Pobyt v tme u mňa nebol len chvíľkový bláznivý nápad. Táto myšlienka sa mi vracala stále dookola dlhší čas. Kedysi som videla nejakú reportáž na nete, potom som čítala knihu Jaroslava Duška Tvary tmy, navštívila som Nevidomú výstavu. Potom môj pocit, že to musím skúsiť, postupne silnel, až prišlo rozhodnutie „idem do toho“. Na internete som začala hľadať miesta, kde sa takýto pobyt praktizuje. Najviac ma zaujala stránka Lenči a Tomáša Roudových, a tak som si objednala pobyt v tme. Mala som šťastie a termín som dostala už o necelé 4 mesiace.
V ústrety pobytu v tme
Vyzbrojená skúsenosťami praktizujúcich, ktoré som si postupne čítala, som vyrazila v ústrety novým zážitkom. Priznám sa, že deň pred odchodom, keď som si balila veci, som trochu znervóznela. Aby som sa upokojila, skúsila som doma „sprchu po tme“ a zistila som, že je to vlastne veľmi príjemné. A tak som sa znova začala tešiť. Mala som rôzne očakávania a predstavy, čo všetko vyriešim, tešila som sa, čo všetko mi tma ukáže. Nakoniec som si však povedala, že keď z toho nič nevyjde, aspoň si poriadne oddýchnem a vyspím sa (toto sa mi naozaj splnilo na 100%).
Po príchode mi Lenča ukázala chatku a dohodli sme sa na všetkom potrebnom. Hneď sme si padli do oka a zistili sme, že „ideme“ na podobnej, ak nie rovnakej vlne (aspoň ja som to tak cítila). Potom som sa v pokoji zorientovala v chatke, rozložila si veci, zjedla desiatovú večeru z domu, poslala blízkym sms, osprchovala sa (už v pološere) a potom zhasla. Spánok prišiel okamžite. Prvý a druhý deň som spala naozaj veľa. Až od tretieho dňa som si začala robiť nejaký denný režim.
Pobyt v tme ubiehal rýchlo
Dni mi ubiehali celkom rýchlo a ani chvíľu som sa nenudila. Užívala som si úžasný pocit byť tu a teraz, nič nemusieť, byť v pokoji a robiť si, čo práve teraz chcem ja. Nikto ma nerušil, nikto nič nechcel, nič som nemusela. Cvičila som, spievala, meditovala, rozprávala sa s anjelmi, len tak ležala, písala denník (niečo je aj na čítanie 🙂 ). Prišlo aj na riešenie nedoriešených „kostlivcov v skrini“.
Každý deň som sa tešila na príchod Lenči a Tomáša. Podľa toho, ako prichádzali, som spoznala, kto z nich mi prinesie zase niečo dobré na jedenie, pretože jedlo bolo naozaj úžasné. Veľmi ma bavilo zisťovať, čo vlastne jem, a vychutnávať si jedlo. Niekedy sa na to vychutnávanie ani nedostalo a jedlo som priamo hltala.
Jeden deň mala Lenča viac času, a tak sme sa rozprávali o niečo dlhšie, čo bolo veľmi milé a príjemné. Z tohto rozhovoru mi zostala v hlave myšlienka a akási túžba po ceste do Indie a po ďalšom spoznávaní a hľadaní cesty.
Pobyt ubehol ako voda a ani jeden deň som nemala chuť chytiť kľučku a utiecť von. Naopak, prekvapilo ma, že 2 dni pred koncom som dostala strach vyjsť von. Celý deň mi trvalo, kým som sa upokojila a presvedčila samu seba, že aj vonku mimo chatky je pre mňa bezpečne, že doma na mňa čaká a teší sa rodina, priatelia.
Tma mi dala, čo mala
S odstupom času neviem, či mi tma dala to, čo som od nej očakávala. Takisto som nemala také zážitky, aké som čítala od ostatných praktizujúcich, ale viem, že mi v danom čase dala to, čo mala. Byť sama tu a teraz, v pokoji a pohode. Viem, že vôbec nie je zlá, ale veľmi milá (po prečítaní príspevku jednej praktizujúcej som nezabudla tmu hneď na začiatku poprosiť, aby ma vľúdne prijala a chránila ma) a láskavá.
V každom prípade viem, že hneď prvý týždeň po návrate „na svetlo“ sa mi začalo cnieť. Ten pocit občasného clivého smútku mám aj teraz, viac ako mesiac po pobyte. Občas si pobyt pripomeniem doma aspoň sprchovaním po tme. Kúpeľňa je totiž jediné miesto, kde sa dá vytvoriť aspoň podobná tma ako v chatke.
Neviem, či sa do tmy ešte vrátim, ale viem, že je vo mne stále túžba ísť ďalej a hľadať ďalej a ešte viac samu seba, svoje poslanie.
Vďaka, tma, chatka, Lenča a Tomáš, za milé prijatie.
Lucie
