Ahoj Tomáš a Lenka,
Ako som sa o pobyte v tme dozvedel?
O pobyte v tme som sa z nejakého článku dozvedel už pred rokmi a bolo to pre mňa zaujímavé čítanie. Vôbec mi vtedy nenapadlo, že sa ho aj ja osobne zúčastním. Teraz to beriem tak, že to vo mne zasialo semienko, ktoré muselo vyklíčiť v hlave a dozrieť, aby sa predralo do popredia myslenia, popri všetkých tých denných starostiach atď.
Ubehlo to ako voda… a bol som v Tme
Keď som sa už pre pobyt rozhodol, bol som rád, že tá čakacia doba bola dlhá a ja sa medzitým budem môcť na to pripraviť a porozmýšľať, do čoho som sa to zamotal. No zrazu to bolo tu a ja som aj tak nič nevymyslel. Doma som mal plnú podporu, tak mi to uľahčilo konečné rozhodnutie, či to nevzdať…
Príchod
Po príchode ste ma uviedli do chatky, vysvetlili pár organizačných nevyhnutností a nechali na mne, kedy teda zhasnem. Bolo tam pripravené nejaké müsli a ovocie. A vtom som sa zamyslel nad tým pomarančom. Ako ťa ja vlastne zjem po tme? Tak som ho pre istotu ešte zjedol za svetla 🙂 .
Stlačil som vypínač… a bolo to tu
Po zhasnutí som si začal všetko skúšať. Zo začiatku som chodil viac popri stenách, ale netrvalo to veľmi dlho a človek sa začal orientovať celkom bez problémov – nájsť jedlo, záchod, osprchovať sa. Dokonca som mal aj taký malý trhací blok, kam som si písal poznámky, nálady, myšlienky a pod. Dá sa to úplne v pohode prečítať. Takto pekne skoro nepíšem, ani keď vidím…
Prečo som vlastne tu?
Prvé približne tri dni sa mi naozaj honili hlavou otázky, prečo som tu, keď je doma toľko roboty, ktorú by som mohol robiť, prečo som si kvôli tomu (minul) dovolenku v práci na začiatku roka atď. Takže som to chcel niekoľkokrát vzdať, rozsvietiť si a odísť. Našťastie som to ale neurobil.
Pojem o čase som naozaj nemal ani trochu, pretože v tom čase vonku besnel silný vietor a ja som nemal nič, čoho by som sa chytil aspoň približne. Síce som vedel, že môže byť popoludnie alebo tesne po obede, keď som dostal jedlo, ale potom som napríklad išiel spať a vôbec som netušil, či som spal 2 alebo 8 hodín…
Lepšie je úplne sa izolovať
Najväčšiu chybu som urobil v tom, že som na začiatku Tomášovi dovolil, aby mi odovzdal správu z domova, či moja jedna dcéra urobila štátnice a druhá, či v poriadku doletela do Írska. Teraz by som to už nechcel a počkal by som, kým rozsvietim…
Kto ma tam posunul?
Neviem presne, kedy ma pobyt v tme začal naozaj baviť, ale to je asi jedno. Pravidelne som cvičil, ako som zvyknutý aj doma a na tréningoch (taekwondo). Aj tak ale prišiel čas, keď už nebolo ani čo jesť, ani čo iné robiť, a vtedy začali prúdiť myšlienky. Vybavilo sa mi množstvo ľudí aj z detstva, na ktorých som už dávno zabudol, a uvedomil som si, ako a kam ma kto nasmeroval alebo ovplyvnil počas života…
Čo mi to dalo?
Hlavne som sa zrovnal sám so sebou a vedel som, čo je v živote dôležité, ako ho ja chcem vnímať… Nie je to ale teraz, po dlhšom čase, tak, že som sa v tme všetko dozvedel a teraz je už všetko ok. Nie je, ale viem, ako s tým pracovať…
Dalo mi to strašne veľa a bola to moja jedna dlhá dovolenka okolo sveta, aj keď som bol v jednej chatke. V tme sa mi pred očami zobrazovali rôzne farebné ornamenty, klenby, obrazce… Vytvárali tak okolo mňa prostredie, asi aby som sa nestratil v nekonečnej tme.
Už to nebola tá istá tma
Potom, čo som sa dozvedel, že po rozsvietení mi môže byť zle a môže sa mi točiť hlava, som si podľa vlastného uváženia pre istotu rozsvietil už v piatok popoludní – potreboval som odísť už skoro ráno v sobotu, aby tá dlhá cesta bola v pokoji. Zvláštne na tom bolo, že keď som potom znova zhasol, aby som sa do rána ešte vyspal, už tam nebola tá MOJA tma, s ktorou som tam bol takmer týždeň. Bola iná, bola neosobná, cudzia a našťastie len krátka. Asi to chce čas, kým si na seba navzájom zvykneme… možno niekedy nabudúce… 🙂
Už teraz mám chvíle, keď mi tma chýba. Ten pokoj a čas na všetko bez vonkajších vplyvov…
Ešte raz vďaka za všetko!!!
Milan
