Je to rok, čo som absolvovala týždenný pobyt v tme. Vlastne ani neviem, či sa mi už podarilo spracovať všetko, čo priniesol. Aj po všetkom, čo som si pred nástupom do tmy a samoty prečítala, som mala len hmlistú predstavu o jeho priebehu. Realita bola aj tak na míle vzdialená všetkým opisom aj predstavám.
Prečo som sa rozhodla ísť do tmy?
Chcela som sa „porozprávať“ so svojou chorobou a pochopiť, odkiaľ prišla a čo skrýva. Čoho som sa obávala? Som trochu strachopud, takže tma bola výzva sama osebe. Potom tiež, čím vyplním všetok ten čas. Dnes mi tieto obavy pripadajú smiešne.
Najväčšia „hrôza“ bola stretnúť sa so svojimi vnútornými démonmi, strachmi a s hlbokou vnútornou bolesťou. A to som len nahliadla do niektorých tajomných komnát. Máme v sebe totiž nejaký filter alebo ventil, ktorý nedovolí prekročiť únosnú hranicu. Napriek tomu som bola na pokraji zrútenia. Len ťažko som hľadala sily. A to som netušila, že to najhoršie ma ešte len čaká…
Aký bol priebeh?
Prvé tri dni boli celkom v pohode. Myseľ ich totiž stihla „vymyslieť“. Koncom tretieho dňa však začali dotierať pocity a telo ich ochotne zosilňovalo fyzickými symptómami. Nepomáhalo cvičenie ani meditácia. Ešte nikdy som nevyplakala toľko sĺz, ešte nikdy som necítila takú hrôzu z budúcnosti, strach zo smrti, bolesť zo straty a z očakávanej straty, strach z umierania, pocit márnosti a ničotnosti.
Musím sa však pochváliť, že mi neprišlo na um ukončiť pobyt predčasne. Celkom príjemné zistenie, keďže mojím zvykom vždy bolo utekať.
Aký bol návrat na svetlo?
Najhorší zážitok z celého pobytu. Na koniec som sa tešila v domnení, že s prvými slnečnými lúčmi nájdem znovu pevnú pôdu pod nohami. Lenže prišlo niečo, čo ma dostalo na dno: “ Pane Bože, čo ja na tom svete vlastne chcem? Čo si na ňom počnem?“ To bola rana!
Išla som do tmy pre uzdravenie a vyliezla s uvedomením, že vlastne neviem prečo ani ako žiť, s poznaním, že života sa bojím viac než smrti. Bola to taká hrôza, že som si dokonca cestou domov predstavovala (len som sa to bála priznať), ako zomriem pri dopravnej nehode. Len som nechcela, aby sa niečo stalo ocinovi, ktorý ma viezol.
No a ako to mám po roku?
Ťažko povedať, či si stále niečo nenahováram, ale hoci je choroba stále tu, dokážem žiť. Strach nezmizol a ja viem, že tu bude vždy. Rovnako ako pocity márnosti, ničoty, ľútosti. Ale sú tu aj ich protiklady. Stále sa bojím smrti, umierania, straty, bolesti aj života, ale žijem a baví ma to. Ešte som sa úplne nezbavila vnútorných obmedzení, ale je ich podstatne menej. Občas mávam pocit, že je všetko na nič, že robím všetko zle, ale vždy sa objaví niečo, čo mi dá pocítiť, že to také zlé nie je. Život mi stále kladie do cesty prekážky, ale ja sa z nich už toľko nezrútim, dokonca mám dosť často odvahu a silu im čeliť. Uvidela som samu seba a zistila, že to, kým som, nezávisí od vzdelania, pohlavia, aktuálneho zdravotného stavu, ale od postoja k sebe, k životu. Tu mám ešte kopu práce. A ja chcem pracovať a mojím najväčším želaním je dielo dokončiť.
Vám obom, Tomáš a Lenka, ďakujem za všetko, prajem, nech sa darí.
Daniela
