Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Krásny deň aj vám, Tom a Lenka,

veľmi rada vám napíšem spätnú väzbu k môjmu pobytu. 

Veci v živote prichádzajú v ten pravý čas

Ak k nám má prísť pobyt v tme, ozve sa sám. „Volalo“ ma to skoro dva roky. Nechala som sa inšpirovať Jardom Duškom a pre svoj pobyt som si zvolila Veľkú noc.

Týždenný pobyt od soboty do soboty sa pre mňa začal v deň silného splnu. Mala som strach, že sa budem v tme báť, vyliezú zlé strašidlá a nezvládnem to. Ďalej som nemohla uveriť tomu, že sa tam nebudem celý týždeň nudiť. Som veľmi aktívny človek a keď ma zavriete na viac ako deň doma, ujdem oknom 🙂 .

Našťastie sa žiadny z týchto strachov nepotvrdil. Svätyňu som si prešla, zabývala sa a sama si zhasla. Zrazu som cítila obrovskú úľavu, pokoj a radosť. Prišlo zastavenie. Len ja, ticho a milosrdná tma. Padla som do postele a o chvíľu som zaspala. Paradoxne tma neprinášala žiadne strachy a démonov. Dávala pocit bezpečia, upokojenia a dobrodružstva.

Bála som sa, že mi z toho preskočí

Prvé dni som si zvykala na nový režim, veľa spala a užívala si úžasné jedlá, ktoré Tomáš nosil. Keď sa vypne jeden zmysel, zosilnejú tie ostatné, a tak bolo jedlo neskutočnou rozkošou. Tretí deň začali silnejšie bolesti hlavy a záblesky pred očami. Obávala som sa, že naozaj prichádza to, čoho som sa bála, a definitívne mi preskočí. Našťastie ma Tomáš upokojil, že bolesti hlavy sú normálne, dokonca žiaduce. Hlava dostala konečne možnosť očistiť sa, vypustiť nadbytočný balast a upratať si. Upratovanie, ako vieme, bolí. Záblesky sa dejú v dôsledku regenerácie rohovky. Upokojená zistením, že zbláznenie sa v tme teda pravdepodobne nestane, som vykročila v ústrety ďalším dňom.

Na terapiu tmou si zober…

K praktickým veciam, ktoré by som do tmy odporučila, patrí zošit, ceruzka, pravítko a meditačná mala. Každý deň som si písala zápisky. Orientáciu na papieri som si určovala pravítkom, ktoré mi Tomáš na moju prosbu zaobstaral. Vypísala som sa zo svojich pocitov a tie zápisky sú veľmi silné. Na veľa vecí z tmy som už zabudla, ale vďaka týmto poznámkam s tým môžem znova pracovať. Aj keď sa priznám, že som ich po pobyte otvorila len raz… cítim k tomu veľký rešpekt.

Viem však, že sa k nim môžem kedykoľvek vrátiť. Ďalej mi veľmi pomáhala meditačná mala. Na odriekanie mantier aj na spievanie pesničiek, premýšľanie o ľuďoch, ktorých poznám, čo mi kto priniesol… Každý korálik niečo znamená a pomôže sa krásne ukotviť v tme. Je dobré cvičiť si aj nesebeckú, čistú a krásnu sebalásku. Pri každom kamienku sa zastavíte a nachádzate dokopy 108 dôvodov, prečo ste úžasní. Verte či neverte, každý ich nájde, pretože každý je úžasný svojím jedinečným a originálnym spôsobom.

Nie je dobré mať očakávania

Niekedy sa tomu ale nedá zabrániť. Áno, aj ja som ich mala. Očakávala som, ako mi prídu neuveriteľné vízie, obrazy z minulosti/budúcnosti sa mi prelnú a povedia svoje tajomstvá. Nič z toho sa nekonalo. Žiadne vízie ani hlasy ku mne neprišli, ale posolstvo prichádzalo vo forme snov, ktoré mi pomáhal Tomáš rozlúštiť. Vďaka týmto diskusiám som objavila úžasné veci. Tom, ďakujem. Si správny človek na správnom mieste.

Po pobyte v tme cítim väčší pokoj

Je to už viac ako mesiac, čo som podnikla púť do hlbín svojej duše. Môžem povedať, že cítim zmenu. Je to malá zmena, ktorú na prvý pohľad nevidno, ale vnútri hrá obrovskú úlohu. Cítim väčší vnútorný pokoj. Dokážem sa lepšie vracať sama k sebe. Mám rada tmu (predtým som sa jej trochu bála). Postupne upratujem nielen sama v sebe, ale preusporadúvam aj celý byt. Robím veci, do ktorých som sa roky nútila… Viem v práci vypnúť počítač a ísť žiť. Čas sama so sebou si užívam. Už necítim osamelosť, veď nikto z nás nie je nikdy sám. Vždy máme vo vnútri svojho najlepšieho kamaráta 🙂 .

Som vďačná za možnosť prežiť tento týždeň. Za seba to môžem len odporučiť. Keď si ma tma zavolá znova, rada sa za ňou opäť vydám.

Prajem krásne dni, nevšedné zážitky, lásku a radosť 🙂 .

Lenka

Život prináša kopu situácií a chvíľ, keď v sebe jasne a presne vnímate, čo bude nasledovať.

V mojom prípade je to dnešný sobotný večer, keď signál z „vnútra“ vyslal informáciu, aby som napísal niečo o svojom pobyte v tme, (ktorý ešte trošku doplním o myšlienky, ktoré som si počas pobytu písal ceruzkou do bloku, tak ako to tu radili niektorí predo mnou). 

Sú to už štyri mesiace, čo som odišiel z týždenného pobytu v tme, a rozhodne nechcem písať len o tom, ako som sa zmenil alebo ako to zmenilo môj život.

Táto životná cesta je natoľko individuálna a osobná, že je vlastne neprenosná a ťažko opísateľná.

„Každý máme na začiatku zrodenia jasne dané, akým smerom sa bude náš život uberať. Myslieť si snáď, že môžeme všetko ovplyvniť, … Tak tým sa voči vesmíru dopúšťame úplne nezmyselného pokusu zmeniť prúd energií, manipulovať s prítomnosťou a byť úplne odpojený od zdroja všetkého“.

Ako to už býva, jedno dopoludnie v práci mi môj vnútorný hlas jasne povedal – je čas, teraz je ten čas.

Pobyt v tme pre mňa nebol ničím neznámym

O pobyte v tme som vedel už veľa rokov, ale zrejme až teraz mi prúd života priniesol do cesty jasnú informáciu.

Bol apríl a termín som dostal na 18. novembra. Už nejaký čas som zvyknutý byť v tichu a sám, navyše podľa indiánov je 52. rok života tým zlomovým, takže som z tmy obavy nemal, skôr som cítil nejaký rešpekt alebo niečo také a tešil sa úplne najviac na to, že konečne nebudem vnímať čas a neustále hranice odniekiaľ niekam a pod… To som ešte vôbec netušil, aká nádhera to bude a čo tým v sebe zažijem.

ČAS NIE JE NUTNÝ – keď sa s ním plynie, je všetkého akurát. Len je potrebné vnímať sa a s tým aj okolie. Potom je rovnováha a harmónia.

Pobyt ma úplne uchvátil. Mám preň iba jediné slovo – oslobodzujúci.

A k pobytu?

Vidiny ani obrazce v priestore okolo seba, aké mávajú iní, ktorí zažili pobyty v tme, som nemal. – Tomáš mi povedal, že je to vraj individuálne. Samozrejme, vizualizácie v sebe som vnímal úplne zreteľne, vrátane niektorých aktérov…

LEN POZORUJ!
Je jedno, kto a ako hrá. Aké sú roly. Je jedno, či je to dráma, alebo komédia.

TY SI TO DIVADLO
Len pozoruj!
Buď nezúčastnený!
Pozoruj a nehodnoť

SI DIVADLOM

VNÍMAJ VEĽKOSŤ VEĽKÉHO
Všetko je jedno, len čo sa myseľ oddelí od tela – nie je v jednote
Všetko je všetkým – veľké, nekonečné

(na to som dostal vysvetlenie hneď na druhý deň – veľmi osobné J )

Všetko vnímam…

Priame hlasy som tiež nepočul, ale napríklad hlboké stonanie starého stromu vedľa chatky, (myslím, že to bol strom) tak s ním som sa rozprával možno celý deň, všetko mi to povedal, posťažoval sa a tak. 

Lenže to vnímanie všetkého, že ja som všetkým, že všetko je mnou, že si môžem všetky myšlienky prezrieť ako v 3D, uvidieť všetko úplne inak, prevaliť sa z postele do priestoru vedľa mňa, do hmoty, ktorá vôbec nie je čierna, plávať v nej, užívať si, že som – áno, to je ono, že som!

Tak na tento opis stavu slová jednoducho nestačia a hlavne nie sú.

Dostal som odpovede aj na veci, o ktorých som vôbec netušil, že sú v hĺbke mojej duše tak silno zakorenené a nedoriešené.

Ísť po spoločnej ceste je nezmysel.

Dá sa ísť iba vedľa seba, každý máme svoju cestu, a hlavne naše deti. Nesnažiť sa nikoho nútiť ísť po našej ceste. Jedine to je sloboda, to je dávanie lásky, voľnosti a slobody. Každý vesmír jednotlivca pláva spoločným vesmírom…

Celý týždeň som si navyše náramne užil za zvuku tibetských mís, cvičenia jin jogy a meditácií.

Vaša cesta, Vaše rozhodnutie

Takže ak sa niekto cíti „vnútorne“ prázdny (hoci má ženu, deti, milenku, majetok a ďalšie bla, bla), a počúva svoje vnútorné dieťa, ktoré mu jasne hovorí, čo chce, a je tam aj zmienka o tom, že tma môže byť cesta, potom verte a choďte.

Je to Vaša cesta, Vaše rozhodnutie a rozhodne si do toho nenechajte hovoriť od iných, hlavne od tých, ktorí to neskúsili, ale rozhodne vedia, že je to blbosť, za ktorú si ešte platíte.

Čo som po návrate z tmy odpovedal na otázky svojim kolegom?

„Ak o tom budete premýšľať alebo pochybovať, bude Vám chýbať mobil, internet a ďalšie úplne zbytočné veci, ktoré vás odvádzajú od prítomnosti, očakávať, že Vám to niečo dá … potom do toho nechoďte. Cesta do tmy je cestou Vášho osobného rozvoja… Cesta vedomia, na ktorej konci Vás čaká prekrásne svetlo a pochopenie tej hry, ktorá sa okolo Vás hrá“.

Posledná poznámka pred opustením svätyne

Na záver jedna z posledných poznámok pred opustením svätyne. V tme robíš všetko vedome. Aj veci odkladáš úplne vedome a v prítomnosti. Všetko má svoje miesto (myslím predmety), aj keď kľučka mi niekedy odbehne o ½ metra sem a tam.

Sú tu úžasné vône – drevo, čaje… je tu obrovský pokoj a pocit hojnosti a bezpečia. Spomaľ tempo – uvoľníš tlak, tým vzniká väčší priestor a čas na riešenie alebo na to, aby sa veci vyjasnili samy. Stále sleduj, pozoruj a uvoľňuj tlak a napätie. Nenaliehaš, nepretekáš sa, neporovnávaš – plynieš a užívaš si to. Nikomu do ničoho nezasahuj. Nechaj ho robiť veci po svojom a len pozoruj. Môžeš byť súčasťou všetkého, ale zároveň môžeš kedykoľvek odísť. Kamkoľvek, bez dôvodu a vysvetľovania.

Na záver…

Moje veľké osobné poďakovanie patrí Tomášovi a Lenke, ktorí sa postarali o to, že som sa vo svojom živote mohol zastaviť a uvedomiť si, čo je dôležité, a hlavne, HLAVNE sa oslobodiť od programov mysle a nezmyselných scenárov svojich domnienok.

Pochopiť svojich rodičov, svoje deti, svoje nefunkčné vzťahy a prečo sa všetko deje a opakuje tak, ako sa to deje…a hlavne prečo!

Ďakujem za skvelé jedlo, ktoré som síce nevidel, ale chuť bola úžasná a dodnes mi chýba 🙂 . Lenka je skvelá kuchárka. Tomáš, tebe potom zvlášť za veľmi prínosné rozhovory!

Tom, určite sa ešte niekedy prídem odpojiť z tohto „Matrixu“ okolo mňa 😀 a budem zase chvíľu doma, v sebe.

Jirka

 

Ahoj Lenka a Tomáš

hoci som už z pobytu v tme späť už viac ako mesiac, ešte som sa nedostala k tomu, aby som spísala aspoň zopár postrehov, ktoré sú však len okrajové.

Samotná skúsenosť je neopísateľná a ak by niekto niekedy váhal, či pobyt absolvovať, môžem len odporučiť.

Bála som sa toho… 

Najviac vystrašená som bola v deň, keď som nastupovala, teda v sobotu. Príchod bol medzi 16:00 a 17:00 hodinou a ja som bola od rána nervózna a niekoľkokrát mi aj napadlo, že to ešte na poslednú chvíľu zruším, a čo až potom, keď som uvidela chatku bez okien 😉 .

Trochu ma upokojil Tomáš (poskytovateľ a ubytovateľ), keď som sa mu tam takmer rozplakala a povedala, že mám strach. Povedal, že je to úplne v poriadku, naopak, ten, kto je príliš namyslený a má pocit, že si pobytom v tme pridá ďalšiu skúšku odvahy do zbierky, väčšinou na druhý deň balí kufre. Pre istotu som si však overila, kde si môžem rozsvietiť, a že si aj sama môžem odomknúť a odísť. Bála som sa, že by som mohla začať panikáriť a nutne by som potrebovala na vzduch, alebo že sa unudím, a že bez pohybu sa to tam zvládnuť nedá a pod. NIČ Z TOHO SA NESTALO!

Čo mi to prinieslo? 

Tak aby som sa dostala k tomu, čo mi to vlastne prinieslo. Na moje prekvapenie ma asi po 2 hodinách od chvíle, čo som zhasla, začala tá tma upokojovať. Premýšľala som o veciach, ktoré som mala nevyriešené alebo potlačené, ľutovala som chyby, ktoré som urobila, a veľmi sa mi uľavilo, keď som sa vyplakala.

Prichádzali aj pekné spomienky, a dokonca aj také, na ktoré som nemyslela už asi 100 rokov, napríklad ako som si v škôlke strčila korálik do nosa a nemohla ho vybrať a tak… Prišlo mi, že si veľmi nemôžem vyberať, o čom budem premýšľať, a tak som to nechala plynúť, tak ako to prichádzalo a potom zase odchádzalo.

Raz denne mi Tomáš alebo jeho žena nosili jedlo a keď som chcela, mohla som sa s nimi rozprávať o tom, čo prežívam. To mi vyhovovalo a tiež som vedela, koľký je deň a koľko je približne hodín. Samozrejme som sa tešila, až to skončí a ja zase uvidím prírodu, ale zároveň som už tam vedela a viem to aj teraz, že si to ešte rada zopakujem.

Veľmi za všetko ďakujem a teším sa zase niekedy dovidenia.
Lucka

Ahoj Lenka a Tomáš,

predovšetkým by som vám chcel poďakovať za vynikajúce podmienky, ktoré ste pre pobyt vytvorili. Hoci je pobyt v tme „duchovná“ záležitosť, a materiálne zabezpečenie by teda nemalo byť podstatné, myslím si, že naopak, podmienky pobytu sú kľúčové pre dobrý zážitok.

Pobyt v tme je totiž dosť náročný a myseľ je v tomto stave veľmi náchylná na akýkoľvek „problém“, čo môže viesť k nepríjemným, stále sa opakujúcim myšlienkam, ktoré môžu celý pobyt negatívne ovplyvniť.

Do tmy druhýkrát

K vám som prišiel na svoj druhý pobyt v tme. Z predchádzajúceho, ktorý prebehol v inom centre, som si odniesol práve túto nepríjemnú skúsenosť. Preto bol pre mňa veľmi dôležitý pocit, že sa na vás dá spoľahnúť a že sa s vami dá vynikajúco dohodnúť.
Keďže som išiel do tmy druhýkrát, zážitok už nebol taký intenzívny, zároveň bol však pobyt oveľa jednoduchší.

Čo som v tme robil? 

Počas celého pobytu som meditoval, cvičil a praktizoval dychové a energetické cvičenia, takže som nemal veľa času nudiť sa a nádherne som sa vyladil. Myslím, že neexistuje iné miesto, kde by človek mohol ísť tak do hĺbky seba samého, zastaviť sa a vidieť jasne a zrozumiteľne svoju momentálnu situáciu.

Našiel som odpovede 

Hovorí sa, že si v tme každý nájde odpoveď na dôležité otázky, a pre mňa to platí bezo zvyšku. Na oboch pobytoch ma však prekvapilo, že ani samotné otázky, na ktoré si potrebujem nájsť odpoveď, som pred vstupom do tmy nepoznal. Až v chvíli, keď sa všetko upokojí, sa vyjaví to podstatné a je to zrazu také jasné a jednoduché.

Každý by to mal zažiť…

Myslím, že by si každý človek mal opakovane dopriať túto skúsenosť. Viem si predstaviť, že keby si naozaj každý človek touto skúsenosťou dobrovoľne prešiel, naša planéta by vyzerala dosť inak…

Majte sa pekne, prajem vám, nech sa vám darí v tom, čo robíte, a dúfam, že sa u vás o pár rokov znova stretneme 🙂

Martin

 

Absolvoval som svoj prvý pobyt v tme (7 nocí). Bolo veľmi zaujímavé byť bez kontaktu s okolím a ujasniť si, že je všetko určite v poriadku. Myslel som si, že bude nuda, budem veľa spať, cvičiť a meditovať, ale opak bol pravdou.

Prvý večer som sa síce nejaký čas vyrovnával so skutočnosťou, ale druhý deň som si zameditoval (len upokojil myseľ) a dostal sa do príjemného stavu, ktorý mi vydržal v podstate až do konca, a preto som necítil potrebu veľa meditovať.

Spal som asi okolo 8 hodín denne. Raz denne som telu doprial strečing, pretože môj pobyt bol inak fyzicky veľmi pasívny. Len som si ležal a rozjímal. Aj keď som rozjímal o veciach, z ktorých som mal bežne horší pocit, tu v pokoji a príjemnom rozpoložení som ich mohol skrz-naskrz preskúmať a vyladiť.

Inak som si usporadúval priority a hlbšie som chápal, čo som sa za 6 rokov vnútorného rozvoja naučil. Aj keď tie „aha“ zažívam často, tu v pokoji a dlhodobo nerozptyľovaný som mal početnejšie poznania. Urobil som si asi 50 krátkych poznámok. Polovicu som prečítal hneď v sobotu ráno po rozsvietení (zaujímavé písmo 🙂 ) a zvyšok som ešte nečítal. Tiež som čakal, ako sa to potom premietne do života, a predpokladal som skôr konkrétne posuny, ale bol som veľmi prekvapený, o koľko jednoduchší, ľahší a jasnejší sa mi potom celkovo život zdal. Aj keď sa občas nechám strhnúť okolnosťami, ten vnútorný pokoj je určite väčší.

Už asi po týždni som si vedel predstaviť, že by som išiel do tmy znova a rád. Pre mňa bol teda pobyt v tme „osvietením“. Myslím tým proces, keďže osvietenie nevnímam ako konečný stav, pretože je našťastie vždy kam pokračovať.

Jarda

Ahoj Lenka a Tomáš,

Námetov, ktoré sa mi po pobyte v tme preháňali a stále ešte preháňajú hlavou, je veľa, ale to je asi normálny stav a nemyslím si, že je to niečo nové alebo zaujímavé.

Samozrejme, že asi ako takmer každý, som si pred nástupom do tmy prečítal skúsenosti ostatných ľudí. Nie žeby som sa chcel dozvedieť, čo môžem očakávať, alebo dokonca čo by som mal a chcel zažiť, ale preto, že som mal čiastočne strach z toho, čo bude a či neujdem. Pocity pred samotným zhasnutím svetla by som prirovnal k pocitom, keď som absolvoval paravýcvik. Obrovské tešenie a aj poriadny strach.

Toto naozaj teraz bude takto sedem dní? 

Pocit po zhasnutí svetla ma nesklamal. Zmes strachu a pocitu márnosti, že „toto naozaj teraz bude takto sedem dní“, bola takmer neznesiteľná. Všetky predsavzatia, ako budem cvičiť, naťahovať sa, prípadne len v pokoji meditovať, boli úplne nepredstaviteľné. Situáciu som vyriešil tak, že som jednoducho zaliezol do postele a zaspal.

Začal som sa zžívať s tmou

Ďalší deň už bolo trochu lepšie a hlava sa postarala o to, aby nebola nuda. Ťažko sa to opisuje slovami, ale bol som schopný cvičiť a začínal som sa zžívať s tmou.

Kríza fyzického tela prišla tretí deň. Ozvala sa úporná, až migrenózna bolesť hlavy a s tým spojené ďalšie príznaky čistenia ako vracanie a hnačka. Ale počas jedného dňa všetko odznelo a štvrtý deň ráno som sa vrhol na ovocie ako vyhladovaný netopier.

Prišiel pokoj… 

5. a 6. deň bol odmenou za tie predchádzajúce štyri dni. Taký pocit vnútorného pokoja (neviem, ako to opísať, nič výstižné ma nenapadá), aký sa dostavil, bol niečo neopísateľné. Do veľkej miery za to asi mohol aj fakt, že sa blížil koniec a na výstup von som sa predsa len tešil.

Každopádne beriem tento stav ako cieľ, kam by som sa chcel naučiť dostať pri upokojujúcich meditačných cvičeniach.

Vyšiel som na svetlo 

Výstup von bol oveľa pôsobivejší, než som čakal, a aj napriek silnému mrazu som prechádzku na kopček na východ slnka určite neľutoval.
Chcel by som poďakovať Lenke aj Tomášovi za láskavý prístup a pekné prostredie.

Celý pobyt bol veľmi pôsobivý, a ak to situácia dovolí, o rok či dva by som si to rád zopakoval.

Majte sa krásne,

Jirka

 

Ahoj Tomáš a Lenka,

prepáčte, že odpisujem trochu neskôr, život na svetle ma trochu pohltil 🙂

Ďakujem Vám ešte raz za všetko, na celý týždeň v tme spomínam ako na mimoriadne silnú a prospešnú skúsenosť.

Do tmy som išla s rešpektom a čo najmenšími očakávaniami.
Na každého pôsobí tma inak a ja som sa bála najmä prvého momentu po tom, čo zhasnem svetlo.
Tiež som si nevedela predstaviť, ako strávim celý týždeň sama so sebou a bez ničoho extra na práci.

Na prípravu som mala štyri mesiace. Tie som využila tak, že som sa naučila naspamäť pár zostáv cvikov z jógy, čchi-kungu, 5 Tibeťanov a nejaké cviky na dýchanie a meditáciu a pár mantier.
Prečítala som tiež pár kníh a najviac mi dala asi Tolleho Moc přítomného okamžiku.

Počas tých 4 mesiacov som pri cvičení jednotlivých prvkov a prebúdzania sa do prítomnosti niekedy nadobúdala pocit, že už tmu ani nepotrebujem, tak mi to pomáhalo už samo o sebe. Ale vedela som, že sú to len momentálne stavy a že by som tam určite ísť mala.

Preto som 29.4. nastúpila podľa dohody na 7 nocí do tmy.
Po tom, čo som si zhasla svetlo, ma tma ohromila. Bola tak intenzívna, že som pred ňou zatvárala oči. Všade som videla mžitky a nevedela som sa v priestore zorientovať.
Bol to ten prvopočiatočný šok, ktorého som sa tak bála, a asi práve preto prišiel.
No po chvíli som si sadla na posteľ a skľudnila som sa. Uvedomila som si, že som tam dobrovoľne, že tam byť predsa chcem a že tá tma vlastne nehryzie.
Postupne som sa s tmou skamarátila. Prosila som ju, aby mi dala, čo mi má dať, aby mi odhalila kúsok vlastného vnútra. A tma bola dobrá a milá. Prijala ma do svojho náručia.

Hovorí sa, že prvé dva dni človek prespí.

Ja som asi spánkový deficit veľmi nemala, a tak som sa už v prvý deň nevedela dočkať, kedy príde Tomáš s jedlom.
Po všetky dni sa mi podarilo dodržať nejaký ten režim. Keď totiž človek ide do tmy na jar, má asi tú výhodu, že do chatky prenikajú zvuky spievajúcich vtákov oznamujúcich deň a cvrlikanie cikád vymedzujúce noc. Snažila som sa chodiť spať až keď som počula cikády. Uprostred dňa zase prišiel Tomáš alebo Lenka, a tak mi dni napokon celkom ubiehali.
Cez deň som cvičila všetky tie veci, čo som sa predtým naučila a bola som rada, že mám niečo na vyplnenie času. Každý cvičebný aj relaxačný prvok som mohla natiahnuť do aleluja, pretože času som mala kopu.

V tme som mala veľa času…

Tak som sa naučila trochu spomaliť a vychutnať si každý pohyb svojho tela. Všetko mi v tme trvalo trochu dlhšie a celý čas som vôbec nevidela svoje telo. Hoci ani na svetle veľa času pred zrkadlom netrávim, bolo zaujímavé sledovať, ako funguje bez ohľadu na to, že je všade tma. Ako v ňom aj naďalej tlčie srdce, žalúdok trávi, atď. Nevidela som, či nie som špinavá alebo strapatá (česky rozcuchaná 🙂 a vôbec na tom nezáležalo. Myslím, že mám odvtedy trochu iný vzťah k vlastnému telu a viac ho počúvam.

Myšlienky mi zato vôbec neutíchli za celý čas. Pochopila som, že nám asi ozaj nepatria, keď sú tu aj bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu. V tme bolo všetko oveľa živšie, každá spomienka, každá ľudská tvár sa mi zjavovala s presnými črtami tváre. Mohla som sa preniesť, kam som chcela, občas som tmu úplne prestala vnímať. Tak tomu bolo prvé tri dni.

Na štvrtý deň sa myšlienky zmenili na obrazy

Už to nebolo len niečo, čo by ma napadlo. Už to boli obrazy objavujúce sa pred mojimi očami v tme rad radom bez prestania trochu ako sen, bez začiatku a bez konca, len som pritom nespala.

Boli to rôzne veci, ktorých sa bojím, od hadov cez strelné zbrane a postavy v tých predstavách som nepoznala, ale videla som ich tam veľmi živo, akoby som ich kedysi videla, len si na ne vedome nepamätám. Našťastie som sa tých predstáv veľmi nebála, pretože som videla, že keď ich budem ignorovať, vystriedajú ich ďalšie. A tak som ich začala len pozorovať, a oni sa predo mnou striedali ako upútavky k filmom. Vtedy som pocítila, že pod tými myšlienkami sa skrýva moje skutočné ja. A tým, že som svoje telo vôbec nevidela, som navyše dokázala uveriť, že sme bytosťami, ktoré siahajú oveľa ďalej za naše telesné schránky.
Niečo takéto som túžila prežiť a som za túto skúsenosť vďačná.

Začala som vidieť steny

Na štvrtý deň som tiež začala vidieť steny. Mozog si asi potreboval priestor okolo seba ohraničiť, a tak si vymyslel červené murované steny, hoci chatka je drevená a hnedá.

Inak som žiadne extra efekty nezaznamenala, iba raz som videla letieť žltý chumáč svetla popri strope a párkrát som videla oproti záchodu na stene prebliknúť svetelnú čiaru.
Pripadalo mi to, ako keby som v tej veľkej tme dokázala vidieť elektrické výboje vo vedení, ktoré je tam pravdepodobne zabudované v stene, lebo o niečo vyššie bola zásuvka. Zabudla som sa potom na to Tomáša spýtať 🙂
Celý týždeň som mala pred očami mžitky buď menej alebo viac, alebo sa tma trochu rozjasňovala potom zase stmavovala. Čiernočiernu tmu som videla málokedy.

V tme sa mi darilo aj bez problémov orientovať. Veci som si dávala k jednej stene, a tak som ich aj bez problémov našla. Len chôdza naprieč miestnosťou mi robila problém. Lepšie bolo kráčať rovnobežne so stenami.

Čo som si vzala do tmy?

Do tmy som si priniesla pár kameňov, tibetskú misku, na ktorej som si občas hrala a doprevádzala svoje mantry a papiere a pastelky na písanie a kreslenie. Každý večer som si písala denník, ktorý sa dá aj prečítať 🙂 a posledný deň som si skúšala intuitívne zakresliť vlastnú auru.

Jedlo bolo skvelé

Ďakujem Lenke za skvelé jedlo. Už pred tmou som počas pár jednodňových hladoviek zistila, že mi hladovanie nerobí dobre. Podľa ájurvédy som zčasti vzdušnej povahy a potrebujem neustály prísun kalórií, inak mám žalúdočné kŕče. Preto som sa rozhodla tmu absolvovať s vegetariánskou stravou bez toho, že by mi bolo dopredu povedané, aké jedlo ma čaká.
Zistila som, že na svetle jem s očakávaniami. Dopredu viem, ako ktorá potravina chutí a už kým si ju vložím do úst tak nejak viem, čo čakať a tak sa plne na jej samotnú chuť napokon nesústredím.
Tu to bolo naopak a bolo zaujímavé sledovať, ako chutí napríklad roztopená čokoláda či paradajková polievka. Tiež som si nikdy neuvedomila že udusený karfiol (česky kvéták) a brokolica majú podobnú štruktúru a chutia podobne.

 

Tomáš mi odporúčal…

Tomáš mi odporúčal, že najlepšie je v tme sedieť a nič nerobiť a pozorovať myšlienky. Mne to šlo najlepšie práve po cvičení, keď bolo telo trochu unavené. Vtedy sa mi najlepšie „meditovalo“.

V noci som mala občas hlavne zo začiatku nočné mory. V tme som si pamätala každý sen, pretože ma nič po zobudení nerozptýlilo. Na odporúčanie Tomáša som si zlý sen proste rozdýchala. Emócie z neho sa tak rozpustili.

Zotriedila som si myšlienky

Tma mi celkovo pomohla si utriediť myšlienky a prostredníctvom prítomnosti samej so sebou si všetky uplynulé pozitívne aj negatívne skúsenosti uležať v podvedomí a prestať ich znovu a znovu rozoberať.

Do chatky som si priniesla aj MP3 s nahratými meditáciami. Tie som si asi tri posledné dni po večeroch púšťala a obzvlášť dobre na mňa v tme pôsobil Sri Mooji, ktorý vedie človeka ku sprítomneniu.

Posledný deň

Posledný deň – v sobotu ráno o štvrtej – mi zazvonil budík a tak ma vyšokoval, že som pri jeho vypínaní spadla z postele a sen tej noci je jediný, ktorý si nepamätám 🙂

Zacvičila som si ešte 5 Tibeťanov a vyšla vonku do tmy. Mne to však už pripadalo ako svetlo. Prvé kroky boli ako po opici. Krátke, neisté a bolela ma hlava, najmä za očnými buľvami, pretože som očami nemusela hýbať celý týždeň. Preto asi slepci hľadia iba strnulo pred seba, lebo im ochabli očné svaly. Ešte vyše hodiny mi trvalo, kým som sa zbavila mierneho pocitu závrate.
Vtáčiky o dušu spievali, zdalo sa mi, že až moc nahlas. Šla som za dedinu pozorovať východ slnka, ale žiadny kvôli hmle vidieť nebolo.
Aj tak však bola atmosféra rána čarovná a ja som prežívala eufóriu, že som to zvládla.

Cesta domov

Cestou nazad vo vlaku mi došlo, aké je to krásne vôbec môcť vidieť všetku krásu sveta a ako všetko, čo robíme, stojí za to. Život je to najpodstatnejšie, čo musíme na tejto zemi prejaviť akýmkoľvek spôsobom túžime.

Pobyt v tme odporúčam každému, kto nad tým uvažuje.

Za celý pobyt sa mi nestalo nič „prevratné“, žiadna závažná trauma, ani chuť vybehnúť z chatky, ani ma „neosvietilo“ 🙂
Ale dalo mi to veľa menších uvedomení, dovolilo mi to ukončiť si niektoré veci z minulosti, skľudniť sa, vyčistiť si hlavu a zistiť niečo viac o sebe a svojom podvedomí.

Ďakujem Vám Tomáš a Lenka za to, že ľuďom touto cestou umožňujete ponoriť sa do seba a stretnúť sa so sebou samými.

Prajem Vám krásny život!
Bára

Zo začiatku som mala strach, cítila som úzkosť, ale hneď na druhý deň ma to prešlo…

Veľa som premýšľala

Uvedomila som si tam jednu vec, že mám rada jedného chalana a že s ním chcem byť. Nikdy predtým sa mi nejako nepáčil, bol to môj automechanik, on so mnou chcel veľakrát ísť von, ale odmietala som. V tme som však o ňom stále rozmýšľala.

Zrekapitulovala som si tam celý svoj život, všetky svoje vzťahy, všetkých chlapov vo svojom živote a vliezol mi do hlavy on…

Akoby to tak malo byť…

Hoci som to nechcela a chcela som to potlačiť, nešlo to… Akoby to tak malo byť… Nedalo mi to, tak som mu nakoniec napísala a išli sme spolu von.

Bola nedeľa. Deň potom, čo som vyšla z tmy. Mala som ešte otvorenú myseľ a brala som všetko inak ako predtým. V horoskope som v ten deň mala, že dnes nemám sedieť doma, lebo by som mohla prešvihnúť osudové stretnutie a láska by mi mohla prekĺznuť pomedzi prsty. Som strelec a on je náhodou tiež strelec.

Tak sme išli a nakoniec sme spolu skončili na tráve na sídlisku medzi domami a asi 2 hodiny sme pozorovali hviezdy… Čas akoby sa zastavil… Bolo to krásne…

A odvtedy sme spolu…

Akoby nami prešiel blesk, stalo sa to neplánovane a nečakane… Po veľmi dlhom čase som sa zamilovala. A je to obojstranné, ale bolo to iné ako kedykoľvek predtým.  Akoby to bol osud. Nechápala som to… Akoby za to mohla tá tma. Za to, že som si to tam uvedomila.

 

Myslím si, že keby som do tmy nešla, nikdy by sa to nestalo. Ani vo sne by mi nenapadlo, že skončím práve s ním. To bolo asi to najlepšie, čo mi tma dala.

Odpustila som mamine

Ďalšia vec bola, že som svojej mame odpustila svoje pokazené detstvo a strašne veľmi sa nám zlepšil vzťah. Už sa s ňou dokážem normálne rozprávať a nevybuchnem zakaždým, keď hovorí hlúposti.  Prijala som ju takú, aká je… Pred tmou som zakaždým vybuchla, ale keď som vyšla von, akoby mi spadol obrovský kameň zo srdca a uľavilo sa mi.

Život sa mi naozaj zlepšil

Našla som si lásku a udobrila sa s maminou. To mi dala tma a som za to strašne vďačná.

Tiež mi veľmi pomohli rozhovory s Lenčou. Rozprávala sa so mnou a bolo to pre mňa veľkým prínosom.

Ďakujem! Robte to ďalej, ide vám to dobre 🙂

Prajem vám, nech sa máte krásne

Iva

Dobrý deň, Tomáš

Pobyt v tme som si užil z viacerých dôvodov. Čo sa týka komfortu, chatka poskytuje ideálne prostredie. Nie je tam nič navyše, všetko je nové a čisté a aj napriek jednoduchosti dáva pocit pohodlia a bezpečia.

Podpora od Toma a Lenky je výborná, kopa hotelov by sa mohla učiť od ich úrovne zákazníckeho servisu. 🙂

Léčba tmou ako taká splnila očakávania. Človek sa naozaj upokojí, naladí sa sám na seba a získa nové uhly pohľadu. Musí to však chcieť, pretože ten skutočný posun sa deje až na samom konci (4. deň a ďalej). To je, samozrejme, aj čas, keď si už na život v tme zvyknete a mozgu dôjdu vnemy, ktoré vám dovtedy sám od seba sprostredkúval. V tej chvíli sa pre mňa osobne začalo to, kvôli čomu som prišiel.

Aj keď som počas pobytu niekoľkokrát pochyboval, či to zvládnem, ten pocit, keď vyleziete von, si budem dlho pamätať. Ak budem niekedy v budúcnosti potrebovať mentálny detox, určite sa vrátim.

Stačí tak? 😉

Ešte raz ďakujem,

Ondra

 

Ahoj Lenka a Tomáš,

posielam pár riadkov o svojich skúsenostiach z pobytu v tme a o tom, ako sa mám a cítim pár týždňov po tme.

K rozhodnutiu som dozrieval asi pol roka. Vyberať miesto som začal koncom augusta a aj napriek tomu, že v iných tmách bolo voľno skôr, vybral som Lomec pri Úmoníne. Bol som plný očakávaní a predstáv.

Ako som docestoval?

Rozhodol som sa pre cestu vlakom a zvyšok pešo. Na zastávke v Bykáni som stretol kolegu, ktorý mieril do vedľajšej chatky.
Trochu sme sa rozprávali, ale bol som v takom očakávaní a mierne nervózny, že som nemal veľmi chuť hovoriť.

Prišli sme do záhrady, kde nás štekotom vítal pes, a o chvíľku vyšiel sprievodca tmou, Tomáš.

Vysvetlil všetko potrebné, hlavne kládol dôraz na to, ako postupovať, aby ma neoslepilo, keď príde a bude mi nosiť jedlo.
Povedal mi, že ma nebude nútiť do rozprávania, ale že zdieľaná starosť je polovičná starosť, na tom sme sa zhodli.

Chatka mala dvoje dvere, vonkajšie mali obojstrannú zámku. Pri odchode ma vždy zamkol a ja som si mohol kedykoľvek odomknúť a odísť. Vybalil som sa, oblečenie som dal na kôpky, prešiel som si chatku, trochu sa akoby vnútorne naladil na zhasnutie a asi po dvadsiatich minútach som zhasol.

Tma bola stopercentná

Taká tma, akú som vlastne nepoznal. Asi po dvoch hodinách, keď som ležal na posteli, chcela jedna tretina mňa domov, a aj napriek tomu, že som mal nastavenú teplotu na 24 stupňov, bola mi zima v teplákoch, mikine a pod perinou.
Asi pracovali nervíky alebo nízky tlak 🙂 . Každopádne som si hovoril: rodina je doma v teple pri televízii a ja som tu sám a je mi zima, bolo mi trochu smutno. Zároveň som však niekde vo svojej hĺbke cítil, že tam chcem byť a že to má pre mňa zmysel.

Zmenilo sa mi vnímanie času

Prvá časť zo soboty na nedeľu bola dosť dlhá, zvykal som si na iné vnímanie plynutia času.
Keď prišiel prvýkrát, prehodili sme pár viet. Povedal som mu, že mi tam je dosť zima a ako sa cítim, ochotne mi zvýšil teplotu. Priniesol mi vegetariánske jedlo, ktoré bolo veľmi dobré, šalát, múčnik, čaj a doplnil ovocie.
Hlad som nikdy nemal.

Ani po zvýšení teploty som tam nemal teplotný komfort, tak mi Tomáš zapol kúrenie. Bol som pripravený, že to bude dlhšia fáza ako tá prvá, a veľa som spal, takže nakoniec ten deň rýchlo ubehol.

Bolo mi zvláštne…

Z pondelka na utorok, keď som ležal na posteli, mi bolo vnútorne čudne.
Potom som išiel meditovať na karimatku, ale tieto pocity prichádzali znova, snažil som sa sústrediť na svoj dych, trochu to pomohlo.

Keď prišiel Tomáš, opísal som mu, akú vnútornú bolesť som prežíval. Poradil mi, nech sa pocitom nebránim a nepresmerúvam pozornosť inam, ale naopak, nech si tieto pocity vyvolám, vítam ich, keď prídu, nech som im otvorený.

Najedol som sa na zemi za dverami v izbe, oprel sa o stenu a vnímal Tomášovo odporúčanie o úplnom prijatí.
Prijímal som v sebe, že vnútornú bolesť, ktorú som nechcel, mám naopak vyvolať a prijímať.
Cítil som sa taký rozorvaný, nahý. Sú to pocity vlastne neopísateľné.
Od tej chvíle som sa ich snažil prijímať a aj si ich vyvolávať.

Rozprávali sme sa s Tomášom

Z utorka na stredu úzkosti a strachy prichádzali, ale nie také silné, ako som čakal.
V stredu sme sa veľa rozprávali a ja som bol rád, že môžem všetko povedať, a aj keď niektorý deň Tomáš nemal čas, rýchlo som sa mu snažil všetko povedať. Za to som bol veľmi rád.

Získal som odhad vzdialenosti

Zo stredy na štvrtok som trošku chodil po izbe. Odhad vzdialenosti už dávno nebol problém, ale uhol nasmerovania som párkrát neodhadol 🙂 .

Zostať, alebo ísť domov? 

Vo štvrtok a piatok sa mi miešali pocity, keď som mal chuť zostať aj dlhšie, ale inokedy som sa už tešil domov. Tieto dva dni sa mi viac darilo byť v prítomnosti.
V piatok mi prišla myšlienka, že je všetko vlastne jedno, nie v zmysle beznádeje a že nemám chuť žiť, ale že sa aj tak stále niečo deje, že jednoducho veci sú tak, ako sú.
V piatok večer sme sa ešte s Tomášom porozprávali, povedal som mu opäť, čo som mal na srdci.

Cestou domov som si užíval ten pokoj…

V sobotu ráno som sa zobudil na budík necelú hodinku pred svitaním.
Najprv som sa pripravoval na to, že opustím chatku, dal si sprchu, zbalil sa, pomaly si privykol na svetlo a vyrazil.
Len som pocítil ľahké motanie hlavy, ale inak v poriadku.
Cesta na vlak bola nádherná, všetko som veľmi vnímal a užíval si to, ten pokoj, vzduch, krajinu, so zaujatím som pozeral na traktor pri práci 🙂 .

Ako sa cítim po návrate?

Po návrate som rodine všetko rozprával, bol som plný dojmov, tak som to na nich chrlil.

Asi päť týždňov po návrate môžem povedať, že si trochu viac uvedomujem prítomný okamih. Mám trochu silnejší pocit, že už teraz je to dobré, že vlastne každý okamih je cieľ. Snažím sa viac prijímať pre mňa príjemné, ale aj nepríjemné veci, pocity a myšlienky, nič nepotláčať. Povedal by som, že tma prispela k mojej uvoľnenosti, a keď niečo urobím, napr. prefláknem celé popoludnie, tak nemám na druhý deň výčitky.

Som vďačný za tmu, bola úprimná, nekompromisná, bol to silný zážitok a skúsenosť.

Ešte raz ďakujem za rozhovory a opatrovanie, Tomáš!

Honza