Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Milá Lenka a Tomáš!

Rozhodla som sa napísať Vám svoje zážitky z Pobytu v Tme u Vás. Píšem hneď večer po príchode domov. Jednak kým sú všetky vnemy ešte čerstvé, a potom aj pár mojich priateľov a rodina budú chcieť poznať každý detail, a tak im prepošlem tento list a potom už len zodpoviem prípadné otázky.

Pobyt v tme poznám už dlho

Začnem pekne od začiatku. O liečbe Tmou viem už dlhší čas. Čítala som o tom na internete, čo som našla, môj obľúbenec Jarda Dušek si tým tiež prešiel a bol nesmierne nadšený. Písalo sa o tom v dobrom, vychvaľovalo sa to, ale aj s miernym dešpektom. Popravde, skúšala som si to predstaviť. Skúšala som si predstaviť, čo by mi to malo dať, ale prevažoval strach. Týždeň je dlhá doba. Celý týždeň……vo dne i v noci…. . v Tme……len Ja a Ja……. my dve a čiernočierna tma a ticho! Žiadne správy zvonku, žiadna televízia, rádio, mobil, internet, ľudia, žiadne rozptýlenie……žiadne vyrušenie. No, vôbec som necítila ani len malinké presvedčenie, že toto je niečo pre mňa, niečo, čo by som zvládla. Tak som to odsunula bokom a nechala dozrieť.

Potom, za pomerne dlhý čas, som sa k myšlienke na Pobyt v Tme vrátila. Život je neuveriteľne zábavný a vynaliezavý majster hry. Skôr či neskôr vás aj tak dostrká presne tam, kde potrebujete byť, aby ste sa posunuli dopredu, nahor, ako sa dnes hovorí, na vyšší level.

Prehľadávala som internet a preskúmala veľa ponúk Pobytu v Tme. Ani som netušila, že ich je toľko!Po dlhom hľadaní som si vybrala práve Vás. Z mnohých dôvodov. Všetko, čo som potrebovala vedieť, bolo na Vašich stránkach, popis všetkého, aj toho, čo si obliecť, čo je pre ženu veľmi dôležitá informácia, aj v Tme dobre vyzerať…. . len žartujem. Hlavne ma oslovil Kutnohorský kraj, ústretový prístup, poloha podľa mapy sľubovala naozaj pokoj a tiež som si čítala príspevky ľudí, ktorí už pobyt v tme absolvovali. Či už boli kladné, alebo nie, páčilo sa mi, že tam dávate všetko bez výnimky. Jednoducho som cítila, že toto je to pravé miesto.

Rezervovať pobyt v tme mala byť hračka

Takže hurá zarezervovať termín. To bude hračka, až toľko ľudí sa tam hlásiť nebude. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že máte prvý voľný termín až o pol roka?! No, čo sa dá robiť, asi to tak má byť. Tak som sa zaregistrovala, zaplatila a čakala. Snažila som sa nejako pripraviť na túto skúšku, podľa svojich vlastných predstáv. Tým Vás nebudem zaťažovať. Môžem len povedať, že sa na to úplne pripraviť nedá, ak už tú skúsenosť nemáte, pretože vôbec, ale vôbec neviete, čo vás čaká, čo príde a ako to celé bude vyzerať.

A zrazu tu bol ten deň. Musím povedať, že som k Vám v sobotu podvečer prišla s veľkým rešpektom, nie strachom, ale rešpektom. Vôbec, ale ani trochu som si nevedela predstaviť, do čoho idem a čo ma čaká. Len som chcela, nech sa už za mnou zatvoria dvere a začne to, a Ja a Ja hneď zdrhneme a budeme utekať domov. Hanba-nehanba, hlavne, že nás nedostanú! Ani prechádzka po Kutnej Hore môj veľký rešpekt nijako nerozptýlila. Prišla som k Vám úplne prvá, presne o šiestej večer. Ale bola som v takom tranze, že som si potom vôbec nepamätala, ako vyzerá Váš dom, záhrada, ako sme išli k Chatke-svätyni (ten výraz sa mi páči). Trošičku sa mi uľavilo, keď som dostala inštrukcie, čo a ako bude prebiehať a že Vy tam ste každý deň, keby som sa potrebovala porozprávať, niečo rozobrať, a že dverami môžem kedykoľvek vyjsť von, odísť……svetlo je len zhasnuté, takže keby bolo najhoršie, môžem rozsvietiť. Veď som tam z vlastnej vôle a nikto ma nenúti.

Našťastie som mala Pobyt v Tme bez Strašidiel, bez Duchov a bez ploštíc a bez vešiakov 😀 (teraz sa mi už žartuje…. )

…a ruka na vypínač……. Blik………Tma!

Keď ste odišli a zaželali mi dobrú noc, povedali ste, že keď budem pripravená, nech zhasnem a dobrodružstvo môže začať. Preskúmala som dôkladne terén, aby som vedela, čo kde nájdem, vzdialenosti. Upokojilo ma, že mám obliečky s Ninja korytnačkami, to mi bude dávať silu, nemusím sa ničoho báť! Potom sprcha, vyčistiť zuby, svoje veci rozmiestniť tak, aby som ich v Tme našla, kontrola………a ruka na vypínač……. Blik………Tma!

Ale toto bola naozaj čierno-čierna nepreniknuteľná Tma! No, dievča zlaté, teraz sa ukáž!

Nikde, ani škárkou neprenikla ani len malinká iskrička svetla. Aj zadok sa mi stiahol úzkosťou pri predstave, že tu budem Ja so Sebou, Tichom a Tmou celý týždeň. Ľahla som si na posteľ, pozerala tam, kde by mal byť strop, a čakala, čo sa bude diať.

Musím povedať, že na moje milé prekvapenie ma Tma nedesila, ako som sa bála. Necítila som strach. Bola taká čierna, že tam nezostal žiadny priestor pre tiene a strachy. Aspoň ja som to tak cítila. A to celý čas. Akurát chatka sa mi rôzne zväčšovala a menila tvary. Umývadlo a záchod niekto premiestňoval, posúval steny. Takže raz, dvakrát úplne bez problémov trafím do sprchy a na tretíkrát je tam stena. Tma bola taká čierna, že som si nevidela ruku, ani keď som ju mala priamo pri tvári.

Parádne som sa vyspala

Od soboty do utorňajšieho popoludnia, myslím (len podľa toho, že mi Lenka priniesla jedlo, ale vlastne neviem, koľko bolo hodín), som v jednom kuse spala. Stále! Parádne som sa vyspala!! Ale potom som už, hoci po tme, len tak nezaspala. A teraz to začalo byť naozaj napínavé. Premietala som o všetkom možnom, pozerala do temnoty, asi dlhé hodiny, a hovorila som si, že to bol bláznivý nápad, že to nemôžem vydržať…. . jo, dobre, tri dni, ale ja tu mám byť ešte celú stredu, štvrtok, piatok a až v sobotu ráno……

Nebála som sa prekvapivo temnoty, ani som sa necítila osamelo……žiadna hystéria. Ale zrazu začnú na povrch vyplávať veci ukryté kdesi hlboko vo Vás, o ktorých už ani neviete. Nie sú desivé, len veľmi nepríjemné svojou naliehavosťou a neodbytnosťou. Vycítili príležitosť…. . ”a, pozor, je čas upratovania, dnes nás nemá ako zahnať do kúta, zamiesť pod koberec…. nemá milá Monička vôbec, ale vôbec žiadne rozptýlenie!”

No a tak som čistila a čistila a čistila…. .

”dievča, to dáš!Prežiješ stredu a už to pôjde!”

Bola som nesmierne vďačná, že mám pobyt s jedlom raz denne a ešte v rôznom čase. Aspoň na chvíľku moje neodbytné myšlienky a rozjímanie prehlušilo hlasné škvŕkanie v bruchu a tiež zaklopanie na chalúpku, ktoré oznamovalo príchod Lenky alebo Tomáša s nejakým úúúúúúúúúžasným jedlom, ovocím a hlavne, naozaj, teplým ľudským slovom! Tu je toto klišé na mieste, pretože som za to bola nesmierne vďačná! Je to jedna z vecí, ktoré mi pomohli vydržať a nevzdať to. A že som také myšlienky mala! Hovorila som si…. . ”dievča, to dáš!Prežiješ stredu a už to pôjde!” Úplne to tak neplatilo, ale predsa to nevzdáte, keď ste už došli až sem!!!

A tak sa ďalej čistilo a čistilo……. . moja túžba po svetle, čerstvom vzduchu, slniečku, šuchote lístia, vetre na lícach bola taká veľká, že som vo štvrtok a v piatok tu a tam mala pocit, že tma už ani nie je taká čierno-čierna, že mám čelovku, síce s veľmi slabou batériou, ale predsa ešte svieti. Zdalo sa mi, že vidím obrysy vecí, ale keď som sa chcela pozrieť bližšie, tak mi ju niekto naschvál zhasol. To sa párkrát opakovalo. Vtipná hra!

Za ten sobotný úsvit to stálo!

Keby nič iné, ale hovorím keby…. . tak celý Pobyt v Tme stál za ten jeden jediný krátky a prchavý okamih…. . a síce sobotný úsvit.

Už v piatok večer, keď mi Tomáš priniesol poslednú večeru (bol to obed, ale pre mňa večera), mala som takú ohromnú radosť!!!! Priniesol aj budík, ktorý bol nastavený na pol šiestu ráno. Krátko predtým, ako začne svitať. Lenže tento deň a noc neutekali tak rýchlo, ako som si myslela. Naopak. A nič mi neodpustili. Len si pekne uprac to v tej hlave, alebo kde všade…. .

Nakoniec som na chvíľu zaspala, ale z nedočkavosti som vstala skôr, ako budík zazvonil. Tešila som sa na svet viac než novorodenec. Aj by som kričala od radosti, keď budík zazvonil, ale to by som celé to čaro pokazila.

Tomáš hovoril, že sa mi bude krútiť hlava, keď otvorím dvere, a že si mám sadnúť na zápražie, kým to trochu neustane. Musím povedať, že to teda hádzalo poriadne, ako po troch pivách, až do popoludnia.

Pobyt v tme sa musí zažiť

Ale ten báječný okamih, keď po týždni prežitom v hlbokej tme otvoríte dvere chalúpky a tam svieti mesiac a hviezdy, je jasná obloha, vidíte stromy, kríky, prírodu zaliatu mesačným svetlom……to bolo ako za odmenu……niečo nádherné…. . a ja som tam len stála a cítila takú obrovskú vďačnosť…. . nedá sa to slovami ani opísať. Musí sa to zažiť!

A potom sa obzor začal rozjasňovať…. . Kohút zakikiríkal…. . a vyšlo Slnko!

Chodila som po záhrade (ďakujem za to, Tomáš, Lenka), pozerala za plot do polí, ako sa svet prebúdza, a bolo to nie len akoby, ale naozaj prvýkrát inak. Ohromný pokoj a mier, všetko také ostré a jasné…. pasúce sa srnce na dohľad, v diaľke jeleň v ruji, vtáky sa predbiehali v speve…. .

Kiež by som vám to mohla odovzdať

Priala by som si mať takú úžasnú schopnosť ako Žabák v HellBoyovi, že by stačil obyčajný dotyk dlaní a odovzdala by som Vám svoje vnútorné obrazy bez toho, aby to celé kazilo zbytočne veľa slov. Snáď raz……

Domov som dorazila v poriadku, aj keď sa svet stále hojdal.

Celý svet bol ostrejší a svetlejší. A aby som sa trochu uzemnila, myslím to hojdanie, tak som sa išla prejsť do parku a neďalekého údolia. Cítila som stále takú neuveriteľnú vďačnosť a pokoj!!!!!

Skrátka a dobre, Pobyt v Tme v Lomci so mnou poriadne zaLomcoval a ja zo srdca ďakujem Lenke a Tomášovi za všetku tú Lásku a starostlivosť, s akou sa o nás celý čas starali. Srdečná vďaka a nech máte len šťastné dni!!!

Je toho viac, ale mnoho zážitkov a poznatkov je jednoducho neprenosných, neodovzdateľných. Vďaka za každý jeden. Dúfam, že si ešte veľmi, veľmi dlho, ak nie navždy, uchovám ten nesmierny pokoj v duši, v sebe!

A hlbokú vďačnosť za všetko, čo mi do života prichádza!

Monika

Nazdar Tomáš (s Lenkou som sa nestretla, takže sa ospravedlňujem),

možno už nastal čas na rekapituláciu – zdá sa, že zážitky a dojmy z pobytu v tme sa už ustálili… Takže ako to bolo so mnou…

Na pobyt v tme rovnými nohami

V mnohých príspevkoch čítam, ako sa záujemcovia k pobytu dlho odhodlávali a ako dlho dopredu si pobyt vybavovali… U mňa to bolo inak. Pravda – o liečbe tmou som už kedysi dávno niečo začula, ale vôbec ma to nezaujalo a túto informáciu som úplne vytesnila…

Potom mi jedného dňa prišiel na ošetrenie klient, ktorý sa počas terapie zmienil, že absolvoval pobyt v tme. Jeho líčenie zážitkov z tmy mi veľmi pripomínalo knihu Jacka Londona „Tulák po hviezdach“, ktorú som kedysi milovala. Pri jeho rozprávaní sa mi vybavili aj moje vlastné zážitky s čiastočne spontánnou regresiou pri jednom z mojich pokusov zbaviť sa úporných bolestí hlavy, ktoré ma trápia už od detstva…

 A tak prišla zvedavosť 🙂

 Sadla som k internetu a naťukala tam heslá ako terapia tmou, pobyt v tme a pod…. Jeden z nájdených odkazov ma zaviedol na vaše stránky. Páčili sa mi, tak som vám napísala. A hneď som dostala ponuku na rezerváciu termínu v novo budovanej svätyni. Ten prvý som musela odmietnuť (kryl sa s mojím pobytom v zahraničí), ale vyšiel hneď ten druhý – cca 2 mesiace od prihlásenia. Jednoducho impulz prišiel práve v čase, keď už bolo pre mňa všetko pripravené, takže nebolo čo riešiť… 

Ešte som si zaobstarala knižku o terapii tmou, zaplatila rezervačný poplatok a začala pripravovať rodinu na „ďalší z mojich podivných výstrelkov“ 

Cieľ pre pobyt v tme som nemala

Jasný cieľ som si nestanovila. Síce som si hovorila, že by bolo fajn trošku viac sa ponoriť do meditácie (bez psa, čo sa motá pod nohami, a telefonátov terapiechtivých klientov či babičiek a detí), nejakú tú exkurziu do svojej minulosti, vyrovnanie sa s traumami z detstva, odbúranie starých blokov zakotvených v podvedomí a pod. by som tiež neodmietla, ale v zásade som bola skôr jednoducho zvedavá, čo to so mnou urobí a či to budem schopná vydržať. Žiadny veľký strach som však nemala… Ak to nepôjde, tak jednoducho odídem trochu skôr, no a čo…

Potom sa začali kopiť problémy – pes ochorel, auto sa pokazilo, prišiel neskutočne vysoký účet za doplatok za vodu (zlý spoločný vodomer v dome), babičky, záhradka, deti… Problém za problémom… Až to skoro vyzeralo, že jednoducho neodídem. 

Objavil sa aj jeden vyslovene negatívny príspevok o pobyte v tme – lenže na mňa to zapôsobilo tak trochu tak, že pán autor poňal pobyt v tme ako istú formu súťaže sám so sebou. Nejako mi to nesadlo…tak som to brala len ako ďalšie info…

Nedala som sa. Dala som opraviť auto (aby deti mali ako prípadne odviezť psa k veterinárovi), peniaze sa mi nakoniec tiež nejako zišli a odišla som. Všetkých klientov som upozornila na svoju neprítomnosť, zabudla som nahovoriť odkaz na záznamník a deťom som dokonca zabudla dať aj telefón na Tomáša pre prípad núdze. Len som im pripravila železnú finančnú hotovosť (a že sa nakoniec fakt hodila) a zmizla som zo sveta.

Pobyt v tme bol vlastne sabat

Prišla som – trochu neskoro, takže som sa so žiadnou z ďalších adeptiek na pobyt nestretla (zišli sme sa 4 baby :), zoznámila som sa s nádhernými domácimi psami jazdeckými(Tomáš, prosím Ťa, poškrab ich za mňa za uchom), Tomáš ma uviedol do chatky voňajúcej novotou, ukázal mi, čo kde je, a vysvetlil, ako to bude s jedlom a pitím… Opýtal sa aj, či budem jesť, alebo si pobyt spestrím hladovkou. Hladovka ma síce tiež lákala, ale keďže sa už nejaký ten piatok poznám, vysvetlila som Tomovi, že jesť budem, pretože keď nejem, bolí ma prvé 3 dni hlava a pritom „grcám ako Alík“, čo ma veľmi neláka ani normálne, nieto ešte v tme…

Pripravila som si všetko tak, aby som vedela, kde čo je, zopakovala som si umiestnenie, vyskúšala si hľadanie hmatom so zatvorenými očami… no a potom som už len zhasla … a bola tma…

Prvý večer bol bez problémov. Baštila som ovocie (okrem čerešní – na tie som si potme netrúfla, lebo v potravinách nemám rada použitý tovar a ovocie radšej konzumujem bez bielkovín) a usilovne cvičila. Meditácia veľmi nešla. Do hlavy sa mi motalo kadečo – hlavne teda susedia, s ktorými máme tak 8 rokov neskutočné problémy…, ale aj deti, pes, mamina a jej životné pravidlá pre mňa…  

Niekedy na druhý deň Tomáš priniesol jedlo – porciu ako pre baníka. Bolo veľmi dobré, tak som ho postupne konzumovala… 

A potom prišla „migréna“! Tfuj tajbl. Najhoršie bolo trafiť sa do misy pri zvracaní 🙂 . No, ale onedlho už aj tak nebolo čo zvracať… Hovorila som si – no Boh Ťa ochraňuj. To bude skvele preblitý pobyt v tme. 

Našťastie sa tentoraz moja hlavička rozhodla bolieť len asi tak 1/2 dňa. Druhé jedlo mi tam Tom síce aj tak nechal, ale ako emetikum fungovalo aj obyčajné privoňanie, takže nič. 

No a keď si to moje telíčko už takto nastavilo, tak prečo mu nevyjsť v ústrety – pridala som si k pobytu v tme aj tú hladovku 🙂

Niekedy v pondelok mi napadlo, ako sa má náš psík, a prepadla ma starosť o jeho blaho… potom som to pre seba uzavrela tým, že to naše šikovné deti určite nejako zvládnu (spätne som zistila, že som si na neho spomenula práve v čase, keď sa mu podarilo zapichnúť si aportovaný klacek do krku). Potom som sa už len príšerne nudila. Tomáš mi hovoril, že je to dobre. Tak som si pomyslela svoje a aspoň som intenzívne cvičila a cvičila a cvičila, aby som sa nejako zabavila. 

Už som skoro zase urobila mostík zo stoja a podobné hlúposti ako za mlada, keď moje telíčko usúdilo, že to cvičenie používam ako útek od toho, čo robiť mám (nudiť sa :D). A zatrhlo mi to – zablokovala som si chrbát (teda skôr SI, ale výsledok bol rovnaký). 

A zase som si hovorila, či to nemám vzdať. Lenže potom som si uvedomila, že v tom stave by som aj tak nezvládla došoférovať do Prahy, tak som sa, pre zmenu :), venovala cvičeniu výsostne rehabilitačnému a snažila sa jednoducho prežiť…

V polovici som mala kopu živých snov

Blížil sa koniec 5. dňa a okrem tej migrény a zablokovaného chrbta sa celkom nič nedialo. Mala som teda kopu podivných živých snov, v ktorých som videla veľa černoškov v typicky africkej krajine, občas sa tam mihol niekto z rodiny a priateľov či nepriateľov, ale inak nič neobvyklé. Hýbať som sa veľmi nemohla, ležanie ma tiež bolelo, takže som tak sem-tam podriemkávala a čakala, kým mi Tomáš prinesie plnú termosku s čajom. Podľa zvukov doliehajúcich ku mne cez stenu som tak trochu spoznávala, či je práve deň, alebo noc, ale inak nič a nič…

Komické mi prišlo, že som sa pristihla, že aj keď bola tma, chodila som neustále so zatvorenými očami…

Potom som raz tak nejako zaspala a zrazu ma zobudilo svetlo. Ostré, intenzívne svetlo prenikajúce cez stenu domčeka. Také intenzívne, že ma zobudilo a nedalo sa pred ním skryť. Také to svetlo, ktoré môžete vidieť vo filmoch o únosoch UFO :D. 

Prvé, čo mi napadlo, bolo: „Ktorý vôl mi to sem takto blbo svieti tým reflektorom?“ Potom som si uvedomila, že vonku je hrobové ticho a ani psy sa neozývajú… Tak som si povedala, že to musí byť Tomáš, a snažila sa mu na diaľku vnuknúť, že by mohol prestať blbnúť, zhasnúť a dať mi pokoj… Potom som si uvedomila, že tá stena je predsa z dosiek, a nie z latiek, a navyše je tam vraj aj izolačná vrstva, takže ťažko ju môže niečo presvietiť… 

Medzitým sa svetlo pekne stiahlo do dolného rohu a pomaličky, pomaličky matnelo a mizlo. Keď už bola zase tma, uvedomila som si, že som sa ani nepokúsila pozrieť sa na svoje ruky. 

Potom som si povedala – aha, svetlo nie je, sietnica blbne… jedlo nie je, mozog sa nudí, tak vymýšľa hlúposti… 

A tiež som sa rozhodla, že ak sa to svetlo ráči zase vrátiť, skúsim sa uistiť, či tú ruku uvidím, a užijem si to… Potom som (pre istotu) prelozila všetky kúty chatky (koľko mi chrbát dovolil) a išla zase spať. 

Niekedy na druhý deň sa svetlo naozaj vrátilo. To som pre zmenu bola v predsienke a čistila si zuby. Tak som sa uistila, že prsty nevidím a nevrhajú tieň, v pokoji som si „za svetla“ vyčistila zuby, použila toaletu a spokojná so svojimi zážitkami som sa zase uložila spať… 🙂

Potom už nič zvláštne neprišlo.

Vydržala som do konca (ako napokon my všetky). Po rozsvietení sa mi tiež trochu motala kebula a trvalo tak 2 hodinky, kým som si trúfla sadnúť za volant. Ešte do skorých popoludňajších hodín som si za ním nebola veľmi istá…

Prvý záver bol – tmu už viackrát nepotrebujem… Dnes to už tak radikálne nevidím – možno si to ešte niekedy v budúcnosti zopakujem… A už sa na to vlastne tak trochu teším… 😉 

Výsledky terapie tmou? 

Na začiatku sa mi zdalo, že sa vlastne nič nezmenilo. 

Potom som si uvedomila, že na mne problémy nejako neulipnú. Nie že by som sa nerozčúlila alebo nezľakla… To nie. Ale emócia príde, odíde a ja sa v nej nevŕtam… To je niečo, čo som nikdy nevedela… Síce sa to postupne zase trošku priblížilo späť k „normálu“, ale stále tá zmena pretrváva…

Okrem toho zabúdam na nedôležité veci a nejako sa tým netrápim…

Oveľa lepšie tiež chápem problémy svojich pacientov – chápem oslepnuté a imobilné osoby… Ale súcit s nimi ma nepohlcuje. Akceptujem realitu a chápem – to je všetko…

No a to je asi celý záver pomerne dlhého ukecaného príspevku 🙂

Vlastne nie – ešte k tomu spomínanému negatívnemu ohlasu. 

Pán sa naozaj asi príliš bil sám  so sebou a navyše pobyt v tme ukončil cca po 3 dňoch. Podľa mojich skúseností je to doba, keď sa stupňujú negatívne zážitky. Jednoducho prvé 3-4 dni sú najhoršie. To príjemnejšie prichádza neskôr – takže je lepšie vydržať a poddať sa. Jednoducho sa nesnažiť až tak veľmi… 🙂

Ale ja mám  len 1 skúsenosť a to je ako nič. 

Majte sa krásne a možno sa s vami ešte niekedy stretnem

Ahoj – Helena

Asi pred dvoma rokmi som si na internete prečítala článok, kde bol spomenutý pobyt v tme. Vtedy som si pomyslela, že to musí byť zaujímavý proces, keď si človek v sebe ledačo usporiada a trochu sa prečistí, ale potom som túto myšlienku úplne opustila.

Uplynul nejaký čas a okolo mňa aj so mnou sa udialo niekoľko, pre mňa dosť dôležitých, zmien. A zrazu sa okolo mňa stále častejšie začali objavovať zmienky o pobyte v tme. Pocit, že by som mala týmto procesom prejsť, bol zo dňa na deň silnejší.

Až jedného dňa moje rozhodnutie dozrelo a prihlásila som sa.

Prihlásila som sa na pobyt v tme

Cítila som, že na to, aby som proces zvládla, musím byť úplne otvorená všetkým emóciám, ktoré zo mňa v tej tme vyleziu. Pre istotu som sa mentálne otvorila celému vesmíru a dúfala, že mi pomôže.

Po príchode na miesto pobytu som sa krátko zoznámila s veľmi príjemnými majiteľmi, Lenčou a Tomášom. Krátko sme sa porozprávali. Dozvedela som sa, že všetko potrebné na pobyt mám v chatke k dispozícii a  že jedlo sa nosí raz denne medzi 13. a 15. hodinou. Dohodli sme sa, že so mnou hovoriť nebudú a v prípade, že by som potrebovala, poviem si sama. Rozlúčili sme sa a ja som zaliezla do domčeka.

K dispozícii som mala izbu asi tak 2×2 metre s obliečkami na posteli, karimatku a meditačný vankúšik na sedenie a malú chodbičku s toaletou, umývadlom a sprchovacím kútom. Klimatizáciu som si mohla ovládať sama.

Ubytovala som sa ( bolo tak medzi 19 – 20 hod.), osprchovala, upokojila sa, odhodlala a zhasla.

Po zhasnutí …

Tma ma objala a na hrudi  sa mi okamžite usadilo zvláštne hrejivé teplo. S radosťou som si uvedomila, že nemám pocit strachu. Dúfala som, že mi to vydrží.

Už prvú noc som zistila, že mám obrovskú potrebu orientovať sa v čase. Ale ako? Do domčeka neprenikali takmer žiadne zvuky. Uvedomila som si, že pravdepodobne jediný čas, ktorý bude istý, bude čas donášky jedla. Rozhodla som sa teda, že pri každom jedle si dám do vrecúška kôstku z nektárinky, ktoré som si z domova priviezla. To sa neskôr ukázalo ako dobrý nápad, pretože orientácia v nočnej aj dennej dobe sa ukázala takmer nemožná. Okrem toho, hneď druhú noc som zistila, že v rozšírenom stave vedomia, ktorý u mňa pri pobyte v tme čoskoro nastal, sa takmer nedá spať.

Hneď prvý deň moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Začali mi hlavou prebiehať myšlienky na udalosti minulé aj budúce, na ľudí, s ktorými ma spájali rôzne udalosti. Začali prichádzať úzkosti a rôzne iné pocity. Nebránila som sa im ( ako som si predsavzala ),  dôkladne som ich rozdýchavala a ony sa po chvíli vždy rozplynuli. Moja myseľ však začala zachádzať stále ďalej a ďalej k tým, ktorí sú alebo boli zavretí v kobkách, celách, hladomorniach. To som už vedela, že také myšlienky musím  odstrániť. Pokúsila som sa dostať do stavu “Tu a Teraz. Ak sa mi to podarilo, nepríjemné  pocity  a obrazy zmizli  a bol tu zase ten hrejivý pocit na hrudi. Zistila som, že len čo sa moja myseľ vychýli z prítomného okamihu, prídu rôzne, väčšinou nepríjemné pocity a úzkosti.

Mala som pocit, že v noci spím vždy len chvíľku, a nikdy som nevedela, ako dlho. Noci boli nekonečne dlhé. Budila som sa asi tak desaťkrát za noc. Ak sa mi snívali sny, boli úzkostné a nepríjemné. Veľmi som sa potila. Snažila som sa zorientovať, kedy je ráno alebo aspoň deň. Ale ako? Jediné, čo som počula, bolo kikiríkanie kohúta, prelet stíhačiek a občasný zvuk motora auta.

Snažila som sa riadiť podľa týchto signálov, ale to som ešte netušila, ako škaredo sa so mnou moja myseľ pohrá. Bolo to presne v polovici týždňa,  keď už rozšírené vedomie bolo v plnej sile a  ja som zistila,  že tma sa dokáže roztvárať do veľkých rozmerov a vytvárať rôzne zaujímavé obrazy, hlavne tvaru miestnosti, v ktorej som prebývala. Raz som videla veľkú halu, inokedy krátku uličku s vežičkou, inokedy indicky vyzdobenú izbu. Občas boli miestnosti ožiarené akoby tlmeným mesačným svetlom. To ma celkom upokojovalo.  Bolo zaujímavé si obrazy prezerať a neprichádzali potom úzkosti z inak nepríjemne dotieravých myšlienok. Na obmedzenie úzkostí som si tiež starostlivo strážila, aby som všetko dávala na presné miesto, všetky úkony som sa snažila robiť pomaly a sústredene. To ma upokojovalo.

Streda mi pobyt v tme pekne zamotala

A potom prišla tá streda. Už som mala naučené, že deň znamená kikiríkanie kohúta, občasný zvuk motora  a hluk stíhačiek. Ako vždy som sa veľmi tešila na jedlo, pretože bolo vždy veľmi chutné, užívala som si ho takmer rituálnym spôsobom a tiež  pre mňa znamenalo, že som zvládla zase ďalší deň. Potom som sa už  ako vždy len osprchovala, vyčistila zuby, zaspievala pre dobrú náladu,  zacvičila , uložila sa na spánok a modlila sa, aby bol bez nočných môr. Celkom dobre som zaspala a spánok mi pripadal pomerne dlhý. Zobudím sa, počúvam zvuky zvonku, snažím sa zorientovať. A tu počujem kikiríkať kohúta! A o chvíľu celkom jasný zvuk ľudského hlasu a po nejakom čase aj stíhačku! Hurá, je štvrtok ráno! Tá dnešná noc ale krásne ubehla. Teraz sa ešte dočkať jedla a môžem si odškrtnúť zase jeden deň kôstkou do vrecúška!  Osprchovala  som sa, zacvičila, naraňajkovala a dala sa do pravidelného denného krotenia mysle. Ale čo to? Dnes to jedlo nejako dlho nenesú. Nejaký čas som ešte čakala, potom som sa dopátrala k vchodovým dverám a počúvam zvuky, ktoré by mi dali signál blížiacej sa donášky jedla. Lenže vonku bolo totálne ticho. Ani hláska. Ticho.

A  zrazu  mi  došlo, do akého omylu som sa dostala. Zaspala som len na chvíľku, a som teda stále v tom istom dni! Vôbec neviem, koľko je hodín, celá nepríjemná noc je predo mnou s prebudením do neurčitého rána a s dlhým čakaním na jedlo! Mala som čo robiť, aby som toto zistenie rozdýchala. Ale ako to, že som počula kikiríkať kohúta?

Celý ďalší deň som sa sústredila na kohútie kikiríkanie a zistila som, že ten lapaj si kikiríka pokojne celý deň, a nie len ráno, ako som si celý život myslela. Ach jaj.

Vo štvrtok som už mala radosť, že som vo svojom procese za polovicou, ale ani tie dva dni neboli žiadna hračka. Ale už som si zvykla. Musela som vždy ukáznit svoju myseľ a potom to ako-tak išlo.

Na poslednú noc som sa vyslovene tešila. Pri  jedle som dostala budíček nastavený na štvrtú hodinu rannú s tým, že si môžem vychutnať východ slnka a potom môžem ísť, keďže  Lenča s Tomášom vstávajú až okolo ôsmej. Rozlúčila som sa s Lenčou, ktorá pri donáške posledného jedla vliezla ku mne do tmy  a dala mi posledné inštrukcie. Išla som si skoro ľahnúť a modlila sa, aby prišiel spánok.

Posledná noc v tme bola nekonečne dlhá

Ale ako to už býva, čo najviac chceme, neprichádza. Noc bola nekonečne dlhá. Mala som pocit, že som v moci svojej mysle a že len od nej závisí, kedy sa rozhodne, že je ráno. Ale nakoniec som sa predsa len dočkala a budík zazvonil. Ten nepríjemne pípajúci zvuk znel pre mňa ako rajská hudba! Nechala som ho vypípať až do vyčerpania a bola šťastná,  že hoci som mnohokrát za týždeň chcela pobyt v tme vzdať, neurobila som to.

Prvé otvorenie  dverí z tmy vlastne ešte do tmy bolo báječné! Do nosa mi udrela nádherná vôňa prírody a  úžasný východ slnka na seba nenechal dlho čakať. Trvalo mi asi tak dve hodiny, kým som si bola istá, že môžem sadnúť do auta a bezpečne odísť.

Cesta domov bola radostná. Prešla som síce nepríjemným procesom (vystriedali sa u mňa azda všetky emócie), ale cítim, že zmysluplným.

Som veľmi vďačná Tomášovi a Lenke, že mi poskytli túto možnosť očistenia a že túto terapiu poskytujú všetkým ľuďom, ktorí o ňu prejavia záujem.

S láskou Tereza

Zdravím vás, Tomáš a Lenka,

chcel som sa vám s poďakovaním za možnosť zakúsiť tmu aj za perfektný a príjemný servis počas pobytu vo svätyni ozvať sám už skôr… 

Pokúsim sa zhrnúť, čo pre mňa skúsenosť pobyt v tme znamená. Ak v tom nájdete niečo aspoň trochu užitočné, pokojne to použite na stránky pre ostatných.

K pobytu v tme ma priviedli knihy o Tibete

O praktikách dobrovoľného a cieleného pobývania v tme som sa kedysi dozvedel  z knižiek o Tibete, Nepále, o joge, ale o tom, že sa niečo také deje aj u nás, až v relácii Duše K, kam si Jaroslav Dušek ako hosťa  pozval Romana Mlejnka, speleológa, ktorý naozaj absolvoval dlhé pobyty v tme v krasových jaskyniach – to mi prišlo trochu až príliš drsné. Potom som na nete listoval ponukou pobytov v tme v ľudskejších podmienkach a narazil som na tú vašu. Bola mi sympatická, takže sme sa objednali aj s Evinou.

V tme prišlo, čo som celkom nečakal, a pobyt, ako som si ho predstavoval, podľa týchto predstáv veľmi neprebehol. Predstavám sa asi nedá celkom ubrániť, ale pri konfrontácii s realitou sa väčšinou ukážu ako obyčajné mentálne cvičenie. Nie príliš užitočné 🙂

Krízu v tme mi pomohla prekonať joga

Naopak užitočnou sa ukázala skúsenosť s jogou (či už pránájámou, ásanami), čchi-kungom (najviac Žltý mních – zaberie málo miesta a nie je taký náročný na rovnováhu, ktorá v tme potrápi; pri Ôsmich kusoch brokátu som narážal rukami do stropu), meditačnými a koncentračnými cvičeniami; to pomohlo prekonať krízy, ktorých bolo zopár.

Niektorí praktizujúci hovoria, že prespali prvý deň či dva – ja som spal normálne, teda skôr málo. Spánok sa s každým ďalším dňom skracoval a trhal. Ku koncu som už nespal takmer vôbec. Až poslednú noc som skoro zaspal budík.

Jedla bolo dosť a chutilo mi. Prekvapilo ma, ako veľmi jem očami, pretože v tme mi nerobilo problém spoznať, že mám dosť, hoci v nádobe ešte zostávalo. A dokázal som nedojesť. Aspoň nie hneď.

Pocit z tmy – napríklad ju nevnímam ako čiernu.

Nemožnosť zrakovej kontroly viedla k tomu, že som sa skutočne dokázal uvoľniť až v druhej polovici terapie tmou. Inak som bol stále v stave akejsi miernej paniky, ľahkého stresu. Čo zase na druhej strane asi zostrilo a prehĺbilo vnímanie prítomného okamihu. A že to občas bola sila.

Bolo to iné, keď som mal zatvorené či otvorené oči – s otvorenými očami boli vizuálne predstavy chabejšie, menej farebné a chudobne štruktúrované. Zato so zatvorenými, to boli plejády farieb, nádherne presvetlené fraktálne formácie, modely svetov … S každým ďalším dňom sa však rozdiely zmenšovali, farby bledli, no tvary sa viac cizelovali, pribúdalo detailov.

Niekedy som zažil premenu hmatových podnetov na vizuálne. Napríklad pri sprchovaní po mne namiesto vody stekalo nádherné zlatozelené svetlo; studená voda bola viac do modra, teplá viac do zelena. Ale to sa tiež dialo len prvé dva dni a potom to prestalo.

Priestor sa mi počas pobytu v tme menil

… Keď som ležal, priestor okolo sa plynulo menil z gotickej kaplnky na hinduistický chrám, potom som bol zase v zrube a hneď v jaskyni … ale vždy som po ľavej strane „videl“, že stena je husto porastená veľmi sýtozelenými a nezvyčajne tvarovanými listami. Rovnako bola porastená aj stena predo mnou, na pravej strane. Keď  som po týždni vyšiel von, zistil som, že v miestach, kde boli steny vo vízii porastené, naozaj rastú stromy – myslím, že jabloň a hruška. A teraz neviem, či som sa akosi mentálne-energeticky prepojil s ich existenciou, alebo som ich podprahovo zaznamenal ešte pred vstupom do chatky a potom, rovnako ako ďalšie obsahy nevedomia, mimovoľne vizualizoval a umiestnil do predstavy. Tá prvá možnosť by sa mi páčila viac.

 Všemožných vízií bolo veľa, popri tých, čo podnecovali eufóriu, aj také, v ktorých sa asi prejavili temné stránky mojej osobnosti, ktoré vytesňujem, mimovoľne, keďže o tom neviem, a dali mi zažiť chvíle čírej hrôzy a desu, proti ktorých surovej brutalite boli dychové cvičenia a akési pokusy o racionalizáciu situácie prakticky na nič. Prežitie takých chvíľ však viedlo k sebaprijatiu. 

Jednou z vecí (a najskôr tou najpodstatnejšou) bol vo výsledku zážitok vlastnej smrteľnosti, ktorý stále pretrváva a dopraje mi luxus takmer neustáleho vnímania prítomného okamihu. Vďaka tomu sa častejšie teším z vecí a situácií, ktoré predtým prebiehali a zapadli bez povšimnutia. Čo bola škoda. Deň sa mi teraz zdá dlhší, asi ako deťom.

Pobyt v tme mi dal možnosť stretnúť sa so sebou, snáď troška niečomu porozumieť, príležitosť skúsiť využiť čas len a len pre seba bez toho, aby som z toho mal mať výčitky svedomia, jednoducho napriek obmedzeniu zažiť kus slobody. Takže, s troškou pátosu, vyzerať svetlo v temnotách.

Snažil som sa napísať hneď, ako ste sa ozvali, ale sčasti pre pracovnú zaneprázdnenosť a sčasti preto, že som si musel niektoré emócie a pocity ohľadom tmy sám ujasniť a pokúsiť sa ich previesť do konkrétnejších tvarov – do slov, to trvalo dlhšie. 

Ako som hovoril už pri našej rozlúčke: pobyt v tme bol veľmi inšpiratívny.

Veľmi vás zdravím a prajem veľa dobrého

Honza

Tak milý Tom a Lenka,

ubehol mesiac od pobytu v tme? To ma celkom šokovalo, ale vzhľadom na to, že je každý deň nabitý, sa tomu ani veľmi nečudujem..

Pár mesiacov som sa hrala s myšlienkou na pobyt v tme

Môj príbeh je prozaický, prišiel mi pocit, že mám ísť do tmy, pár mesiacov som sa s ním hrala a potom začala hľadať, kam pôjdem. U vás mi to podľa webu prišlo najsrdečnejšie a tak nejako bez zbytočného pozlátka a balastu, a tak som vás oslovila. Bola som veľmi rada, že som dostala termín až o pol roka, pretože som vedela, že sa má ešte niečo stať, aby som si pobyt v tme užila…stalo sa veľa vecí a ja som silnela a silnela, až som cítila, že sa začínam tešiť a byť zvedavá sama na seba. Strachy, ktoré boli pred pol rokom, už zmizli, veľa vecí sa vyriešilo už len samotným rozhodnutím pozrieť sa na seba – taká ja som a ak sa podarí, napríklad si ujasniť, čo by som rada v ďalších rokoch so svojím životom.

Na pobyt v tme som išla pešo

Nástup bol úžasný, prišla som (pešo) s ťažkým batohom a ufúľaná, takže moja jediná starosť bola sprcha, jedlo a zhasnúť. Tomáš mi vysvetlil čo a ako, všetko sa mi zdalo jednoduché na pochopenie ( a tak to bolo aj v skutočnosti), a tak som sa osprchovala, najedla a hneď zhasla. čakala som, čo bude, nič neprichádzalo, len pocit, že sa mám zoznámiť s miestnosťou a zistiť, či by som si náhodou nevyrobila nejaký strach sama, keď sa neukazuje ha ha no tak som vliezla pod posteľ, prechádzala popri stenách, išla na záchod a nikde nič…tak si hovorím ľahnem a spím…a ono nič…únava nikde, ja oči dokorán, občas som si zacvičila, pomeditovala  a snažila sa odhadnúť, koľko je hodín….mala som totiž zase hlad ha ha ..Tomáš mi priniesol na druhý deň jedlo, to som sa snažila nezjesť naraz a potom som zase len ležala a driemala…prichádzali zvláštne sny…z niektorých som sa zobudila vystrašená, ale potom som si uvedomila, že ten strach nemusím riešiť, a bolo mi dobre…z jedného sna som sa zobudila s plačom a prosila o odpustenie ľudí, ku ktorým som to tak cítila…bolo to úžasné !!! Plakala som si pekne nahlas, rozprávala som sa sama so sebou nahlas…nikto ma nevidel, nepočul, ani ja som nikoho neriešila, len ten pocit odpustenia…nič veľa iné sa nedialo, len pocit, že netreba nič robiť, ani sa hýbať…pocit prázdneho časopriestoru, v ktorom tak nejako visím 🙂

Po návrate som dostala zápal očí, ktorý mi veľmi pomohol ďalších štrnásť dní pekne nepozerať von, ale dovnútra…každý deň ďakujem za všetko, čo je mi dané, a som vďačná, že som si mohla urobiť zastavenie, ktoré prišlo v pravý čas a plynulo nadviazalo na celý môj predošlý duchovný aj fyzický život.

Priatelia, ak vás to ťukne, nebojte sa, keď prijmete rozhodnutie, kým prídete na rad v tme, väčšina vecí sa vyrieši sama 🙂

Krásne životy všetkým praje Maru 🙂

Ahoj Tomáš a Lenka,

áno, je to už mesiac a zatiaľ som o tom napísala iba na facebook…

Pobyt v tme pre skôr narodenú

Som už z tých skôr narodených, a keďže som nikdy nebola ani na poriadnej dovolenke, vymyslela som si toto k 64. narodeninám. Očakávala som od toho možno niečo viac, ale vďaka aj za to, čo sa dialo. Po zhasnutí som odpočívala a bolo to fajn. Čakala som na jedlo a len tak si hovela. Ani som nechcela vedieť, čo mám v kastrólikoch, chcela som na to prísť sama. Prekvapilo ma, aká je tma príjemná, priateľská a objímajúca! Tretí deň som sa už nudila a začala vymýšľať nejakú činnosť. Vzala som prázdny kastrólik a hneď bol z neho bubienok k šamanským spevom. Nikdy som nič také neskúšala a prekvapilo ma, ako to zo mňa lezie-bolo to tam, ako keby som bola naozaj indiánsky šaman. ☺potom mi napadlo skúsiť anjelské spevy-no a bolo to tam tiež! Môj hlasový rozsah bol celý život obmedzený sotva na jednu oktávu a tu v tme som dokázala vyspievať okrem mojich vlastných výtvorov aj napríklad „Niňo bambino karo“☺Občas v minulosti som mávala sny, v ktorých lietam nad zemou a spievam také anjelské tóny….

A čakala som, pravdaže, či prídu nejakí démoni, ktorí ma strašievali v snoch. Neprišli. Myslím, že som si to s nimi vybavila pred mnohými rokmi v jednom lucídnom sne. „Rútil sa na mňa z kopca strašný démon s úmyslom zabiť ma, roztrhať, zlikvidovať tým najhorším spôsobom a ja som urobila to, čo vždy, keď mám nočnú moru:prinútila som sa zobudiť. Hneď, ako sa mi to podarilo a ja som sa „zobudila“, som si uvedomila:Nie, to je zle, takto sa to nerobí! a prinútila som sa vrátiť do toho sna, späť do tej situácie-postavila som sa démonovi do cesty a neuhla ani o kúsok. Pozrela som sa mu do očí a spýtala sa:“Kto si a čo odo mňa chceš?“ A milý démon sa začal meniť na neškodnú ľudskú tvár a rozplynul sa ako para. Takže tak-raz navždy to mám so strašidlami vyriešené☺
Posledný deň mi tma pripadala veľmi svetlá a mala som víziu akejsi veľkej čiernej hory obklopenej bielymi oblakmi, alebo to mohlo vyzerať aj ako útes obklopený bielou morskou penou. . . . . a tiež sa mi v zornom poli mihajú nejaké geometrické obrazy a fraktály. Jediné, čo som videla v nádherných chrómových farbách, boli prekvapivo naukladané drevené klátiky, ťahajúce sa do diaľky. . . uhýbali však, keď som na ne zaostrila, odplávali niekam nabok a objavovali sa ďalšie. ☺bude to asi tým, že ich mám v hlave už pár rokov ako stavebný materiál na svoj domček v záhrade.

Takže keď to tak zhrniem, môžem povedať, že tma mi otvorila truhlicu s pokladmi, o ktorých som nemala tušenie. (Tie spevy).
Musím ale varovať tých, ktorí sú starší a majú napríklad problémy s chrbticou, takže nemôžu veľa cvičiť, mohli by dopadnúť ako ja. Po týždni ležania ochabnú svaly a ja som v Kutnej Hore, keď som naháňala vlak, zistila, že mi neslúži telo od pása dole, asi ako po lumbálnej punkcii-pripadala som si ochrnutá.

Takže kto môžeš-cvič! O pár dní som sa dala dokopy a teraz už ťahám z lesa stromy na náš domček.

Na záver chcem poďakovať Tomášovi, ktorý bol na to celý týždeň sám, jedlo nám nosil z reštaurácie, bolo dobré, a najviac ďakujem za ten vankúš, priniesol mi svoj, pretože ten, čo tam bol, mi lámal väzy. . . . ☺☺♥

Pobyt v tme som si hneď po jeho skončení vyhodnotil ako veľmi prospešný a užitočný.

Okrem vynikajúceho zlepšenia kognitívnych funkcií (pamäti, sústredenia, imaginácie, …) som zaznamenal aj oveľa väčší pokoj v každodennom živote a výrazné oživenie zmyslov.

Pobyt v tme doznieval niekoľko dní

Niektoré zaujímavé poznatky o fungovaní ľudského myslenia a vnímania som si uvedomil až s odstupom niekoľkých dní na základe konkrétnych situácií z bežného života. Myslím si, že pre človeka je nesmierne dôležitá skúsenosť chaosu, iracionality, prázdnoty a negativity, čo boli veci, ktoré som v tme hľadal.

Podobne ako je v hudbe rovnako dôležité ticho medzi jednotlivými tónmi ako tieto tóny samotné, je aj senzorická deprivácia a dočasné stiahnutie sa zo sveta pre zdravé fungovanie ľudskej psychiky nesmierne potrebné a žiaduce.

Pobyt v tme pre hlbšiu meditáciu

V tme som dosiahol oveľa hlbšie a intenzívnejšie meditatívne stavy ako obyčajne a oveľa lepšie som mohol pozorovať, ako sa naša myseľ doslova vpíja do predmetu, na ktorý sa sústreďuje, ako sa myšlienky pohybujú v určitých rytmoch, vzorcoch, aké majú vlastnosti….

Týždeň v tme mi poskytol dokonalú telesnú aj mentálnu relaxáciu, preto by som ho každému odporučil. Počas celého obdobia som nezaznamenal jediný emočný výkyv či nepohodlie, ich prípadná prítomnosť však podľa mňa nie je námietkou proti pobytu v tme, keďže aj nepríjemná skúsenosť sa môže z dlhodobého hľadiska ukázať ako prínosná.

Karel

Pekný deň, Tomáš a Lenka,
ďakujem Vám za to, ako ste sa o mňa starali 🙂

Sú to už dva mesiace od skončenia môjho pobytu. Mal som teda dosť času na premýšľanie a vstrebávanie zážitkov. Moja skúsenosť s pobytom v tme bude asi rovnako ako u ostatných dosť odlišná a osobitá. Tak teda…

Pobyt v tme som oznámil rodine

Asi pred ôsmimi mesiacmi som sa po roku rozhodol, že si splním taký sen, že pôjdem na týždeň na pobyt v tme. Keď som doma povedal, že som si naozaj zarezervoval termín, boli veľmi prekvapení, dovtedy som o tom len hovoril. Prišli od nich aj odo mňa samého otázky a rôzne predstavy, ako tam budem jesť, ako sa budem sprchovať, že si tam nebudem môcť čítať :).

Počas nasledujúceho polroka sa ma pár ľudí pýtalo, čo tam budem toľký čas robiť. Ja som odpovedal, že budem premýšľať, užívať si pokoj a čas. Niekedy sa ma pýtali, aký to má význam. Ja som celkom nevedel, len som vedel, že to bude niečo nevídané, čo človek len tak nezažije. Ako sa termín pobytu blížil, pribúdalo otázok, ako sa tam teším a či nie som nervózny. Veľmi som to nechápal, pretože som nad tým nepremýšľal, nechával som tomu voľný priebeh, aby sa nestalo, že by som bol sklamaný. Počas čakania na termín pobytu v tme sa mi však dosť zmenil život. Tri mesiace pred začiatkom som zažil okolnosti, ktoré ma priviedli k viere v Ježiša Krista. Stal som sa kresťanom. Počas týchto troch mesiacov, ktoré nasledovali, som urobil veľa zmien vo svojom živote, ktoré som mal v pláne po pobyte. Prestal som po 5 rokoch fajčiť cigarety, fajčiť marihuanu, piť alkohol. To som robil naozaj každý deň. Našiel som zodpovednosť k svojmu životu a hlavne k svojim rozhodnutiam. Človek sa má totiž veľmi dobre, môže si zvoliť, ale potom musí aj niesť zodpovednosť za to, ako sa rozhodol. Môj život a vôbec premýšľanie o živote a vnímanie sa zmenili. Každé ráno, keď som sa zobudil, sa stalo Božím darom a každá chvíľa možnosťou rozhodnúť sa byť bližšie k Bohu alebo sa od neho oddeliť. Zo začiatku to nebolo ľahké, občas som dostal chuť dať si cigaretu a opiť sa.. nakoniec všetko viedlo k uvedomeniu, veľkému uvedomeniu, čo vlastne naozaj vnútorne potrebujem, a nie toho, čo akože chcem.

Plynul čas a ja som sa zrazu ocitol pár dní pred začiatkom pobytu, ani som si to poriadne neuvedomil, vďaka tomu, ako sa mi zmenil život, to ubehlo naozaj rýchlo. Rozprával som sa o tom pobyte s kamarátkou, ktorá mi rozprávala o viere, a vďaka jej inšpiratívnemu príbehu, ktorý je naozaj silný, nebudem ho tu písať, ale keby to šlo, bolo by to lepšie než to, čo tu teraz píšem ja, asi by to polovicu z Vás, čo to čítate, rozplakalo a druhú polovicu priviedlo k skutočnej zmene hodnôt v živote. Ona mi povedala, že toto nie je cesta, ktorou by mal ísť kresťan. Ja som o tom premýšľal a napadlo mi, že tam prežijem pokánie. Chvíle, v ktorých si človek uvedomuje svoje hriechy ( konanie proti Bohu ) a vyznáva ich Bohu, pretože to, čo je povedané a v pravde vyznané, môže byť odpustené. Napadlo mi teda, že to bude dobrá príležitosť odvrátiť sa od hriechu a prikloniť sa k Bohu.

Keď som bol s rodičmi na ceste, zastavili sme sa ešte v Kutnej Hore, prejsť si mesto a trochu si užiť tej krásy. Prišli sme do mesta a písal mi sms jeden „starý“ známy ( 70 rokov ), zoznámili sme sa, keď som potreboval pomôcť s liečením atopického ekzému, veľmi mne aj mojej rodine pomohol. Je to kresťan katolík a poznáme sa už asi 3 roky. Tie dva roky som jeho vieru nejako veľmi nebral do úvahy, ale už som dosť pochopil. Ten pán mi na začiatku našich stretnutí veľmi pomohol, cez modlitby a bylinkové čaje mi v priebehu mesiaca zmizol ekzém na tvári, a tak som sa potom už cítil medzi ľuďmi oveľa lepšie. Písal, či som doma, že by sa zastavil, ja som mu napísal, kde som a kam idem, a hneď ma zásoboval informáciami, že to nie je dobrý nápad, že to nie je cesta pre kresťana. Bol som z toho trochu zarazený, mal som možnosť si vybrať a dostávali sa ku mne informácie, ktoré naznačovali, že by som tam nemal ísť.

Moje rozhodnutie bolo, že tam pôjdem a že tam budem až do konca. Rodičom som nepovedal nič o tom, čo mi hovorili moji veriaci kamaráti, otec ani nevedel, že verím. Keď sme dorazili, bol som milo prekvapený prostredím a atmosférou. Jedna taká perlička bola, že sme sa tam stretli traja Tomášovia, 2 na pobyt, 1 tam stále býva :). Do tmy som išiel o pár minút neskôr, než som mohol.

Pobyt v tme nabral silu po zhasnutí

Keď som zhasol, tak to konečne nabralo tú silu. Všetko, pre čo som sa rozhodol, tam zrazu bolo. Prvé dve hodiny som mal pocit, že nezaspím. Sedel som na posteli a užíval si to. Potom som si však povedal, že budem mať dosť času, a tak som vyskúšal aj spánok. Neviem, ako dlho som spal, ale bolo to príjemné. Keď som sa zobudil, už to nebolo také ako hneď na začiatku. Bolo to zvláštne. Počas prvých pár dní som zjedol všetko, čo som mal so sebou, a vždy som sa dosť tešil na to jedlo, čo mi doniesli. Bolo výborné.. Moja skúsenosť s tmou bola, že som sa deň za dňom viac a viac boril do svojich myšlienok, myšlienkových pochodov, moje správanie a prístup k životu deň za dňom napĺňali môj priestor.. nebolo to pre mňa nič príjemné…v hlave sa mi vynáral môj starý život, počas tých piatich rokov som toho dosť vypil a zažil veľa zážitkov, väčšinou dosť bláznivých, ale radostných… bol som premáhaný tým, čo som opustil… každý deň ma to dostávalo viac, až som v tom bol naozaj ponorený.. niekedy v polovici môjho pobytu, tuším, že to bola streda, som zaspával s tým, že som sa modlil k Bohu, aby mi dal nejaké znamenie, zjavenie do sna, modlil som sa dosť úprimne, až som zaspal… zrazu som bol prezlečený do športového oblečenia, v ruke som držal florbalku, na ktorej boli zavesené prezuvky, a ja som stál pred halou, ktorú máme vedľa internátu… čakal som, kým začne florbal… začalo pršať.. zničoho-nič sa všade začal rozliehať nádherný zvuk, bol to zvuk, ktorý ma zohrial na srdci tak, že sa celé telo uviedlo do šteklivého, hrejivého tepla, z dažďa sa stal sneh .. ja som odhodil florbalku a bežal som za tým zvukom, bolo to niečo ako organ, ale oveľa silnejšie a krajšie.. hneď som dobehol k veľkému chrámu, ktorý pripomínal kostol, boli tam veľké drevené dvere, ktoré som otvoril a videl zástupy ľudí, stáli v rade a pomaly sa posúvali smerom k veľkému drevenému stolu, kde sedelo asi 6 stareniek.. po chvíľke pozorovania som videl, že od nich odchádzajú s tanierom polievky… bolo mi to čudné, myslel som, že tam bude nejaký koncert alebo tak… zaradil som sa a postupoval… dosť som sa rozhliadal po stenách a tak, až nakoniec predo mnou nikto nebol, len ten stôl a starenky… keď som urobil posledných pár krokov, videl som, že tá starenka, čo dávala jedlo, si už tiež vzala tanier a už bola pripravená jesť, ale ako som pristúpil a ona si ma všimla, hneď mi prisunula tanier, nech si dám jej porciu… ja som sa k nej naklonil a povedal som jej, že sa jej chcem opýtať… ,, To sú tu všetci tí ľudia kvôli jedlu ? “ .. ona odpovedala: ,,Nielen kvôli jedlu, ale hlavne kvôli spaseniu…“ naplnilo ma to pokojom, už som to vedel… tak som ju objal a povedal jej, že svoju prácu robí veľmi dobre..

Keď som o tom sne premýšľal a niekomu ho rozprával, došlo mi veľa významov, ktoré pre mňa uchováva spomienka na ten sen.. To, že človek verí v Ježiša Krista ako spasiteľa, je pre človeka dôležitým medzníkom od jeho starého života k novému životu, v ktorom odovzdáva svoj život Bohu a odvracia sa od vlastných túžob k tomu, čo by od neho Boh potreboval, aby robil, aby využíval svoje vlastnosti tak, ako si to želá… a nie je to len preto, aby sa človek cítil dobre a bol tým teda živený, ale hlavne preto, aby človek došiel k spaseniu..

Pobyt v tme je moja zodpovednosť

Od tejto chvíle mi už bolo o niečo lepšie a už som sa tešil na koniec… aby som to zhrnul, niesol som zodpovednosť za to, že som do tmy išiel, s odstupom môžem naozaj povedať, že to nie je práve tá správna cesta pre kresťana, aj keď som tam dospel k istým uvedomeniam… bol som tam premáhaný svojou minulosťou a veľmi som precítil to, že nech si človek myslí, aký nie je dobrý, pred Bohom sme všetci hriešni, nemali by sme stagnovať, stále je čo vylepšovať a stále bude… po takomto týždni ma však čakal neuveriteľný pohľad na „tmu vonku“, vstal som asi o pol hodiny skôr, než bolo v pláne, a pozeral som na mesačnú krajinu a pri tom som si dával veľmi dobrú scukornatenú hrušku, farby, vône, všetko bolo dokonalé a ja som si po týždni oddýchol od svojej hlavy… to bolo veľmi úľavné

Nasledujúcich pár dní pre mňa bolo dosť ťažkých, pretože sme sa s tou kamarátkou prestali rozprávať… počas nasledujúcich pár týždňov som prežíval veľkú bolesť a odlúčenie … počas ktorých som po štvrťroku v jeden deň vyfajčil škatuľku, vypil asi 10 pív a dal si špeka, aby som Vám napísal pravdu, nepomohlo to, o to horšie bolo moje osobné sklamanie z mojich rozhodnutí

Sám som si potom sľúbil, že už nikdy nebudem fajčiť ani huliť a že rok nebudem piť, datované od 12.6.2016, aby som prežil rok vo viere a upevnil svoj vzťah s Bohom, a či budem potom piť alebo nie, to sa rozhodnem potom.

Uplynuli dva mesiace od konca pobytu v tme a moja viera stále silnie, čo by som Vám ale tiež chcel napísať, je, že s tou slečnou by sme sa chceli vziať, veľmi si želáme byť spolu celý život a pomaly, ale isto sa nám to aj plní, aj keď je to taká neuveriteľne napínavá a neistá cesta, že vedie k veľkému zamýšľaniu, rozhodovaniu a uvedomovaniu, k veľkej zmene srdca… naozaj sa máme veľmi radi, ale ešte spolu ani nechodíme, dávame si dosť času, najprv je dôležité upevniť sa vo viere, dostať na prvé miesto Boha, potom sa uvidí, či budeme spolu, či to tak má byť, ja veľmi dúfam, že áno, pretože sa k sebe hodíme, a ak Boh dá, tak pár mesiacov po novom roku by sme spolu už mohli chodiť, bude to rok, čo som uveril… možno sa Vám to zdá zvláštne, mne to tiež tak pripadalo, ale každým dňom to chápem viac a viac, Boh existuje a keď mu odovzdáte svoj život, pomôže Vám dosiahnuť to, čo naozaj potrebujete

Majte sa krásne
s pozdravom Tomáš ( 20 ) 🙂
Boh s Vami

Aby som to zobral úplne od začiatku… O terapii tmou som sa dozvedel asi pred 6 rokmi z jedného novinového článku. Veľmi ma to zaujalo a okamžite som sa začal pohrávať s myšlienkou, že by som si túto “očistnú“ metódu vyskúšal na vlastnej koži. Očistnú píšem preto, lebo terapia tmou bola v tomto článku takto interpretovaná. Počas posledných 6 rokov som sa z času na čas stretol s nejakým ďalším článkom a neskôr som si prečítal aj knihu o pobyte v tme. Aj po týchto ďalších informáciách som mal “TMU“ spojenú iba s usporiadaním myšlienok a, samozrejme, s netradičným zážitkom. Na začiatku roka som sa odhodlal a zarezervoval si termín. Neskôr som sa kvôli termínu dovolenky, ktorý sa mi kryl s termínom pobytu v tme, pokúšal o výmenu za nejaký uvoľnený, čo vyšlo, a 18. júna som mal nástup. Na pobyt v tme som sa tešil a v deň nástupu som bol od rána v zvláštnom stave apatie.

Pobyt v tme pekne po západe slnka

Po západe slnka som zavrel dvere chatky, dal som si poslednú sprchu pri svetle, usporiadal veci a nakrokoval vzdialenosti. Nadýchol som sa a bola tma… Prvú noc som prespal a od rána som sa snažil vytvoriť si nejaký rozvrh, aby som vyplnil predpokladaný týždenný pobyt v tme. Vstával som rozprúdením energií “à la“ tai chi, raňajky a hygiena, krátky odpočinok (ktorý väčšinou prešiel do spánku), cvičenie jogy, krátky odpočinok, potom väčšinou prišla Lenka s vynikajúcim jedlom a nemohlo nasledovať nič iné ako skúmanie všetkých pochutín a konzumácia časti z nich (najobľúbenejšia časť dňa), po jedle dlhší odpočinok, cvičenie a sprcha a opäť krátky odpočinok. Počas dňa som sa pokúšal meditovať, ale väčšinou som zaspal, čo ma nijako nevyvádzalo z miery a prijal som to. Ďalšiu noc som spal o niečo horšie, začal ma pobolievať chrbát, možno z mäkkej postele, možno to bolo spôsobené čistením organizmu, ktovie… Ďalší deň som pokračoval v rozvrhu a presunul sa z postele na zem, kde som si vytvoril pohodlnejšie ležovisko.

V tme som videl svetelné efekty

Druhý deň ubehol ako voda, nič zvláštne sa nedialo a ja som si na tú veľmi príjemnú tmu zvykol a prežíval intímne až láskyplné pocity samoty (samozrejme v úplnej počestnosti :). Tretí deň sa od rána nezdal byť ničím odlišný od predchádzajúcich, po rannej rozcvičke som však videl blikajúce škáry medzi palubovkami na stene, pokračovalo to svietiacou čokoládou a počas dňa sa mi začal zobrazovať nejaký svetlý kruh s pravidelnou mriežkou. Po jedle mi už nad hlavou ubiehali oblaky z kamienkov. Všetky tieto “svetelné efekty“ som bral ako reakciu mozgu na nedostatok svetla, takže som sa naďalej venoval dennému rozvrhu. Počas cvičenia mi však už okolo hlavy lietali svetlá a neznáme tváre… Dal som si teda sprchu, ľahol si na svoje lôžko a len som sledoval, čo mi tma dávala. Neviem, ako dlho to trvalo, ale na zrnitom plátne pred mojimi očami sa mi odohrával príbeh, alebo skôr koniec životného príbehu človeka z dávno minulej doby. Trikrát dokola som sledoval, čím si prešiel (alebo som si prešiel ja), kým sa dostal na miesta, kam raz dôjdeme všetci. A kam som aj ja na pár sekúnd nakukol a pocítil bezbrehé šťastie, pokoj a také množstvo lásky, že sa to slovami nedá ani priblížiť…

Celý tento príbeh bol na čiernom plátne pred mojimi očami, akoby vysielaný z mnou nepoužívanej časti mozgu, a po treťom opakovaní ma už bolela hlava takým spôsobom, že som sa snažil “projekciu“ prerušiť, ale nech som robil, čo som chcel, nedarilo sa mi to.

Preto som sa rozhodol opustiť chatku. Vonku, hoci bolo okolo 2. hodiny ráno, ma oslnilo mesačné svetlo a trvalo pár minút, kým som bol schopný urobiť pár krokov späť do nášho sveta. Po chvíli rozkukávania som si zašiel po karimatku a ľahol si pod hviezdnu oblohu. Také hviezdy som ešte nevidel…

Do rána som nezažmúril oči a s prvými slnečnými lúčmi, ktoré som vítal so slzami v očiach, som sa znovu narodil.

Som iný… …svet okolo mňa je iný… už viem, kam smerujem, čo chcem…

Ešte stále je v mojom živote veľa udalostí, pri ktorých mi nie je jasné, prečo sa stali. Ale teraz je už viac tých, ktoré zapadli do prázdnych miest a ich dôvod som pochopil.

Každý deň mením svoj život k lepšiemu… A verím, že nielen svoj…

Vďaka za všetko!

Kamil

Sú to už skoro dva týždne, čo ma Lenka s Tomášom kontaktovali, či by som nenapísal niečo o svojom pobyte v tme. Hoci som hneď vedel, že aspoň pár riadkov napísať chcem, tie správne slová celkom neprichádzali, lebo ako jednoducho opísať pocit?

Pobyt v tme pre nováčika

Nevedel som, do čoho idem, ale tmy som sa nebál, pretože som si hovoril, že tma je žena, a že si teda určite budeme dobre rozumieť. Aká je táto žena záludná, som spoznal hneď desať minút po zhasnutí svetla, pretože sa mi podarilo stratiť sa v sprchovom kúte (a aj ďalšie dni bolo toto miesto pre mňa doslova Bermudským trojuholníkom).

LOL Prvé dva dni prebehli úplne v pohode, zato na tretí deň sa ukázalo, že sa naozaj každý dostane do tmy presne v tú pre neho najvhodnejšiu chvíľu.

Vonku začali vo veľkom prelietať stíhačky (čo vraj v takej miere bolo nezvyčajné), a v kombinácii s búrkou a s tým, že sa mi v ten deň úplne rozhodili biologické hodiny a ja som tak stratil pojem o čase, som sa dostal do stavu pomerne veľkej paniky a spustilo mi to „vojnovú traumu“, ktorú som už párkrát riešil napríklad na rodinných konšteláciách.

Pred očami sa mi mihali obrazy neba s vojnovými lietadlami a podobné veci, pocity boli veľmi intenzívne, a dokonca som sa vo dverách začal zohýbať (akoby to vo mne evokovalo spomienky na nejaký nízky strop), ale cítil som, že tým prichádza k liečeniu.

V tme premýšľate o tom, kto ste a kam idete

Samozrejme, človek má kopu času premýšľať o rôznych veciach, o tom, kto je a kam ide, a povedal by som, že mi to v tomto ohľade veľmi pomohlo utriediť si myšlienky a ujasniť si, čo naozaj v živote chcem. Navyše mi tá tma dodala istý nadhľad, až odvahu, pretože si hovorím, že keď som už zvládol ten týždňový pobyt v tme, zvládnem v živote čokoľvek; a zatiaľ mi to celkom vychádza. 🙂

Ďakujem Vám obom za všetko a chcem špeciálne poďakovať za vynikajúce jedlo, asi najviac by som vyzdvihol kuskus so sušenými paradajkami (mňam), a za trpezlivosť, s ktorou ma Lenka vypočula, keď som sa chcel rozprávať.

Nakoniec sa ešte podelím o poslednú vetu, ktorú som si v tme zapísal do svojho denníka:

„Ďakujem ti, tma, za všetko, bol to super zážitok.“

S láskou Alex