Ahoj Lenka a Tomáš,
posielam pár riadkov o svojich skúsenostiach z pobytu v tme a o tom, ako sa mám a cítim pár týždňov po tme.
K rozhodnutiu som dozrieval asi pol roka. Vyberať miesto som začal koncom augusta a aj napriek tomu, že v iných tmách bolo voľno skôr, vybral som Lomec pri Úmoníne. Bol som plný očakávaní a predstáv.
Ako som docestoval?
Rozhodol som sa pre cestu vlakom a zvyšok pešo. Na zastávke v Bykáni som stretol kolegu, ktorý mieril do vedľajšej chatky.
Trochu sme sa rozprávali, ale bol som v takom očakávaní a mierne nervózny, že som nemal veľmi chuť hovoriť.
Prišli sme do záhrady, kde nás štekotom vítal pes, a o chvíľku vyšiel sprievodca tmou, Tomáš.
Vysvetlil všetko potrebné, hlavne kládol dôraz na to, ako postupovať, aby ma neoslepilo, keď príde a bude mi nosiť jedlo.
Povedal mi, že ma nebude nútiť do rozprávania, ale že zdieľaná starosť je polovičná starosť, na tom sme sa zhodli.
Chatka mala dvoje dvere, vonkajšie mali obojstrannú zámku. Pri odchode ma vždy zamkol a ja som si mohol kedykoľvek odomknúť a odísť. Vybalil som sa, oblečenie som dal na kôpky, prešiel som si chatku, trochu sa akoby vnútorne naladil na zhasnutie a asi po dvadsiatich minútach som zhasol.
Tma bola stopercentná
Taká tma, akú som vlastne nepoznal. Asi po dvoch hodinách, keď som ležal na posteli, chcela jedna tretina mňa domov, a aj napriek tomu, že som mal nastavenú teplotu na 24 stupňov, bola mi zima v teplákoch, mikine a pod perinou.
Asi pracovali nervíky alebo nízky tlak 🙂 . Každopádne som si hovoril: rodina je doma v teple pri televízii a ja som tu sám a je mi zima, bolo mi trochu smutno. Zároveň som však niekde vo svojej hĺbke cítil, že tam chcem byť a že to má pre mňa zmysel.
Zmenilo sa mi vnímanie času
Prvá časť zo soboty na nedeľu bola dosť dlhá, zvykal som si na iné vnímanie plynutia času.
Keď prišiel prvýkrát, prehodili sme pár viet. Povedal som mu, že mi tam je dosť zima a ako sa cítim, ochotne mi zvýšil teplotu. Priniesol mi vegetariánske jedlo, ktoré bolo veľmi dobré, šalát, múčnik, čaj a doplnil ovocie.
Hlad som nikdy nemal.
Ani po zvýšení teploty som tam nemal teplotný komfort, tak mi Tomáš zapol kúrenie. Bol som pripravený, že to bude dlhšia fáza ako tá prvá, a veľa som spal, takže nakoniec ten deň rýchlo ubehol.
Bolo mi zvláštne…
Z pondelka na utorok, keď som ležal na posteli, mi bolo vnútorne čudne.
Potom som išiel meditovať na karimatku, ale tieto pocity prichádzali znova, snažil som sa sústrediť na svoj dych, trochu to pomohlo.
Keď prišiel Tomáš, opísal som mu, akú vnútornú bolesť som prežíval. Poradil mi, nech sa pocitom nebránim a nepresmerúvam pozornosť inam, ale naopak, nech si tieto pocity vyvolám, vítam ich, keď prídu, nech som im otvorený.
Najedol som sa na zemi za dverami v izbe, oprel sa o stenu a vnímal Tomášovo odporúčanie o úplnom prijatí.
Prijímal som v sebe, že vnútornú bolesť, ktorú som nechcel, mám naopak vyvolať a prijímať.
Cítil som sa taký rozorvaný, nahý. Sú to pocity vlastne neopísateľné.
Od tej chvíle som sa ich snažil prijímať a aj si ich vyvolávať.
Rozprávali sme sa s Tomášom
Z utorka na stredu úzkosti a strachy prichádzali, ale nie také silné, ako som čakal.
V stredu sme sa veľa rozprávali a ja som bol rád, že môžem všetko povedať, a aj keď niektorý deň Tomáš nemal čas, rýchlo som sa mu snažil všetko povedať. Za to som bol veľmi rád.
Získal som odhad vzdialenosti
Zo stredy na štvrtok som trošku chodil po izbe. Odhad vzdialenosti už dávno nebol problém, ale uhol nasmerovania som párkrát neodhadol 🙂 .
Zostať, alebo ísť domov?
Vo štvrtok a piatok sa mi miešali pocity, keď som mal chuť zostať aj dlhšie, ale inokedy som sa už tešil domov. Tieto dva dni sa mi viac darilo byť v prítomnosti.
V piatok mi prišla myšlienka, že je všetko vlastne jedno, nie v zmysle beznádeje a že nemám chuť žiť, ale že sa aj tak stále niečo deje, že jednoducho veci sú tak, ako sú.
V piatok večer sme sa ešte s Tomášom porozprávali, povedal som mu opäť, čo som mal na srdci.
Cestou domov som si užíval ten pokoj…
V sobotu ráno som sa zobudil na budík necelú hodinku pred svitaním.
Najprv som sa pripravoval na to, že opustím chatku, dal si sprchu, zbalil sa, pomaly si privykol na svetlo a vyrazil.
Len som pocítil ľahké motanie hlavy, ale inak v poriadku.
Cesta na vlak bola nádherná, všetko som veľmi vnímal a užíval si to, ten pokoj, vzduch, krajinu, so zaujatím som pozeral na traktor pri práci 🙂 .
Ako sa cítim po návrate?
Po návrate som rodine všetko rozprával, bol som plný dojmov, tak som to na nich chrlil.
Asi päť týždňov po návrate môžem povedať, že si trochu viac uvedomujem prítomný okamih. Mám trochu silnejší pocit, že už teraz je to dobré, že vlastne každý okamih je cieľ. Snažím sa viac prijímať pre mňa príjemné, ale aj nepríjemné veci, pocity a myšlienky, nič nepotláčať. Povedal by som, že tma prispela k mojej uvoľnenosti, a keď niečo urobím, napr. prefláknem celé popoludnie, tak nemám na druhý deň výčitky.
Som vďačný za tmu, bola úprimná, nekompromisná, bol to silný zážitok a skúsenosť.
Ešte raz ďakujem za rozhovory a opatrovanie, Tomáš!
Honza
