O pobyte v tme som sa dozvedela už pred niekoľkými rokmi. Hneď ako som uvidela premenu, akou prešiel človek, ktorý ho absolvoval, som vedela, že ma to jedného dňa čaká tiež. Nie preto, že by som musela, ale pretože chcem vedieť, čo príde. Plynuli dni, mesiace a roky a záujem bol preč. Nemôžem povedať, že úplne, niekde v podvedomí tá myšlienka stále bola, ale zabudla som.
Stránka Léčba tmou
Až raz pri brúzdaní po internete som len tak zo zvedavosti navštívila stránku “Léčba tmou“ a mala som jasno. Musím, a čo najskôr. Stránka bola prehľadná a našla som tam všetko, čo som potrebovala vedieť. Od samej netrpezlivosti som sa hneď pozrela na voľné termíny. Zarazilo ma, že najbližší termín je až o niekoľko mesiacov a je tam posledné voľné miesto. Ďalší bol až o niekoľko mesiacov neskôr. Hovorím si, ten je pre mňa, čaká na mňa.
Na rezerváciu bolo nutné zaplatiť poplatok a už som bola zapísaná na rezervačnej listine. 🙂 Bolo jasné, už neutečieš! hovorila si hlava…. Strach, rešpekt, zároveň skryté nadšenie a zvedavosť – to boli prvé pocity a myšlienky. Potom začala pracovať hlava… Čo všetko si pripraviť, ako to urobiť, aby som to zvládla. Je to len 6 nocí – nie, je to celých 6 nocí,.. Som odhodlaná, takže som si bola istá, že to zvládnem, ale nechcela som za každú cenu, veď koľkokrát som sa bála v noci vstať a radšej počkala na svitanie. Toľko strachu a obáv… Dnes už viem, že úplne zbytočných.
Vedela som, že so sebou nič nepotrebujem a že sa na to nedá nijako pripraviť, aj tak som pár vecí podnikla. Predsa len sa človek cíti lepšie, keď má so sebou niečo, čo mu pripomína domov, alebo talizman, ktorý ho chráni. Ani ja som si takéto veci neodpustila.
Na pobyt v tme som išla autom
Cesta na pobyt nebola práve príjemná, aspoň zo začiatku,. Odchod bol naplánovaný, ale napriek tomu som odchádzala o celú hodinu neskôr (predsa som musela urobiť ešte toto a tamto, možno to poznáte – dnes sa tomu hovorí aj prokrastinácia). „Aj tak prídem načas“, hovorila som si. Cestu mi skomplikovalo niekoľko uzávierok, s ktorými si navigácia poradila až po niekoľkokilometrovej obchádzke. Na druhej strane som si ale hovorila, ak tam mám byť, dostanem sa tam.
Naozaj som sa mala zúčastniť, pretože zrazu cesta prebiehala krásne a nastal moment ‚M‘, prišla som k bráne. Sama som tomu stále nemohla uveriť. Som tu a idem do toho! „Ubehlo to tak rýchlo“, hovorila som si. Pri rezervácii pobytu ma čakalo päť mesiacov času. Postupne to necháte tak, čas rýchlo ubehol a už som sa zoznamovala s Lenčou a Tomášom. Ideme sa pozrieť do chatky. Veci, čo si chcem vziať so sebou, zatiaľ nechávam v aute, čo keby som si to ešte rozmyslela. „Nevieš, čo budeš potrebovať…“, hlava pracuje na plné obrátky.
Chatka na tmu krásne vonia drevom
Chatka je pekná, príjemne voňajúca drevom, prostredie krásne. Rozplakala som sa dojatím aj rešpektom. Upokojili ma inštrukcie aj pocit, že každý deň je možnosť sa o čomkoľvek porozprávať bez prerušenia procesu. „To bude dobré“, hovorila som si. Inštrukcie sú jasné a je pridaných veľa cenných rád. Nastal čas preskúmať chatku, svätyňu, zabývať sa a zhasnúť. Je večer, tak na tom nič zvláštne nie je. Ako každý iný večer, po hygiene zhasnúť a ide sa spať. Našla som vypínač, ten jediný som si veľmi dobre zapamätala, aby som vedela, kde je, aspoň pre ďalšie dni. Ráno som otvorila oči, čakala svetlo, východ slnka, hľadám okno a nič…..
Bola len tma a zrazu mi to došlo…teraz si tu sama so sebou, len ty, tvoja hlava a tvoje myšlienky…máš to
si na to pripravená????
Na pobyt v tme sa nedá úplne pripraviť
Pripraviť sa na to rozhodne nejde, neviete čo, neviete kde, aké myšlienky sa vynoria. Hlava má kopu spomienok, myšlienok a tie len čakajú na vhodnú chvíľu, aby sa vynorili.
Takže zliezť z postele a zistiť, ako som si preskúmala terén. Hneď prvá skúška – zistiť, ako sa splachuje záchod – úplne bežná vec, pozriem sa a je to jasné. No jo, ale ja nič nevidím a nemôžem si spomenúť! Včera mi ani nenapadlo pozrieť sa alebo si takú maličkosť všimnúť. Teraz to boli celkom dôležité veci (pretože nič iné som na starosti nemala). Ako púšťať vodu, kde je sprchovací kút a vypínač na odvetrávanie..:-( Prvé chvíľky, ale hovorila som si, že sa predsa nevzdám kvôli takým maličkostiam…Všetko som mala na moje prekvapenie zvládnuté a až do konca pobytu mi tieto drobnosti nerobili problémy.
Ďalším prekvapením bolo, že tma nie je čierna, ako nás už od detstva učia maľovať…Videla som záblesky, niekedy mi prišlo, že je J pološero. Aj keď chatka bola perfektne zatemnená a odhlučnená. Príjemné bolo, keď mi Tomáš priniesol prvé jedlo. Hovorila som si, prvý deň som zvládla, najesť sa a ide sa spať. Takto zvládnem celý týždeň hravo, na tom nič nie je. Druhý deň mi to už veľmi nešlo, začala som premýšľať…
Tak to nie, povedala som si – a naučila som sa žiť tu a teraz. Vedela som, že takto by som bola o pár hodín vonku. Ako hovoril Tomáš, keď to príde, stačí dýchať a tie myšlienky zase odplávajú. Tak som sa za dva dni naučila poriadne dýchať a meditovať.
Pobyt v tme mi pekne ubiehal
Dni plynuli, bolo príjemné vedieť, že čas je relatívny, že nemusím strážiť hodinky a riešiť, či je ráno, alebo noc. Strašidlá neboli, za čo som rada, otlčené palce na nohách tiež nie, v chatke som sa perfektne orientovala a krásne som si oddýchla. Príjemné bolo, keď mi Lenča alebo Tomáš priniesli teplé jedlo, ktoré bolo mimochodom veľmi chutné, k tomu vľúdne slovo a teplý čaj s čerstvým ovocím. Deň čo deň som sa tešila, čo nové a skvelé ochutnám. (ďakujem, Leni)
A blížil sa koniec
Posledný deň som si už hovorila, že by som to zvládla ešte niekoľko dní, ale aj napriek tomu som sa tešila, až si pozriem svitanie. Bola som zvedavá na úsvit, ktorý mal byť podľa slov Lenči a Toma po takom čase temna nezvyčajne krásny. Mali viac ako pravdu, bol prekrásny, iný ako inokedy, čarovný.
Posledný deň mi Lenča priniesla budík, ktorý bol nastavený na 4. hodinu rannú. Už som nemohla ani dospať, čakala som, kým zazvoní, rozjímala som a nakoniec som na chvíľku zaspala a zrazu… Píppípppp —– Vstávaj, je to tu! ZVLÁDLA SI TO, TAK TERAZ SI TO CHOĎ VYCHUTNAŤ.
Otvoriť dvere bola hračka.
Otvorila som, bol to krásny pocit. Spoznala som lieskový ker rastúci pri chatke a počula šum konárov ostatných stromov. Svitalo, takže bolo pološero. Zostala som sedieť v chatke, pretože sa so mnou naozaj všetko hojdalo. Len som sedela medzi dverami a dýchala ten čerstvý vzduch a vnímala farby a zvuky. Všetko bolo krásne, iné, jasnejšie, ostrejšie. Ten deň bol zvláštny. Síce sa mi všetko hojdalo a trvalo ešte niekoľko hodín, kým som mohla zase odísť, ale bolo krásne sledovať zvieratá a prírodu prebúdzajúcu sa do nového dňa.
Prirovnala by som to ku kocovine.
A čo som pobytom v tme získala??
Vyriešila som si niekoľko vecí, pri ktorých som prišla na to, že nie sú pre život vôbec podstatné ani dôležité, o zlepšení vnemov a väčšom rešpekte zo života ani nehovoriac, a najviac zo všetkého – našla som VNÚTORNÝ POKOJ.
Ten som spoznala hneď, ako som vyšla z chatky, keď som si všimla krásnu záhradu aj obydlie, ktoré som pred začiatkom pobytu ani nevidela, prezrela som si záhradku, na ktorej sú chatky postavené, a sledovala okolie, pretože som všetku tú krásu nevidela.
Pobyt v tme stojí za to!
Za seba môžem povedať, že ak váhate alebo ak sa bojíte (je to prirodzené, azda každý sa bojí), stojí to za to!!! Lenča aj Tomáš sú skvelí ľudia so srdcom na správnom mieste.
Ja som si odniesla zážitky, ktoré si chcem uchovať do konca života, a som rada, že som ho prežila práve pod vaším dohľadom.
Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem z celého srdca a prajem Vám veľa krásnych dní a príjemných chvíľ.
Snáď sa niekedy stretneme, nech sa vám darí a vďaka vašej dobrosrdečnosti nájde veľa ďalších ľudí v sebe viac pokoja a mieru.
Věrka 🙂
