Na pobyt v tme som bola prihlásená už vyše pol roka. O tejto skúsenosti som uvažovala už pred niekoľkými rokmi, ale ako to už býva, učiteľ sa objaví, až keď je žiak pripravený.
Pobyt v tme vo východnej svätyni
Rozhodnutie padlo a zostávalo už len nájsť si termín. Lákala ma východná chatka, a tak som si dátum pobytu hľadala aj podľa tejto „túžby“.
Už niekoľko týždňov pred pobytom som sa pár priateľom zmienila o svojom zámere. A čím viac som o tom hovorila, tým viac otázok ku mne prichádzalo, ktoré ma zvádzali k nejakému očakávaniu – „Prečo tam idem?“ „Čo tam budem robiť?“ „Nebojím sa samoty, ticha, tmy?“ Toto všetko som si nechcela pripúšťať a premýšľať nad tým, a tak som o tom už s nikým veľmi nehovorila. Tréma však posledný týždeň pred pobytom predsa len trochu bola – povedala by som, že zo samotnej cesty a z neznáma.
Cesta do Lomca bola naozaj zaujímavá J. Vyrážala som vlakom z Brna a čakali ma skoro 4 hodiny cesty. Keď som si kupovala lístok do Bykáně, pani za priehradkou mi s úsmevom na perách povedala, že netušila, že taká zastávka existuje, a to robí na ČD 17 rokov J. „Fajn“, pomyslela som si…idem do zabudnutých krajov…už to bolo lákavé. Zaujímavé bolo aj to, keď si postupne traja ľudia prisadli do „môjho“ kupé a po čase zistili (teda skôr až keď prišiel sprievodca), že nastúpili do zlého vlaku. Čo si asi pomyslieť…no, samozrejme, napadlo mi, či aj ja „nejdem zlým smerom“ – myslené však v trochu spirituálnejšom kontexte.
Cesta vlakom však inak ubehla a ja som stihla prečítať knihu (Slunce zapadá na východě), ktorú som dostala od kamarátky…vlastne tiež o takej ceste.
Na pobyt v tme som nešla sama 🙂
V Kolíne som prestupovala na „motoráčik“ do Bykáně. Keď ohlásili danú zastávku ako nasledujúcu, vyrútil sa ktosi z cestujúcich k dverám, hoci stanica bola ešte v nedohľadne. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že je to môj „spolutemňák“ (napadlo mi nové slovo 🙂 a aj ja som sa vybrala k dverám. Keď sme vystúpili, išiel ten cestujúci predo mnou a ja som už otvárala ústa s otázkou na perách „nejdete náhodou aj vy do Lomca do tmy?“. Otázku som ani nestihla vysloviť, pretože v tej chvíli sa ku mne otočil a spýtal sa, či idem aj ja do Lomca J. Zasmiali sme sa na tom a spoločne sa vybrali na krásnu prechádzku.
Cesta veľmi pekne ubehla vďaka rozprávaniu, kochaniu sa, trochu blúdeniu, zdieľaniu pocitov z neznáma a podobne. Pred cieľom sme ešte chvíľu posedeli a počkali na „tretieho temňáka“. O chvíľku prišiel…vedeli sme, že je to on…blúdil autom po dedine a my sme sa na tom zabávali. Už tu začala naplno pracovať moja intuícia. Vždy si všetko pripravujem dopredu – plán cesty, kade pôjdem a podobne. Tentoraz som veľmi dôkladná nebola a vôbec ma to neznervózňovalo. Vedela som, že nemusím poznať cestu – poznal ju ten cestujúci, a tiež som vedela, že ešte máme počkať na toho „tretieho J.
Po privítaní a zabývaní sa som ešte zavolala svojim blízkym a posledné, čo som vonku videla, bol západ Slnka. So zhasnutím som trochu otáľala, dala som si ešte večeru z domu, usporiadala si svoje veci, aby som vedela, kde čo mám, a potom som s miernou neistotou zhasla.
So sebou som mala svoje obľúbené kamene, pastelky, blok a ďalších „kamarátov“, ktorí mi ukazovali svetlo, keď bola tma príliš hlboká. Každý deň som písala svoje pocity, zážitky, nápady, maľovala a podobne. Dodnes mi to slúži ako pohľad, náhľad, spätná väzba, zachytenie chvíľ, keď som bola „v sebe“…a kam sa môžem kedykoľvek vrátiť J.
Povedali nám, že prvé dni sa väčšinou prespia. Tešila som sa na to. Hm…toto očakávanie sa nesplnilo. Celý týždeň som poriadne nespala. Hoci bežne spím pokojne a bez problémov, zaspávam za chvíľku a v noci sa nebudím, tu sa všetko otočilo. Napodiv som však unavená nebola.
Bolo zaujímavé, že mi stačilo nielen málo spánku, ale aj pocity hladu sa minimalizovali. Jedla som 2x denne a často som ani pripravené jedlo nedojedla. Došlo mi tak, že hladný je môj zrak, nie moje telo. A to vidím aj teraz, po mesiaci, keď často jem bez toho, aby som to naozaj potrebovala. Jednoducho to vidím a dostanem na to chuť. Takže pre mňa platí: čo oči nevidia, po tom žalúdok netúži J.
Dni mi ubiehali veľmi rýchlo. Často som sa v meditáciách dostala tak ďaleko, že po návrate do „reality“ som mala pocit, akoby som „kdesi“ strávila nekonečne dlhý čas.
Naučila som sa viac pozorovať svoje myšlienky, vnímať svoje potreby a načúvať im a dostať sa do svojho vnútra. Tma a pokoj to podporujú a aj dodnes, keď sa chcem do seba viac „vcítiť“, vyhľadávam pokoj a tmu alebo zatváram oči.
Myslím, že sa mi aj viac zjemnila intuícia a som si istejšia jej hlasom, keď mi má čo povedať. Spoznala som to aj na takých banálnych veciach, ako je „hľadanie“ predmetu v tme. Keď som chcela niečo zobrať do ruky, presne som vedela, kde to je, bez toho, aby som hľadala. Vedela som aj, kedy príde Lenka a kedy Tomáš, a dokonca som vedela, na čo sa Lenka opýta.
Párkrát sa stalo, že som si do chatky pozvala strach a nepekné myšlienky. Ešte som však nebola pripravená bližšie sa s nimi zoznámiť, a tak som ich celkom ľahko vykopla za dvere. Možno by sa dalo povedať, že tma je aj na to, aby som spoznala aj tieto „postavy“. Pre mňa však bolo dôležitejšie poznanie, že myšlienky môžem pozorovať a aj vykopnúť z hlavy, keď ich nechcem, alebo prekonať strach pomocou pozitívnych myšlienok a „sprítomnenia sa“.
Posledná noc pobytu v tme
Poslednú noc som sa nevedela dočkať, kedy sa nadýchnem čerstvého vzduchu. Privítal ma chlpatý kamarát Charlie, ktorý držal stráž pri našich chatkách vo dne i v noci (za to mu veľmi ďakujem), a tiež jeden spolutemňák (ten cestujúci). Bolo mi krásne…bola som taká šťastná a zároveň taká hrdá, že som to zvládla J. Výbuch energie sa ani nedá opísať. Cítila som úplnú živosť a eufóriu.
Pobyt v tme bol pre mňa celkovo poznaním ďalších svojich možností a prebudením intuície. Viem, že zvládnem byť sama (so) sebou, prekonať strach z neznáma, užívať si pokoj a byť tu a teraz.
Teraz, po mesiaci, môžem povedať, že pobyt v tme bol akýsi odrazový mostík, brána, za ktorou sú veci zrazu…iné…viem, že nič nie je stále…všetko sa mení…niečo samo, svojou prirodzenosťou, niečo z vôle a chcenia, z túžby po lepšom, šťastnejšom a vyrovnanejšom živote J
Možno sa ešte vydám na cestu do tmy, zoznámiť sa bližšie so svojimi strachmi…a možno aj nie…možno si ich už do svojho života nepustím…
Za možnosť zdieľania, náhľady, návštevy a skvelé jedlo ďakujem Tomášovi a Lenke
Pavla
