Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Zastaviť sa v dnešnom uponáhľanom svete si vyžaduje odvahu, ale odmena býva nevyčísliteľná. Často k nám ľudia prichádzajú v stave úplného vyčerpania, keď telo aj duša volajú po reštarte. Príbeh, ktorý ti dnes priblížime, zachytáva premenu muža, ktorý sa rozhodol pre radikálny pokoj a ticho. Aj keď u nás strávil len niekoľko dní, odchádzal s úplne iným nastavením mysle a pocitom vnútornej sily, ktorý mu predtým chýbal. Táto skúsenosť ukazuje, ako hlboko nás môže ovplyvniť terapia tmou, ak sa jej dokážeme otvoriť a nechať veci voľne plynúť.

Cesta za pokojom sa začala pri vlaku

Prišiel som sem ako veľmi zdevastovaný človek, a to duševne aj fyzicky. O tom, že existuje nejaký pobyt v tme, som premýšľal minimálne rok, ale stále som presne nevedel, kde sa nachádzate. Potom som okolo Vianoc videl podcast, v ktorom Petr Vachler hovoril o svojom filme Tajemství a smysl života a spomínal, že u vás strávil snáď jedenásť dní. To, ako všetko opisoval, ma nakoplo natoľko, že som si povedal, že to určite stojí za to skúsiť tiež. Moja cesta sa začala hodinovou prechádzkou z Bykáne od vlaku. Aj keď mi vtedy vôbec neprialo počasie, pršalo a snežilo, krásne som sa prešiel a vnútorne sa pripravil na to, čo príde.

Prvé kroky v absolútnom tichu

V sobotu, kým som si definitívne zhasol, som si musel celý priestor starostlivo prekrokovať. Chcel som presne vedieť, kde čo je, aby som sa neskôr orientoval aj bez zraku. Zo začiatku mi asi prvú hodinu alebo dve slzili oči, ako si zvykali na to, že nič nevidia. Moja terapia tmou trvala nakoniec štyri dni, od soboty do stredy. Rozhodne by som chcel viac, aspoň sedem dní, ale začal som to riešiť v pondelok a už v sobotu som nastupoval, takže dlhší termín nebol možný. Aj za tie štyri dni som však veľmi rád, pretože viem, že to, čo sa vo mne otvorilo, treba ešte dokončiť.

Jedlo ako úplne iný zážitok

Fascinovalo ma, ako sa mi počas tých pár dní zmenil prístup k jedlu. Keď ho človek nevidí, dokáže ho vnímať hlavne jazykom a prípadne nosom. Je to úplne iný vzťah a hlbší zážitok. Dokonca som tam mal aj jedlá, ktoré by som normálne asi ani nemusel jesť. Pamätám si na moment, keď som dal do úst egreš. Tá chuť jednoducho prevládla a bola neuveriteľne intenzívna. Teraz si hovorím, že ak to nebude trápne, tak si v bežnom živote pri jedle občas zatvorím oči. Ten vnem je bez zapojenia zraku jednoducho neporovnateľný.

Keď telo aj myseľ začnú regenerovať

Mal som zo začiatku jedinú obavu, a to či vydržím sám so sebou a ako zvládnem svoje negatívne myšlienky. Postupne som sa ale naučil, že keď príde nejaká veľmi negatívna myšlienka, jednoducho ju pustím preč a ďalej sa ňou nezaoberám. Učím sa to, že keď niečo nemôžem ovplyvniť, tak to nechám plynúť. Prekvapilo ma tiež, ako rýchlo sa dokáže zregenerovať telo, keď na to má čas. Do tmy som vstupoval s bolesťou chrbta a navyše som si hneď po prvej horúcej polievke spálil podnebie. Tá snaha tela o samoliečenie tu funguje možno rýchlejšie ako v bežnom živote. Od pondelka som už s chrbtom problém nemal a ráno som necítil ani to spálené podnebie.

Návrat do reality s novou energiou

Dnes, keď som vyšiel von a počul som spievať vtáčiky, ma to úplne nabilo energiou. Cítim sa ako znovuzrodený. Teraz mi v hlave beží, ako to všetko skĺbiť dohromady a či si dať nejaký odstup, alebo do toho ísť po hlave v rámci niekoľkých nasledujúcich týždňov. Môj pobyt v tme splnil moje očakávania. Keby bol dlhší, asi by som si tých vecí doriešil oveľa viac, ale aj tak som určite spokojný. Každému, kto sa sem chystá, odporúčam aj tú úvodnú prechádzku prírodou, pretože tá človeka na celý proces skvele naladí.

S každým ďalším dňom v našom uponáhľanom svete pribúda ľudí, ktorí hľadajú cestu späť k sebe. Jednou z najzaujímavejších možností, ako to dosiahnuť a na chvíľu sa zastaviť, je pobyt v tme. Dnes vám prinášame osobné skúsenosti páru, v ktorom každý obýval svoju vlastnú chatku, aby mohol preskúmať ticho a pokoj v úplnom súkromí. Pre niekoho to môže byť výzva, pre iného vítaný oddych. Prečítajte si, aké to je, keď na pár dní zmiznú všetky vnemy okolo a zostaneš len ty a tma.

Cesta za pokojom a bytím sama so sebou

Mňa do tmy priviedol pocit pokoja, že tam budem môcť byť sama so sebou a nič ma nebude rušiť od toho byť sama so sebou. Pretože mám také povolanie, že som stále niekde s ľuďmi, niečo riešim, veľa telefonátov a e-maily. No a tu sa to vôbec nedialo a to bolo nádherné. Mohla som byť len ja a tma a tá mi vôbec neprekážala. Bola to len taká sprievodná zložka môjho bytia so sebou samou.

Keď som bola malá, mávala som detské nočné desy, že som sa budila v tme, a tak som sa trošku bála, ako to zvládnem. Takže toto bola pre mňa taká príprava na nejaký dlhší pobyt. Nechcela som ísť hneď na sedem dní, pretože som nevedela, ako to zvládnem. Chcela som byť k sebe láskavá a nie príliš prísna. Moja terapia tmou bola hlavne o oddychu.

Tri dni ako dobrá ochutnávka a zvedavosť

Za tie tri dni si nemyslím, že je priestor niečo zásadné vyliečiť, ale je fajn si to vyskúšať, minimálne ak má niekto pocit, že by tých sedem dní možno nedal. Tie tri dni sú dobrá ochutnávka toho, že to ide a že sa tam človek môže cítiť komfortne. Ja o pobyte rozmýšľam už dlho a vlastne som aj hľadal nejakého parťáka, s ktorým by som niekam vyrazil. Chcel som preskúmať introspekciu, čo to robí so mnou a ako budem reagovať.

Hnala ma zvedavosť, rád skúmam veci aj na sebe. Všetko musí človek vyskúšať, aby zistil, či je to jeho cesta, a toto cítim, že moja cesta je. Tma pomáha v sebauvedomení, človek si skúša vycítiť, čo sa v ňom zostruje. Prvý deň som spal, nebol som schopný si to nejako poskladať, ale môže to byť zaujímavých sedem dní. Hoci sme teraz boli každý zvlášť, aby sme mali čas pre seba, nabudúce by sme pokojne skúsili ísť do toho spolu.

Samota, ticho a orientácia v priestore

Nemám problém byť sama so sebou, som dosť samotárka a v tichu bývam dosť často. Keď som sama, som v tichu, nepúšťam si rádio ani hudbu. Som jedináčik, takže mi samota a ticho neprekážajú. Pri tme som práve nevedela, ako to bude s tými desmi, inak by som išla rovno na sedem dní. Prišlo mi však dôležité vybrať si správne miesto.

Pozerali sme sa na rôzne iné miesta, ale mne prišlo, že tu je to celkom premyslené. V chatke sa mi dobre orientovalo aj potme. Kým som zhasla, všetko som si dala na miesta, kde som vedela, že to zase nájdem, a potom už nebol problém. Človek síce občas hľadá fľašu s vodou a hovorí si, že nemá vodu, ale nakoniec ju nájde. Chatka nie je taká veľká, aby sa v nej veci niekam zakotúľali.

Svet bez požiadaviek a pocit bezpečia

Nevidím dôvod, prečo by sa toho mal človek báť, ak je so sebou v pohode a nemá so sebou problém. Je zdravé si takto oddýchnuť od prístrojov, ktoré na nás stále blikajú a majú na nás požiadavky. Tu dva dni nebola žiadna požiadavka, len zaklopať, že si v poriadku, a zaklopať naspäť. V dnešnej dobe žijeme vo svete požiadaviek a taký pokoj, že nič nemusíš, človek inde veľmi nezažije.

Je tu pekný pocit bezpečia a je to srdcová záležitosť. Pre niekoho, kto uvažuje o pobyte v tme, je toto miesto úžasné, pretože máš pocit bezpečia, a to je dôležité pre ľudí, ktorí majú strach. My sme si pustili pár videí z rôznych miest, ale tu sme cítili, že je to v poriadku a že je to ono. Bol to krásny prístup a od začiatku sme vedeli, že je všetko v poriadku. Ak ťa terapia tmou oslovila, mal by si prekonať strach a skúsiť to, pretože život je o prekonávaní strachov.

Predstav si ten zvláštny okamih, keď po niekoľkých dňoch v úplnom tichu a bez jediného lúča svetla prvýkrát otvoríš dvere a vyjdeš von. Presne túto skúsenosť ti teraz sprostredkujeme cez rozprávanie mladého muža, ktorý u nás absolvoval svoj prvý pobyt v tme. Jeho slová ti priblížia, aké to je, keď sa ti zrazu zostria všetky zmysly a ty začneš vnímať svet okolo seba s neuveriteľnou intenzitou a sviežosťou, akoby si ho videl úplne prvýkrát v živote.

Svet, ktorý vyzerá ako nový

Po tej tme sa cítim skvele, aj keď sa zatiaľ tak trochu rozhliadam. Pripadám si ako nový, akoby som sa znova narodil. Keď som vyšiel von, všetko mi prišlo neuveriteľne výrazné. Videl som tu bielu mačku a tá mi hneď po prebudení prišla naozaj veľmi biela. Aj vtáčiky mi zrazu pripadajú také vykŕmené. Jeden z nich si sadol na zápražie hneď vedľa mňa, bol odo mňa azda len meter. Chvíľu si ma prezeral a až potom odletel. Normálne si všímam veci, ktoré si iní ľudia nevšímajú, ale teraz je to proste iné. Veľmi sa mi páčil úsvit, aj keď potom už toho svetla bolo na mňa priveľa, hoci bolo len pol siedmej ráno. Vydržal som vonku asi štyridsať minút, kým ma hlad nezahnal späť.

Chute, ktoré som predtým nepoznal

Jedlo mi naozaj dosť chutilo. Ako prvý som si dal kuskus so zeleninou a paradajka mi vyslovene sadla. Najväčší šok pre mňa ale boli olivy. Normálne ich vôbec nejem, a aj keď ich niekedy ochutnám, proste mi nechutia. Tu v tej tme som ich ale zjedol úplne všetky a chutili mi. Nemali takú výraznú chuť, ako keď ich jem normálne, čo bolo zvláštne. V tej tme som tú chuť síce spoznal, ale vôbec mi neprekážala a sadlo mi to. Aj mlieko mi strašne chutilo, to ma potešilo. Na raňajky som si potom dal ešte ovocie a dezert.

Čas a prečo sa chcem vrátiť

Pôvodne som chcel ísť na sedem dní, ale nakoniec som si zvolil trojdňový pobyt v tme. Musím priznať, že tie tri dni boli pre mňa nakoniec krátke. Nemal som dosť času na to, aby som si poriadne ohmatal, ako ten čas v tme vlastne plynie. Určite sa chcem vrátiť na tých sedem dní. Mám dvadsaťšesť rokov a v hlave mi bežalo, či sa vrátim o rok, alebo napríklad o dva až tri roky. Možno to ale nakoniec bude hneď o ten rok. Mal som síce veľké obavy z toho, čo budem robiť, keď sa ráno zobudím, lenže v tej tme človek vôbec nespozná, kedy je to ráno vlastne.

Denník a analýza života v tichu

Vôbec som sa nenudil, stále som mal čo robiť. Skoro vôbec som necvičil, len som sa za celý čas asi minútu ponaťahoval. Z toho ma potom ráno dosť boleli plecia, ako som stále spal na boku, čo som si všimol až dnes. Veľa času som venoval písaniu. Popísal som asi desať strán v malom zošite veľkosti A5. Keď som si to potom ráno po prebudení čítal, zistil som, že sa to všetko dá normálne prečítať. Terapia tmou mi umožnila analyzovať svoj život úplne iným spôsobom. V bežnom živote sa na veci pozeráš nejakým spôsobom, ale v tme ich vidíš úplne inak.

Láska aj nečakaný hnev

Cítil som v tej tme veľa lásky. Vybavovala sa mi láska, ktorú som dostával počas celého svojho života až do chvíle, keď som sa ocitol tu. Ale prišli aj veci, ktoré ma štvú. Prekvapilo ma, že som bol občas aj naštvaný alebo som sa hneval na niečo, čo som v živote pokazil. To som vopred vôbec nečakal. Teraz si to všetko musím nechať v hlave uležať. Budem ešte premýšľať o tom, čo konkrétne z toho všetkého uplatním vo svojom živote. Určite to ale bol silný zážitok, ktorý mi dal veľa podnetov na premýšľanie.

Možno už nejaký čas uvažuješ o tom, že by si potrebovala úplne vypnúť, ale stále čakáš na ten správny impulz. Niekedy to trvá aj niekoľko rokov, kým sa človek odhodlá urobiť ten krok do neznáma a vyskúšať niečo také intenzívne, ako je zastavenie sa v tichu. Prečítaj si príbeh jednej z našich účastníčok, ktorá sa rozhodla naskočiť do procesu sebapoznania vo chvíli, keď cítila, že jej už bežné metódy upokojenia nestačia. Jej cesta ukazuje, že terapia tmou môže byť presne tým, čo hľadáš, keď sa cítiš pod tlakom okolitého sveta a potrebuješ znova nájsť cestu k sebe.

Od obdivu k vlastnému rozhodnutiu

O tejto možnosti som prvýkrát počula už pred nejakým tým rokom. Vtedy sa mi to strašne páčilo a obdivovala som ľudí, ktorí do toho išli, ale v tom čase mi to nedávalo zmysel v tom, že som vedela, že by som to nezvládla. Zmena prišla až pred pár týždňami, možno pred tromi týždňami, keď som v jednom podcaste počula rozprávať nejakú pani, ktorá pobyt v tme absolvovala. Mne to v tej sekunde úplne docvaklo a hovorila som si, že je to presne to, čo teraz potrebujem. Našla som si vás a hneď som vyrazila.

Potreba zastaviť každodenné prežívanie

Bola som totiž vlastne úplne zahltená. Celkovo sa toho na mňa zo všetkých strán veľa valilo a ja som cítila, že potrebujem niekde upokojiť hlavu a byť sama so sebou. V bežnom živote, keďže toho bolo veľa, som len prežívala zo dňa na deň. Síce som priebežne skúšala meditácie a robím jogu, snažím sa o všetky tieto veci, ale nestačilo to. Potrebovala som sa upokojiť a trošku zjednotiť myšlienky. Päť alebo desať minút pokoja mi v poslednom čase vôbec nestačilo, bolo to jednoducho málo.

Strach z vlastných snov a pocit bezpečia

Mala som vopred aj určité obavy a strach. Po prvé mám veľmi živé sny a viem, že mávam aj nočné mory. Síce je to teraz v niektorých obdobiach lepšie, ale aj tak som si hovorila, či to vôbec zvládnem. Lenže v tej chatke je to potom úplne iné, tam hlava zrazu funguje úplne inak. Sny som síce živé mala, ale boli to príjemné sny. Nemala som tam vôbec z ničoho strach. Jednoducho som vedela, že tu som teraz v bezpečí, mám tu svoj pokoj a na to sa môžem sústrediť. To bezpečie je určite plusový bod, ktorý tomu zážitku veľa pridá.

Tri noci pre slobodu v hlave

Pôvodne som chcela ísť na týždeň, ale zároveň som cítila, že potrebujem najbližší možný termín. Som ten typ človeka, ktorý keď sa pre niečo rozhodne, tak to potrebuje hneď, ideálne na druhý deň. Najbližšie voľné termíny boli na pár dní, tak som zvolila tri noci. Vlastne som teraz rada, že to bolo takto krátke. Možno nie som vo fáze, keď by som vydržala týždeň, ale ťažko povedať. V každom prípade mi to rozhodne splnilo to, že som sa dokázala upokojiť a usporiadať si myšlienky. Dokázala som byť aj úplne bez myšlienok, čo pre mňa bolo strašne dôležité. Teraz sa cítim voľnejšia a nie som už toľko viazaná len na tie svoje myšlienky.

Odkaz pre tých, čo o tom uvažujú

Ak by som mala dať nejaký odkaz ľuďom, tak by som sa toho určite nebála. Ak je niekto zvyknutý tráviť čas dvadsaťštyri sedem medzi ľuďmi a nie je zvyknutý byť sám so sebou, tak je fajn trošku si to potrénovať a nejsť hneď do extrému. Na druhej strane, ak niekto ten extrém potrebuje, aby sa to naučil, tak prečo nie. Stále je to dobrovoľné, človek môže odísť, kedy chce, alebo si môže rozsvietiť. Ale ak vieš tráviť čas sám so sebou a dokážeš si aj na chvíľu sadnúť a byť v pokoji, tak je pre teba terapia tmou úplne super vec na upokojenie. Je to super zážitok.