Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Ahoj Tomáš a Lenka,

posielam pár riadkov ako odozvu vám za to, čo robíte, a aj pre tých, čo sa rozhodujú alebo hľadajú dôvody, prečo ísť do tmy.

Aký som mal pobyt v tme?

Je to skoro mesiac, čo som opustil svätyňu, tá krásna eufória z návratu je bohužiaľ preč, ale nie všetko z terapie tmou pominulo. Naopak, mnohé je nové. Alebo sa mi to aspoň po pobyte v tme ako nové zdá.

Veľa ľudí sa ma pýta, aké to bolo. Moja odpoveď sa ustálila na konštatovaní: „Rovnako ťažké, ako bolo zhasnúť, bolo aj rozsvietiť.“

Tak ako mnohí nevedia definovať dôvody, prečo chceli ísť do tmy, ani ja som nevedel presne, čo to je, čo ma tam ťahá. Teraz už to viem. Bol to neuveriteľný pokoj vo všetkých podobách, aký si človek nezasvätený tmou nevie predstaviť. To bol hlavný dôvod, prečo som vyhľadal tmu. Potreboval som vypnúť, oddýchnuť si, zastaviť všetko okolo seba. Moje telo a myseľ už nevedeli, ako mi dať najavo, že sa niečo vo mne deje. Od nespavosti cez žalúdočné ťažkosti, večný nepokoj všetkých končatín, zabúdanie, neprimerané reakcie voči okoliu a rodine až po drobné a zbytočné zranenia….. a telo revalo…. niečo sa s tebou deje, rob s tým niečo! No jo, ale čo? Dovolenka, kamaráti, koníčky, rodina, to všetko pomohlo len na chvíľu a tak nejako povrchne, bez chuti, zážitkov alebo radosti z čohokoľvek. Rozhodnutie ísť na pobyt v tme bolo veľmi ľahké. Bol to totiž posledný pokus, ako sa z toho dostať.

Moje obavy pred tmou boli tak nejako napoly. Ako ten týždeň v tme zvládnem, ale hlavne, čo ak mi to nepomôže? Čo ďalej?

Čo ďalej po pobyte v tme?

Dal som si pár týždňov odstup, aby som si to v hlave trochu usporiadal.

A dnes už viem, že môj pobyt v tme bol päť minút pred dvanástou a to najlepšie, čo som mohol urobiť.

Ako sa mi po pobyte v tme darí?

Je to zvláštne, ale buď sa od môjho návratu nič zlé nestalo, alebo všetko okolo mňa plynie ďalej ako predtým, len ja to vidím tak nejako inak, v pokoji, bez emócií, pozitívne, s čistou hlavou, pokojným rozhodovaním, bez nervov.

Do tmy som si išiel oddýchnuť. To som si splnil na 100%. Čo však beriem ako maximálny bonus, je prítomnosť vás, sprievodcov tmou.

Sám som si oddýchol, ale vám ďakujem za to, že ste mi ukázali cestu, ako ďalej.

Až k slzám nad sebou samým ma dostalo uvedomenie si, aká jednoduchá tá cesta môže byť a ako som sa v tom zbytočne motal.

Každý deň ráno sa zastavím, zavriem oči, zhlboka dýcham a spomínam na to „neopísateľné pokojné čisté bytie v tme“ a pomáha to.

Takže vďaka.

Luboš

Vystupujem na železničnej stanici v Kutnej Hore a ako dopravný prostriedok, ktorým sa dostanem do Lomca, cieľa svojej cesty, volím vlastné nohy. Rád sa ešte prejdem a pozriem sa na krajinu, hovorím si, keď teraz týždeň nič neuvidím. Vietor mi šľahá snehové vločky rovno do tváre, no to ceste iba pridáva na zaujímavosti.

Prvé uvedomenie si vážnosti mojej situácie vlastne prišlo už v predvečer odchodu – vtedy mi po prvý raz dochádza, že týždeň terapie tmou, týždeň temnej samoty možno nebude len tak.

A pobyt v tme sa začal

Druhé prichádza pár minút potom, ako zhasnem. Ležím v posteli, premrznutý z cesty, s nohami pri radiátore a s myšlienkou v hlave: „Tak toto bude fakt hrôza.“ Ticho a čierna tma ma objali a ja som sa cítil ako drobné vedomie v nekonečne rozľahlej jaskyni, kde nie je nič iné než toto moje vedomie.

Ak existuje niečo také ako očistec, musí vyzerať takto.

Postupne si však uvedomujem, že mám k dispozícii dva veľké dary, ktoré mi môj údel uľahčia – telo a hlas. A tak začínam spievať a radovať sa z každého nádychu.

Prvé dni sa nesú v duchu spánku, spevu a hry na flautu, ktorú som si so sebou tiež vzal (a ukázalo sa, že to bol veľmi prezieravý krok), radosti z toho mála pohybu, na ktorý mám chuť a energiu, z výborného jedla, ktoré je pre mňa každý deň prekvapením, a z krátkej spoločnosti Tomáša či Lenky, ktorých prítomnosť je iskrou v temnote a samote.

Až v polovici pobytu tmu prijímam, zvykám si a prestávam ju vnímať ako prekážku a nepriateľa, ale ako priateľa, ktorý mi odhaľuje veci, ktorým človek v bežnom živote nemá vo zvyku venovať pozornosť.

Terapiu tmou nechávam plynúť

Na Tomášovo odporúčanie nič nevyvolávam a všetko nechávam plynúť samo. Čas beží a ja si začínam uvedomovať, že k žiadnemu zjaveniu ani osvieteniu asi nedôjde. Uvedomenia, ktoré prichádzajú, sú menšie, ale vždy potešujúce.

Tu by bolo vhodné dodať, že motiváciou na pobyt pre mňa nie je riešenie nejakej ťažkej životnej situácie, ako to býva u mnohých iných. Hoci musím pripustiť, že aj ja som k nápadu absolvovať pobyt v tme dospel pod vplyvom životných dilem. Do veľkej miery sa však vyriešili samy ešte pred samotným nástupom do tmy.

Teraz teda vstupujem do tmy s celkom jednoduchou otázkou na perách: „Dá sa byť celý týždeň sám so sebou, len so svojou mysľou/svojím vedomím, bez akýchkoľvek všedných rozptýlení?“ Hovorím si, že by to predsa mala byť tá najzákladnejšia ľudská prirodzenosť – vedieť byť sám so sebou. Ako má byť človek schopný fungovať v rámci spoločnosti a celého sveta, ak nie je schopný fungovať v rámci seba samého, pýtam sa.

Nuž, dá sa to. A nie je to také ťažké, ako by sa mohlo zdať – aspoň mne to tak prišlo. Moje svedomie však v tejto veci nie je celkom čisté, keďže som sa predsa len rozptyľoval. Sám by som to však rozptýlením nenazval – či už išlo o spev, alebo o celé dlhé chvíle strávené v predstavách a spomienkach, celkom nimi naplnený. Na druhej strane si myslím, že aj toto všetko k človeku prirodzene patrí a možno by ma mohli označiť za človeka až priveľmi prísneho na seba, keby som svoj prípadný ďalší pobyt v tme spojil so silenciom, hoci práve táto predstava ma momentálne láka.

Energia do života po liečbe tmou

V každom prípade však jedného krásneho sobotného rána vychádzam z tmy naplnený energiou, optimizmom a chuťou do života. Svoje určite urobili aj rozhovory s Tomášom a Lenkou, ktorí mi boli skvelými radcami, dôverníkmi a sprievodcami, za čo im patrí moja úprimná vďaka.

A hoci som ku koncu pobytu nadobudol presvedčenie, že od istého momentu mi tento pobyt už nemá čo viac dať, som rád, že som zostal až do konca. Odmenou mi bol pocit, ktorý sa u mňa prejavil až predposledný večer – pocit, že vnútro chatky je ožiarené tým najmatnejším svetlom, aké si dokážete predstaviť. Niečo ako mesačná žiara, ktorá sa derie spoza mrakov a dáva tušiť obrysy okolia. Teda pocit skutočne magický.

S odstupom som svoj názor (teda ten, že tma mi už dala všetko, čo mohla) prehodnotil, a keď dozrie čas a budem opäť cítiť tú potrebu byť niekoľko dní, ba týždňov sám so sebou, nebudem váhať pobyt zopakovať, možno aj na dlhší čas.

Som po pobyte v tme o rok múdrejší?

Na záver, aby som tomu všetkému pridal pomyselnú čerešničku, sa priznám, že som v tme oslávil svoje narodeniny – dvadsiate druhé (hoci to bol vlastne Tomáš, koho hneď napadlo, aké krásne by bolo napísať, že som vstúpil ako dvadsaťjedenročný a vyšiel ako dvadsaťdvaročný).

Z chatky som tak vyšiel zase o rok starší a verím, že aj o niečo uvedomelejší …

Ďakujem za všetko a pobyt v tme môžem každému len odporučiť.

Honza

Pre pobyt v tme som sa rozhodol, lebo som si nebol istý, kam ďalej smerovať svoj život.

A neľutujem. Sedem dní v tme nakoniec ubehlo a východ späť na svetlo bol krásnym zážitkom. Popremýšľal som, poplakal si, pozlostil sa a našiel niektoré odpovede. Teraz ich už len počúvať.

Pobyty v tme v Kutnej Hore

Som rád, že ma osud zaviedol k Tomášovi&Lenke (že iné destinácie boli obsadené) – sú to uvedomelí, láskaví ľudia a krátke rozhovory s nimi počas pobytu v tme ma priviedli k niekoľkým „heuréka“ momentom. Pôvodne som si myslel, že sa kontaktu budem vyhýbať (aby bol ten zážitok intenzívnejší); som však rád, že som si nechal pomôcť a o svojich „problémoch“ sa s Tomášom porozprával.

Začiatkom septembra som prišla k Tomášovi a Lenke na týždenný pobyt v tme.

Cítila som, že je to jedinečný čas byť sama so sebou, zájsť na hlbinu alebo skôr do hlbiny, prežiť v bezpodmienečnej láske čokoľvek.

Priala som si odovzdať všetko v plnosti a bola som pripravená postiť sa.

Teda po dohode s Tomášom som si priala zostať o vode od soboty do stredy bez kontaktu. Pôvodne som zamýšľala zostať tak celý týždeň.

(Už predtým som sa viackrát postila s bylinkovými čajmi a vždy to bolo náročné. Racionálne som však zhodnotila, že je to jedinečná príležitosť, keď nemusím variť a starať sa o rodinu…)

Pobyt v tme sa začal

Dvere sa zavreli a ja som prežívala šťastie a vďačnosť z oslobodenia…detoxikácia však prišla v nečakanej intenzite (zimnica, vracanie, hnačky, triaška, bolesti kĺbov, hlavy), len s ťažkosťami som vstávala a uliehala…a v tme, takej hustej, že by sa dala krájať…keď aj duša prežívala pôst tmou dosiaľ nepoznaný…v bezčasí…s nebývalým vyčerpaním. Netušila som, aký je deň a hodina. Vypotácala som sa von( ! ).

Áno, prerušila som pobyt, hoci s ľútosťou, ale aj s vedomím, že som precenila svoje sily. Cítila som, že aj toto je moja sloboda a úprimné vyznanie…vtedy som si myslela, že po prerušení už zostáva len odchod…priebeh terapie prerušený, niet návratu…

Bol pondelok neskoro večer.

Popíjala som čaj s Lenkou a s deťmi a načúvala príbehom o bázni, strachu, sklamaní aj nádeji…

Po vľúdnom prijatí a rozhovore s Lenkou a Tomášom o kontinuite Jednoty ( tak to slovne vyjadrujem ja) , som sa vrátila späť s tým, že uvidím, čo sa ‚otvorí‘.

S dôverou a už s ľahkou vegánskou stravou a teplým čajom.

Poprosila som a spočinula…a kontinuita sa vynorila, nikdy nezmizla:-) …bola som obdarovaná ( teda tak som všetko vnímala s vďačnosťou…)

Nebudem opisovať, čo nasledovalo, je to príbeh mojej duše…

Prežila som Jednotu v láske, prijatí a spolupatričnosti…slobody a uzdravovania

( stále pokračujúce ).

Lenka ma navštevovala s jedlom, ktoré mi bolo božskou mannou…s otvoreným a láskavým srdcom sprievodkyne…

Príbeh stále pokračuje a ja viem, že všetko bolo správne… bez výčitiek, že aj tie ‚najsvätejšie‘ predstavy sú len predstavy, že pobyt v tme nie je hrdinský výkon :-), na ktorý by niekto niekedy čakal…a priania sú zase len priania…

Ďakujem .

Šárka

Pre pobyt v tme som sa rozhodol, lebo som si nebol istý, kam ďalej smerovať svoj život.

A neľutujem.

Sedem dní v tme nakoniec ubehlo a východ späť na svetlo bol krásnym zážitkom. Popremýšľal som, poplakal si, pozlostil sa a našiel niektoré odpovede. Teraz ich už len počúvať.

Som rád, že ma osud zaviedol k Tomášovi&Lenke (že iné destinácie boli obsadené) – sú to uvedomelí, láskaví ľudia a krátke rozhovory s nimi v tme ma priviedli k niekoľkým „heuréka“ momentom.

A čo kontakt pri terapii tmou?

Pôvodne som si myslel, že sa kontaktu budem vyhýbať (aby bol ten zážitok intenzívnejší); som však rád, že som si nechal pomôcť a o svojich „problémoch“ sa s Tomášom porozprával.

Pobyt v tme môžem vrelo odporučiť.

O pobyte v tme ako forme terapie som sa dozvedela „náhodou“ pred tromi rokmi. S mojím partnerom, kamarátom a kamarátkou sme práve na trampovačke prechádzali jednou dedinou na Broumovsku, keď nás jeden neznámy miestny, asi tridsaťpäťročný muž oslovil a pozval nás k sebe do záhrady, kde práve so svojou ženou a ich rodinným priateľom grilovali. Zostali sme tam niekoľko hodín vo veľmi zaujímavom rozhovore, počas ktorého sme sa vďaka osobnej skúsenosti toho muža o liečbe tmou dozvedeli. Odvtedy som o pobyte v tme premýšľala niekoľkokrát, snažila sa ho aj naplánovať, ale vždy to z nejakého dôvodu jednoducho nevychádzalo a ja som to brala tak, že ešte nenastal ten pravý čas. Ten mal prísť a prišiel až teraz…

Deti zaopatrené, navarené, napečené, pusa partnerovi…a hurá na to :o)

Privítanie pred pobytom v tme

Tomáš ma privítal veľmi priateľsky, vysvetlil mi čo a ako, a že mi, kým si vybalím najnutnejšie veci, prinesie uterák. Tak som si pomocou svetla v mobile poukladala veci pod posteľ v útulnej voňavej chatke, sadla si na posteľ a zhasla mobil. Asi tak po minúte alebo dvoch som pocítila panickú úzkosť až hystériu, vyletela som von dverami a prepukla v plač, čo spôsobila aj predstava, že si so sebou späť domov odveziem to, čo som tam chcela nechať, nepochopím, neprijmem … .O chvíľku sa objavil Tomáš s uterákom a ja som mu s plačom hovorila, že to nedám. Keďže pršalo, išli sme obaja predsa len dnu, kde sme sa rozprávali. Tomáš si svojím prístupom okamžite získal moju dôveru a ja som mala pocit, že sa nepoznáme len pár minút, ale odjakživa. Rozprávali sme sa možno hodinu, možno dve a ja som sa rozhodla, že zostanem.

Čo sa dialo dni a noci potom, sa dá len ťažko sprostredkovať. Keď sa človek nemôže pozrieť na svet okolo seba, začne sa chtiac-nechtiac pozerať do seba…a to sú veci… Po dvoch nociach prišiel ten najväčší zlom. Nenachádzam vhodnejšie slová, než že som nejakým spôsobom prezrela. Zrazu môj život a všetko, čo sa mi za 35 rokov udialo, začalo dávať zmysel. Videla som súvislosti, jedno ako následok predchádzajúceho a príprava na ďalšie, a znova a znova, a to v mene vývoja. Najrôznejšie situácie, bolesti a krivdy, signály a znamenia, toľko som si toho mohla znova prezrieť. Vďaka poznaniu, ku ktorému som tam dospela, som však tentoraz všetko vnímala a prežívala inak. Pocítila som neopísateľnú úľavu a radosť a zároveň s tým hlbokú vďačnosť, lásku, pokoru a úctu ku všetkému a ku všetkým, čo som si len dokázala predstaviť, vrátane seba, čo bol dovtedy úplne nepoznaný pocit.

Po terapii tmou

Pri písaní týchto slov sedím pri okne. Zakaždým, keď sa pozriem von, žasnem. Nikdy predtým by som neverila, aký krásny môže byť taký hmlistý deň, rozoznávam obrysy topoľov, obdivujem inovať na streche môjho auta aj detským prstom nakreslený obrázok na jeho dverách z dnešného rána… mám zdravé oči, vidím, Bože, ďakujem. Ďakujem, ďakujem.

Gábi

PS: Z našej trampskej štvorice som druhá v poradí, kto pobyt v tme absolvoval. Tretí z nás má v tejto chvíli rezervovaný termín…

Dlho som sa rozhodoval, čo vlastne o pobyte v tme napísať.

Očakávania od pobytu v tme

Po skúsenostiach s 21-dňovým pôstom som sa snažil nemať žiadne očakávania od priebehu a snáď ani od výsledku. Aj tak drobné očakávanie bolo, a tým pádom som mal rozpor medzi tým, čo som si načítal, a tým, čo sa v tme dialo, presnejšie nedialo :).

Priebeh pobytu

Pobyt v tme bol dosť pokojný a nič zásadné, akokoľvek divoké sa nedialo. Za zmienku stojí úžasný pocit vďačnosti voči Tomášovi a Lenke za ich prístup. Keď som práve jedol, veľmi som si pochutnával na vegetariánskom jedle od Lenky a celkovo som si krásne oddýchol.

Čo sa deje pri pobyte v tme

Napriek tomu sa mi zdalo, že sa nedeje nič zásadné, a ego si pekne chrochtalo blahom :). Lenže ono sa dialo a hlavne deje, ale sú to také drobné a subjektívne zážitky, ktoré sa veľmi ťažko opisujú. Každý si to musí prežiť a zažiť sám, nikto za nás nič neurobí J.

Pobyt v tme bol a je pre mňa dôležitou súčasťou mojej cesty za poznaním a celkovou slobodou a som za to veľmi rád.

Veľmi ďakujem Lenke a Tomášovi za ich prístup a starostlivosť.

Jirka

Všetko akosi ide, ale je to skôr šedé než farebné, áno, žijete, ale prečo vlastne a pre čo, pre koho? Kde som stratil tú svoju niť, cestu, idem ešte stále po nej? Presne takéto boli moje otázky, spolu s ľahkou zvedavosťou a vzrušením, s ktorými som sa odhodlal vstúpiť do hlbín temnoty v Lomci.

Moje očakávania od pobytu v tme

Moje zážitky prekonali očakávania! Všadeprítomná tma a ticho. Profesionálny prístup sprievodcov a úžasne chutné Lenkino vegetariánske jedlo. Kdeže, tu sa to len začína. A čo vlastne?

Nástup na liečbu tmou

Tomáš mi hovorí, že po dvoch-troch dňoch pobytu v tme sa to všetko spustí, mozog začne pracovať v inom režime. V mojom prípade je však už na druhý deň všetko úplne inak. Keby som mal mozog prirovnať k počítaču, ten môj sa začal doslova defragmentovať sám. Inými slovami, všetky spomienky, povedzme za posledných 15 rokov, sa začali prehrávať, triediť a zaraďovať na tie správne miesta. Nič som nemusel robiť, len ležať a pozorovať, všetko ostatné sa už deje samo. Na monitore v kontrolnej veži blikalo „Údržba systému“. Všetky spomienky som si mohol prezrieť a prejsť tam a späť, všetky boli k dispozícii do najmenšieho detailu.

Výsledky terapie tmou

Zážitkov mám, samozrejme, oveľa viac. Je to asi takto: vždy som si pohodlne ležal na karimatke a mozog, bytie, duša povedali… (samovoľne, len tak z ničoho nič) ide sa pracovať. V tej chvíli som mal v hlave myšlienku a pracoval som s ňou dovtedy, kým sa problém nevyriešil. O tom, že to bolo občas veľmi výdatné, vedia svoje nielen moji sprievodcovia, ale aj ich deti a možno aj susedia, ktorí zvuky vychádzajúce zo svätyne pravdepodobne počuli. Takto som v dvoch regresiách prišiel o 2 tričká a asi 100 ton záťaže.

Zo začiatku som si hovoril, či by nebolo lepšie zvoliť 14-dňovú variantu, ale poviem Vám: keby mi v piatok povedali o ďalšom týždni, v Lomci by pravdepodobne chýbala jedna svätyňa 🙂

Vážení priatelia a budúci spolucestovatelia temnotou a svojím ja. Terapiu tmou Vám vrelo odporúčam a ďakujem Existencii, Tomášovi, Lenke a svojej rodine, že som sa do tmy mohol ponoriť aj ja.

Jakub

Pobyt v tme si ma našiel sám. Pred rokmi som o terapii tmou čítal v Reflexe a v zime na horách mi kamarátka rozprávala, že ho absolvoval jej kolega a aké mal pocity.

Pobyt v tme som si nevedel predstaviť

Miešali sa vo mne pocity experimentu, zvedavosti či poznania. Našiel som si, kde je Lomec u Úmonína, zaplatil zálohu a čakal na svoj termín. Nervozita pred nástupom by sa dala krájať. Užíval som si posledný slnečný deň a priateľka ma podvečer odviezla do neznáma, to uponáhľané rozlúčenie mi neskôr vŕtalo hlavou. Vyfajčil som poslednú cigaretu, Tomáš mi s baterkou ukázal miestnosť a po chvíli zamkol.

Začal sa nezabudnuteľný týždeň terapie tmou

Nebudem vám opisovať svoje stavy zo svätyne, je to totiž individuálny zážitok a nechcem nikomu podsúvať nejaké pocity či vízie. Môj život sa však po tme od základov zmenil. Snažím sa žiť prítomnosťou a všetky dávnejšie obavy sa zdajú ako malichernosti. Snáď som sa odnaučil fajčiť a začal zdravšie jesť. Ale hlavne si viac vážim svojich priateľov, malého synčeka a priateľky. Aj pre ňu to bola silná skúsenosť, sme k sebe úprimnejší a náš vzťah sa prehĺbil.

Chcem všetkým ďalším „cestovateľom“ zaželať pevné nervy. Skúste prekonať svoje strachy, stojí to za to .)

Matěj

Ja pred terapiou tmou

Som vysokoškolák, zvyknutý byť stále v jednom kole, a pomaly si zvykám na to, ako to vo svete chodí. O terapiu tmou som sa už nejaký čas zaujímal, takže som sa na pobyt v tme veľmi tešil a mal som veľké očakávania.

Už som v tme

Až v tme som si uvedomil, že k mnohým veciam pristupujem príliš komerčne – očakávam nejakú zjavnú a okamžitú protihodnotu namiesto toho, aby som ocenil, čo prišlo. V bežnom živote je kopa času na to, aby sme pred vecami utekali a zabávali sa všetkými možnými spôsobmi, len nie riešením toho, čo nás trápi.

Týždeň pobytu v tme

bol pre mňa úplným opakom, príležitosťou premýšľať, plánovať a rozhodnúť sa o množstve vecí a veľa iných konečne uzavrieť. No ako všetko, je to cesta, proces, na ktorý sa teraz, po týždni oddychu, môžem vydať s novou energiou a nadšením.
Honza