O pobyte v tme ako o prostriedku sebapoznania som uvažoval už pred niekoľkými rokmi, a hoci som si našiel na prvý pohľad rozumného prevádzkovateľa, nakoniec z toho zišlo, ani vlastne neviem prečo. Žeby som vtedy ešte nebol pripravený? Ťažko povedať.
Začiatkom tohto roka som sa prihlásil na kurz integrovanej psychoterapie, na konci ktorého sme vymýšľali a nacvičovali záverečnú scénku, ktorá mala mať nejakú súvislosť s tým, čo sme na kurze robili. Moja skupina si vybrala tému rôznych foriem terapií, ktoré vykonával „šialený“ doktor, a počas diskusie o terapiách niekto spomenul terapiu tmou. A mne sa zrazu rozsvietilo v hlave! Vedel som, že presne toto by ma mohlo v súčasnej fáze môjho života posunúť ďalej, lákalo ma to, priťahovalo ma to. Potom som sa rozprával s jedným dievčaťom, ktoré pre zdravotné komplikácie muselo pobyt v tme predčasne ukončiť, a varovalo ma pred možnými následkami. To ma však nezviklalo, vedel som, že do toho chcem ísť a že sa toho v podstate nebojím.
Počas niekoľkých nasledujúcich dní som si na internete urobil prieskum prevádzkovateľov pobytov v tme a zaregistroval som sa na stránke lecba-tmou.cz, pretože sa mi páčilo prostredie veľkej záhrady na konci dediny, samotné drevené chatky a v neposlednom rade prístup Tomáša a Lenči, ktorý je mi veľmi sympatický a pôsobí dôveryhodne. Nasledovala registrácia a žiadosť o zaradenie medzi záujemcov pre prípad, že sa niektorý termín uvoľní.
Na pobyt v tme som sa prihlásil ako náhradník
Jedného dňa pozriem do pošty a vidím netradičnú ponuku na týždeň v tme bez asistencie a bez stravy, a v podstate okamžite som odpísal, že mám záujem. Vedel som, že toto by mohlo vyjsť, hoci som reagoval s istým časovým oneskorením. Navyše ma lákala ešte ťažšia, náročnejšia varianta niečoho, čo už samo osebe v niektorých ľuďoch vzbudzuje hrôzu. Celkom symbolické je, že ponuku na týždeň s asistenciou, ktorá prišla v ten istý deň, som si všimol až potom – jednoducho to tak malo byť.
Hoci som bol druhý v poradí, veril som, že to vyjde, a pomaly som to dával vedieť v práci, medzi známymi, kamarátmi, blízkymi. A naozaj – po pár dňoch mi Lenka napísala, že pán predo mnou pobyt zrušil, a či mám stále záujem. Nebolo čo riešiť, poslal som zálohu a mal som radosť, že to vyšlo takto nečakane hladko.
Obavy druhých z môjho pobytu v tme
Čo ma v dňoch pred nástupom veľmi bavilo, boli rôzne reakcie ľudí, keď som im povedal, do čoho idem. Jeden známy mi na to odvetil, že zatváranie do tmy bolo jedným z nástrojov mučenia ľudí, iná kamarátka vyjadrila hrôzu z toho, že by tam určite stretla hada, a presne opísala, ako by asi vyzeral. Celkovo sa mi zdá, že ženy majú z pobytu v tme väčšiu hrôzu než muži? Alebo to na rozdiel od chlapov dokážu priznať?
Ja osobne som mal jedinú obavu – že by sa mi počas pobytu v tme mohol pripomenúť alebo znovu prežiť môj 14-dňový pobyt v nemocnici v prvom roku života, ktorý som tam strávil bez svojej mamy a ktorý bol veľmi spojený s nepríjemnými pocitmi strachu a úzkosti, najmä v noci, v tme. Ale vlastne to bol jeden z dôvodov, prečo som do toho išiel: aby som sa dokázal vyrovnať s tým, čo mi neustále komplikuje život, čo ma samého ťaží.
Nakúpil som dostatok zásob
Príprava na pobyt v tme sa niesla v znamení zvažovania, čo si so sebou vziať na jedenie, aby to vydržalo a dalo sa to jednoducho pripraviť. Nakoniec som zvolil veľmi jednoduchú a nenáročnú variantu bez potreby tepelnej úpravy. Na raňajky zapekané müsli s orechmi a tiež kuskus, ktorý, ako som zistil, zmäkne aj v studenej vode, len mu treba dať čas. K tomu niekoľko druhov orechov, pražených semienok, datle, figy, hrozienka, banán, jablká.
Ďalej som si kúpil veľmi dobrú pečenú fazuľu, kus loveckej salámy, ročnú goudu, rybacie nátierky a husaciu pečeň, oboje v malých baleniach. Ako pečivo som si vzal ražný chlieb na prvých pár dní a výborný chrumkavý chlieb s kôprom z Ikey na tie zvyšné. A nesmiem zabudnúť na paradajky a reďkovky. No bola toho poriadna kopa!
V deň nástupu som si zbalil oblečenie, jedlo, veci na písanie, mobil bez SIM karty s výdržou batérie viac ako týždeň a hlavne Koshi – úžasnú bambusovú zvonkohru, ktorú som si zaobstaral len niekoľko dní pred odchodom.
S Tomášom a Lenkou som sa, žiaľ, nestretol, posunul sa im termín odletu na dovolenku, a tak ma do svätyne uviedol ich syn, ktorému som len odovzdal vyhlásenie a po základných inštrukciách som sa s ním rozlúčil. Jedlo som si rozložil pozdĺž steny tak, aby som sa v ňom dobre orientoval, k posteli som si pripravil papier a pero, vypol som mobily a presunul sa do sanitárnej miestnôstky, kde som si tiež nachystal všetko potrebné.
A môj pobyt v tme sa začal
Keď som sa presvedčil, že po praktickej stránke som na pobyt pripravený, natiahol som ruku k ukrytému vypínaču a v tej chvíli sa mi rozbúšilo srdce, pretože tým malým pohybom som mal odštartovať niečo, o čom som mal len hmlistú predstavu na základe postrehov tých, ktorí si tým už prešli, ale vlastne som vôbec nevedel, ako to budem prežívať práve ja sám. Zhasol som jedno svetlo, zhasol som druhé svetlo a nastala tma.
Prvý večer som v podstate riešil orientáciu v priestore a prípravu niečoho malého na večeru, pričom som zistil, aký obrovský problém je natrieť si v tme chlieb nátierkou, a zakrátko som si išiel ľahnúť. Celý nasledujúci deň som v podstate prespal alebo preležal s pocitom ospalosti. Druhý deň bol veľmi podobný prvému, ale bolesť chrbta z toho neustáleho ležania ma prinútila začať sa trochu hýbať. Bolesťami chrbta trpím už dlhšie, mám sedavé zamestnanie a guľatý chrbát, takže sa snažím pravidelne cvičiť strečingové a posilňovacie cviky zamerané práve na chrbtový svalový korzet, čo sa mi v tme náramne hodilo, pretože si poradie jednotlivých cvikov už veľmi dobre pamätám. Druhý deň som cvičil len jednu zostavu, v ďalších dňoch už dve denne, čo bolo dosť náročné, ale nevyhnutné vzhľadom na obmedzené možnosti pohybu vo svätyni.
Mal som veľmi dobrý nápad vziať si so sebou ceruzku a papier na poznámky, hoci písanie potme je o niečo náročnejšie ako za svetla. Jednak som si zapisoval všetky sny, ktorých sa mi počas celého pobytu snívalo veľa, a jednak som si zapisoval kľúčové myšlienky a podnety, ktorých sa mi v hlave tiež urodilo požehnane.
Do tmy som si so sebou vzal zvonkohru
Pomaly sa dostávam k tomu najdôležitejšiemu, o čom pre mňa pobyt v tme vlastne bol. Samotnú tmu som vnímal veľmi neutrálne, neprekážala mi, hoci moje oči sa neustále snažili v tej tme aspoň niečo rozoznať, z čoho boli dosť unavené. Ďalej som prijal za vlastný priestor, v ktorom som sa nachádzal, stal sa mojím dočasným domovom, poskytoval mi základné potreby a vďaka drevenému obloženiu bol pocitovo veľmi príjemný. Zvonkohra Koshi, ktorú som si zavesil pod svetlo v spálni, sa mi stala blízkym spoločníkom a príjemným šíriteľom zvukovej harmónie v priestore, kde som sa nachádzal, a vďaka výške zavesenia aj príjemným spestrením, keď som sa hlavou snažil „trafiť“ do miest, kde som predpokladal, že je jej spodná časť, aby mi zahrala.
Čas som trávil spánkom, cvičením, jedením, hygienou a premýšľaním, pričom to posledné bolo vďaka podmienkam veľmi iné ako zvyčajne. Cítil som veľký pokoj a uvoľnenie, keď som sa dostával azda až do stavu blízkeho meditácii? V mojej mysli sa začali odvíjať príbehy z rôznych oblastí môjho života – raz z práce, raz z rodiny, raz s niekým blízkym. Niekedy to boli príbehy, ktoré sa stali, niekedy príbehy, ktoré by sa možno mohli stať, a bolo zaujímavé sledovať, ako sa odvíjajú. Ako príklad jednej takej fikcie uvediem návštevu hudobného klubu s jednou mojou dobrou kamarátkou, kde vypukol požiar a my sme sa veľmi ťažko dostávali najprv z tlačiaceho sa davu a potom von na ulicu cez malé bočné okienko. Všetky tieto príbehy som videl ako na filmovom plátne, veľmi realisticky, a vyvolávali vo mne príslušné emócie vrátane prejavov, ako je búšenie srdca a zrýchlený dych.
Prichádzali mi myšlienky, čo robiť ďalej
Z času na čas mi v hlave vyvstala myšlienka, ktorá mi dávala nejakú zásadnú informáciu pre môj život, pre moje ďalšie smerovanie v ňom, pre to, čo je dôležité a podstatné. Opäť uvediem príklad jednej takej myšlienky, ktorú som si zapísal: „Všetko, čo sa nám kedy stalo, je nenávratne preč, v minulosti. Môžeme, ale nemusíme sa tým nechať ovplyvňovať, môžeme, ale nemusíme sa na to vyhovárať, aký život žijeme. Jediné skutočné je tu a teraz. V prítomnom okamihu sa rozhodujme podľa vnútorného hlasu, tak ako je nám to bytostne prirodzené, v súlade s tým, kým naozaj sme. Budúcnosť je otvorená, až jej poznanie nám dá spätnú väzbu. Nepredjímajme na základe minulosti budúce veci, obmedzujeme si tým cesty, po ktorých sa môžeme vydať.“
Druhou, pre mňa veľmi nezvyčajnou vecou bolo, koľko sa mi počas celého týždňa snívalo snov, alebo skôr koľko som si ich po prebudení vybavoval a v akom rozsahu či detailoch. Bolo veľmi dôležité zapísať si ich čo najskôr, pretože aj keď som mal po prebudení pocit, že je predsa jasné, čo sa mi snívalo, postupom času to pre svoju snovú zvláštnosť túto jasnosť strácalo. Možno aj samotný proces zápisu pomohol tomu, že sa mi ich obsah lepšie vryl do pamäti, a teda potom mohol prebehnúť aj nejaký môj pokus o výklad, o čom ten-ktorý sen mohol byť.
V tme som potom videl svetlo
Asi najväčšia „zvláštnosť“ pobytu v tme sa mi prihodila ráno po prebudení po tretej noci a opakovala sa potom až do konca. Hoci som to vôbec nečakal, bol som v tej absolútnej tme aspoň obmedzene schopný vidieť. Prvý raz som z toho bol dosť vystrašený a zmätene som sa obzeral, kde je zdroj toho svetla, ktoré ožarovalo okruh asi jedného metra okolo mňa, a navyše to celé vyzeralo ako natočené infrakamerou. Videl som svoje telo na posteli, matrac, perinu, pričom zrakové vnemy presne zodpovedali pohybom, ktoré som robil – nešlo o klam zmyslov.
Nasledujúce ráno som urobil malý pokus s vankúšikom, ktorý som si na noc vzal k sebe do postele pod perinu, aby sa zohrial na telesnú teplotu. Hneď po prebudení, keď som opäť videl, som vankúšik hodil na zem a pozrel sa tým smerom. Keď som ho nevidel, usúdil som, že s tepelným žiarením táto schopnosť nemá nič spoločné. Ďalšiu noc som sa pokúsil zistiť, kde je zdroj toho svetla, a zdalo sa mi, akoby mi na čele medzi očami visela malá žiarovečka. Viac som už na mieste o tomto zvláštnom úkaze či fenoméne nezistil, až neskôr otázkou na Tomáša a Lenku + informáciami z internetu som odhalil, že to súvisí s takzvaným tretím okom, ktoré sa mi pravdepodobne aktivovalo či prejavilo.
Ukončenie pobytu v tme sa neoplatí podceňovať
K samotnému záveru a ukončeniu pobytu v tme by som napísal, že sa ho neoplatí podceňovať. Osobne to považujem za najmenej príjemnú časť celého týždňa a pravdepodobne to súvisí s rozhádzaním systému orientácie v priestore, ku ktorému v tme dôjde a ktorý sa po skončení a návrate na svetlo musí znovu stabilizovať.
Prirovnal by som to k pocitu, ktorý som zažil po týždni strávenom na lodi a následnom vystúpení na pevnú zem – točila sa mi hlava, občas som sa zapotácal, mal som divný pocit v ústach a žalúdok ako na vode. Navyše oči na svetle vonku akoby blúdili, neschopné zastaviť sa na jednom mieste a pokojne na ňom spočinúť, najskôr ako následok neustálej snahy počas celého týždňa v tme niečo vidieť, na niečo sa zamerať. Táto roztržitosť očí potom dosť komplikuje napríklad aj šoférovanie auta, ktorým som sa ráno presunul z Lomca do Kutnej Hory, kde som potom strávil niekoľko „aklimatizačných“ hodín, počas ktorých sa mi ustálilo nielen videnie, ale aj žalúdok a tiež hlava, ktorá je z tej záplavy obrazových a ďalších vnemov opäť zahltená.
Následnú cestu z Kutnej Hory do Prahy potom sprevádzala úplná pohoda a uvoľnenie, keď som si vychutnával prebúdzajúcu sa jarnú krajinu, pokojnú jazdu po ceste s minimálnou premávkou, pokoj a vedomie, že už nič nebude také ako predtým, že sa do Prahy vraciam ako iný človek.
Pobyt v tme ma zmenil, a pritom som to stále ja
S odstupom niekoľkých dní od ukončenia pobytu v tme mám aj odozvu od niekoľkých ľudí, ktorí si všimli, že som iný nielen vo vystupovaní, ale aj vo výraze tváre a tiež v tom, čo zo mňa vyžaruje. Pravdou je, že aj sám vnímam zmenu, ku ktorej došlo a ktorá sa subjektívne veľmi ťažko opisuje, ale ktorá je podľa mňa jednoznačne pozitívna, čo sa týka môjho života a jeho ďalšieho smerovania.
Na otázku, či by som niekomu odporučil pobyt v tme, odpovedám jednoznačne áno, ale len za predpokladu, že to dotyčný chce a cíti, že je to pre neho to správne, čo má vykonať a podstúpiť. Ide nepochybne o veľmi silný a účinný nástroj sebapoznania a vnútorného uzdravenia, o jednu z mnohých foriem terapie, ktorá však určite nie je pre každého.
Mne v súčasnosti veľmi pomohla, za čo Lenče a Tomášovi ešte raz ďakujem!
