Milá Lenka a Tomáš, ospravedlňujem sa, že som sa neozvala skôr, ale nebola som na to správne naladená, tak až teraz. Posielam svoj príspevok všetkým, ktorí chcú ísť na pobyt v tme, ale predsa len váhajú.
O terapii tmou viem roky
Ja som s touto myšlienkou trochu koketovala už niekoľko rokov, ale bolo to skôr zo zvedavosti. No v posledných dvoch rokoch, ako môj život a niektoré problémy v ňom naberali na obrátkach, sa vo mne zhruba po pol roku ozvalo „choď do tmy“, ale zase to zapadlo, ešte nenastal ten správny čas. Až koncom roka, keď vo mne vrcholila kríza s manželom, ozvalo sa to znova a oveľa naliehavejšie a ja som vedela, že teraz je tá správna chvíľa. Hneď som si sadla a objednala termín, ale voľno bolo až v júli. Nuž dobre, povedala som si, je to tak, ako to má byť. Svoju krízu som sa v januári rozhodla riešiť aspoň dočasným odsťahovaním od manžela. Len na vysvetlenie: po 42 rokoch som sa cítila akosi vycucaná, bez radosti zo života, viac-menej sme žili vedľa seba, nie spolu, a ja som cítila, že je to zlé, že takto predsa nemôžeme žiť povedzme ďalších 10, 20 rokov, ale nedokázala som to zmeniť, aj keď som na sebe veľa pracovala. Vo chvíli, keď som sa rozhodla, uvoľnil sa termín na 13. februára, v tom čase som už bola týždeň odsťahovaná, manžel prechádzal totálnym zrútením, pretože sám necítil, že by bolo niečo zle. Musím však povedať, že sme spolu stále komunikovali, manžel sám prechádzal niekoľkými štádiami, od môjho definitívneho vyhnania cez rozvod až po zmierenie sa so situáciou. Vedel, že idem do tmy, a veľa si od toho sľuboval, ako nás tam budem riešiť.
A prišiel nástup na pobyt v tme
A prišiel deň D, tešila som sa naň po tých vypätých dňoch. Do chatky ma uviedol Tomáš, so všetkým ma oboznámil, a keď odišiel, poukladala som si veci na kôpku, osprchovala sa, vypla mobil a – zhasla. Ľahla som si na posteľ, tma bola úžasná. Po nejakom čase som si zvykla natoľko, že mi až taká tmavá neprišla, hlavne sa mi zdala akási okrúhla, ten priestor ma nádherne objímal. Prvé dva dni som tiež skoro prespala, ale už na druhý deň sa začala ozývať duša, prichádzali myšlienky, ale nie na môjho muža, na toho som si za celý týždeň ani nespomenula. Moja duša chcela riešiť naliehavejšie veci: moju potrebu mať veci pod kontrolou, môj vzťah k peniazom, môj vzťah k sebe samej ako žene. Priznám sa, že pri riešení tej prvej veci sa zapojilo aj moje telo a nebolo to práve príjemné. Prešla som dosť bolestivým procesom, ale ustála som to a vďaka zdieľaniu s Tomášom, vždy keď mi priniesol jedlo, som sa posúvala ďalej a ďalej, až som sa dostala do svojho detstva a k ockovi. A to, čo som nedokázala za roky, som vyriešila za jediný deň v tme, keď som pochopila, ako strašne mi chýbala láska ku mne ako k dievčaťu, pretože naši chceli chlapca. A ako som sa ja ako dievča celý život až doteraz potláčala, a z toho potom vyplývali moje problémy s mužmi ako takými, a teda aj s tým mojím. Nedostatok lásky k sebe, môj celoživotný problém.
A potom som si pobyt v tme užívala
Prišiel piatok a ja som si už len užívala. Musím povedať, že vôbec neviem, či som tie posledné 2 dni spala, bolo to skôr niečo medzi spánkom, snením a bdením. Často mi prichádzali rôzne obrazy, bolo to veľmi zaujímavé. Bola som nastavená na tých 7 dní, takže pre mňa boli akurát, ale keby som sa takto neobmedzovala, určite by som vydržala dlhšie. Prečo nie, živá strava bola vynikajúca, nič mi nechýbalo. Ráno bolo úžasné, aj keď svitanie prišlo skôr, než som čakala, takže som vyšla do svetla, no východ slnka som si vychutnala od začiatku do konca.
A návrat do reality?
Na druhý deň za mnou prišiel manžel s kyticou rudých ruží a poďakoval mi, že som sa odsťahovala, pretože až teraz pochopil, ako sme žili a čo je vlastne dôležité. Bol trochu sklamaný, keď som mu povedala, čo som v tme riešila. Až pri ďalších a ďalších rozhovoroch však pochopil, že aby som si vyriešila svoj podiel na našom vzťahu, musela som vyriešiť ocka a ďalšie iné vzťahy.
Každému, kto sa ma opýta, čo mi pobyt v tme priniesol, hovorím: je život pred a potom. Mne to prinieslo skutočnú radosť do každého dňa, lásku k sebe a hlavne žijem tu a teraz. A manžel? Nestačím sa čudovať, kde sa to všetko, ako dnes zmýšľa, v ňom vzalo. V tej najhlbšej kríze pred tmou sa ma prostredný syn opýtal: Mami, stojí ti to za to takto trápiť ocka aj seba v týchto rokoch, keď nevieš, ako dlho tu ešte budete? Po toľkých rokoch spoločného života? Ja som mu na to povedala: áno, stojí mi to za to, pretože život chcem prežiť, a nie len prežívať. A dnes sa s manželom zhodneme, že to naozaj stálo za to, aj keby to bolo len na jeden jediný rok.
Z úprimného srdca vám ďakujem, Tomáš a Lenka, ďakujem za to, že ste, a za to, že pomáhate ľuďom. Aj keď dnes viem, že ten „zázrak“, ktorý sa stal, je súhrnom energií mnohých, mnohých ľudí.
Ďakujem všetkým a ďakujem Bohu, že mi dal túto skúsenosť.
Milena
