Ahoj Tomáš a Lenka,
posielam pár riadkov ako odozvu vám za to, čo robíte, a aj pre tých, čo sa rozhodujú alebo hľadajú dôvody, prečo ísť do tmy.
Aký som mal pobyt v tme?
Je to skoro mesiac, čo som opustil svätyňu, tá krásna eufória z návratu je bohužiaľ preč, ale nie všetko z terapie tmou pominulo. Naopak, mnohé je nové. Alebo sa mi to aspoň po pobyte v tme ako nové zdá.
Veľa ľudí sa ma pýta, aké to bolo. Moja odpoveď sa ustálila na konštatovaní: „Rovnako ťažké, ako bolo zhasnúť, bolo aj rozsvietiť.“
Tak ako mnohí nevedia definovať dôvody, prečo chceli ísť do tmy, ani ja som nevedel presne, čo to je, čo ma tam ťahá. Teraz už to viem. Bol to neuveriteľný pokoj vo všetkých podobách, aký si človek nezasvätený tmou nevie predstaviť. To bol hlavný dôvod, prečo som vyhľadal tmu. Potreboval som vypnúť, oddýchnuť si, zastaviť všetko okolo seba. Moje telo a myseľ už nevedeli, ako mi dať najavo, že sa niečo vo mne deje. Od nespavosti cez žalúdočné ťažkosti, večný nepokoj všetkých končatín, zabúdanie, neprimerané reakcie voči okoliu a rodine až po drobné a zbytočné zranenia….. a telo revalo…. niečo sa s tebou deje, rob s tým niečo! No jo, ale čo? Dovolenka, kamaráti, koníčky, rodina, to všetko pomohlo len na chvíľu a tak nejako povrchne, bez chuti, zážitkov alebo radosti z čohokoľvek. Rozhodnutie ísť na pobyt v tme bolo veľmi ľahké. Bol to totiž posledný pokus, ako sa z toho dostať.
Moje obavy pred tmou boli tak nejako napoly. Ako ten týždeň v tme zvládnem, ale hlavne, čo ak mi to nepomôže? Čo ďalej?
Čo ďalej po pobyte v tme?
Dal som si pár týždňov odstup, aby som si to v hlave trochu usporiadal.
A dnes už viem, že môj pobyt v tme bol päť minút pred dvanástou a to najlepšie, čo som mohol urobiť.
Ako sa mi po pobyte v tme darí?
Je to zvláštne, ale buď sa od môjho návratu nič zlé nestalo, alebo všetko okolo mňa plynie ďalej ako predtým, len ja to vidím tak nejako inak, v pokoji, bez emócií, pozitívne, s čistou hlavou, pokojným rozhodovaním, bez nervov.
Do tmy som si išiel oddýchnuť. To som si splnil na 100%. Čo však beriem ako maximálny bonus, je prítomnosť vás, sprievodcov tmou.
Sám som si oddýchol, ale vám ďakujem za to, že ste mi ukázali cestu, ako ďalej.
Až k slzám nad sebou samým ma dostalo uvedomenie si, aká jednoduchá tá cesta môže byť a ako som sa v tom zbytočne motal.
Každý deň ráno sa zastavím, zavriem oči, zhlboka dýcham a spomínam na to „neopísateľné pokojné čisté bytie v tme“ a pomáha to.
Takže vďaka.
Luboš
