávať. Potom opäť naštartuje svoje turbomotory a môžeš si byť istý, že vyrazí smerom na tvoj nos alebo ucho. Keď sa potom s neuveriteľným rachotom pokúša dostať dovnútra tvojho ucha a pleská okolo seba krídlami, má terapiou tmou stíšený človek pocit, akoby na ňom pristával veľký vták, prinajmenšom veľkosti havrana J
Na druhý deň priniesol jedlo Tom a na moju otázku, čo by sa dalo s muchou robiť, hovorí: nič, o deň-dva mucha zdochne. Vraj to mám brať tak, že sa tam objavila z nejakého dôvodu a že to tak má byť. Pohotovo pridal príbeh o meditujúcom samurajovi, ktorému na nos pristane mucha. Mečom ju rozpolí na dve časti. Každej z tých častí potom dorastie telo a z jednej muchy sú dve. Samuraj všetky likviduje a za chvíľu má okolo seba celý roj múch. Pekný príbeh, pekná pointa. Muchu akceptujem, nebojujem s ňou, aby problém nenarastal, nechávam ho rozpustiť. A naozaj, mucha slabne, je stále tichšia, náletov ubúda.
Ďalší deň pri donáške jedla už o muche ani neviem a užívam si to. Ovšem len dovtedy, kým sa za Lenkou nezavrú dvere a po chvíli sa opäť ozve známe zabzučanie. Tentoraz však silnejšie. Na návštevu totiž dorazila evidentne čerstvá mucha, mladšia, nová generácia. Mucha s elánom, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje elán tej prvej muchy. A nálety sa začínajú odznova… J Poslednú noc potom vtipný Vesmír nahradil muchu komárom… J
Späť k terapii tmou …
Počas celej terapie tmou som vnímal, ako ma tma láskyplne objíma vo svojom náručí. Nekonečná tma bez akýchkoľvek hraníc. Piaty deň vo mne pri sedení na zemi doslova zatrnulo. Zrazu som začínal mať pocit, že rozoznávam obrys svojej nohy. Vpravo vedľa mňa akoby bolo svetlejšie miesto, a keď som mávol rukou, zatieňoval som ho. Začínal som mať dojem, že vidím aj priestor izby. Naskočila mi husia koža. Bolo to nečakané a navyše to malo prekvapivo nepríjemný, pochmúrny nádych. Čakal som, čo sa bude diať ďalej, ale na moje prekvapenie to po chvíli zmizlo a opäť sa rozhostila tma. Znova to nahodiť sa mi už nepodarilo. Zostal len nepríjemný pocit, pri ktorom sa mi, neviem prečo, vybavila princezná z rozprávky Bajaja, ako vstupuje do dračej sluje… Keď som si potom po chvíli znova ľahol a zaspával, objavila sa krátka vízia detskej postele s prikrývkou a meniacimi sa obrázkami zvierat. Došlo mi, že to bola scéna z môjho detstva, a skúšal som sa preto do toho hlbšie ponoriť a pracovať s tým. Bolo to nesmierne zaujímavé a cítil som, že aj očistné. Poslednú dobu sa čoraz viac prikláňam k teórii, že nestačí byť len pozitívnym „sluníčkárom“, ale že ak chce byť človek psychicky aj fyzicky zdravý, svoje traumy a bloky si skôr či neskôr jednoducho aj tak musí vyčistiť.
Počas celého týždňa sa u mňa striedali rôzne pocity a nálady a ja som ľahko vnímal vychyľovanie emočného kyvadla na jednu či druhú stranu. Raz som napríklad hneď po prebudení pociťoval v tele také príjemné prúdenie energie, že som nadobudol pocit, že terapia je s každým ďalším dňom zaujímavejšia a že pre skutočných „fajnšmekrov“ je jeden týždeň prekliato málo. Inokedy som si naopak kládol otázku, čo tu vlastne robím, keď už dávno viem, že by som mal ísť cestou radosti v prítomnom okamihu. Dochádzalo mi, že jeden ľudský život je príliš krátky na to, aby sme ho premárnili robením vecí, ktoré robiť nechceme, a hašterením sa o niečo, čo vlastne vôbec nie je dôležité.
Na záver k môjmu pobytu v tme …
Po pobyte v tme je teraz pre mňa ľahšie uvedomovať si rovnakú svetelnú podstatu všetkých živých bytostí a absurditu snáh vyvolávať dojem oddelenosti a odlišnosti jedného od druhého. Vedel by som si preto predstaviť zavedenie povinnosti absolvovať terapie vo väzniciach, kde sa nachádzajú ľudia najviac stratení v ilúzii oddelenosti. Na námietky typu , že zločincov nemožno nútiť ísť do tmy proti ich slobodnej vôli, by som odpovedal otázkou, či náhodou nie je proti ich slobodnej vôli už len to, že musia byť zavretí vo väzniciach? Aby sa však právu slobodnej vôle učinilo zadosť, ponúkol by som zločincom skrátenie trestu výmenou za absolvovanie terapie tmou J
Lenka ma vyzvala, aby som v opise svojich dojmov a skúseností opísal aj tie prípadné negatívne (tento sympatický prístup osobne obzvlášť oceňujem). Trvalo mi dosť dlho, kým sa mi vôbec vybavilo niečo, na čo by som mohol nejako „negatívne“ poukázať. Takže…azda len tá drevená podlaha by nemusela vŕzgať, elektrický priamovýhrevný radiátor pri chladnutí občas hlasno praskať a sprchovací kút by som uvítal o niečo väčší 🙂
Okrem toho by som odporučil energetické čistenie priestorov-chatiek, v ktorých podľa môjho názoru ulpievajú najrôznejšie energie po predchádzajúcich návštevníkoch, ktorí sa tu v pomerne hojnom počte striedajú. Ideálne by som tu videl prístroj Somavedic, ktorý tieto veci spoľahlivo čistí (mám s ním takmer dvojročnú skúsenosť). Myslím si, že tma sama osebe tieto veci nedokáže odstrániť, to by potom temné podzemné pivnice hradných mučiarní, v ktorých dochádzalo k násilným činom, museli patriť k tým najčistejším miestam. Že to tak nie je a zostávajú tam negatívne energetické odtlačky, to vie asi väčšina z nás…
Moje veľké poďakovanie patrí Lenče a Tomášovi za to, že túto možnosť ľuďom ponúkajú. Veľké poďakovanie za ich celkovú starostlivosť o klientov. Špeciálne poďakovanie Lenče za jej skvelé, rozmanité jedlá úžasných chutí, evidentne pripravované s láskou.
ĎAKUJEM!!!
Martin
Mesiac po terapii tmou ….
Na pobyt v tme stále spomínam ako na zaujímavú skúsenosť. Trochu som nahliadol do svojho vnútra. Nesprostredkovali mi to však ani tak vízie, ako skôr emócie, myšlienky, intuícia. V tej tme a tichu sa dalo pozorovať všeličo zaujímavé, napríklad že slová sú spojené s obrázkami. Ak vyslovím slovo dom, v mysli naskočí obrázok domu. Je to automatický a krátky proces, ktorý si bežne nevšimneme. Potvrdzuje mi to teóriu, že ak je realita okolo nás projekciou našich vnútorných predstáv (obrázkov), potom je evidentne dobré dávať si pozor na to, čo hovoríme, o čom rozprávame. Tým to tvoríme. Dáva mi to zmysel. To je dôležité posolstvo hlavne pre večných „pesimistov, sťažovateľov a nadávačov“, my si to už našťastie uvedomujeme.
Najzaujímavejšia skúsenosť bola asi tá s vnútorným svetlom, ako som už spomínal. My sme zo svetla, rastliny sa živia svetlom, zvieratá rastlinami alebo iným mäsom, ktoré je zase len „uskladneným“ svetlom. Mohli by sme žiť len zo svetla, keby sme nemali programy o nutnosti jesť.
Mňa osobne neláka prejsť definitívne na pránickú stravu a zriecť sa jedla. Láka ma na tom však tá sloboda voľby. Nejesť len preto, že musím a že som na tom závislý, ale preto, že chcem. Dnes viem, že keď nebudem jesť 21 dní (po mojom pôste), prežijem. To je taká dvadsaťjednodňová istota slobody. Ja by som však celkom uvítal slobodu trvalú, tzn. vedieť, že môžem kedykoľvek na akokoľvek dlho jedlo vysadiť a potom sa zase kedykoľvek vrátiť späť. To by bol podľa mňa ideálny stav. Až tak veľmi po tom ale netúžim, len sa mi tá myšlienka páči. Asi by som však mal začať tým, že sa prestanem prejedať a uberať si tým energiu 🙂 Prestať jesť pri prvom pocite nasýtenia namiesto môjho súčasného „pri treťom pocite prežratia“! 🙂
Na otázku, či som sa pri pobyte v tme nenudil, odpovedám, že vyslovene nudou by som to nenazval. Absencia činností, to áno, ale pod nudou si predstavujem niečo trochu iné. Tu som celý čas vedel, že niečo prebieha, aj keď to tak možno nevyzerá. Tú nečinnosť som si naplánoval, takže som tam vlastne celý čas „realizoval“ svoj plán… 🙂 Je však fakt, že každá zmena polohy, pár krokov na toaletu, dôjsť si po čaj, to všetko boli neuveriteľne príjemné spestrenia, doslova zážitok, tieto momenty som si náramne vychutnával. Netrpel som teda, ale je fakt, že som sa tešil, až to budem mať za sebou.
Ešte som si spomenul, že keď som sa začal sústrediť na to blikanie a ono sa ustálilo na konštantné intenzívne svetlo, zrazu som začal počuť nádherné zvuky nočnej spiacej džungle, tak ako ich poznám z expedícií do peruánskej Amazónie. Presne ako keď človek po skončenej ayahuascovej seanci spočíva v náručí noci a vychutnáva si to spojenie s prírodou, s Vesmírom…. ešte prvý večer doma som tie zvuky džungle počul, teraz už nie.
V tme som si často spomenul na ayahuascu. Ako inak, obe rozširujú vedomie, vedú k rovnakému cieľu, len každá trochu iným spôsobom. Zatiaľ čo tma je také pozvoľné rozopínanie blúzky gombíček po gombíčku, ayahuasca je roztrhnutie blúzky jedným trhnutím 🙂
Toľko môj dodatok k pobytu v tme.
Martin
Priznám sa, že som bol vždy skôr bojazlivejší človek a aj pobytu v tme som sa prirodzene bál. Prekvapivo však len dovtedy, kým som na pobyt v tme nenastúpil a nezhasol svetlo. Asi ako každý som si sedem dní v tme o samote nevedel predstaviť, aj keď v bežnom živote mi vôbec nerobí problém stráviť kopu času sám so sebou. Nevedel som si ani predstaviť, že by som odmietol rozhovor so sprievodcom a nechcel s nikým 
Zdravím vás, Roudíčkovia, a niečo som tu vypotila pre ostatných praktizujúcich :)))!
Potom som však videl film Dieťa džungle, ktorý vo mne obrovsky zarezonoval a priviedol ma k rozhodnutiu hľadať svoje poslanie a svoju podstatu, aby som našiel alternatívnu prácu, a na holotropné dýchanie som s kamarátom išiel. Po ďalších troch týždňoch som išiel znova a potom aj do regresie. V auguste znova holotropné dýchanie a hneď na to týždeň tancov dávnych tradícií.
Všetko sa začalo už vo chvíli, keď som vystúpila v Bykáni na zastávke na znamenie. Slniečko svietilo a ja som sa pozerala na tabuľu s názvom a zisťovala, že stojím uprostred „ničoho“. Našťastie odtiaľ viedla len jedna cesta. Tak som vytiahla trekingové palice a vydala sa po nej. Len čo som sa dostala do obce Bykáň, už som sa vcelku orientovala. Išla som pomaly, rozhliadala sa po kraji, fotila čmeliaky na bodliaku, vnímala som atmosféru krásneho teplého dňa.
na okraji obce Lomec ma vítal kríž a na návsi ďalší. Chvíľu som si sadla na lavičku na autobusovej zastávke. Oprela som sa a zavrela oči. No a potom som vzala mobil a volala. Tomáš ma naviedol správnym smerom. Išla som do mierneho kopčeka a po ceste mi bežal oproti malý chlapec a veľký pes. Chlapec volal: „Ahoj, Týna!“ Nádherné privítanie.
No a potom nastal čas vstúpiť dnu. Uložila som si veci vedľa postele, prezrela a ohmatala som si celý domček, dala si sprchu, chvíľku posedela na posteli a potom som jednoducho vstala a išla zhasnúť. Opatrne som sa vrátila na posteľ a hľadela do tmy doširoka otvorenými očami.
