Vystupujem na železničnej stanici v Kutnej Hore a ako dopravný prostriedok, ktorým sa dostanem do Lomca, cieľa svojej cesty, volím vlastné nohy. Rád sa ešte prejdem a pozriem sa na krajinu, hovorím si, keď teraz týždeň nič neuvidím. Vietor mi šľahá snehové vločky rovno do tváre, no to ceste iba pridáva na zaujímavosti.
Prvé uvedomenie si vážnosti mojej situácie vlastne prišlo už v predvečer odchodu – vtedy mi po prvý raz dochádza, že týždeň terapie tmou, týždeň temnej samoty možno nebude len tak.
A pobyt v tme sa začal
Druhé prichádza pár minút potom, ako zhasnem. Ležím v posteli, premrznutý z cesty, s nohami pri radiátore a s myšlienkou v hlave: „Tak toto bude fakt hrôza.“ Ticho a čierna tma ma objali a ja som sa cítil ako drobné vedomie v nekonečne rozľahlej jaskyni, kde nie je nič iné než toto moje vedomie.
Ak existuje niečo také ako očistec, musí vyzerať takto.
Postupne si však uvedomujem, že mám k dispozícii dva veľké dary, ktoré mi môj údel uľahčia – telo a hlas. A tak začínam spievať a radovať sa z každého nádychu.
Prvé dni sa nesú v duchu spánku, spevu a hry na flautu, ktorú som si so sebou tiež vzal (a ukázalo sa, že to bol veľmi prezieravý krok), radosti z toho mála pohybu, na ktorý mám chuť a energiu, z výborného jedla, ktoré je pre mňa každý deň prekvapením, a z krátkej spoločnosti Tomáša či Lenky, ktorých prítomnosť je iskrou v temnote a samote.
Až v polovici pobytu tmu prijímam, zvykám si a prestávam ju vnímať ako prekážku a nepriateľa, ale ako priateľa, ktorý mi odhaľuje veci, ktorým človek v bežnom živote nemá vo zvyku venovať pozornosť.
Terapiu tmou nechávam plynúť
Na Tomášovo odporúčanie nič nevyvolávam a všetko nechávam plynúť samo. Čas beží a ja si začínam uvedomovať, že k žiadnemu zjaveniu ani osvieteniu asi nedôjde. Uvedomenia, ktoré prichádzajú, sú menšie, ale vždy potešujúce.
Tu by bolo vhodné dodať, že motiváciou na pobyt pre mňa nie je riešenie nejakej ťažkej životnej situácie, ako to býva u mnohých iných. Hoci musím pripustiť, že aj ja som k nápadu absolvovať pobyt v tme dospel pod vplyvom životných dilem. Do veľkej miery sa však vyriešili samy ešte pred samotným nástupom do tmy.
Teraz teda vstupujem do tmy s celkom jednoduchou otázkou na perách: „Dá sa byť celý týždeň sám so sebou, len so svojou mysľou/svojím vedomím, bez akýchkoľvek všedných rozptýlení?“ Hovorím si, že by to predsa mala byť tá najzákladnejšia ľudská prirodzenosť – vedieť byť sám so sebou. Ako má byť človek schopný fungovať v rámci spoločnosti a celého sveta, ak nie je schopný fungovať v rámci seba samého, pýtam sa.
Nuž, dá sa to. A nie je to také ťažké, ako by sa mohlo zdať – aspoň mne to tak prišlo. Moje svedomie však v tejto veci nie je celkom čisté, keďže som sa predsa len rozptyľoval. Sám by som to však rozptýlením nenazval – či už išlo o spev, alebo o celé dlhé chvíle strávené v predstavách a spomienkach, celkom nimi naplnený. Na druhej strane si myslím, že aj toto všetko k človeku prirodzene patrí a možno by ma mohli označiť za človeka až priveľmi prísneho na seba, keby som svoj prípadný ďalší pobyt v tme spojil so silenciom, hoci práve táto predstava ma momentálne láka.
Energia do života po liečbe tmou
V každom prípade však jedného krásneho sobotného rána vychádzam z tmy naplnený energiou, optimizmom a chuťou do života. Svoje určite urobili aj rozhovory s Tomášom a Lenkou, ktorí mi boli skvelými radcami, dôverníkmi a sprievodcami, za čo im patrí moja úprimná vďaka.
A hoci som ku koncu pobytu nadobudol presvedčenie, že od istého momentu mi tento pobyt už nemá čo viac dať, som rád, že som zostal až do konca. Odmenou mi bol pocit, ktorý sa u mňa prejavil až predposledný večer – pocit, že vnútro chatky je ožiarené tým najmatnejším svetlom, aké si dokážete predstaviť. Niečo ako mesačná žiara, ktorá sa derie spoza mrakov a dáva tušiť obrysy okolia. Teda pocit skutočne magický.
S odstupom som svoj názor (teda ten, že tma mi už dala všetko, čo mohla) prehodnotil, a keď dozrie čas a budem opäť cítiť tú potrebu byť niekoľko dní, ba týždňov sám so sebou, nebudem váhať pobyt zopakovať, možno aj na dlhší čas.
Som po pobyte v tme o rok múdrejší?
Na záver, aby som tomu všetkému pridal pomyselnú čerešničku, sa priznám, že som v tme oslávil svoje narodeniny – dvadsiate druhé (hoci to bol vlastne Tomáš, koho hneď napadlo, aké krásne by bolo napísať, že som vstúpil ako dvadsaťjedenročný a vyšiel ako dvadsaťdvaročný).
Z chatky som tak vyšiel zase o rok starší a verím, že aj o niečo uvedomelejší …
Ďakujem za všetko a pobyt v tme môžem každému len odporučiť.
Honza
