Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Ahoj,

rád napíšem pár riadkov, ale 2 noci neboli úplne naplnené skúsenosťami 🙂

Išiel som do tmy z troch dôvodov

Chcel som zistiť, aké to je, oddýchnuť si a skúsiť, či to zvládnem. Bohužiaľ som nemal veľa času ani dovolenky v práci, tak som zvolil víkendový pobyt. Viem, že na každého tma a samota pôsobí inak. Ja som si dosť veril. Dokážem sa skvele zabaviť sám, ale v tme?

Spánok a bdenie

V piatok ma srdečne privítal Tom a vysvetlil mi priebeh pobytu. Prvú noc som krásne prespal a nasledujúci deň to bolo podobné. Keď som bdel, všetko v tme plynulo so zaujímavým nádychom pohody a rozvahy. Človek si v absolútnej tme zrak neprispôsobí, a tak nezostávalo nič iné, než si interiér príbytku ohmatať a podvedome odkrokovať, zábavné. Pobyt sa zúžil na úseky medzi spánkom a bdením, ktoré sa striedali celý deň. Keď som bdel, robil som strečingové cviky, ľahko jedol, pil čaj a vodu, raz za deň si dal sprchu a premýšľal. Čistil som sa.

Jedlo som si vychutnával

Tým, že som sa veľa nehýbal, ani hlad neprichádzal. Jedol som len po troškách, ale na druhej strane som si výborné jedlo od Lenky v tme skvele vychutnal. Ďalšiu noc som vplyvom zotrvačnosti podvedomia opäť prespal celú. Nasledujúci deň prebehol ako ten predchádzajúci a už mi klopala Lenča, že pobyt končí.

Dve noci nestačia

Dnes už viem, že 2 noci sú skvelé na oddych a čiastočné prečistenie. Nedôjde tu však k podstate pobytu v tme – k fáze riadneho bdenia, ktorá prichádza približne po troch dňoch. Už sa teším na ďalší pobyt, ktorý si určite naplánujem na celý týždeň.

Skvelé miesto, skvelí ľudia, skvelé jedlo. Odporúčam 🙂

– Tak to je v skratke.

Pekný deň
Jakub

Absolvovala som pobyt v tme s vedomím, že vôbec neviem, prečo to robím 🙂 Bola som tam tri noci a bola to sila!

Bola to veľká záhrada, na ktorej stáli štyri chatky. Všade bolo ticho. Mala som pocit, že už teraz sa mi zostrili všetky zmysly. Akoby telo vedelo, čo chcem podniknúť. Začala som byť nervózna a nedočkavá. Počula som sa v hlave „Čo tu, sakra, robíš? Prečo to robíš?“

Tomáš ma zaviedol k mojej chatke a uviedol ma dnu. Chatka to bola krásna. Väčšia, než som si predstavovala, veľmi útulná a teplá. Mala sprchový kút, záchod, umývadlo so skrinkou a izbičku s obliečkami zastlanou posteľou, karimatkou a meditačným vankúšom. Tomáš mi povedal všetky potrebné pokyny k pobytu, zaželal mi šťastie, silu a odišiel. Bolo na mne, kedy zhasnem. Cítila som zvedavosť a napätie. Vybalila som si všetky veci pozdĺž steny, aby som k nim mala ľahký prístup. Vypla som si telefón. Prezliekla som sa, prikúrila si klimatizáciou, zhlboka sa nadýchla a zhasla.

Blog autorky nájdete tu 🤗❤

Ahoj Lenka a Tomáš,

ďakujem za pripomenutie a rád napíšem svoju skúsenosť s pobytom v tme.
Tma bola ku mne prívetivá. Bola pre mňa krásnou a múdrou učiteľkou a niekedy aj milenkou. Učila ma vnímať svet srdcom a pozorne načúvať tomu, čo mi ostatní chcú povedať.

Vybral som si severnú svätyňu

Bola to trochu náhoda, pretože iná svätyňa v tomto termíne nebola voľná, ale vesmír chcel, aby som v tejto svätyni strávil svoj týždeň v tme. Zo šamanského pohľadu sa severný smer zaoberá srdcovou mysľou a ja som potreboval pozerať sa na svet cez svoje srdce, a nie len prostredníctvom svojej mysle, ktorá sa so mnou občas zahrávala a snažila sa ma zviesť z cesty za mojím posvätným snom.

Jedlo bolo mojím orientačným bodom

Z pobytu v tme som nemal strach. Po príchode mi Tomáš všetko vysvetlil, ja som si za svetla prešiel chatku, zorientoval som sa, vyskúšal som si pohyb v chatke nanečisto, uvedomil som si, kde je čo rozmiestnené, a zhasol som. Dôležitým orientačným bodom bolo jedlo. Tomáš mi povedal časové rozpätie donášky, takže som mal aspoň +- 4 hodiny predstavu o čase. Keďže som systematický človek, podľa tohto času som si mohol rozvrhnúť celý deň.

Tma mi pomohla sústrediť sa

Cvičil som, meditoval, odpočíval a jedol. Nič iné sa v tme robiť nedá, ale stačí to na naplnenie môjho zámeru, s ktorým som do tmy išiel. Chcel som zistiť, či cesta, na ktorú som sa vydal, je tá správna, či sa nenaháňam za nejakým prízrakom. Vedel som, že musím odpojiť mozog a pozrieť sa na to cez svoje srdce. Vo svetle som to nevedel, prichádzalo príliš veľa rušivých vplyvov, ktoré mi bránili sústrediť sa.

Tma ma učila vnímať cez srdce

Dnes už môžem povedať, že tma mi v tom pomohla. Učila ma vnímať cez srdce, a spočiatku veľmi drastickou metódou. Na 2. deň som mal úpornú bolesť hlavy a srdce mi pracovalo rýchlejšie, než je u neho obvyklé. Mal som pre záchranu „červené“ tabletky, ktoré mi predtým vždy pomohli, ale teraz vôbec. „Čo si počať v takej situácii,“ Intuitívne som vycítil, že si musím sadnúť a zhlboka dýchať. Dýchať cez srdce. Dýchal som dlho (nádych + výdych = 15 s), počítal som do 100 (30 minút), zhlboka dýchal, sústredil som sa na srdce a zrazu sa úporná bolesť rozplynula a srdce sa upokojilo. To bolo báječné. Každú meditáciu som začínal týmto dýchaním, pomohlo mi uvoľniť sa a nahliadať hlbšie do svojho srdca. Keď sa mozog, potvora jedna, chcel votrieť do môjho vnútra blúdivou myšlienkou, dokázal som ho zastaviť, myšlienku zabaliť, hodiť ju do koša a pokračovať v meditácii. Aj som sa neskutočne čistil, snáď 1/3 času celého pobytu som strávil na WC.

Najdlhší deň celého pobytu

Keď nastal predposledný deň, Tomáš prišiel o niečo skôr, pretože predchádzajúci večer sa opäť stal otcom a ponáhľal sa za Lenkou do pôrodnice. Doniesol budík, ktorý bol nastavený na 4. hodinu ráno. Môžem povedať, že to bol pre mňa najdlhší čas celého pobytu. Nevedel som sa dočkať rána, a tak som trochu podvádzal tým, že som si v noci posvietil na ciferník. Ukázalo mi to 02:00 hodín. Ďalšie dve hodiny už boli v pohode. O štvrtej som sa zobudil, sadol som si pred chatku a spolu s mladým kolegom z vedľajšej chatky sme sa pomaly išli pozrieť na východ slnka.

Zažili sme úžasný obraz.

Nad Kutnou Horou vyšlo prekrásne Slnko a na západnej strane bola obloha kovovo sivá a cez ňu prechádzala úžasná dúha. Svet sa v tej chvíli stal, a je aj dnes, farebným. Už viem, že čiernobiele videnie sveta už pre mňa nie je. Celý deň som potom prežil po svojom. Ráno som sa okúpal v rybníku, prešiel som sa krásnou prírodou, doprial som si úžasnú masáž a zamieril som domov za svojou skvelou a krásnou ženou a krásnymi a báječnými dcérami.

Radka, moja žena, mi povedala, že sa mi úplne vyčistili oči, a mesiac po pobyte hovorí, že som aj iný Zdeněk. Ja to tiež tak cítim a pomáha mi v tom moje srdce.

Ďakujem Tomášovi a Lenke za starostlivosť, obaja boli empatickí a vedeli načúvať. Lenka, tebe ďakujem, že si ma presvedčila, že treba byť trpezlivý a načúvať tme. Bolo to pre mňa prekvapenie, keď si mi tri dni pred koncom doniesla jedlo a len tak si sa zavrela zvnútra a rozprávala sa so mnou. Bolo to asi tesne predtým, ako sa ti narodilo dieťa (prepáč, nepamätám si, či to bola dcéra alebo syn). Ja som si deň predtým prial, aby sa so mnou chvíľu rozprávala žena, a prial som si zázvorový čaj. Vesmír splnil všetko do bodky. Rozprávala si sa so mnou a doniesla si aj kanvičku so zázvorovým čajom.

Prajem krásne dni.
Zdeněk

Je to rok, čo som absolvovala týždenný pobyt v tme. Vlastne ani neviem, či sa mi už podarilo spracovať všetko, čo priniesol. Aj po všetkom, čo som si pred nástupom do tmy a samoty prečítala, som mala len hmlistú predstavu o jeho priebehu. Realita bola aj tak na míle vzdialená všetkým opisom aj predstavám.

Prečo som sa rozhodla ísť do tmy?

Chcela som sa „porozprávať“ so svojou chorobou a pochopiť, odkiaľ prišla a čo skrýva. Čoho som sa obávala? Som trochu strachopud, takže tma bola výzva sama osebe. Potom tiež, čím vyplním všetok ten čas. Dnes mi tieto obavy pripadajú smiešne.

Najväčšia „hrôza“ bola stretnúť sa so svojimi vnútornými démonmi, strachmi a s hlbokou vnútornou bolesťou. A to som len nahliadla do niektorých tajomných komnát. Máme v sebe totiž nejaký filter alebo ventil, ktorý nedovolí prekročiť únosnú hranicu. Napriek tomu som bola na pokraji zrútenia. Len ťažko som hľadala sily. A to som netušila, že to najhoršie ma ešte len čaká…

Aký bol priebeh?

Prvé tri dni boli celkom v pohode. Myseľ ich totiž stihla „vymyslieť“. Koncom tretieho dňa však začali dotierať pocity a telo ich ochotne zosilňovalo fyzickými symptómami. Nepomáhalo cvičenie ani meditácia. Ešte nikdy som nevyplakala toľko sĺz, ešte nikdy som necítila takú hrôzu z budúcnosti, strach zo smrti, bolesť zo straty a z očakávanej straty, strach z umierania, pocit márnosti a ničotnosti.

Musím sa však pochváliť, že mi neprišlo na um ukončiť pobyt predčasne. Celkom príjemné zistenie, keďže mojím zvykom vždy bolo utekať.

Aký bol návrat na svetlo?

Najhorší zážitok z celého pobytu. Na koniec som sa tešila v domnení, že s prvými slnečnými lúčmi nájdem znovu pevnú pôdu pod nohami. Lenže prišlo niečo, čo ma dostalo na dno: “ Pane Bože, čo ja na tom svete vlastne chcem? Čo si na ňom počnem?“ To bola rana!

Išla som do tmy pre uzdravenie a vyliezla s uvedomením, že vlastne neviem prečo ani ako žiť, s poznaním, že života sa bojím viac než smrti. Bola to taká hrôza, že som si dokonca cestou domov predstavovala (len som sa to bála priznať), ako zomriem pri dopravnej nehode. Len som nechcela, aby sa niečo stalo ocinovi, ktorý ma viezol.

No a ako to mám po roku?

Ťažko povedať, či si stále niečo nenahováram, ale hoci je choroba stále tu, dokážem žiť. Strach nezmizol a ja viem, že tu bude vždy. Rovnako ako pocity márnosti, ničoty, ľútosti. Ale sú tu aj ich protiklady. Stále sa bojím smrti, umierania, straty, bolesti aj života, ale žijem a baví ma to. Ešte som sa úplne nezbavila vnútorných obmedzení, ale je ich podstatne menej. Občas mávam pocit, že je všetko na nič, že robím všetko zle, ale vždy sa objaví niečo, čo mi dá pocítiť, že to také zlé nie je. Život mi stále kladie do cesty prekážky, ale ja sa z nich už toľko nezrútim, dokonca mám dosť často odvahu a silu im čeliť. Uvidela som samu seba a zistila, že to, kým som, nezávisí od vzdelania, pohlavia, aktuálneho zdravotného stavu, ale od postoja k sebe, k životu. Tu mám ešte kopu práce. A ja chcem pracovať a mojím najväčším želaním je dielo dokončiť.

Vám obom, Tomáš a Lenka, ďakujem za všetko, prajem, nech sa darí.

Daniela

Ahojte všetci 🙂

chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky, vnemy a pocity z pobytu v tme u Leni a Toma.

Najprv by som asi začala tým, že som sa od toho nesnažila nič očakávať, len si to prežiť so všetkým, čo k tomu patrí. Trochu s rezervou a opatrnosťou som zvolila iba trojdňový pobyt, no pri poslednom budíku som trochu smutne zareagovala: „Čoóó? Užžž? „ a priznám sa, že na jednej strane som bola na seba hrdá, že som to zvládla a že už môžem so vztýčenou hlavou ísť domov 😀 , na druhej strane by som bola pokojne ešte pár dní zostala. Ale všetko sa stalo tak, ako malo. Bola som neuveriteľne nabitá a vlastne ešte stále som. Všetko sa mi v živote posunulo správnym smerom.

Začalo to trochu dramaticky….

Po dôkladnom preskúmaní terénu som sa teda nadýchla a zhasla, prvú polhodinku to bolo samozrejme dosť zvláštne a človek sa s tou tmou zžíva. Ja som zaliezla pekne do pelechu a nechala všetko na tme 🙂 . Do pol hodiny prišla brutálna búrka, prisahala by som, že hrom udrel niekde v blízkosti chatky, pretože sa celá otriasla. Tú noc sa mi snívalo, že ma niekto ťahá za ruky von z chaty. Tiež paráda…

Hlava nie a nie vypnúť…

Zobudila som sa v šoku s totálne prepotenými vecami a uistila sa, že som stále tam, kde som bola naposledy 😀 . Napriek tomu som sa nenechala uniesť (ani doslova), tak nejako postupne driemala, užívala si jedlo, ktoré mi priniesla Leňa, skúšala meditovať, ale hlava nie a nie vypnúť… Kopa myšlienok…

Nakoniec sa mi do meditácie nepodarilo dostať vôbec, iba do akýchsi vizualizácií, ktoré som si vytvorila, aby som od seba čosi odpútala a nechala odísť.

Minerály

Zobrala som si so sebou 5 minerálov ako talizmany na rôzne očistné rituály, a potom som zistila, že ich je zrazu 6. Hmatom som zistila, že jeden normálne pukol napoly 😀 . Nebudem klamať, trochu ma to rozhodilo, pretože keď už pukne kameň, to už teda musí byť sakra energia, hovorím si „hmmm tak nech, asi to tak má byť“.

Stratila som pojem o čase

Zvyšok pobytu už prebiehal prakticky spánkom, jedlom, snahou o meditáciu a vnútorný pokoj, strečingom.
Naivne som si myslela, že mám pojem o čase, nakoniec som zistila, že som sa sekla o 3/4 dňa 😀 . Posledný deň mi Leňa priniesla jedlo a budík, ja som si dala porciu, zaspala a crrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr…„Čože, to už idem akože domov“? napadlo mi.

Ako som sa cítila po pobyte v tme? 

Ten víkend som sa cítila neskutočne oddýchnutá, plná energie, dokonca som aj vyhodnotila, že mi to pristane 😀 , celkovo sa mi v živote „veci“ pohli dopredu, našla som v sebe pokoj a zistila, že nabudúce dokážem otvoriť aj tie „ťažké dvere“ a pôjdem do toho znovu, pretože je to nesmierne aj vesmírne očisťujúci proces sebapoznania.

Suma sumárum, bolo mi to krátke. Rozhodne si pobyt zopakujem, chcela by som veľmi poďakovať Leni a Tomovi za sprostredkovanie a starostlivosť, teším sa

Dovidenia!  🙂

Mia

Milá Lenka a Tomáš,

pobyt v tme bol pre mňa úžasným zážitkom! Spätne musím povedať, že to bolo krásne, aj keď chvíľami veľmi náročné. Píšem až teraz, pretože som chcela zistiť, aké dlhodobé výsledky to má. A že to sú výsledky!

Som teraz oveľa pokojnejšia, rozvážnejšia a nerobím si zo všetkého ťažkú hlavu. Užívam si moment „tu a teraz“, a neriešim, čo bude zajtra (s mierou, samozrejme). Na moju cestu mi teraz svieti usmievavé slniečko a ja si to celkom jednoducho užívam 🙂 .

Čo sa týka problémov, na ktoré som v tme prišla, je dobré o nich vedieť. Mnohé sa mi tým vysvetlilo a určite mi to pomôže aj do budúcnosti.

Zistila som, že sa mám rada taká, aká som – a že som každý deň iná, svoje názory sa nebojím často meniť a chcem byť všetkým a všetkému otvorená, čo niekedy bolí. Aj napriek tomu sa mám rada a rada som tu a učím sa znova a znova.

Všetci známi nad mojím pobytom v tme krútia hlavou, ale mne je to jedno. Dokonca im rozumiem – na tmu musí byť človek istým spôsobom psychicky pripravený. Pre mňa to bola neoceniteľná skúsenosť a zážitok. S vašou starostlivosťou o to viac. Ako som už hovorila Tomášovi, ten malý krásny domček je ako maternica a človiečik je v nej ako malé bábätko chránené pred všetkými problémami a starosťami okolitého sveta.

V pokoji si tak môže riešiť, čo potrebuje. A dvaja úžasní „bohovia“, ako hovorí Jaroslav Dušek, sa tam o neho starajú. Bolo to úžasné,.. ešte raz veľká vďaka a možno raz zase dovidenia.

Prajem Vám len to najlepšie

Anička

Bože, ten čas ale letí. Akoby to bolo včera, čo som urobila jedno z najlepších rozhodnutí môjho života, a to, že som sa rozhodla prísť k vám a vyskúšať pobyt v tme. Musím povedať, že zo všetkých tých ponúk pobytov v tme ste mi boli vy a váš prístup k tomu najbližšie k srdcu.

Ako som sa k tomu dostala

No ale ako to teda začalo. O terapii tmou som sa dozvedela, ako inak, než cez môjho „inšpirátora“ Jaroslava Duška, ktorý o tom verejne hovoril už dávno a napísal o tom aj knihu, a veľmi ma to zaujalo, no na nejaký čas mi to vyšumelo z hlavy. Tma sa v mojej hlave prihlásila sama, keď som jednoducho zrazu z ničoho nič dostala chuť to urobiť. A netrvalo to tak dlho a už som balila batoh na cestu.

Začalo sa to všetko príchodom vlaku do Bykáne, a keďže bolo krásne, rozhodla som sa ísť tých pár kilometrov pešo prírodou, aby som mala čas to všetko vstrebať a užiť si to vzrušenie pred pobytom v chatke. Tak som si vyzula topánky, a keďže som nenapraviteľná bosonôžka, rozhodla som sa prejsť tú cestu bosými nohami. Ako sa tak kochám prírodou, pridal sa ku mne sympatický chalan, ktorý zhodou okolností išiel tam, kam ja, teda tiež na pobyt v tme. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo, ani sme si to neuvedomili a už sme prichádzali k bráne domčeka, kde sme mali stráviť nasledujúce dni.

Musím povedať, že prostredie ma úplne ohromilo, krásny domček pri lese, všade príroda a pokoj. Takto nejako som si vždy predstavovala, že chcem bývať. Neďaleko 4 malé chatky, ktoré čakali na svojich nových hostí. Po chvíli obzerania sa okolo prišiel Tomáš, ukázal nám, kde budeme bývať, a oboznámil nás s pravidlami.

Nebolo nič, len tma.

Musím povedať, že dnu sa mi ešte veľmi nechcelo, tak som sa ešte potĺkala okolo chatky a užívala si krásu okolia. K večeru som sa teda odhodlala, zavrela chatku a zhasla. Nerobila som s tým veľké okolky, jednoducho som zhasla a čakala som, čo bude. Nebolo nič, len tma. Čiernočierna tma, ktorá sa rozprestierala všade. Začalo ma to baviť.

Pocítila som slobodu voľnosti bytia

Prvé, čo mi napadlo, bola myšlienka, že som sa vrátila úplne na začiatok, asi takto nejako to vyzeralo na počiatku všetkého. S touto myšlienkou prišiel aj nápad vyzliecť sa do naha. Aj keď som mala nachystané veci na prezlečenie, táto možnosť sa mi zdala oveľa príznačnejšia a vhodnejšia – nebyť nikým a ničím obmedzovaná, ani niečím takým obyčajným, ako je oblečenie. Razom som pocítila tú slobodu a voľnosť bytia, byť nahá uprostred ničoho, kde nič nevidíte, nič nepočujete a nikto nevidí vás. Bol to taký oslobodzujúci pocit. Nahá som nakoniec zostala počas celého môjho pobytu. V chatke sa dala regulovať teplota, takže tam bolo veľmi príjemne.

Užívala som si ten prítomný okamih, žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, len tu a teraz. To som potrebovala. Nebyť obmedzená ani časom, ani priestorom. Hlava vôbec neriešila hlúposti ako normálne. Zostala som len ja. V takom stave som bola azda hodiny, ktovie. Moje prvé zistenie bolo, že som asi mentálne úplne v poriadku, pretože u mňa nenastúpili žiadne návaly zúfalstva ani pocity úzkosti, žiadna panika ani stres či pocity klaustrofóbie. Nevystúpili na povrch žiadne strachy, bloky ani negatívne vzorce myslenia. Nič také som necítila. Skôr naopak.

Cítila som sa v bezpečí

Tmu som vnímala veľmi príjemne, ako svoju kamarátku, v ktorej objatí som sa cítila veľmi dobre a bezpečne. Napodiv tu v tej tme, sama ďaleko od domova, som sa cítila bezpečne. Mohla som robiť, čo chcem, byť v tej chvíli, čím chcem, jednoducho byť sama sebou. Ten pocit bezpečia a pokoja bol nenahraditeľný.

Bolo to intenzívnejšie

Po nejakom čase som zaspala, vôbec neviem na ako dlho, nikto ma nerušil, takže som nevedela, či je deň, alebo noc. A bolo mi to jedno. Popravde mi to takto úplne vyhovovalo. Po prebudení som cítila, že mozog sa už prepol na režim čuchu a hmatu, pretože som všetko cítila oveľa intenzívnejšie. Dotyky rúk boli intenzívnejšie, chuť jabĺčka bola výraznejšia, jednoducho všetko bolo tak nejako iné, opravdivejšie.

Čo ma ale celkom prekvapilo, bolo, že teraz, viac ako kedykoľvek inokedy, som tu vedľa seba chcela mať niekoho, s kým by som sa mohla v tej tme objímať a hladkať, len tak uprostred tmy, kde cítiš len dotyky a nevnímaš veci okolo a len sa oddáš tomu pocitu splynutia. No musela som to ale veľmi rýchlo vytesniť z hlavy, inak by som sa asi zbláznila. Aj keď teda bol so mnou v miestnosti aj Orlando Bloom vytlačený na obliečke, chcelo to niečo viac fyzické.

Nechala som sa unášať okamihom

Potom som zase zaspala,, myslím, že prvé dni som len spala. Ďalšie dni sa už aj oči prispôsobili tme, takže som čelom už nenarážala do stien a začala sa celkom dobre orientovať v priestore. Cez deň som často meditovala, keďže mi to išlo veľmi ľahko, snažila som sa tiež zo seba dostať odpovede na otázky, ktoré ma v poslednom čase trápili, ale nejako neprichádzali. Tak som to nechala tak a opäť sa nechala unášať okamihom.

Čo to malo znamenať?

Ani neviem, ktorý to bol deň, keď som si začala hovoriť, že to je asi všetko, už nič iné asi nezažijem. Sedela som na zemi opretá o stenu a pozerala do blba. Počas niekoľkých okamihov sa ale niečo začalo diať, začala som vnímať svoje ruky, akoby spriehľadneli, aj keď som ich fyzicky nevidela, steny sa začali meniť, videla som, ako sa približujú a zase vzďaľujú, dokonca menili tvar aj štruktúru. To som si už myslela, že začínam blázniť. No ale to, čo prišlo potom, ma totálne zmietlo.

Úplne jasne som videla, ako sa mi na stene premietajú obrazy. Prvý obraz bol nejakej ženy s dlhými bielymi vlasmi v tmavomodrom rúchu s čelenkou vo vlasoch so symbolom hada. Vedela som, že je to nejaká kňažka. Neviem, kto to bol, alebo či to nebol jeden z mojich minulých životov, ktovie. Hneď nato sa mi v živej podobe objavil na stene tiger, ktorý sa akoby skrýval vo vysokej tráve, a videla som, ako na mňa cerí zuby, a vedľa neho leopard, ktorý len tak pokojne ležal a pozeral sa. Tento výjav som videla tak živo, ako keby som sedela v kine a pozerala na plátno.

Musela som to dlho vstrebávať a dodnes sa márne snažím prísť na to, čo to malo znamenať. No stávalo sa mi, že som v tej tme videla svetlo, svetlozelené svetlo vychádzajúce akoby z jediného bodu. Keď som sa ale tým smerom snažila pozrieť, hneď zmizlo. Vedela som, že je to hlúposť, že nie je žiadny reálny dôvod na to, aby tu niekde bolo svetlo. Ale bolo tam. Bola to hra môjho mozgu so mnou. Tak sme spolu s mozgom rozohrávali partiu kto z koho, až do chvíle, keď nastal koniec môjho pobytu, ktorý ubehol veľmi rýchlo.

Návrat do svetla sveta

Posledný deň som mala nastavený budík na 3. hodinu ráno, ešte predtým, ako začalo svitať, aby si oči pomaly privykli na svetlo. Táto fáza bola pre mňa najvtipnejšia. Môžem povedať, že stav opitosti som za triezva nikdy nemala 😀 Motorika vôbec nefungovala a motala som sa ako opitá. Keď som vyšla z chatky, všetko sa so mnou hýbalo a hneď som sa zvalila do trávy. Keby sa na mňa vtedy zvonka niekto pozeral, určite by si myslel, že mám v sebe minimálne 4 promile. Potom sa to ale ustálilo a ja som sa cítila pokojná, spokojná a oddýchnutá.

Počas celého pobytu som sa tam cítila nádherne. Vyslobodená z väzenia tela, času aj priestoru. Bol to zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem. V tej tme som stretla samu seba a dosiahla som dar sebahodnoty. Prestala som porovnávať svoj život s ostatnými a začala si vážiť to, čo som sama dosiahla na fyzickej aj duševnej úrovni. Takýto dar je požehnanie. Už vidím to, čo som predtým nevidela, aká som výnimočná.

V tej tme som objavila svoje svetlo.

A za to vám, milá Lenka a Tomáš, nebudem môcť nikdy dosť poďakovať.

S úctou a srdečným pozdravom Katka, Praha.

Môj pobyt v tme prebiehal na prelome mája a júna. Začal sa príjemne dlhým spánkom s prekvapivo živými a farebnými snami. Tie ma sprevádzali celým pobytom. Po prebudení som si ich dokázala veľmi dobre vybaviť a hovorila som si, že každý z nich by vydal na zaujímavú analýzu…

Čo tu budem robiť celý týždeň sama? 

Po prvom prebudení, keď som otvorila oči a uvedomila som si, že som tu v tme, prišla na mňa úzkosť s predstavou, čo tu budem robiť celý týždeň sama… a vonku tak krásne… Po chvíli som si na tmu zvykla, prišiel pocit odovzdania sa situácii, ktorú som si tiež sama zvolila, a prvé 3 dni som veeeľa spala a snívala. Situáciu prijať a ísť krôčik po krôčiku. Netrápiť sa úvahami o budúcnosti.

Do tmy som si so sebou zobrala šamanský bubon, tibetskú misu, jeden kameň, papier a pastelky.

Tma však vôbec nebola tmavá…

Po prvých dňoch spánku som si myslela, že som prirastená k posteli. Ani na záchod sa mi nechcelo vstávať. Keď mi posteľ prestala byť pohodlná, ľahla som si na podložku na podlahe a len tak hľadela do tmy. Tma však vôbec nebola tmavá, pred očami sa mi prehrávali situácie z minulého aj súčasného života. Vybavovali sa mi hlboko uložené zážitky z detstva. Mohla som to všetko sledovať ako film. Niektoré mi prinášali emócie radosti, niektoré smútku, niektoré len neutrálne preplávali. Prinášali so sebou väčšie porozumenie sebe a môjmu životu.

V tme som videla tvary

To, čo ma postupne viac a viac odvádzalo z mysle, boli svetlá a niekedy aj tvary, ktoré sa mi v tme zobrazovali. Najčastejšie sa mi opakoval útvar mozaiky v tvare kvetu života presvieteného farbami.
Svetelné úkazy ma sprevádzali neustále a postupom času sa zintenzívňovali. Vnímala som svetlo vychádzajúce z tela v oblasti hrudníka a okolo hlavy. Začala som si z toho robiť srandu a hovorila som si, že sa mi postupne začalo rozsvecovať. 🙂 Akoby niekto rozsvietil tlmené svetielko nad hlavou alebo po stranách.

Vnímala som…

Od 3. – 4. dňa som začala ráno a večer cvičiť pozdravy slnku, tai-či a iné cviky. Potom som meditovala, hrala na bubon a misu. Bolo krásne vnímať tóny takto nerušene a plnšie.
Všetky zmysly okrem zraku (ktorý si mohol oddýchnuť) akoby sa v tme prebúdzali.
Meditáciu sa mi darilo prehlbovať s pre mňa významným uvedomením si dôležitosti otvárania srdca. Sila, ktorá sa v ňom skrýva, je liečivá pre mňa aj pre blízke i vzdialené okolie. Na to by som v živote nikdy nemala zabudnúť a liečivú silu podporovať a rozvíjať.

Dočkala som sa!

Poslednú noc pred budíčkom som už veľa nespala a vzrušene som sa tešila na otvorenie dverí a na to, ako vyjdem von. Dočkala som sa a išla som pozorovať východ slnka 🙂 . Vtáky pritom krásne koncertovali a ja som si mohla užívať čerstvý vzduch a meniace sa farby až do brieždenia a jasného letného dňa.

Keby som to mala opísať jedným slovom, tak… vďačnosť.

Ďakujem…

Veronika

Na pobyt v tme som sa prihlásila takmer pred rokom. Už od chvíle, keď som sa o pobytoch v tme dopočula, ma to lákalo, ale chvíľku mi trvalo, kým som zobrala odvahu na jeden sa prihlásiť. Keď som narazila na tieto stránky, ktoré ma zaujali svojou podrobnosťou a srdečným prístupom, po prečítaní niekoľkých skúseností ľudí, ktorí pobyt absolvovali, som sa rozhodla, že do toho idem. Počas roka som mala stále dosť obáv z toho, ako to tam zvládnem – ani nie tak z tmy, ako skôr z toho, že budem týždeň zavretá v malej chatke len sama so svojimi myšlienkami (som taký typ človeka, ktorý sa stále zahŕňa informáciami, vzdeláva sa, niečo číta atď. alebo niečo robí). Premýšľala som o tom, že si so sebou vezmem nejaký hudobný nástroj alebo niečo, čím by som sa mohla zabaviť.

Rok rýchlo ubehol a ja som sa vo vývoji veľmi posunula. Rozhodla som sa totiž začať robiť veci, ktorých sa bojím, a počúvať svoju intuíciu. Tak som prekonala pár strachov, rozšírila svoje vedomie a veľmi som sa upokojila. Pred nástupom na pobyt som už obavy nemala. Zobrala som si so sebou len oblečenie a hygienu a išla som do toho s tým, že to zvládnem a že to bude zaujímavá skúsenosť.

V tme som si na chvíľu zhasla

Ubytovala som sa a skúsila som na chvíľu zhasnúť svetlo. Ani mi predtým nenapadlo, aká veľká tma tam bude. Trochu ma to vydesilo. Spomenula som si, že ako malá som sa takej veľkej tmy bála. Potom som si spomenula na svoj obľúbený citát: „Tma je iba absencia svetla.“ Dosť ma to upokojilo. Chvíľu som sa po tme prechádzala po chate s mobilom v ruke, kým som nabrala istotu, potom som sa najedla, umyla a zhasla natrvalo.

Od začiatku pobytu som ležala v posteli alebo na karimatke a sledovala svoj tok myšlienok. Boli rovnaké ako zvyčajne (v mojom aktuálnom štádiu vývoja :)), emócie ani nič negatívne sa neobjavovalo. Zaspala som so zapnutou klimatizáciou, tak som trochu prechladla a dostala zápal močových ciest. Zakúrila som si a veľa pila a poobede už som bola v poriadku. Bolesti ako pri zápale sa párkrát ráno opakovali, pretože cez noc, keď som mala vypnuté kúrenie, miestnosť vždy trochu vychladla, a tiež som cítila tlak, keďže som počas pobytu v tme nemohla ísť na veľkú. Normálne sa pri zápale niečím zabavím, aby som sa nesústredila na bolesť, tak bolo zaujímavé vyrovnávať sa s ňou len pomocou svojej mysle.

V tme som videla svetlo

Prvý deň pobytu som z ničoho nič začala cítiť pulzujúce biele svetlo vnútri svojej hlavy, hlavne naľavo od čela a uprostred čela. Ťažko sa to opisuje, akoby som ho videla a cítila, prestupovalo mnou. Najprv som z toho mala strach, zároveň sa mi ťažko dýchalo a bola som roztrasená. Potom som ho začala prijímať a pozorovať. Tak ako svoju bolesť pri zápale. Svetlo sa ku mne vracalo niekoľkokrát denne. Celé dni som trávila tým, že som si užívala sledovanie tokov svojich myšlienok a návštevy svetla, medzitým som len jedla a spala. Prekvapilo ma aj to, ako sa zmenila vôňa môjho tela – hneď po prvom večeri som voňala ako niečo medzi medom, ovocím a mliekom. Vôňa bola taká silná, že sa ma Lenka pýtala, čo tam tak vonia 😀 Návštevy Lenky a Tomáša a jedlo boli príjemné, ale trochu ma vytrhávali z môjho sústredenia. Nabudúce asi pôjdem do tmy bez sprievodcov a bez jedla. 

Posledný deň pobytu som sa nevedela dočkať, kedy sa dostanem von a na štart nového smeru života, ktorý som si usporadúvala v myšlienkach. Pobyt v tme mi potvrdil, že idem správnou cestou. 

Zvuky zvonku mi v tme pomáhali

Každý deň som sa orientovala v čase pomocou zvukov vtákov a večerného cvrlikania a kvákania. Kochala som sa zvukmi niečoho, čo som celý týždeň nemohla vidieť, myslela som na tú krásu vonku, na to, ako milujem svetlo a prírodu. Takže návrat na svetlo bol úplne čarovný. Vstala som skoro ráno a strávila pár hodín sledovaním východu slnka a prechádzkami po okolitých lesoch. Bolo krásne znova vidieť.

Pobyt v tme rozhodne všetkým odporúčam. Nech idete kamkoľvek, prekonanie svojich strachov a svojej zóny pohodlia vás posunie a pomôže vám nájsť silu 🙂

S pozdravom,

Marie