Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Pobyt v tme bol pre mňa veľmi prínosný a obohacujúci. Tma pre mňa vôbec nebola desivá, mala som radosť z toho, že som sa nepotrebovala vracať do minulosti a niečo tam riešiť, čo ma naozaj potešilo 🙂 no práca s prítomnosťou, upokojením mysle, naladením sa na tu a teraz, to už pre mňa bola skutočná výzva.

 

V kríze som si rozsvietila

Kríza prišla, bola príšerná, v jednom momente (ktorý trval asi milión svetelných rokov 🙂 som naozaj stratila zmysel toho, prečo tam som, čo tam robím, a v tej chvíli som si rozsvietila.
Našťastie je tam tá medzera, kým si oči znovu zvyknú na svetlo a človek vôbec môže začať robiť niečo pre to, aby opustil chatku, a v tej chvíli, keď som pozerala na žiariacu škáru medzi dverami a premýšľala, čo teraz, čo budem robiť, som si uvedomila, že tam na mňa čaká ešte nedojedené jedlo (na ktoré som sa vždy tešila a ktoré ma veľmi bavilo), a uvedomila som si, že ho nechcem jesť a vedieť, čo to bude, nechcem sa naň pozerať a nechcem oň prísť, že si ho chcem znovu vychutnať potme ako predtým, pretože to bolo veľmi fajn.

 

A potom som zase zhasla

Tak som vstala, zhasla a vrátila sa späť do tmy. 

Do tej príjemnej, pokojnej, objímajúcej a útulnej tmy. A v tú chvíľu, keď som sa vrátila, sa čas konečne zastavil. Nastal pokoj. Pokoj bol v celej chatke aj vo mne. Keby som to mala opísať, Tomáš, tvojimi slovami: „mraky sa rozostúpili a na maličkú chvíľku vykuklo slnko“. Nejakú „dobu“ som si v tom stave hovela a skúmala ho. Bolo to fajn. Keď sa prikradla úzkosť, snažila som sa ju vystopovať a potom som jej dovolila odísť a ona odišla, a keď som zaspala, mala som sen:
Bola som doma, vedela som, že manžel je v práci, dcéra v škôlke a ja som v dome sama. Išla som sa pozrieť do pivnice a všimla som si, že tam z rúr vyšľahol plameň. Išla som po schodoch hore, že sa pozriem po nejakom hasiacom prístroji, a keď som sa vrátila späť do pivnice, plamene sa už plazili po strope a po stenách (ako vo filme), vedela som, že to už nedokážem uhasiť. Vybehla som teda hore do izby a začala hľadať veci, ktoré môžem zachrániť. Vždy som vzala do ruky nejakú vec a zase ju odložila na miesto, vzala som druhú vec a zase ju položila späť, vzala inú a zase ju položila, pretože žiadna z tých vecí nemala cenu. Všetky veci boli bezcenné. Všetko, čo malo cenu zachrániť, nebolo v dome.

Po pobyte v tme prišlo svetlo

To je celé. To je moje ponaučenie. Ďalší čas sa už niesol v duchu, keď som sa šialene tešila domov na rodinu.
Vyjsť späť na svetlo bolo úžasné! Bola som ako pod vplyvom omamných látok, tá krása, šťastie, úžas, radosť…ešte teraz sa usmievam, len keď o tom píšem, a viem, že ani vtedy som sa nemohla prestať usmievať minimálne dva dni.

Ďakujem vám za krásny zážitok, milú starostlivosť a pozornosť a želám vám aj vašim deťom, aby každý deň bol ako ten prvý deň potom, čo vyjdete z chatky :).
Dúfam, že si pobyt ešte niekedy budem môcť zopakovať.

Majte sa veľmi krásne.

Jitka

Na pobyt v tme som sa prihlásil, pretože ma zaujala knižka TvaryTmy od pána Duška. Nemal som žiadne konkrétne očakávania, počítal som s tým, že si dosť možno len oddýchnem. Ale aj som dúfal, že sa mi objaví nejaká rada do života, prípadne sa uľaví mojemu boľavému chrbtu. A rada do života sa naozaj objavila ako hlboký zážitok (ktorý opisujem v kapitole Hlavný zážitok), ale to by som predbiehal… Začnime pekne po poriadku…

 

Praktické rady

V prvom rade musím potvrdiť, že 3 noci sú málo. Ja som mal 6 nocí a pre mňa to bolo akurát. Rozhodne by som odporúčal aspoň 6 nocí. Myslím, že dobrý nápad je zobrať si so sebou niekoľko ceruziek a blok. Neberte si perá – tie môžu dopísať. Veľa poznámok som si nerobil, ale po skončení som bol rád za každú poznámku. Nabudúce by som si skúsil robiť viac poznámok. Predsa len v tme po prebudení si človek všetko ľahko pamätá a všetko je jasné, ale stále je to trošku sen a časom sa to môže zabudnúť… Tiež som bol rád, že som si veľa vecí vyskúšal hneď po zhasnutí a potom si ešte rozsvietil a doladil veci, ktoré mi potme neboli úplne jasné… Posledná praktická poznámka je, že som bol rád, že som si zobral teplé ponožky a papuče – klimatizácia totiž hore fúka teplý vzduch, ale ten sa aj drží hore a pri podlahe je chladnejšie.

Takže svoje veci mám vybalené a pekne rozložené pod posteľou. Blok s ceruzkami pri hlave a teraz už môže všetko začať…

Prvé dojmy – ako sa vysporiadať s hororami

Prvé 3 dni si človek zvyká. V hlave sa mu dotáča koleso myšlienok bežného života a práce… Našťastie si človek môže povedať, že tu nie je na to, aby mlel svoje všedné životné situácie. Nemusí. Tiež po pár otočkách jasne vidí, že intelekt sa točí v kruhu, čo je ďalší dôvod tie myšlienky pustiť. Aspoň zatiaľ. Nastáva chvíľa, keď je človek sám so sebou. Nemôže sa na nikoho a na nič vyhovárať. Je tu len ON. Zhodou okolností mamka aj ocino boli v tme v podobnom čase. A zaujímavé bolo, že ocino sa skôr nudil a mal z tmy blbú náladu, mamka si to zasa užívala a vraj sa nádherne uvoľnila. U mňa boli oba stavy. Skôr to bolo pozitívne, ale prichádzali aj tie negatívne pocity. Pre mňa osobne bolo najhoršie, keď sa objavila myšlienka, že hoci som v tme, nie som vôbec o nič bližšie k žiadnej životnej pravde. Že vlastne netuším, ako mám viesť svoj život a čo má v živote zmysel. Taký nepríjemný pocit bezradnosti, márnosti, zbytočnosti. Ako som už napísal – v tme ste len VY a VY si to môžete pekne vyžrať. Nie je kam uniknúť. Nie je sa čím rozptýliť. Tma môže byť intenzívna a môže byť dosť neznesiteľná. Ale aby som len nestrašil – niektoré strachy, z ktorých som mal pred tmou obavy, sa ukázali lepšie, než som čakal. Možno som strachopud, ale keď pozerám nejaký horor a potom zhasnem, dokážem sa dosť vydesiť nejakým tieňom a som rád, že si tam môžem posvietiť. Našťastie som pred tmou aspoň pol roka žiadny horor nepozeral a dúfal som, že si v tme na žiadny nespomeniem. No tak to ani náhodou :). Samozrejme, že som si spomenul na všetky horory, ktoré som kedy videl. Ale napodiv ma už tak nedesili. Jednak v absolútnej tme nie sú tiene, ktoré by dráždili predstavivosť. A jednak keď je človek pokojný, môže si včas a v pokoji hneď povedať, že sú to len myšlienky a nemôžu mu ublížiť. V podstate s nimi môže človek aj trénovať odovzdanie. Povedať si, že fyzicky je v bezpečí a mentálne to tu teraz je a nemá zmysel tomu unikať. Povedal som  myšlienkam „tak ma zožerte“. Potom tam tie hororové postavičky stáli trošku udivene. Skúšali prichádzať bližšie a ďalej a potom už to bola nuda, tak ich myseľ pustila :). Ďalšia dobrá rada, ktorú mi dal Tomáš (hostiteľ), je zhlboka dýchať. Na hororové postavičky to ešte nebolo úplne treba. Ale nezaškodilo pri prvej predstave sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, kým ich človek pozval na hostinu na sebe :). Ďalší mocný nástroj na strach je dôvera v boha. Keď si človek povie a uvedomí, aký zložitý a úžasný je život a že ho nedokážeme umelo vytvoriť – potom je zrejmé, že sily (či boh), ktoré toto všetko vytvorili, ďaleko presahujú náš intelekt a môžeme sa im s dôverou odovzdať. Dôvera a odovzdanie sa je mocný nástroj a jeho sila závisí len od toho, ako úprimne to človek myslí. Vymyslené hororové postavy pred týmto kanónom nemôžu obstáť. Takže dokopy: vedomé rozlíšenie, že mi myšlienky nemôžu ublížiť, dýchanie, pokojné pozorovanie, dôvera v boha a odovzdanosť jemu mi boli viac než dostatočnou ochranou.

 

Postrehy z bdenia a sny v noci

Po krátkej hororovej odbočke k zaujímavejším veciam. Ako som už napísal – v tme ste len Vy. Preto je dobré vedieť byť sám so sebou. Myslím, že dobrá príprava je, keď sa človek už o nejakú duchovnú cestu snaží aj v bežnom živote. Ak napríklad vie nejaké jogové cviky a vie mať z nich radosť, potom si v tme môže krásne zacvičiť. Je na to čas aj priestor a môže svoje telo ľahko precítiť bez rušenia zvonku. Dobré je skúšať aj meditovať. Ak je človek zvyknutý aspoň 15 minút denne sedieť v tichu a sem-tam si užívať pokoj mysle, je to skvelý tromf do tmy. Tu máte čas si to ticho užívať aj oveľa dlhšie 😉 Ja som si v tme užíval oboje. Veľa som spal. Veľmi mi chutilo jedlo, na ktoré sa človek v tme dobre sústredí a vychutnáva každú jednotlivú chuť. Tiež som si uvedomil, že keď vychutnávam a jem pomaly, zjem toho oveľa menej. A tiež som po prvom dni, keď som ešte zhltol všetko, pocítil, aké náročné je pre telo trávenie. Ďalšie dni som jedol menej a cítil som sa lepšie. Ale aj tak som si po jedle väčšinou chvíľku zdriemol :).

Veľmi zaujímavé boli sny. S otvorenými očami človek vidí len čierno, ale keď zaspí, vidí farebné sny :). (Teda skoro len čierno – až na to, že aj v absolútnej tme som mal pocit, že vidím svoje telo a ruky ako strieborný obrys. Možno som si to len predstavoval – neviem. Ale nechcel som sa tým veľmi rozptyľovať, tak som sa na seba veľmi nepozeral). Sny boli celkom príjemné rozptýlenie od tmy. Najzaujímavejšie mi to prišlo po prebudení. Snívalo sa mi farebný sen – otvorím oči

 

 – a čierno. Zavriem oči a uvidím svetlo. Akoby mi niekto spoza očí zapol starú premietačku so žltým svetlom. Svetlo naberá na intenzite a vykreslí sa farebný obraz sna. Znova otvorím oči a blik-tma. Zavriem oči a premietačka sa zasa rozsvecuje. Prišlo mi zaujímavé, že sa to otočilo – vo svete, ktorý normálne ponúka množstvo obrazov, je absolútna tma a myseľ dokáže po zavretí očí vygenerovať živý vierohodný snový obraz. Aj keď už som v podstate prebudený a vnímam.

Prvé sny boli také normálne. Najprv sa mi snívalo, že som nejaký vedec alebo kúzelník, alebo azda len pomocník v nejakej vedecko-kúzelníckej dielni 🙂 Keďže som ešte mladý a sen bol zaujímavý, tak som ešte pomáhal nejakej sexi slečne v koženom oblečku 🙂 Sen bol dlhý a už si presne nepamätám, čo všetko som robil (ale nič nemravné ;)). Potom sa do sna vlúdila informácia, že bude koniec sveta. Snažili sme sa tomu nejako zabrániť, ale čoskoro bolo jasné, že je to márne. Podarilo sa nám ale zistiť, že ľudia, ktorí si určitým spôsobom rozrežú ruku medzi prstami, to prežijú. Tak sme to urobili. Potom si toho veľa nepamätám, ale prežili sme to. Zrazu sme sa v sne prebudili s nejakou partiou mladých ľudí, ktorí hovorili, že je super, že sme to prežili. Ale nejako mi prišlo, že si neuvedomujú veľkosť tej udalosti. Každopádne všetko vyzeralo normálne. A oni sa rozhodli, že to idú zapiť. Mne to prišlo ako nepatričné zaobchádzanie s tým, že sme mali možnosť prežiť. Ale čo sa dalo robiť – život šiel ďalej a nemalo zmysel im to vyhovárať… Potom som sa asi nejako prebudil. Pocit z toho sna po prebudení bol – že to bol zaujímavý príbeh. A tiež, že ľudia sú dosť ľahkovážni…

Zaujímavejší bol ďalší sen – myslím, že to bolo 3. deň. Bol kratší a menej prepracovaný. Tiež ma trošku sklamalo, že nebol farebný, ale taký čiernobiely. Ale o to bol zaujímavejší obsahovo. Bol som v triede, kde nás učila nejaká stará pani. Zo začiatku som ju videl a mala strašne zvráskavenú kožu. Potom som prestal vidieť detaily a namiesto ľudí som videl len také sivé vajíčka. Bolo pre mňa ťažké rozlíšiť, čo sa deje. Ale pochopil som, že niekto hovoril, že tá stará učiteľka zomrela počas hodiny. Na chvíľku mi preblikla jej ležiace telo na podlahe. Ale potom som zasa videl len tie sivé vajíčka namiesto ľudí. Bolo mi divné, že aj keď zomrela, jej sivé vajíčko existuje bez zmeny. Sivé vajíčka študentov sa zdvíhali a chodili k nej. Boli nervózne. Ale jej vajíčko bolo pokojné. Bez zmeny. Prišiel nejaký lekár, niečo jej pichol, položil ju na lehátko a odniesol ju z miestnosti. Prišlo mi to zbytočné, keď teda bola mŕtva, a hlavne zbytočné preto, že jej vajíčko bolo pokojné a nepotrebovalo žiadny zásah. Pocit z toho sna bol taký, že to, že zomrela, nebola vôbec taká významná udalosť a vlastne to nič veľmi nezmenilo.

Ďalšie sny si už nevybavujem. Tu je možno trošku škoda, že som si ich nezapisoval.

Prvý úžasný zážitok

Namiesto snov prichádza naozaj krásny bdelý zážitok. Po prebudení 4. dňa som sa zobudil do úžasného pokoja. Pokoja, ktorý sa ťažko k niečomu prirovnáva. Azda len k pár vydareným meditáciám. Alebo čiastočne možno k pokoju, keď do Prahy prišiel na prednášku/satsang pán Šrí Brahmam. (mimochodom, pán Brahmam má prísť aj tento rok – tak vrelo odporúčam. Miesto a dátum pozri: http://www.brahmam.cz ). Ťažko ten pokoj porovnávať alebo vysvetľovať. Bol to krásny pocit hlbokého pokoja. Pokoja, keď človeku vôbec nič nechýba a vôbec nič ďalšie nepotrebuje. Vôbec nič nemá potrebu riešiť, a teda je vlastne šťastný, ale ani to, či je alebo nie je šťastný, nemá potrebu riešiť. Proste pokoja, keď bežné slová a pojmy nemajú význam.  Neviem, ako dlho to trvalo. Tipol by som si, že tak 20 minút. Postupne sa pomaly ten pokoj vytrácal. Nie že by som mal nejakú rušivú myšlienku. Len tá hĺbka pokoja sa stenčovala. Bolo mi to dosť ľúto, ale nemohol som s tým nič robiť. Stále som mal pokoj, ale už to nebolo také úžasné. Skúšal som ho znova prehĺbiť, ale jednak som netušil ako, pretože myseľ bola stále bez myšlienok, a jednak mi došlo, že je to dar a myseľ alebo nejaké moje chcenie nemá možnosť takého pokoja dosiahnuť. Zvyšok dňa bol fajn, ale hlboký pokoj zostal len ranným zážitkom.

 

Na druhý deň po prebudení tu bol pokoj znova :)! Bol som strašne šťastný, že ho znova zažívam. Ale vlastne to, že som bol šťastný, bolo len v pozadí, pretože ten pokoj bol úžasný sám osebe. Strašne som si to užíval. Možno trval o trošku dlhšie. Neviem, ako dlho. Azda len o málo viac než 20 minút. Ale hneď ako som videl, že začína ubúdať, prial som si ho podržať čo najdlhšie. Ale tá snaha bola márna. Zdalo sa, že keď som sa snažil pokoj udržať, objavilo sa viac chcenia a ten pokoj unikal rýchlejšie. Zistil som,  že opäť s tým nemôžem nič robiť, a tak som si užil posledných pár krásnych minút. Ťažko sa to vysvetľuje. Sám tomu úplne nerozumiem. Ale ak to budem chcieť nejako rozobrať, povedal by som, že ten pokoj je vnútri neustále. Len naša myseľ ho nie je schopná normálne prežívať. Zdá sa, že samotné chcenie je prekážkou. Zdá sa, že treba sa snažiť myseľ upokojiť a neuchopovať myšlienkové koncepty. Nezabŕdať do názorov a myšlienok a chcenia. Postupne sa vyviazať zo silných túžob obrátených do vonkajšieho sveta. Potom sa možno zasa objaví pokoj… Neviem…

Hlavný zážitok z pobytu v tme

Po zážitku hlbokého pokoja som si hovoril, že som dostal viac, než som čakal. Azda aj viac, než si zaslúžim… Ale ten najsilnejší zážitok ma ešte len čakal… Mám problémy s chrbtom a práve posledný večer ma začal bolieť nejako viac. Neviem už, čo bolo skôr, ale zároveň som sa mučil myšlienkou, že vonkajší svet je bezútešný. Mechanický. Bez zmyslu. A plný trápenia – zvlášť, keď človeka bolí chrbát. Hovoril som si, že je zbytočné svetu pomáhať a privádzať naň ďalšie deti. Chrbát ma bolel čím ďalej, tým viac. A myšlienky o svete bez zmyslu a bez lásky boli chvíľami azda ešte horšie než chrbát. Hovoril som si, že také dary som tu v tme dostal a nie som o nič lepší, azda som aj horší. Bolo mi zle z mojich myšlienok, z toho, že neviem kade kam, z toho, že neviem, čo so svojím chrbtom, a z toho, že to bolí… Tu som využil Tomášovu radu. Bolo treba to rozdýchať. Zhlboka som dýchal a fučal tú márnosť preč. Odfukoval som ju, nech ju nemám ani pred sebou. Celkom dosť mi to pomohlo. Vyfúkal som mučivé bezvýchodiskové myšlienky o úbohosti sveta. Zostala po nich len pachuť. Hovoril som si, že to teraz zaspím. Ale chrbát sa rozhodol, že nie. Ležal som na posteli a mal som pocit, že sa mi drví nerv medzi driekovou chrbticou a panvovou kosťou. Vždy som sa nejako prevalil, chvíľku to bolo lepšie a potom zasa bolesť. Bol som rád, že sa mi už v hlave nenaháňajú myšlienky na to, aký bezútešný a mechanický je svet, ale bolesť mi nedovolila zaspať. Neviem, ako dlho som sa prevaľoval, ale potom som s tým prestal. Ležal som a vzdal som prevaľovanie. Pozoroval som bolesť. Hovoril som si, či na takú silnú bolesť môžem zomrieť. Pri tej bolesti, únave a odovzdanosti ma tá myšlienka na smrť už ani veľmi nedesila. Zrazu som videl, ako sa môj hrudník presvetľuje svetlom. Prišlo mi, akoby moja energia začala opúšťať moje telo. Napadlo mi, že zomieram. Potom mi napadlo, že je mi ľúto, že tu priateľka zostane sama. Aby som bol úprimný, neviem presne, v akom poradí sa nasledujúce veci odohrali. Ľútosť nad opustením priateľky sa prehĺbila a prerástla do obrovskej ľútosti nad tým, že som ľuďom okolo seba nedával dosť lásky. Už to nebolo konkrétnym ľuďom z môjho okolia. Bolo to myslené všetkým ľuďom a vo všetkých situáciách. Myslím, že mám relatívne čisté svedomie, ale zrazu mi myšlienka, že som ľuďom viac-menej neškodil a skôr bol užitočný, prišla zúfalo a neopísateľne nedostatočná. Pripadal som si, akoby som bol doteraz strašne nevedomý a slepý. Akoby som si doteraz o sebe myslel, že mám maturitu z ľudskosti, a po nadvihnutí závoja nevedomosti som zistil, že som sotva prvák. Bolo mi strašne ľúto, že som vo svojom živote nežiaril viac láskou. Niekedy pri tomto uvedomovaní som videl, že sa tá energia, ktorá stúpala z trupu, pootočila, a ja som pocítil úľavu v chrbte. Stále ma bolel, ale bolesť začala ustupovať. Potom som cítil stred hrudníka. Akoby moje srdce chcelo dohnať to, čo zameškalo, a žiarilo okolo a tlačilo sa z hrudníka. A ja som sa strašne rozplakal. Ako už dlho nie. Bolo mi ľúto môjho premárneného doterajšieho života. Cítil som obrovskú lásku a bolo mi strašne ľúto, že som ju nedával. Obrovsky to kontrastovalo s tou zúfalosťou a mechanickosťou sveta, o ktorej som premýšľal večer. Bolo mi jasné, že to, čo chýbalo, bolo, aby som dával lásku. To bolo to, čo mi v tej mechanickosti chýbalo. Asi som sa predtým bál dávať lásku, pretože som žil v ilúzii sveta, kde sa veci môžu minúť, a neuvedomil som si, že láska nie je ten druh vecí. Tiež som možno nedával dosť lásky, pretože som sa narodil v kultúre, ktorá si zvykla dávať lásku len podmienene, za odmenu, za pochvalu. Ale teraz som jasne videl, že láska je niečo, čo žiari a žiari stále. Že láska je skôr ako sval a čím viac ju človek používa, tým viac jej má a môže dať. Cítil som strašnú ľútosť, že som lásku schovával a bál sa o ňu. Bolo mi jasné, že každá bytosť prahne práve po láske. A že náš koncept dávať lásku len podmienene je strašné nepochopenie poriadku sveta. Bolo mi jasné, že lásku treba dávať všetkým a stále. A azda tým ľuďom, ktorí by robili niečo zle, ešte viac. Keď som to na druhý deň cestou vlakom prebral v hlave, narážal som na náš kultúrny koncept, že predsa nejde dávať ľuďom lásku, keď niekomu škodia. Ale to je len nejaký koncept, ktorý sme si v našej kultúre vypestovali vďaka nepochopeniu lásky a jej zamieňaniu s pomocou a iným konaním. Nejde vôbec o to niekoho podporovať alebo schvaľovať to, čo robí. Jediné, o čo ide, je vyžarovať okolo seba všetkým lásku. Láska nie je to, že by som niekomu slúžil alebo mu pomáhal. To je tá mechanická stránka veci. Láska je len Láska. Hrejivý pocit náklonnosti a vrúcnosti, ktorý chcete vyžarovať do okolia. Podľa mňa sa najvýstižnejšie skrýva za úsmevom, ktorý rozdávame neznámym ľuďom bez toho, aby sme z toho niečo mohli mať. Láska je to, keď šírite okolo seba pohodu. Žiaria vám oči. Keď o tom tak uvažujem, možno je táto pohoda oveľa prospešnejšia na to, aby sa ľudia okolo zmenili k lepšiemu, než naša zaužívaná metóda lásky až za odmenu. Podľa mňa láska pôsobí oveľa priamejšie, než sa na niekoho mračiť za to, že urobil niečo zle. Každopádne toto bol pre mňa obrovský zážitok. Teraz, po 3 týždňoch, keď to píšem, je to už len spomienka. Ale stále ma to dokáže zahriať uprostred hrudníka a dojať. Každopádne zážitok sám osebe nedokáže zmeniť naše zvyky. Stále nie som večne usmiaty človek a skôr sa usmievam málo. Ale stále si tento zážitok pripomínam a snažím sa byť vrúcnejší k svojmu okoliu. Ide to pomaly a bojím sa, že prídu chvíle, keď na to pozabudnem. Ale pre mňa osobne teraz poznám aspoň jeden veľký zmysel života. Už nemôžem ďalej predstierať, že neviem, ako žiť svoj život. Vnímam to ako dar aj záväzok. Zážitok hlbokej ľútosti pri umieraní je pre mňa veľká motivácia. Ale dúfam, že každý, kto si toto prečíta, sa pokúsi byť vrúcnejší a láskavejší k svojmu okoliu. Verím, že sa nám všetkým bude lepšie žiť a ľahšie umierať. Tak nám všetkým prajem veľa šťastia v praxi a kopu lásky ;).

 

 

Myšlienky z poznámok

Z mojich mála poznámok mám ešte pár zaujímavých. Sú to myšlienky, ktoré mi napadli a ktoré mi prišli dôležité. Neviaže sa k nim taký silný prežitok ako v predchádzajúcej kapitole. Sčasti som si ich mohol vymyslieť, ale tu sú:

Zo začiatku, ako dobiehali myšlienky z bežného života, som si uvedomil, že: Myseľ nevie byť prítomná. Zo svojej podstaty analyzuje skôr prežité deje a z nich vymýšľa budúcnosť. Môžeme to skracovať, ale myseľ bude vždy kúsok vzadu alebo vpredu. V presnej prítomnosti myseľ nie je potrebná. A ani zo svojej podstaty nemôže v presnej prítomnosti fungovať…

Tuším, že nasledujúca myšlienka mi napadla niekedy v noci, keď som voľne nadhodil otázku, čo robiť v živote. V noci je výhoda, že človek je už dosť unavený na to, aby svojou urputnosťou plašil inšpiráciu. Každopádne poznamenal som si: „Všetko je v poriadku. A najlepšie, čo môžem robiť, je z pokoja a bez pripútavania pozorovať svoj život.“ K tomu asi nie je veľa čo dodať okrem toho, že ďakujem za túto poznámku. 

Ďalšia mnou alebo tmou vymyslená rada bola: „Buď vďačný – to je tvoja cesta.“. Takto s odstupom je to asi ťažké dodržať v niektorých situáciách. Ale predsa, keď človek nie je vďačný, dá sa to brať ako kontrolka, že ho myseľ odvádza od reality. Je čas upokojiť myseľ a pozrieť sa na situáciu s odstupom. Toto je situácia, ktorú mi je umožnené zažiť. Čo ma má naučiť? Za čo v nej môžem byť vďačný? Možno táto úvaha pomôže, aby človek mohol byť viac vďačný – neviem… Inokedy, keď ide človek peknou prírodou, môže mať dobrý pocit úplne prirodzene. Keď si zároveň uvedomí, že je za to vďačný, potom je dobrý pocit umocnený a to mi príde fajn…

 

Posledná praktická rada

Ešte sa chcem podeliť o jednu prekážku. Jeden deň som sa asi zobudil skôr a Lenča s Tomášom meškali s jedlom. Mne sa samozrejme v hlave roztočil kolotoč myšlienok o tom, čo všetko sa im stalo. A už som uvažoval, že ich pôjdem von zachrániť. Našťastie som to ešte odkladal a odkladal a potom prišli. Proste keď vám príde, že dlho nejdú, je oveľa pravdepodobnejšie, že si niečo vymýšľate, než že sa niečo naozaj stalo. Nenechajte sa zlákať a nevychádzajte zo svojej tmy skôr. Nikdy neviete, aké zážitky vás ešte čakajú a o čo by ste sa mohli ochudobniť.

Záver

Som veľmi rád, že som pobyt v tme vyskúšal. Bolo to pre mňa oveľa intenzívnejšie, než som si myslel. Rád by som šiel znova, ale najskôr tak o 2 roky. Predsa len zážitok, keď človek zomiera, si človek nechce len tak zopakovať. Vlastne trošku dúfam, že to bude nabudúce menej intenzívne, aj za cenu, že to potom bude menej poučné…

Víťa

Ahoj Lenča a Tomáš,

na pobyt v tme som nastupoval v decembri. Pamätám si jasný slnečný deň. Krásnu cestu z Kutnej Hory popri riečke Vrchlice, cez Sion do Lomca. K večeru krajina potemnela. Obloha explodovala v žiare zore, keď slnko pomaly mizlo za obzorom. Bol som odhodlaný zažiť niečo nové, nezvyčajné. Bližšie spoznať sám seba.

Svätyňa na pobyt v tme

Svätyňa pôsobila príjemne, útulne a bolo v nej teplo. Mohol som si regulovať teplotu vnútri. Tma!

…Rozčúlenie a obavy: Čo tu budem celý ten čas robiť?! Čas sa zdal nekonečný. Emócie a výčitky: Čo som to urobil?!

Telo si postupne zvykalo na tmu. Myseľ vnímala dych a upokojenie. Pomáhalo mi cvičenie, tanec aj otužovanie. Masírovanie chodidiel a rúk. Každá aktivita vo Svätyni bola dobrodružstvom. Pri jedle som vnímal každú jeho jednotlivú zložku s intenzívnou radosťou. Zahnalo aj smútok. Niekedy ma emócie rozplakali a inokedy som sa smial sám na sebe. Výčitky a spomienky boleli. Plač ma uzdravil. Učil som sa hovoriť sám k sebe. Po siedmich dňoch som sa tešil von a zároveň som chcel zostať vo Svätyni a pobyt v tme si predĺžiť.

Ešte dlho po pobyte mám pocit, že si viac vážim sám seba. Viem si prejaviť lásku a dôveru.
Som vďačný, že som mohol urobiť krok mimo kruhu bežných starostí, zvykov a času. Vnímať prítomnosť a seba samého.

Ďakujem a prajem vám veľa zdravia.

S pozdravom
Petr

Ahoj,

na pobyt v tme som sa strašne tešil. Tešil som sa, kedy vypadnem zo svojho bežného života. Kedy budem sedieť sám so sebou, v tme, bez čohokoľvek, čo by ma rušilo, a budem hľadať svoje pravé ja. Nebude nikto, kto by ma pri hľadaní vyrušil, nebude žiadny vonkajší podnet, na ktorý by som mohol zamerať pozornosť.

Hľadanie vnútorného pokoja v tme

Prvé dni to tak naozaj bolo. Človek nemá čo iné robiť, a tak som sa uzavrel do seba a hľadal vnútorný pokoj. Ten sa niekoľkokrát dostavil a ja som mal z tmy len pozitívne skúsenosti. Ruka v ruke s tým prišla aj túžba po ďalšom duchovnom cvičení, čo bol presne dôvod, prečo som do tmy išiel.

Tuším, že to bol pondelok ráno. Snívalo sa mi, celkom príjemne, že sme natáčali vtipnú reklamnú kampaň. Prebehla prvá sekvencia, po ktorej režisér oznámil, že si to dáme ešte raz. V tej chvíli som sa zobudil.

Vedomie bolo prebudené, ale mozog nedokázal opustiť sen. Nastal vnútorný súboj o to, čo je realita. Ja som si bol istý, že realita je v chatke, mozog ma stále vracal do sna. Snažil som sa ho upokojiť cvičením, jedlom, sprchou. Nič nepomáhalo a začínal som mať pocit, že o chvíľu zošaliem. Potreboval som obrazový vnem, nechcel som rozsvietiť veľké svetlo a hodiť za hlavu doterajší pobyt v tme, zapol som teda na chvíľu telefón a posvietil si jeho matným svetlom. V okamihu, keď som zazrel podlahu a steny, sa všetko upokojilo. Oči sa mali na čom ukotviť a mozog konečne pochopil, že už nie som v sne.

Bola to značne nepríjemná skúsenosť. Tomáš mi odporučil, aby som to nabudúce nechal plynúť a nebojoval s tým. Možnosť vyskúšať si to na seba nedala dlho čakať a hneď ďalšiu noc sa mi stala podobná situácia. Našťastie nebola taká intenzívna. Po prebudení som zostal ležať a snažil sa na nič nesústrediť. Po chvíli sa naozaj všetko samo urovnalo.

Zároveň sa však rozbehli „halucinácie“. Pred očami mi neustále behali fantazmagórie, padajúce ihly, vodopády, lezúci ľudia, obrovské točiace sa disky. Striedavo mi v očiach blikalo jasné zelené svetlo. Neustále a stále dookola. Mohol som cvičiť, ležať v pokoji, premýšľať alebo naopak nemyslieť vôbec. Stále to tam behalo a odpútavalo moju pozornosť. Nemohol som meditovať, nedarilo sa mi nájsť vnútorný pokoj, ktorý sa dostavoval počas prvých dní. Pripadal som si ako zdrogovaný a zažíval som veľkú úzkosť. Keďže som už nemohol robiť to, s čím som do tmy išiel, a cítil som sa veľmi nepríjemne, rozhodol som sa pobyt ukončiť predčasne.

Rozsvietil som svetlo

Rozsvietil som svetlo. Vonku bola tma, telefón som dal Tomášovi, aby mi ho dobil. Netušil som preto, koľko je hodín, v dome sa síce svietilo, ale bál som sa takto v noci pohybovať po záhrade, ktorú strážili dva kaukazské ovčiaky.

Hovoril som si, že bude asi ráno a chvíľu si počkám na východ slnka.

Ráno nebolo, východ prišiel asi po 14 hodinách 😀 Úzkosť aj tik však v priebehu pár hodín prestali. Po opustení chatky na pobyt v tme som cítil obrovskú úľavu a tešil sa zo znovuobjaveného sveta vonku. Rozlúčil som sa s Tomášom a vydal sa po vlastných domov.

Pobyt v tme som ukončil skôr

Síce som v tme nevydržal celý týždeň, ale získal som to, prečo som do nej išiel. Znovu by som terapiu tmou asi nepodstúpil, ale rozhodne neľutujem.

Ďakujem Tomášovi (Lenka bola práve preč) za obstarávanie základných potrieb a možno niekedy dovidenia 😉

Jakub

Najprv to bola nuda. Okrem mžitkov pred očami sa toho veľa nedialo. Zaujímavé bolo, ako presne si človek dokáže zapamätať každý predmet a jeho polohu v tme.

V tme som videl obrazy

Postupom času začal splývať deň a noc…bdenie aj spánok…snenie…krásne aj smutné obrazy.

Moja priestorová pamäť sa začala hrať, chatka na pobyt v tme sa menila, raz mala barokový strop a inokedy tam bola obloha a stromy. Párkrát som narazil do  steny – dvere boli inde 🙂

A raz som sa takto zobudil…mal som asi tak 6 rokov. Bolo mi dobre. Ako kedysi dávno…

Pobyt v tme skončil, ubehlo to rýchlo. Veľmi tomu pomohlo skvelé jedlo a vľúdna Tomášova podpora.

Domov som odišiel nadránom

Odišiel som domov. Práca, povinnosti, poriadok. Všetko sa vrátilo do starých koľají…alebo nie?

Pozerám sa na hladinu vody, ako na nej tancujú iskričky svetla zo slniečka. Alebo na hviezdy na nebi. Občas mám pocit, že to dávno poznám…dávno…dávno…poznám.

Ďakujem Lenke a Tomášovi za možnosť zastaviť sa u vás 🙂

Majte sa krásne

Květoš

 

Milá Lenča, milý Tom,

veľmi vám obom ďakujem za možnosť prežiť u vás ten úžasný týždeň, pobyt v tme, za skvelé jedlo a prezretie, ktorého sa mi dostalo.

 

Tebe, Leni, ďakujem za tvoju úžasnú dynamickú energiu, ktorá mi doslova vliala krv do žíl, a za lásku, s ktorou pripravuješ jedlo, ktoré je také celkom nezabudnuteľné, tebe, Tom, za tvoju jemnú, pokojnú energiu, ktorá umocnila zážitok hlbokého pokoja a mieru, za hlboké slová, vďaka ktorým som mala možnosť pozrieť sa na svoje zážitky a myšlienky z iného uhla a dospieť tak k zmiereniu.
Nie je dňa, aby som si nespomenula na Tmu, na vás…

Pobyt v tme = cesta k sebe, tak to vidím a cítim.

Len ťažko by som hľadala slová, ktoré by vyjadrili, čo som pri pobyte v tme prežila, videla, cítila…
Nemám potrebu ani túžbu opisovať, čo mi pobyt v tme odhalil. Zážitky sú neprenosné a sú len moje. Len ťažko by to niekto mohol pochopiť…
O čo sa rada podelím, je fakt, že tma je v pravde svetlom a že to, čo hľadáme, máme v sebe samých.
Tma každému dá práve to, čo treba. Je to krásna, hebká priateľka, ktorá ťa obklopí láskou a vyjaví ti holú pravdu. Obnaží ťa a zrazu stojíš nahý sám pred sebou bez masiek a postojov, ktoré si nasadzuješ tam vonku…

Tma každému dá práve to, čo treba.

Tma mi dala zakúsiť to „najhoršie aj najlepšie“ zo mňa samej, aby som pochopila, že nič nie je ani zlé, ani dobré. Zrazila ma na kolená a dala mi pocítiť pokoru, bezpodmienečnú lásku, jednotu a hlboký pokoj.

Prvýkrát vo svojom živote sa cítim šťastná. Cítim hlboký pokoj a zmierenie celý čas od pobytu a je to nádherné a pre mňa doteraz nepoznané. Našla som v tme cestu k sebe, samu seba. Som vďačná za to, že som mala možnosť prežiť každučký okamih pobytu, aj keď boli dve noci, ktoré som v danej chvíli vnímala ako negatívny zážitok. Dnes viem, že to bol dar, a som zaň nesmierne vďačná (za to vďaka aj tebe, Tom, za tvoje slová…)

Strach ísť na pobyt v tme?

Do tmy som sa tešila okrem iného na to, že sa vyspím a zmažem tak svoj spánkový deficit. Z celého týždňa som spala jednu noc. Ďalším prekvapením pre mňa bola orientácia v tme, s ktorou som nemala najmenší problém. A strach z tmy? Cítila som sa v tme v úplnom bezpečí a slobodná.
Prešla som toľkými kurzami, seminármi, prečítala toľko duchovných kníh, stále som však cítila rozpor, nenaplnenie a silné nutkanie, volanie vyvierajúce z hĺbky mňa samej. Až v tme som prežila to, čo som len tušila…našla cestu domov, k sebe.

Žila som ako otrok svojej mysle a ega. Že Ja nie je myseľ ani telo, som pocítila až v tme.

Je toľko slov a žiadne nemôže vyjadriť moju vďaku za ten hlboký týždeň.

Ďakujem.

S láskou, pokorou a úctou

Lenka

Ahojte,

píšem trochu opozdene, pretože sa navalilo na mňa veľa povinností predovšetkým v práci. 

Môj pobyt v tme prebiehal dá sa povedať hladko, hodnotím ho ako veľmi pozitívny zážitok. Nešla som do toho s očakávaniami, ale ani som neodchádzala odtiaľ prekvapená. Na tento pobyt som sa nejako špeciálne nepripravovala, ale že vraj som si navalila, pretože som sa rozhodla stráviť týždeň v absolútnej tme bez príjmu jedla, len o vode a vzduchu a navyše bez prítomnosti sprievodcov..nebolo by možno na tom nič zvláštne, ale v absolútnej tme som nikdy predtým nebola, takže som nemala o tom žiadnu predstavu a ani jeden deň v živote som dovtedy nevyskúšala byť len o vode (v podstate ani neviem prečo, asi som mala strach, že by moje telo nevydržalo pocity hladu alebo som nedokázala odolať pokušeniam jedla, neviem).

Samozrejme som sa musela akotak pripraviť, pretože týždeň bez jedla bez akejkoľvek prípravy je myslím dosť bláznivý nápad, takže asi 2 mesiace predtým som jedávala cca raz denne a to hlavne zeleninu a ovocie v surovom stave, nejaké pečivo a ľahko varené jedlá (mäso a mäsové výrobky nejedávam), prípadne niečo sladké sem-tam a týždeň pred pobytom som prijímala len čisto surovú zeleninu a ovocie na prečistenie (chcela som skúsiť aj pôst len o vode, ale nedalo mi). A ako som to tam zvládla? Na výbornú :), zistila som, že sa dá žiť nielen bez jedla ale aj bez svetla, potreba vody počas tých dní bola minimálna. Zistila som tiež ako silno sú v nás zakorenené predstavy jedla, rôzne chute, myšlienky na jedlo ma napádali pomerne často, ale bolesti brucha od hladu a ani nejaký extrémny hlad som nepociťovala.

V tme som sa cítila skvele

Tma ma absolútne prijala a ja som sa tam cítila skvele. Všetko je v našich hlavách a nastavení mysle, keby som sa tmy bála, určite by som nemala pozitívne zážitky…ako povedal Tomáš: “ Ak máte z niečoho strach, tak sa vám to v tej tme zhmotní.“ Takže strach som nemala a preto boli len pekné zážitky. V tme som neriešila ani žiadne osobné problémy, pretože sa ich snažím riešiť za svetla :). Je tam ale priestor a čas na osobný rozhovor a na všetko čo potrebujete doriešiť, nie ste tam nikým a ničím rušení a na všetky otázky prichádzajú odpovede.

Tak želám všetkým, čo sa rozhodli stráviť pobyt v absolútnej tme, alebo len nad tým uvažujú, aby nemali strach (nie je sa čoho báť, všetko je len o nastavení mysle) a aby sa uvoľnili a prijali všetko, čo im bude v tme ponúknuté.

Prajem len pekné zážitky 🙂
Eva

Pre pobyt v tme som sa rozhodol v januári. Prešiel som ponuky a najviac sa mi páčila ponuka u Tomáša a Lenky. Zistil som, že voľný termín je až o pol roka, čo ma trochu prekvapilo, ale proste som si počkal. V septembri som teda vyrazil do Bykáně a odtiaľ pešo do Lomca. Od marca chodím naboso, takže mám niekedy problém s niektorými cestami a tá z Bykáně naozaj nebola úplne najpríjemnejšia, ale dalo sa to. Za Úmonínom prišla odmena v podobe aleje hrušiek a jabĺk. Pri príchode ma prekvapil pokoj, nikto ma nevítal, tak som sa prešiel po záhrade a skúmal, či je niekto prítomný. Po nejakom čase sa objavil syn Tomáša a Lenky, ktorý mi všetko vysvetlil, a ja som teda mohol začať týždenný pobyt v tme.

Priebeh pobytu v tme

Na moje prekvapenie som sa veľmi rýchlo zorientoval a pohyb v priestore bol úplne bez problémov. Čo som však nedokázal, bolo cvičenie prvého cviku z piatich Tibeťanov v plnom rozsahu. Pri tomto cviku sa človek točí dookola a má urobiť 21 otočiek, v tme som zvládal max. 14 otočiek. Prvý deň som prespal takmer celý a vôbec som spal veľa, cca 14-16 hodín denne (naozaj to neviem presne, pretože čas je v tme úplne iný). Úžasné bolo jedlo, ktoré Tomáš a Lenka nosili. Neviem, či to bolo tým, že som mal zbystrené ostatné zmysly, alebo proste tým, že aj tak bolo skvelé, ale to je asi jedno. Poslednú noc som už veľa nespal a tešil sa na východ slnka. Bohužiaľ prišiel mierny dážď, tak sme slnko nevideli.

V priebehu som zaznamenal, že nie som schopný veľmi sa koncentrovať na meditácie, skôr som prechádzal do nejakej formy relaxácie a zbaviť sa myšlienok bolo ťažké. Tiež som sa dosť nudil. Nabudúce by som si určite vzal nejaké pletenie alebo prúty na výrobu košov, aby som mohol niečo vyrábať. Aj keď možno, že aj to malo byť súčasťou mojej terapie tmou, teda naučiť sa nerobiť nič.

Po pobyte v tme pešo domov

Domov som sa vydal pešo, tentoraz priamo do Kutnej Hory. Vzal som to cez polia, lesom, potokom a bolo to dlhšie, ale krajšie ako z Bykáně. Doma všetko po starom, aj keď možno, že nejaké zmeny ešte len prídu. Zatiaľ mám pocit, že som trochu pokojnejší ako predtým, ale to sa asi ťažko posudzuje.

Pobyt v tme by som odporučil každému. Osobne sa asi niekedy na pobyt v tme vrátim, ale skôr si každý rok vyberiem týždeň niekde, kde budem úplne sám (alebo tak nejako). Pre mňa bol pobyt v tme parádny relax a fantasticky som si oddýchol.

Majte sa veľmi pekne

Jan

Na pobyt v tme som vyrazil viac-menej rovno zo svadby kamarátov (teda akože verzia on a ona :), teda akože deň potom 🙂

Cesta na pobyt v tme

Busom, vlakom, cestou nejaké to pivko, chvíľami som si pripadal ako alkoholik, čo ide nastúpiť do liečebne 🙂 Posledná plechovka na stanici v Kutnej Hore a potom posledný kus peši zo stanice … na miesto, kam som dorazil okolo siedmej večer. S úsmevom ma privítal Tomáš a ukázal mi chatku. Budeš jesť? Jedna z prvých otázok. Hej, niečo by som si občas dal 🙂 Raz denne ti prinesieme jedlo, tu bude termoska s čajom, tu je vypínač, zhasni si, keď budeš chcieť. Kedykoľvek si môžeš rozsvietiť, odísť, je to dobrovoľné, uži si to 🙂 Posledná SMS, že som na mieste, a vypol som mobil. Poobzeral som sa po chate, kde čo je, a o chvíľku som zhasol. Nastala tma. Dal som si sprchu, obliekol kraťasy a tričko.

A potom to prišlo.. čo akože teraz? Tak si tu sám v tme, na toto si čakal taký čas, na toto si sa tešil.. a teraz som tu sedel na posteli ako stratenec, čo spadol do tmavej nory a nemôže vyliezť. Ako som bol výletovo naladený cestovaním a pivkom, rozjímaním vonku v známych aj neznámych krajinách, mal som skôr chuť putovať niekam ďalej, užívať si Slniečko a túlať sa, sám so svojimi myšlienkami. Ale teraz som bol tu a chvíľu mi trvalo, kým som sa zrovnal. Napadlo mi, či by nebolo lepšie zase rovno z tej chaty vypadnúť a užiť si týždňové túlanie. Ale moment, pol roka čakám a teším sa na túto chvíľu a teraz, keď nastala, neviem, čo s ňou? Jedna z prvých vecí, ktoré som si uvedomil, bola, že ten pocit samoty nie je nič nové. Naopak, ten pocit poznám veľmi dobre, a aj keď som medzi ľuďmi, som zvyknutý byť sám.

BLA BLA BLA BLA BLA BLA…. a koho to zaujíma? 🙂

Teraz mi už zostala len jediná nezodpovedaná otázka. Chcem byť prezident alebo kráľ?

Buď budem budúci kandidát na prezidenta ČR v priamych prezidentských voľbách v roku 2023, alebo Kráľ! Radšej by som si vybral toho Kráľa 🙂

Ale pre istotu si časom dám ešte jeden pobyt v TME, či som sa náhodou nepomýlil!:-)

Richard 🙂

PS: Lenka a Tomáš,  bolo to u vás fajn, možno zase niekedy. Pozdravujem aj oboch Tomášov, spoluúčastníkov v tme 🙂 

PS2: Nebojte sa, už som sa objednal k psychológovi, voľno má ale až o tri mesiace, pobláznených je nás tu veľa 🙂

Ahoj Tom a Leni,

tak som si konečne sadla k notebooku a píšem Vám…..

skrátene by som mohla napísať:

VEĽMI SOM SA TEŠILA

VEĽA SOM OČAKÁVALA

VEĽA SOM TRPELA

VEĽA SOM ZÍSKALA

Už tak dva roky som o terapii tmou vedela, ale rozhodnutie vykryštalizovalo postupne a ja som si v novembri zarezervovala týždeň na jún.

Ó, tá doba …. v momente, keď som sa rozhodla, som sa tak veľmi tešila, že som sa nevedela dočkať, kedy spočiniem v tme a budem mať týždeň ničnerobenia len pre seba. Už som zažila niekoľko mimozmyslových okamihov, keď som mohla nakuknúť pod závoj zabudnutia aj napojenia …. a tak som očakávala hlavne túto „komunikáciu“. Myslela som si, že tým, že som neustále v nejakom kolotoči práce, domácnosť, ľudia okolo mňa atď., nemám možnosť venovať sa svojej spiritualite, oddychu od zhonu bežných dní a napojeniu sama na seba.

A prišiel pobyt v tme

Tak nadišiel ten čas a ja som stála pred svojou chatkou. Bola som po nočnej zmene a vtedy sa vždy cítim, ako keby ma niekto praštil vrecom po hlave 🙂 Tak som sa aj v ten deň cítila dolámaná, malátna a svojím spôsobom „tupá“…. 

Tom mi dal inštrukcie, aby som sa zabývala a keď budem pripravená, sama si zhasla, a že keď príde pocit úzkosti, ktorý ma bude hnať von z tmy (vraj príde takmer vždy), nech sa snažím upokojiť a vydýchať to, aby som mohla pokračovať.

Už keď som vošla do chatky, hovorila som si: „ty si ale úplne trafená, Ali … to nedáš … to je „brutus“, tá tma je doslova taká hustá, že by ju mohol krájať nielen Rákosníček“ 🙂 Dnes sa pokorne usmievam, keď si na tie zmiešané pocity strachu, úzkosti a neistoty spomeniem. 

Tak som si vybalila tých pár kúskov oblečenia a hygienických potrieb, čo som si priniesla, a uložila ich tak, aby som ich celý týždeň mohla bez problémov nájsť, osprchovala som sa ešte za svetla, aby som si to všetko mohla „ohmatať“ a … ZHASLA a išla spať ….

…. zrazu som sa zobudila … tá absolútna tma bola taká hustá a ŤAŽKÁ, že som naozaj cítila jej ťarchu na svojich prsiach, nemohla som ani dýchať  a zo strachu, že ma zadusí, som zbesilo vyletela z postele a plieskala som po stene na chodbe, hľadajúc vypínač, NEBOL ČAS NA VYDYCHOVANIE – sorry, Tom :))) … našla som ho … rozsvietila … otvorila dvere chatky … a vydesene dýchala … počula som v diaľke smiech šantiacich detí Toma a Lenky pri bazéne, bolo už šero … nikto netušil, čím práve teraz prechádzam … zistila som, že uplynula len polhodina, poslala som susede sms, že to asi nedám a že si čoskoro doma zase spolu dáme kávu, a išla som na „DRUHÝ POKUS“

Od tejto chvíle som už proces liečby v tme neprerušila, aj keď som k tomu často nemala ďaleko.

Už som nemala pocit ťažkosti a hutnosti tmy. Dni som vnímala len podľa toho, že prišlo jedlo.

Prvý deň som spala 6x a ďalšie dni asi 4x za deň.

Zaujímavé bolo, že som nemala ani jeden spánok bez snov. Sny prichádzali a boli naozaj živé a zaujímavé bolo, že som si v nich často uvedomovala, že som v tme, akoby to bolo prepojené a akoby každý deň bol zasvätený jednej čakre. Prvý deň som mala sny o uzemnení, som… vidím … všetko som vo sne videla, veľa tvárí, veľa ľudí, veľa duší, a hlboko som si vo sne uvedomovala bytie tela, hmoty, bola som nadšená, že v tme vidím úplne jasne (vo sne), a chcela som to vykričať von.

Druhý deň som mala erotické sny, všetky spojené so sexualitou.

Tretí deň bol najťažší, ego, prejav ega … STRACH, bála som sa aj zaspať, tie sny boli také živé, také ohromujúce, sny o krokodíloch, o žralokoch… likvidovali mňa aj mojich blízkych, o ohni, o vode …ukazovali mi moju závislosť od môjho života, lipnutie na ňom (to mi došlo samozrejme až spätne oveľa neskôr), mala som strach o synov, strach, že nebudem vedieť, či sú v poriadku, či nenabúrali na motorkách, že mi nikto nedá vedieť, pretože som nepovedala ich otcovi, kam idem, vedeli to len chalani a suseda … ale čo ak nabúrajú obaja na jednej motorke? kto mi to povie? Aká som to matka? Vo sne som ich videla zranených, po operácii, bolelo ich to … mladší mi hovoril: „mami, bolí ma noha“ … a ja som videla zošróbovanú stehennú kosť po operácii. Jedna z najhorších chvíľ mojej terapie tmou. 

Na pobyt v tme som neprišla len tak

V ten deň som povedala Lenke, ktorá mi priniesla jedlo, že ráno odídem. Povedala mi vetu, ktorá ma motivovala: „myslela som si, že to povieš. Urob, ako chceš, psa na noc uviažem, nech na teba neskáče, môžeš odísť kedykoľvek bez toho, aby si nám musela niečo povedať, ale bola by to škoda, z nejakého dôvodu tu si. Neprišla si sem len tak “ V ten deň nemala čas na reči, ponáhľala sa, ale chvíľu mi venovala, aby mi povedala, že nemôžem ovplyvniť dianie sveta a nemôžem mať všetko stále pod kontrolou, a ja som zrazu pochopila, že vlastne pod kontrolou nemám nič a že je to tak správne. A ja som zostala. 

Ďalšie dni som sa nudila, čas mi plynul tak pomaly, že som si s humorom hovorila, že naša planéta je v invázii mimozemšťanov, ktorí sa s nami hrajú a čas naťahujú podľa svojich chúťok. Čas som mohla sledovať len vtedy, keď som začula nejaké hlasy detí, vtákov, lietadiel a rodinky nejakých lasíc alebo myší, čo sa hrala na streche chatky, hovorila som si „suseda ma nenechá na pokoji ani tu :)))) …zvolala som jej meno a s humorom som nahlas hovorila: „ …ahoj, vitaj … :))) „, keď som nepočula nič, bola noc. to bolo všetko moje povedomie o svete mimo chatky.

Často som sa smiala sama na sebe, plakala som, rozprávala som sa sama so sebou, občas som si chcela aj spievať, ale to mi nejako nešlo, jedlo bolo super a dosť. Ja som celkom veľký jedák, ale bola som prekvapená, že v tme je oveľa menšia potreba jesť. Schudla som 2 kg ( tie už mám samozrejme späť 🙂

Inak som celý čas pobytu mala obrovské bolesti chrbta, krčnej chrbtice a bolesti hlavy. Často tým trpievam aj normálne, ale tu som si toho užila nadmieru. 

Štvrtý a piaty deň som videla … bola som ohromená. Tmavočervené svetlo veľmi jasne osvietilo časť mňa a miestnosti a ja som videla, ako moja ruka hýbe dverami. Ten pohyb som zopakovala niekoľkokrát, taká som bola nadšená. Trvalo to asi 10 sekúnd. Bolo to úžasné, doslova som si to nadšene užívala. Tomáš potom hovoril, že takto sa otvára tretie oko … to sa mi ale asi hneď zavrelo, keď som celá nadšená vybrala čelom zárubňu :). Potom som videla červeno ešte 2x, raz, keď som sa po sprchovaní utierala, mala som osvetlenú celú chodbičku – kúpeľňu a videla som, ako otváram a zatváram dvere sprchovacieho kúta a vidím obrysy celej chodby, záchod, umývadlo, steny … nádhera. a potom tretíkrát slabší vnem ešte v izbe, ale tam už to svetlo nebolo také jasné. 

Počas celej terapie tmou sa ukazujú svetelné efekty bieleho a modrastého svetla. Tie mi však neosvetľovali priestor, bolo to, ako keď svietia svetlomety auta do hustej hmly – nič nie je vidieť, ale svetlo vnímate. Tak tieto svetelné efekty boli každý deň, niekedy to vyzeralo, akoby svetlo prenikalo cez žalúzie okna, tam však žiadne nie je :))) 

Raz sa mi stalo, že som sedela na meditačnom vankúšiku, to mohol byť tak 5. alebo 6. deň, vnímam a úkosom aj vidím hustý kužeľ bieleho svetla nad svojou hlavou. Taký veľký, že jeho najužšia časť sa dotýkala mojej hlavy a celú ju zasahovala. Cítila som príjemné teplo, ktoré do mňa vstupovalo spolu so svetlom. Tento jav mi pripadal dlhý. Plne som si to všetko uvedomovala, cítila som pokoj a teplo, ale bez emócií. 

Posledný deň bol najdlhší, akoby nechcel skončiť. Bola som aj nahnevaná a zúfalá, že už nemôžem ani spať ( bola som prespatá, boľavá a tešila som sa na ráno) … jednoducho to nešlo.

Nakoniec deň uplynul a ja som pred štvrtou hodinou ráno vyšla von a motala sa ako opitá snáď celú štvrťhodinu. To, ako oči znova po prestávke začnú spracovávať všetky tie informácie, je pre mozog asi priveľa :)))) to som nečakala :)))) to som nevedela, o tom som nečítala …. :))))) … to bolo prekvapenie :)))

Za pobyt v tme ďakujem

Počas celého pobytu som prevažne mala bolesti a čas sa mi vliekol. To som cítila asi najviac zo všetkého, tú márnosť môjho konania a pochabosť a namyslenosť pri očakávaní 🙂 Zážitky, o ktorých Vám tu teraz v úžase píšem, mi v tej chvíli nejako celkom nedochádzali, časovo percentuálne nenapĺňali moje očakávanie ani deň celkovo. Skôr som vnímala hlavne bolesti, nudu a hnev sama na seba, že nie som radšej niekde na slniečku a nedobíjam „baterky“. Tohto vnímania bolo asi najviac. Preto som úplne otvorene hovorila, že už nikdy viac. UŽ NIKDY TAKÚ HLÚPOSŤ NEUROBÍM :))))) 

Tomáš mi robil spoločnosť počas celej mojej terapie a ja som mu nesmierne vďačná za všetko, čo mi povedal, hoci ma často aj otravoval svojím postojom aj názormi. Nech som hovorila o čomkoľvek, vždy bol v opozícii, vždy akoby ma chcel na niečom nachytať, pripadala som si, akoby mi chcel vnucovať niečo, čo ja som nechcela, čo nie je moje … raz som ho decentne aj vykázala z mojej prenajatej chatky … :))))))) to ho prekvapilo :))))))))   ale vždy som sa tešila, kedy príde znova … Tom, prepáč, ale ty vieš :))))))))  myslím, že aj ty si to odo mňa potreboval. 

Mne to veľmi pomohlo. Tebe a tme vďačím za to, čo mi došlo … zmierila som sa s rodičmi, hlavne s otcom, a som z toho naozaj šťastná. Ďakujem Ti.

Anjeli ani moja duša so mnou nehovorili tak, ako som dúfala … z toho mi bolo smutno, že sa nenaplnilo moje očakávanie. Akoby ma tam nechali a smiali sa mi. Takto som si tam pripadala. Neodpovedali na moje otázky. Bola som na nich nahnevaná, v tme som aj veľa plakala. Aký je ku mne život tvrdý, ako ma nechá trpieť celé tie „už“ roky … a nemám pomoc, len ja sama si musím pomôcť.

ZÁZRAK však prišiel neskôr. ODMENA 🙂

na druhý deň po tme prišiel ten pocit … LÁSKA … niečo, čo sa nedá opísať slovami … ja som zažila skutočnú lásku zo zdroja … lásku AGAPÉ … neopísateľne nádherný pocit všeobjímajúcej lásky, cítila som sa tak voľne, tak slobodne, tak ľahko, nádherne, akoby som vnímala každý okamih, každý závan vetra, každú kvapku dažďa, každý lúč slnka … neskutočne nádherné okamihy … a potom som išla do práce 🙂 … nie, robím si srandu, ako vždy … práca ten pocit neukončila … len odišiel po troch dňoch sám. Ale viem, ako to cítiť, ako sa napojiť na pretrhnutú niť … keď ju znova nájdem :))))

Ale účinok terapie tmou stále beží…aj teraz a bude bežať aj každé zajtra. TO JE PREDSA DOBRÁ SPRÁVA 🙂

Celkovo som si v tme uvoľnila hlboké strachy a uvoľnila niektoré svoje lipnutia, som pokojnejšia, neriešim toľko ako kedysi, akoby mi to bolo tak trochu jedno, nechávam „to“ tak. Nie je to však všetko ešte jasné a hladké, ešte musím sama na sebe pracovať 🙂 , ešte sa nechávam uniesť emóciami a pocitmi … ešte mám čo spracovávať.

Postupne som prešla názormi od „už nikdy viac“ cez „naozaj mi to k niečomu bolo“ a „fakt dobré“ až po „pôjdem ešte raz“ :)))))) 

Tak to je všetko, čo by som Vám všetkým o svojej terapii tmou chcela povedať. Mohla by som sa ešte rozpísať, toľko vnemov mám, ale myslím, že aj tak som Vám toho tu napísala možno až priveľa 🙂  

Majte sa krásne, a ak sa rozhodnete liečiť sa tmou, prajem Vám to, čo potrebujete, každému, čo jeho jest 🙂

Mnohokrát ďakujem Tomášovi aj Lenke za všetko a hlavne za to, že sú 🙂 a tiež za recept na ten skvelý dezert 🙂

Ahojky Alča