Ahoj Tom a Lenka,
pokúsim sa vyhovieť vašej prosbe a opísať, ako prebehol pobyt v tme na týždeň a čo po ňom nasledovalo až dodnes, keď je to presne mesiac, čo som z temnej komory vo vašej záhrade v Lomci pri Úmoníne vystúpil. Myslím, že sa nebudem venovať popisnému líčeniu svojej cesty, samotného miesta ani toho, čo mojej skúsenosti predchádzalo – to všetko tu už od mnohých ľudí mnohokrát zaznelo, a tak si myslím, že k tomu asi nedokážem dodať nič nové a objavné. Navyše mi to vlastne ani nepripadá podstatné. Dôležité je, akým spôsobom zapôsobila tma na moju dušu, a o to sa s vami pokúsim podeliť.
Nebudem predstierať, že som počas pobytu v tme dokázal dokonale rozlišovať medzi svojím pozorovaním situácie a emóciami a myšlienkami, ktoré sa mi preháňali hlavou – môj záujem o celú skúsenosť bol jednak „analytický“, teda skúsenosť v tme zažiť a vlastnými očami opísať, a ďalej som aj veril, že pobyt v tme vo mne spôsobí určité zmeny, ktoré v konečnom dôsledku budú na prospech môjmu životu. Okrem toho som od jedného svojho dobrého známeho, ktorý mi o pobyte v tme ako prvý poskytol nejaké informácie už pred piatimi rokmi, poznal jeho prerozprávanú skúsenosť, ktorá do značnej miery sformovala moje očakávania – a ako je už asi z predchádzajúcich viet zrejmé, moje očakávania boli dosť veľké 🙂
Obával som sa zhasnúť a mať tmu
Ešte predtým, ako som si v miestnosti sám zhasol a ponoril sa do tmy, prežil som tiesnivú chvíľku, keď som sa obával, že na mňa tma dolieha ako ťažká perina, pod ktorou nebudem môcť dýchať. Keďže sa proti veciam, nad ktorými nemám plnú kontrolu, najčastejšie „bránim“ vyslovením modlitby, požiadal som Boha (či silu jemu zodpovedajúcu), aby pre mňa bola tma skôr pelechom, v ktorom sa budem môcť pohodlne uvelebiť, než dusivou duchnou. A moja modlitba bola vypočutá a naozaj som potom tmu vnímal oveľa ústretovejšie, než som spočiatku očakával. Napriek tomu sa hneď prvú noc nedostavil očakávaný dlhý a nepretržitý spánok, o ktorom rad ľudí so skúsenosťou z tmy hovorieva – v mojom prípade išlo skôr o mrákoty, keď medzi jednotlivými snami prebleskovali rôzne náznaky symptómov chorôb – prirovnal by som to tak trochu k detskému zážitku horúčky s jej ľahkým blúznením. Mal som akýsi polosen o tom, že sú so mnou v miestnosti ďalší dvaja ľudia, a tiež som mal pocit, že mi do tmy neustále odniekiaľ prúdi svetlo – sen bol vlastne neutíchajúcou snahou upchať všetky stále sa objavujúce domnelé okná, priezory a škáry, ktoré mi „kazili“ zážitok tmy. Ostatne, počas prvých dvoch dní som svetlo naozaj párkrát zazrel, či už keď som včas nezavrel oči pri príchode Tomáša s jedlom, alebo keď som pri prečesávaní priestoru svätyne narazil na kontrolku elektromera pod umývadlom – daň za všetečnú zvedavosť J
Á propos k snom: Počas celého pobytu v tme boli sny neskutočne farebné, pestré a veľmi dobre zapamätateľné (asi aj preto, že ich prebudenie do tmy okamžite nezatlačilo mimo vedomia pôsobením vonkajšieho sveta), ale čo ma na nich zaujalo snáď ešte viac – že boli akýmsi tajomným spôsobom stabilné – snový zámok napríklad vydržal v tom istom tvare a rozvrhnutí miestností počas celého dlhého sna, sen o jazde autom po pražskej Libni, Holešoviciach a Žižkove viac-menej trvalo kopíroval ich skutočnú mapu, neexistujúce námestíčko v akomsi polabskom meste sa dokonca objavilo v dvoch od seba oddelených snoch. Neviem, čo si o tom myslieť, ale v každom prípade boli sny pre mňa asi najreálnejším kontaktom s nevedomou zložkou mojej bytosti (zblíženie týchto protikladov bolo ďalším mojím očakávaním a cieľom), ktorý sa mi počas toho týždňa udial. Asi tu nie je priestor opisovať ich podrobnejšie, ale ak som mal v tom týždni pocit, že som v kontakte s „objektívnym psychičnom“, s niečím, čo ma v duševnej krajine presahuje, bolo to práve v snoch, a keď si teraz po čase osviežujem záznamy snov, ktoré som si po vyjdení z tmy poznačil, žasnem nad bohatstvom materiálu, ktorý sa v nich objavuje. Možno predsa len neodolám a podelím sa o výjav, ktorý sa mi snívalo poslednú noc v tme, v ktorom popravovali akéhosi mladého muža – podľa sna patriota a hrdinu americkej revolúcie, odsúdeného za akýsi bližšie nešpecifikovaný čin na popravu gilotínou, a to zhora kolmo na os hlavy – teda tak, aby bol rozpolený presne pozdĺžne a spredu nepoškodený (na účely vystavenia jeho tela v múzeu národných dejín). Hoci sme ja a niekoľko ďalších ľudí boli pomocníkmi exekúcie, ktorú nad sebou zvláštnym spôsobom vykonával sám, a boli sme vlastne jej jedinými svedkami, s popravou sme nesúhlasili. V akejsi snahe nájsť v celej podivnej situácii nejaký rozumný zmysel som vyslovil vetu, že „každú inú krajinu by takáto aféra rozbila, ale Ameriku posilní.“ Bez toho, aby som chcel do bezčasového sveta nevedomia vťahovať politické aktuality, musel som sa pozastaviť nad tým, že sa mi ten sen sníval v deň, keď bol „vonku“ za amerického prezidenta inaugurovaný Donald Trump 🙂
Od pobytu v tme som mal očakávania
Ale nechajme už sny. Už som spomínal, že som do tmy vstupoval s množstvom očakávaní, a príbeh toho týždňa bol vlastne poučnou cestou toho, že tieto očakávania sa väčšinou nenapĺňali a ja som sa s touto skutočnosťou zmieroval. Na základe líčenia svojho kamaráta som sa napríklad domnieval, že sa u mňa skôr či neskôr dostavia deprivačné zrakové halucinácie, a v prvých dňoch som bol dokonca trochu nervózny, že žiadne neprichádzajú. Nebol som ďaleko ani od rôznych úvah o „nudnom nevedomí“, ktoré som si v tej chvíli vykladal osobne, čo bolo rozhodne pochabé. Na druhej strane som možno aj vďaka rozporu medzi očakávaním a tým, čo mi tma v skutočnosti ponúkala, prišiel na oveľa zaujímavejšie veci. V tom mi pomáhali krátke rozhovory s Tomášom, ktoré sa odohrávali okolo poludnia spolu s prinesením jedla – postupne som si čoraz viac uvedomoval, že tie očakávané ilúzie by aj tak boli skôr „jarmočným“ mámením bez skutočného zmyslu a že podstata pobytu v tme tkvie inde. Touto reťazou úvah a vďaka Tomášovej facilitácii som sa postupne dostal k problematike pozorovateľa, skutočnej trvalejšej podstaty schopnej pozerať sa na vzdutie mysle a tela a uvedomovať si, že s nimi nie je totožná. Patrím k ľuďom, ktorí vzhľadom na svoje skôr logické ustrojenie síce veľa prečítali o povahe absolútna, ale len veľmi zriedka sa im podarilo urobiť s ním nejakú skutočnú skúsenosť. A v tom je práve pobyt v tme cenný a prínosný – myšlienky a do istej miery aj emócie sa tam naozaj darí lepšie pozorovať a svojím spôsobom si byť vedomý, že sa mi naozaj iba dejú, ale že so mnou nie sú totožné – tma dopraje jednak odstup medzi pozorovateľom a všetkým vonkajším, jednak aj trochu spomaľuje tok myšlienok a vnemov, čím opäť prispieva k tomu, že sa nimi nechávam menej pohltiť. Určite by som si nedovolil tvrdiť, že som v tme dosiahol osvietenie, ale mohol som si konečne možno prvýkrát v živote na vlastnej skúsenosti ohmatať veci, o ktorých som dovtedy len počúval a čítal. Síce som ani na okamih (s výnimkou spánku) nemal pocit, že by som vystúpil zo svojho bežného denného, skôr intelektuálneho vedomia, ale zároveň som nepochyboval, že sa veci dávajú do pohybu aj v tých častiach duše, na ktoré nedovidím. Nedokázal som sa celkom zbaviť predstavy, že by mi pobyt v tme mal dávať nejaký zmysel a úžitok – keď sa ma Tomáš spýtal, či mi nestačí, že veci jednoducho sú, musel so
Ukončenie pobytu
Vystúpenie z tmy bolo pôsobivé. Počas poslednej noci som už vlastne veľmi nespal, pretože som sa už svojím spôsobom nevedel dočkať vystúpenia z pokojného bezčasia temnej komory späť do života (zvláštne však je, že ani napriek spomínanej absencii pôsobivých zrakových ilúzií som sa vlastne okrem kratšej epizódy medzi 5. a 6. dňom v tme nenudil – skôr už pomalšie plynúce myšlienky poskytovali dostatok materiálu pre pozornosť, ktorá potrebuje na niečom ulpievať, a to bolo samo osebe celkom zaujímavým dobrodružstvom) – z cyklickosti sa opäť vrátiť do linearity. Keď som znovu vkročil do vonkajšieho sveta, na snehovú kôru záhrady dopadal svit mesiaca v štvrti, ktorý bol pre moje oči zvyknuté na absolútnu tmu prekvapivo silný. Bolo asi mínus dvadsať stupňov, ale aj tak som sa rozhodol vybrať sa na kopček za Úmonínom pozrieť sa na východ slnka a rozhodne som neľutoval – pohľad na nebesia bol impozantný. Návrat do života nebol komplikovaný – odniesol som si samozrejme množstvo impulzov, ktoré som potreboval spracovať, a mnohé z nich na mňa vyskakujú ešte aj teraz po mesiaci, ale zároveň som to stále bol „ja“, ako sa poznám – na vedomej úrovni neovplyvnený. Napriek tomu som, dá sa povedať, cítil a dodnes cítim, ako sa nejakým spôsobom dávajú do pohybu v mojom živote aj veci zdanlivo nesúvisiace alebo také, na ktoré predsa, racionálne vzaté, nemôžem mať vplyv – čo to však znamená pre môj život, na to je príliš skoro odpovedať. Možno by bolo zaujímavé pozrieť sa na skúsenosť tmy s ešte väčším odstupom, povedzme jedného roka, pretože si hovorím, že v týchto chvíľach môžem stále skôr len odhadovať, kam ma pohyby, ktoré sa od pobytu v tme začali rozbiehať, dovedú. O jednom sa nedá pochybovať – hoci celá skúsenosť vyzerá zvonku ako zdanlivo pasívna a nudná, ide o vzácne dobrodružstvo, ktoré nemá v možnostiach ľudského života veľa obdôb.
Ondra
