Aké to bolo týždeň v tme?
Krátke.
Nepremýšľala som dopredu o tom, aké to v tme bude, vedela som vo svojom vnútri, že to chcem (a asi že to poznám). Len raz mi prebleskla myšlienka, či nie som prehnane sebavedomá a nemala by som si zájsť aspoň do Kaviarne v tme, ale nenašla som si čas, tak som jednoducho prišla.
Pobyt v tme len pre mňa
Na mieste som mala jasný pocit, že je to nachystané presne pre mňa. Domček malý, drevený, teplý, príjemná posteľ, horúca sprcha, na zemi karimatka na cvičenie, presne taká, akú som nakoniec nechala doma, aby som nevozila veľa vecí, dosť miesta na cvičenie. Ocenila som, že som si mohla zhasnúť sama a vybaliť sa a pripraviť sa, ako som potrebovala.
Inak to prebiehalo asi veľmi štandardne.
Prvé 2 dni som veľa spala (a trochu meditovala – cvičila – jedla).
Ďalšie 2 dni som veľa snívala a predstavovala si konkrétne veci, ale nič prevratné – napríklad ako by som chcela stráviť so svojou mladšou dcérou 4 dni v Paríži alebo ako byť vegánkou tak, aby ma to bavilo (a meditovala – cvičila – jedla). Niekde uprostred sa mi snívalo, že som v noci „omylom“ išla behať a tým celý pobyt pokazila; hovorila som to Lenke a pobavilo ma, keď mi oznámila, že s niečím podobným sme v ten deň prišli všetci.
A potom sa pobyt v tme rozbehol
Posledné 2 dni som na sebe konečne začala pracovať. Dovtedy mi čas ubiehal primerane, v tej chvíli začal letieť. Stalo sa mi, že som mala pocit, že je ešte večer, a Tomáš prišiel s jedlom už na druhý deň, čo ma mierne vydesilo. Krátko pred pobytom sa mi otvorila schopnosť otvoriť (si) minulé životy a čistiť, tak som išla po problémoch svojho života a ich koreňoch, čo som zvládla. Niektoré veci boli sila, ale veľmi ma to bavilo, prevládal pocit obrovskej radosti a dobrodružstva, že niečo také je možné, napriek tomu, že človek otvára, čo ešte nezvládol, však. Tiež som dostávala konkrétne nápady, čo ďalej, a odpovede na otázky. Posledná odpoveď prišla 10 minút predtým, ako zazvonil budík; dlhší čas mi vŕtalo hlavou, aký je vzťah medzi spontánnosťou a disciplínou (pretože pre mňa sa dosť vylučujú, spontánnosť obdivujem a k disciplíne ma to ťahá) a vnútorným vedením. (Keby to niekoho náhodou zaujímalo, v minulosti, 50, 100, 200, 1000 rokov späť, ak sa niekto chcel stať duchovným majstrom alebo aspoň vedomejším, tak disciplína bola jedným z vhodných nástrojov, ako sa dopracovať k spojeniu hore (ak vychádzala z čistého srdca a túžby a nebola vynútená alebo povinná). Dnes sú iné vibrácie a spontánnosť (= súlad, vnútorné vedenie, pocit, že niečo urobím jednoducho preto, že to tak cítim) je „lepšia“ ako disciplína, má to však drobné úskalie, aby sa človek naozaj nechal viesť „tým, ako to cíti“ a nie niečím iným.
Príklad: keď niekto spontánne dospeje k tomu, že chce prestať fajčiť, výborne, a môže mať to šťastie, že využije vhodný okamih a už na to nebude mať ani chuť; môže sa ale tiež stať, že o týždeň, mesiac… bude mať „pocit“, že si jednu cigaretu dá. To však bude pamäť a zvyk tela a nie tá spontánnosť, ktorou sa má nechať viesť (nechajme teraz bokom, či je zdravé prestať fajčiť naraz alebo postupne). A sú aj ľudia (ako napríklad ja), ktorých to spontánne ťahá k určitej disciplíne, pretože inak majú tendenciu sa tak rozptyľovať všetkým možným zaujímavým okolo, že aby sa v tom živote vôbec niekam dostali… Silnou stránkou disciplíny je spoľahlivosť, pri spontánnosti je to otvorenosť pre tu a teraz a kreativita. Koniec odbočky.) A cvičila som a meditovala a jedlo som posledný deň spontánne vynechala.
Terapia tmou a pekné ráno
Ráno vonku bolo zamračené, ale pekné. Nevnímala som žiadne intenzívne farby ani zvuky, ale potešilo ma, že ma zdravil a skákal na mňa pes, možno viac ako na ostatných 2 účastníkov – posledné 2 veci, ktoré som riešila, boli o psoch… Rozprávali sme sa chvíľu v trojici, prečo sme ten týždeň chceli a ako sme ho prežili, a aj keď ani poriadne neviem, ako sa vlastne ostatní 2 účastníci volali, budem si ten rozhovor pamätať.
Je niečo iné veci nahliadnuť a niečo iné previesť ich do reality. Niektoré čiastkové veci (vzťah detí k psíkovi napríklad) sa zlepšili a robíme pre to ďalšie veci, plus ja lepšie rozumiem ich reakciám. Svoju hlavnú tému mám stále nedoriešenú a nedokázala som urobiť všetky konkrétne kroky, ktoré som mohla. Potom som mala 2 nápady, jeden som zrealizovala a podarilo sa to tak na 75 percent; tá časť, na ktorej som začala pracovať hneď po návrate, vyšla na 100 percent, to, čo som dotiahla až po Vianociach, už nemalo tú energiu. ? Nešla som tú noc po návrate spať a dala sa do práce; ale pretože som veľa nespala ani posledné 2 dni u Tomáša a Lenky, na ďalšiu prebdenú noc som si už netrúfla, bolo pred Vianocami, týždeň som nebola s deťmi. Kde je tá hranica…
S druhým projektom začínam naozaj až teraz, len praktické veci som vybavila hneď. Je to prednáška na tému 2 kníh o spirituálnych regresiách Dolores Cannon, ktoré sú len v angličtine, a teraz som zvedavá, či si pritiahne svojich poslucháčov.
Tma aj po návrate domov
Druhý alebo tretí deň po návrate nám doma v šatni, kde najčastejšie meditujem a kde nie je okno, zhorelo trafo, takže je tam tma 🙂 Namontovali sme tam len malú lampičku. Ideálne miesto na pokračovanie 🙂
A objednala som sa na leto na ďalší termín, snáď sa podarí zladiť detské akcie, trochu sa bojím (kde je tá hranica medzi prácou na sebe a sebectvom). Týždeň je krátky, tak teda 14 dní, ale za seba cítim ideálnych 10. Aj keď sa dá v chatke hýbať a cvičiť, mám strach, aby mi neodišla sebadisciplína, bude mi chýbať ísť sa prejsť alebo zabehať… Ale to je len detail.
Veľmi ďakujem Tomášovi a Lenke za dobrú náladu, podporu a krásnu energiu, ktorú okolo seba šíria.
