Kategória: Skúsenosti praktizujúcich

Krásny deň,

uplynuli 2 týždne, čo som sa ponorila na 7 dní do pobytu v tme a bola som len JA a nič a nikto iný. V lete ku mne prišla táto myšlienka a som rada, že som ju neignorovala a vzala ju vážne. Otvorila som tieto stránky a po prečítaní som vedela, že vydať sa k Lenke a Tomášovi je jasná voľba. Verila som, že to robia srdcom, a aj napriek tomu, že som ich nikdy nevidela a nepoznala, som sa im zverila…

Západ Slnka pred pobytom v tme

Pred nástupom do chatky som sa ešte bola pozrieť na najkrajší západ slnka, aký som kedy videla. Potom ma Tomáš previedol inštrukciami v chatke a o pol 10 som zhasla a išla spať. Pri zhasnutí som okolo seba videla hviezdy a celý týždeň som si pripadala ako vo vesmíre. Bola som dosť psychicky pripravená vďaka informáciám, ktoré som si vopred načítala (Jaroslav Dušek, dr. Monika Sičová– práca s tretím okom), a vďaka tomu som sa dokázala ponoriť naozaj hlboko do seba. Je to neopísateľné poznanie seba samej. Nedá sa to prerozprávať, pretože tá osobná skúsenosť je jedinečná. Ďakujem najmä Lenke za každodennú chvíľku rozhovoru a za podporu… Myseľ sa Vás snaží dostať von, chvíľami máte pocit, že tma vám už dala, čo ste chceli, ale naozaj sa oplatí vydržať a mať vôľu až do konca...

Čo na pobyt v tme odporúčam vziať so sebou

Saloos rozprašovače – mätu, citrón, powerball, nejakú zvonkohru (tesne pred nástupom som si kúpila zvonkohru KOSHI a bola to tá najlepšia vec, ktorú som si tam vzala…) a potom záleží na vás, čo máte radi.

Prišla som do tmy s pokorou, nečakala som, že to naozaj zvládnem, ale zvládla som to a odchádzala som z tmy úplne jedinečne vnútorne obohatená a pochopená. Kto nezažije, nepochopí…

Ďakujem Vám za to, čo robíte, má to zmysel!

Sandra

Ako dlho? Prečo? Ty si blázon? Čo si tam robil?… a mnohé ďalšie otázky od môjho okolia ma najskôr čakajú po návrate domov. Preto som sa na spiatočnej ceste rozhodol napísať túto krátku retrospektívnu úvahu, aby som si ušetril energiu, zefektívnil odpovedanie na pravdepodobne tie najčastejšie kladené otázky a utriedil si myšlienky a pocity. A keďže som človek zábudlivý, spísal som tieto riadky aj na praktické archivovanie svojich zážitkov.

Kedy som sa o pobyte v tme dozvedel?

O pobyte v tme som sa dozvedel v poslednom ročníku vysokej školy. Vtedy nám o ňom charizmatickým spôsobom, s múdrosťou a uvedomením v očiach, rozprávala externá lektorka čchi-kungu. Mala vtedy 70 rokov, čo by jej asi málokto hádal, či už po fyzickej, ale najmä po duševnej stránke. Pamätám si, že ma vtedy jej rozprávanie veľmi zaujalo a fascinovalo, ale vnuknutie myšlienky skúsiť to aj ja ma v tom čase obišlo.

Vzhľadom na svoju povahu a chuť vyskúšať v živote všetko, čo sa len dá, sa teraz pýtam prečo? Je naozaj pravda, že niektoré veci v živote prichádzajú v ten správny čas? V poslednom čase nadobúdam presvedčenie, že tých informácií, impulzov, inšpiratívnych príbehov okolo nás… Impulzov, ktoré by nás mohli v živote zásadným spôsobom zmeniť, ovplyvniť, posunúť ďalej, je každým dňom nášho života veľa. My ich však akoby nevidíme. Vnímame ich povrchne. Vstrebávame ich a tak nejako v duchu konzumného spôsobu života plynule prechádzame k ďalším a ďalším bez toho, aby nás tieto podnety nejako hlbšie zasiahli.

Mnohí z nás to rovno zavrhnú

Veď to predsa nie je možné byť týždeň, dva, sedem v tme. Chodiť v zime do ľadovej vody a neochorieť. Neprijímať fyzickú stravu. Osobne si myslím, že človek dnešného typu, Homo Sapiens Domesticus, ktorý žije prakticky neustále v blaženom pocite svojej komfortnej zóny, nemá a ani nemôže mať zdanie, čoho je jeho telo schopné, a teda uvažovanie a stanovovanie limitov, ktoré tak rád šíri do svojho okolia, mu vôbec neprináleží.

Existuje jedno čínske príslovie, ktoré hovorí: „Nech ten, kto tvrdí, že niečo nejde, nezdržuje toho, kto to robí“. Ale bežnou praxou našej spoločnosti je bohužiaľ vzájomné odovzdávanie si strachu, obáv a falošných domnienok, že je niečo nemožné a zlé. Na jednej strane je určite dobré v živote informácie starostlivo triediť, na druhej strane mám však pocit, že drvivá väčšina ľudí vplyvom podvedome pôsobiaceho strachu prežíva svoj život v driemote a nevedomky za mrežami vytvoreného väzenia, ktoré symbolizuje ich komfortnú zónu, odkiaľ zdanlivo blažene a spokojne prežívajúc prítomnosť pozorujú, ako im život doslova plynie pred očami.

V celom tom blahobyte sa navzájom utvrdzujeme. Vytvárame kolektívne “vedomie“ o veciach, ktoré sú v živote možné, a tie, ktoré by pravdepodobne vyžadovali štipku nášho úsilia a pevnej vôle, postupne zmetáme zo stola. Neuvedomujeme si, že týmto blahobytom v skutočnosti trpíme, strácame svoje prirodzené schopnosti a ako ľudstvo postupne slabneme po všetkých stránkach, čo je však voda na mlyn mnohých dnešných spoločností uctievajúcich ekonomické náboženstvo, ktorých cieľom je práve udržať nás v tomto pocite blahobytu a v driemote. Ale už bolo dosť filozofických slov.

Informáciu o pobyte v tme som nosil v hlave asi dva roky

Z času na čas som v médiách zachytil rozhovor s ľuďmi, ktorí rozprávali o svojich zážitkoch, a tie sa často veľmi líšili. Navyše, ako sa hovorí, prežitá skúsenosť je neprenosná a spôsobov vnímania je na svete 7,5 miliardy. Zábavné je, že to osudové vnuknutie zažiť túto skúsenosť aj ja prišlo pri jednom z mojich otužovacích pobytov vo vode v januári 2019. Aby ste mohli v ľadovej vode zotrvať určitý čas, je veľmi prínosné a žiaduce odpojiť hlavu a myseľ od aktuálneho vnímania subjektívnych pocitov nepohody, diskomfortu a podľa možnosti sa zbaviť všetkých myšlienkových pochodov v hlave, čiže čistá hlava a pokojná myseľ .

Prečo som to neskúsil už dávno? 

A tak v januárový večer trávite čas v ľadovej vode. Počúvate meditačnú hudbu. Snažíte sa na nič nemyslieť a zrazu príde tá myšlienka a moment, vnuknutie, pri ktorom si poviete: „Prečo som to neskúsil už dávno?“

Verte či nie, ešte v ten večer som prišiel domov a začal pátrať po mieste, na ktoré by som sa mohol obrátiť, pretože týmto vnuknutiam a intuícii veľmi dôverujem.

Mojím ideálom bolo miesto, kde to ľudia robia najmä srdcom, z vlastného presvedčenia, a nie iba ako jednoduchý, nenákladný predmet podnikania. Veľmi príjemným, mne blízkym vystupovaním a komunikáciou na mňa zapôsobil pár Tomáš a Lenka z Lomca pri Kutnej Hore. Okrem vrelej a priateľskej komunikácie vynikali oproti konkurencii aj nízkou úrovňou nákladov, ktoré predstavoval rezervačný poplatok 1000Kč. Zvyšná suma bola dobrovoľná.

Na porovnanie, v negatívnom zmysle slova, uvádzam napríklad Čeladnú, kde si účtujú 2000Kč za deň. Moja voľba teda padla na Lomec pri Kutnej Hore. Každý tento pobyt končí ranným východom slnka, ktorý symbolizuje myšlienku, že znovu začína niečo nové. Z pohľadu ročných období to predstavuje aj jar. Zvolil som si teda jarný čas od 27. apríla do 4. mája.

Ale prečo som vôbec chcel skúsiť pobyt v tme ako taký?

Musím priznať, že mojou prvotnou myšlienkou bola osobná výzva, či to zvládnem, pretože tých domnienok, aké je to šialené, takmer nemožné, som dovtedy počul veľa. Ďalej ma však zaujímalo aj to, či so mnou táto skúsenosť nejakým spôsobom vnútorne zalomcuje, či mi nastaví iné zrkadlo, než v akom som zvyknutý sa vidieť, alebo či zmení, vyvráti niektoré moje zásady, ktoré v istom zmysle slova tvoria aj moju železnú košeľu.

Celý príbeh by som začal dňom pred mojím nástupom

Bol piatok, keď som začal rannou zmenou na rehabilitácii v Holešove. Skončil som o 15. hodine a na 16. hodinu som sa presúval do svojej praxe v Zlíne. Tam som pokračoval so svojimi klientmi. Domov som prišiel okolo deviatej večer, vyložil som veci a išiel s autom k automechanikovi. Chcel som totiž dopriať týždňový kúpeľný odpočinok aj svojmu autu. Vrátil som sa po desiatej, urobil som si ľahkú večeru, zahral na gitare, pustil si Jana Krause. Proste žiadny zhon. Aj napriek tomu, že som o pol druhej ráno vyrážal smerom na Lysú horu, aby som dodržal predsavzatý harmonogram svojich aktivít.

Ráno som teda vyrazil na Lysú, aby som si urobil ešte trochu “hladu po odpočinku“ a tiež aby som si cestou požičal od kamarátky Barči (za čo jej patrí veľká vďaka, pozn. red.) tibetskú meditačnú misu, ktorá bola na skromnom zozname vecí, ktoré som si chcel vziať.

 

Domov z Lysej som prišiel o pol deviatej ráno. Dal som si vaňu. Zbalil veci, pustil si k raňajkám Simpsonovcov (aby som mal v hlave do zásoby…). A o pol desiatej ma nabrala kamarátka Radka. Tá mi poskytla odvoz do Kutnej Hory, kde sme obaja na našu hanbu zistili a s údivom v tvári prvýkrát spoznali kultúrno-historické centrum spolu s chrámom sv. Barbory, ktorý je vraj dokonca na zozname pamiatok UNESCO.

Dali sme si obed a popošli do neďalekého Lomca, kam sme dorazili zhruba o 16. hodine. Tu sa naše cesty s Radkou rozišli a ja som išiel cez bránku a dlhú záhradu smerom k domu, kde ma čakal Tomáš, aby ma privítal.

Perníková chalúpka

Treba povedať, že ten dom, kde Tomáš s rodinou žije, vyzerá ako väčšia perníková chalúpka z dreva, lemovaná po bokoch a okolo okien bielymi linkami. S Tomášom sme si podali ruky, rovno sme si začali tykať a potom mi išiel ukázať moju chatku. Neustále ho pobavilo, že som prišiel o dve hodiny skôr. Zároveň však dodával, že môžem pokojne tráviť čas v záhrade. On sa zatiaľ bude venovať oprave kosačky a potom za mnou príde a povie mi organizačné informácie. Ja som však bez väčšieho otáľania počkal, kým Tomáš dohovorí, hodil som batoh do kúta a padol do postele s flegmatickým vedomím „veď on zase príde a zobudí ma“.

Tomáš asi po 2 hodinách naozaj prišiel za mnou do chatky. Chytal sa za brucho od smiechu, keď ma už musel budiť v posteli. Vysvetlil mi teda základné organizačné inštrukcie, akým spôsobom bude nosiť jedlo, vybavenie chatky, únikové núdzové heslá (vtip). Proste všetko, čo by sa mohlo hodiť!

A tak sa teda začal môj pobyt

 Po Tomášovom odchode som išiel do predsienky, kde sa za bojlerom nachádzal vypínač svetla, bez váhania som zhasol a išiel spať.

Chatka sa teda skladala z jednej hlavnej miestnosti veľkosti menšej izby, v ktorej bola posteľ, klimatizácia, karimatka, meditačný vankúšik a klasické traktorové slúchadlá pre potrebu absolútneho ticha. Pri prvom pohľade na slúchadlá ma to mierne pobavilo. Na druhej strane si myslím, že slúchadlá sú potrebné najmä v prípadoch, keď ste na 14 a viacdňovom pobyte. Tento rok tam už bola pani na 7 týždňov – 49 dní, čo je vraj doba na znovuzrodenie vašej duchovnej podstaty. Pri takých dlhších pobytoch je asi potrebné chatku z času na čas poriadne vyvetrať, občas musí Tomáš okolo chatky aj pokosiť trávu a pod.

To sú teda situácie, keď sa aj slúchadlá môžu pre absolútny pokoj a elimináciu rušivých faktorov hodiť. Ďalej mala chatka malú predsienku, kde sa nachádzal sprchovací kút, záchod a umývadlo. Sem mi Tomáš nosil jedlo. Tomáš chodil s jedlom náhodne, ako mu to cez deň vyšlo, čím vám trochu rozhodí vaše ponímanie času. Zakaždým vždy trikrát hlasno zaklopal, počkal na moje zaklopanie, ktoré signalizovalo moju pripravenosť – zatvorenie dverí z hlavnej miestnosti a ideálne zakrytie očí, keďže pod dverami z predsienky prenikalo malé množstvo svetla.

Jedlo som si užíval

Pri tejto príležitosti musím vyzdvihnúť kvalitu prinášaného jedla. Mal som želanie, aby mi pripravovali vegetariánske jedlo, ktoré sa skladalo z polievky, hlavného jedla, dezertu, ovocia a často aj dózy s klasickým sladeným müsli, ktoré by som za normálnych okolností s opovrhnutím odmietol, ale za daných podmienok to pre mňa bola veľmi príjemná kratochvíľa a chuťový pôžitok, takže som ho vždy s vďakou prijal.

K tomu som dostal termosku s bylinkovým čajom, ktorý bol každý deň iný. S tým som musel vystačiť do ďalšieho dňa. Musím povedať, že “čas kŕmenia“ v kombinácii s chuťovým pôžitkom a obmedzeným množstvom jedla pre mňa predstavoval euforické vyvrcholenie dňa, na ktoré som sa zakaždým veľmi tešil.

Za takých podmienok, keď vás od jedla nič nerozptyľuje, máte ho určité obmedzené množstvo a všetku pozornosť venujete aktuálnej prítomnosti a samotnému jedlu, si takých okamihov veľmi vážite a jedlo konzumujete s výrazným chuťovým zážitkom.

Spomienky na menzu

Asi vám teraz v hlave naskakuje predstava, akým spôsobom sa stravujeme v našom bežnom živote. Pamätám si obdobie stravovania v školskej menze. Prichádzali tam mnohí študenti so slúchadlami na ušiach, ktoré si dokonca občas nezložili ani pri komunikácii s ostatnými. Iní sa často v kyfotickom sede hrbili a hľadeli do svojich telefónov položených na stole vedľa taniera. Pritom si do úst strkali sústa a div si vidličkou v úplnej nevedomosti nevypichli oko…

Bohužiaľ mám dojem, že pri mladších generáciách môžeme tieto zlozvyky vidieť ešte častejšie. Nevedomé prežívanie prítomného okamihu v praxi. Nemám rád otázku, či je niečo správne, alebo zlé, pretože každý dokážeme v hlave vymyslieť veľa výrečných odpovedí, a teda nepadne jasná odpoveď, a tak sa radšej pýtam, je to prirodzené?

Pri úprimnej odpovedi na túto otázku si mnohokrát zároveň odpovieme, či je to pre naše telo dobré, alebo nie. Jeden múdry muž, tibetský majster, na otázku, majstre, ako to robíte, že dokážete meditovať prakticky neustále celý deň, odpovedal: keď spím, tak spím, keď jem, tak jem. Inak povedané, nespočíva meditácia a vedomé prežívanie práve na tomto princípe?

Prvé dni som odpočíval

Prvé dva dni prebiehali čisto oddychovo a ubehli veľmi rýchlo. Zakaždým som bol prekvapený, že je tu Tomáš opäť s jedlom. Po prvých dňoch odpočinku, ktoré tvoril prevažne spánok, sa intervaly medzi jedlami začali predlžovať a subjektívne plynutie času sa veľmi spomalilo.

To je podľa mňa okamih, keď končí doba pasívneho odpočívania a dospávania. Okamih, keď tma v kombinácii s tichom začína na vašu myseľ naozaj pôsobiť. Z môjho pohľadu je hlavným účinkom pobytu v tme a v tichu upokojenie mysle, zbavenie sa všetkých odstredivých impulzov, ktoré odvádzajú našu pozornosť od – stredu, myslené nášho vnútra. Tu sa nachádza miesto nášho autentického ja, vedomia a zároveň aj naša emocionálna pamäť.

Nevytesnené spomienky, počuli ste už niekedy tento pojem?

Vytesniť, no dobre, a odkiaľ? Možno práve to je dôvod, prečo pobyt v tme naháňa mnohým ľuďom strach a obavy. Nech je naše emocionálne vnútro zaplnené čímkoľvek, nech za tým všetkým stoja naše pochybenia, zlé úmysly, ktoré teraz ľutujeme, pocity krivdy, zrady alebo čokoľvek ďalšie, prichádza mi veľmi zaujímavá myšlienka, že paradoxne najväčším strašiakom sami pre seba sme v skutočnosti my sami vo svojom vnútri.

Či už máme finančnú nezávislosť a doprajeme si všetky túžby s väčšinou krátkodobým pocitom uspokojenia, alebo riešime existenčné problémy. Vždy ide o odstredivé situácie. Neurofyziológovia tvrdia, že kapacita nášho emocionálneho mozgu je nekonečná. Preto je dobrý regresný psychológ schopný dostať sa s vami do ktorejkoľvek etapy vášho života. Vybaviť vám presne tie pocity, ktoré ste vtedy mali, a takto vzniknuté emócie tzv. odblokovať.

Ak si v živote vlečieme veľa takých potlačených spomienok a s nimi spojených emócií, je to podľa mňa dôvod, prečo sa mnoho ľudí bojí tohto pobytu a podvedome sa bojí samých seba, čo môže vyústiť aj do nedostatku sebalásky, ktorú, ak ju v sebe nemáme, ťažko môžeme prejavovať voči ostatným ľuďom. Určite ste počuli o všemožných zážitkoch v zmysle halucinácií, živých snov a podobne, ktoré ľudia pri takom pobyte často zažívajú.

Biele svetlo

Musím povedať, že zhruba od tretieho dňa som začínal občas mať vizuálne vnemy, ktoré vyzerali ako pulzujúce biele svetlo s určitou frekvenciou, prichádzalo niekedy sprava, niekedy zľava. Osobne by som to prirovnal k ligotajúcej sa vodnej hladine, na ktorú dopadajú slnečné lúče. Zaujímavé však bolo, že vnímanie tohto svetla nereagovalo na zatvorenie ani otvorenie očí, ale dalo sa veľmi dobre vedome rozdýchať.

Stačil jeden vedomý, plynulý a plný nádych, ideálne technikou dychovej vlny z brucha postupne do hrudníka, a svetlo bolo preč. Iné ezoterické zážitky som za celý týždeň nezažil.

Napríklad sused z vedľajšej chatky, starší pán, pred naším odchodom opisoval veľké množstvo živých snov. Poslednú noc za ním vraj prišla aj jeho dcéra, opakovane si zakrýval oči rukami, ale ona tam stále bola.

Podľa môjho názoru sú živé sny a rôzne halucinácie prejavom vášho emocionálneho vnútra, ktoré sa vám týmto spôsobom snaží niečo povedať, komunikovať s vami. Myslím si, že takéto zážitky môžu byť niekedy veľmi intenzívne. Takisto môžu mať významný praktický dosah na váš život aj po skončení pobytu.

Na každého to pôsobí inak

Pobyt v tme teda môže na človeka zapôsobiť veľmi individuálne, v závislosti od už vyššie spomínaného stavu vášho emocionálneho vnútra, vašich doterajších zážitkov, vašej vnímavosti a morálnych vlastností. Nevytvárajte si, prosím, domnienky na základe mojich skúseností ani na základe skúseností druhých, pretože každý človek je individualita s osobným životným príbehom, a preto každý pravdepodobne tento pobyt prežije inak.

V mojom prípade mi k pocitu dobrej nálady a pohody veľmi pomohli studené sprchy, ktoré môžem len odporučiť. Môj denný program teda pozostával zo studených spŕch, rozvrhnutého jedného jedla denne, trochy jogy, hrania na gitare a na meditačnej mise.

Popri tom mi zostalo veľa času na obyčajné ležanie a pozeranie do stropu, vedomé dýchanie a tiež na moje spomienky. Veľmi pekne a podrobne som si napríklad zaspomínal na obdobie strednej školy, na čo som dovtedy akoby “nemal čas“.

Častou domnienkou býva aj strata orientácie v čase a priestore. Osobne som chatku vopred nijako podrobne neskúmal a problémy s orientáciou som nemal. Pravda, pohyboval som sa po stereotypných trasách a je dobré dávať si veci na to isté miesto. Na druhej strane bola mnohokrát zábava hľadať ponožku alebo trsátko na gitaru.

S časovou orientáciou som mal do istej miery problém

Vzhľadom na cirkadiánny rytmus som mal v určitom čase väčšiu potrebu spať alebo bdieť. Takisto som bol schopný pocitovo odhadnúť, či ubehlo zhruba 24 hodín od posledného jedla. Samozrejme to nebolo ako podľa hodiniek, ale na hodine, dvoch či troch za daných podmienok nezáleží.

Výhodou pri časovej orientácii, ako som počas pobytu zistil, bolo jarné obdobie. Keď som sa totiž úplne stíšil, bolo možné cez deň počuť spev vtákov a v noci kvákanie žabiek. Ku koncu pobytu mi jedlo priniesla aj Tomášova žena Lenka, s ktorou som sa dovtedy nestretol. Požiadala ma, či môže vojsť dnu, predstavila sa a začala mi vysvetľovať inštrukcie k ukončeniu pobytu

Ako prebiehal koniec pobytu?

Bolo veľmi zábavné uvedomiť si odohrávajúce sa stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa navzájom zoznámili, komunikujú spolu, ale úplne chýba vzájomný vizuálny obraz. Koniec pobytu teda prebiehal tak, že mi Lenka priniesla prednastavený digitálny budík, ktorý nijako nesvietil, a umiestnila ho do predsienky.

Budík bol nastavený na 4. hodinu ráno a ja som mal za úlohu v tomto čase vstať, pomaly otvoriť dvere chatky a sadnúť si do dverí. Účelom bola postupná adaptácia očí počas ranného svitania. Musím sa priznať, že aj tieto pokyny som si opäť trochu upravil.

Vonku bola totiž dosť zima. Tú noc som pomerne málo spal a tušil som, že nadránom by som si ešte mohol niečo pospať. Nemal som však k dispozícii žiadny zdroj svetla a potreboval som budík prestaviť na 8. hodinu ráno. Musel som teda, trasúc sa a popíjajúc čaj z termosky, počkať aspoň na prvé brieždenie, nastaviť budík a išiel som si znova ľahnúť.

Až do 8. hodiny som napokon krásne zaspal. Ráno som už radostne vstal, pootvoril dvere chatky a už za mierneho svetla som si išiel dať poslednú studenú sprchu. Potom som si postupne začal baliť osobné veci, upratal chatku… Radostne som si zahral na gitare. V tom čase som mal veľmi obľúbenú pesničku od Tomáša Klusa – Napojen, ktorej slová som vnímal veľmi aktuálne a zmysluplne.

Rozlúčka

Potom som sa rozlúčil s chatkou a s miestnou veľmi pozitívnou atmosférou Tomášovej záhrady plnej ovocných stromov, kríkov, záhradky a pobehujúcich sliepok. Následne som požiadal Tomáša o odvoz na neďalekú železničnú stanicu do Kutnej Hory. Odtiaľ som pokračoval do Olomouca, kde ma zase čakal opačný, nočný program, aby bolo takpovediac opäť všetko v rovnováhe. O tom však možno niekedy nabudúce.

CARPE DIEM

Ďakujem, Lenka a Tomáš ,

tá tma bola pre mňa veľmi prínosná, skryté aspekty na svetlo vyniesla.
Hoci viac než tmu som pustovňu hľadala, tá tma ma pochybností zbavila. Vzala ma pod čierne krídla noci, ukázala skryté jadro vecí, ktorými som sa viac než pár mesiacov trápila, tma všetko za jeden týždeň odkryla.

Ukázala mi svetlo moje, tak hlboko v sebe ukryté a schované. Svetlo, čo svieti na ľudí a pomáha im uzdravovať životy. Ukázala mi, akú moc v sebe mám, a naznačila, ako s ňou naložiť mám.

Ďakujem Vám aj južnej svätyni za ten týždeň tmy jediný. Za Vašu starostlivosť aj podporu ,čo vyniesla ma k iným obzorom.

Zážitky, ktoré som tam mala, si však pre seba nechám, sú osobné a ako také ich zatiaľ v sebe uschovám.

Ešte raz vďaka za cestu tmou, čo bola viac než týždňovou dovolenkou .

S láskou a úctou Vám prajem množstvo krásnych dní

Daniela

 

Ešte Lenke posielam recept na rýchlo mäkké medovníčky, dúfam, že Vám budú chutiť ,tak ako nám 🙂 . Pečieme ich na Vianoce aj na Veľkú noc

MEDOVNÍČKY, ktoré sú hneď mäkké

400 g hladkej múky
140 g práškového cukru
50 g masla
2 vajcia
2 lyžice dobrého tekutého medu ( môže byť aj viac )
1 lyžica kakaa
2 lyžice rumu
1 lyžička medovníkového korenia ,alebo vlastnej namiešanej zmesi
1 lyžička jedlej sódy

všetky sypké prísady zmiešame v miske ,pridáme ostatné ingrediencie a vypracujeme cesto ,ktoré je mäkké a poddajné ako pružná plastelína

zabalíme do fólie a cez noc dáme do chladničky.Na druhý deň necháme povoliť pri izbovej teplote ,vyvaľkáme ,vykrojíme tvary a pečieme pri 160°C 8-10 minút,ešte teplé potrieme žĺtkom rozmiešaným v troške vody .Po vychladnutí zdobíme .

Ahoj,

rada by som sa s vami podelila o zaujímavý zážitok z môjho týždňového pobytu v tme týždeň po Veľkej noci.

Pripadala som si ako v kolotoči 

Rozhodne som cítila potrebu „vypnúť“, pretože som si pripadala ako v kolotoči. A aj keď som išla sama na dovolenku, vždy mi pridelili spolubývajúcu alebo sa ku mne pridal niekto ďalší a ja som nemohla byť ani minútu sama (ak nerátam spánok). Preto som potrebovala byť týždeň sama so sebou, aby ma nič od seba neodvádzalo (hudba, TV, čítanie, maily, telefóny). Počas celého týždňa som nezažila žiadne desy, halucinácie, hlasy, paniku, strach, úzkosť… Užívala som si prítomný okamih plnými dúškami.

Nemala som žiadne očakávania, čo bolo len dobre, pretože som nemohla byť sklamaná :) 

Väčšinu času som prespala

Asi dva a pol dňa nonstop a tým som dohnala spánkový deficit. Sny som mala farebné. Krátko pred pobytom v tme som dočítala knihu so silným príbehom a videla emotívny film. A o tom sa mi veľa snívalo. Po vyčerpaní týchto dvoch tém som mala kontinuálne sny na pokračovanie (čo sa mi bežne stáva a z čoho som už raz spísala príbeh).

„Ahoj, medveď“

Prvý deň pri donáške jedla som Tomáša vôbec nepočula, až keď vošiel dnu a volal ma, až potom som sa s úľakom zobudila a ozvala sa. Vraj sa za 4 roky nestalo, že by niekto tak tvrdo spal, že by nereagoval na zaklopanie. Už od ďalšieho dňa ma Tomáš oslovoval „Ahoj, medveď“…

Oči si pomaličky zvykali na tmu a už po 2 dňoch som mala pred očami hviezdičky, aj keď som mala oči zatvorené. Občas sa zničoho-nič rozsvietil „reflektor“ v bielej či modrej farbe alebo blikal ako maják, ktorý upozorňuje lode na pobrežné útesy.

Nebolo tam absolútne ticho

Vzhľadom na to, že chatka nie je odhlučnená, človek dokázal odhadnúť rytmus dňa. Myslím si, že je dôležité byť v absolútnom tichu, aby človeka neodvádzal okolitý svet, čo sa vlastne deje, keď počuje zvuky zvonku, a tým sa vlastne zabaví človek, ktorý sa bojí nudy. Nudu sa dá zabiť aj vytvorením denného režimu, aký si vytvárali už vojnoví zajatci, aby neupadala morálka. Keď sa telo nudí, znamená to, že telo odpočíva a regeneruje sa. Pobyt v tme v Čeladnej u Aloisa Urbiša, kde bol aj Jaroslav Dušek a Kristýna Frejová, bol v absolútnom tichu, čo preferujem aj ja. Moja chyba bola, že som si to neprečítala na internete.

Ráno ma budil chlad

Mala som vypnutú klimatizáciu, tak ma ráno budil chlad. Krátko po prebudení som počula spev vtákov, potom prelety lietadiel, k večeru utíchnutie okolitého „hluku“ a znovu spev vtákov a kvákanie žiab v neďalekom rybníku (je pár metrov od chatiek). Len mi trochu prekážali prelety Gripenov v neďalekej Čáslavi, ktoré prebiehali od rána až do večera, aby letci stihli nalietať určené hodiny, kým sa zotmie. Počas pobytu som zažila 2x silný vietor a jednu búrku. Našťastie mi búrka neprekáža. Väčšinu času som používala štuple do uší. Snáď len pri jedle, cvičení, sprchovaní a meditácii hodinu pred spaním som štuple do uší nepoužívala.

Prišla mi návšteva

Tomáš mi povedal, že kedysi sa v chatkách používal kôš na odpad, teraz, aby to tam „nesmrdelo, dávajú odpad do uzatvárateľnej nádobky. Posledný deň som vrátila dezert, a tým pádom som nemala prázdnu nádobu na odpad. Šupku zo zjedeného banánu som nechala v plastovej vaničke od hrozna. Keď mi priniesla jedlo Lenka, povedala mi, že som neurobila dobre, keď som nedala šupku do nádoby, pretože ma navštívia mravce, ale že mi to už môže byť jedno, keď ráno končím pobyt v tme.

No, mravce ma naozaj navštívili a poriadne ma poštípali. Rozhodne by som nenechala voľne položenú šupku od banánu, keby ma na to hneď na začiatku pobytu upozornili. Pokojne by som ju dala do obedára, kde je zips. Tak to je informácia pre vás ostatných, ak chcete zažiť pokojný pobyt bez mravcov.

Veľa som toho nezjedla

Pri pobyte v tme je potreba jedla naozaj nižšia. Snáď len raz som zjedla celé jedlo. Dezerty a sladké nemusím, tých som sa ľahko vzdala. Len mi chýbala zelenina, ktorú jem ku každému jedlu, bola len raz, a to ako šopský šalát. Občas bolo trochu zeleniny v jedle. Keďže je strava vegetariánska, bielkovinu nahrádzal šmakoun, tofu.

Najviac mi chýbali strukoviny (šošovica, či už červená, alebo hnedá, cícer, fazuľa, hrach), ktoré sú rastlinnou bielkovinou a veľmi zasýtia. Myslela som si, že polievka bola z fazule, ale mám podozrenie, že bola zo zeleného hrášku. Nie som zástankyňou obilia a výrobkov z neho (mám na to aj zdravotné dôvody – vyššiu hladinu cukru ). Po výrobkoch z obilia, múky, bulguru, cestovín, ryže stúpa glykemický index a veľmi rýchlo nastupuje pocit hladu a chuť na sladké a stúpa hladina cukru. Preto jem potraviny s vysokým glykemickým indexom a bielkovinou zastúpenou v strave (mliečne výrobky, strukoviny, semienka a orechy) a veľa zeleniny. Pokojne by som sa vzdala ovocia, ktorého bolo nadbytok (denne banán a jablká alebo broskyne a pomaranč, prípadne ½ vaničky z 500 g hrozna) a ktoré je navyše zdrojom prírodného jednoduchého sacharidu, cukru – fruktózy s vyššou sladivosťou. A aj po ňom stúpa hladina cukru v krvi.

Postupne som si zvykala na denné svetlo

Rozhodne som privítala ukončenie pobytu prebudením o 4:30 do tmy, keď človek videl hviezdy a pomaly si zvykal na denné svetlo a zúčastnil sa východu slnka. Ako mi povedala Lenka, je dôležité byť po ukončení pobytu v pokoji asi 2 hodiny, ísť na malú prechádzku a až potom sa sprchovať, obliekať, baliť. Pri rýchlejšom tempe sa totiž stáva, že niekomu býva zle a vracia. Ja som mala pri otvorení dverí z chatky pocit, že podo mnou pláva podlaha, a žalúdok som mala ako na vode. S tým žalúdkom mi to vydržalo až do večera. Na druhý deň po prebudení pocit žalúdka na vode zmizol.

Teraz k vybaveniu svätyne:

Chýbala mi nejaká polička (regál alebo skrinka) na odloženie vecí. Človek predsa len používa denne čistú spodnú bielizeň, ponožky, potrebuje sa prezliecť na cvičenie a potom sa prezliecť do pyžama na spanie. Pokojne by mohla byť vedľa postele, aby sa človek neporanil v tme. Polička na chodbe by mohla mať na konci vytiahnutú hranu smerom nahor, aby veci nepadali na zem, keď človek po tme šmátra a niečo hľadá.

Trošku som „zápasila“ s uterákmi

Pri umývadle ani pri sprchovom kúte nebol žiadny háčik ani držadlo, kde by sa dal uterák zavesiť. Hodilo by sa to aj na prípadné odloženie oblečenia, kým vojdem do sprchového kúta. Veď pri posteli 2 háčiky boli, tak by mohli byť aj pri sprchovom kúte, ktorý je navyše až na konci chodbičky a frekvencia pohybu je tam taká nízka, že tam nie je také veľké riziko úrazu. Mala som problém, kam s mokrým uterákom. Tomáš mi povedal, nech ho prehodím cez sprchový kút. To sa ľahko povie, ale horšie robí… Keďže som menšieho vzrastu a sprchový kút je umiestnený asi 30 cm od podlahy, rozhodne som nedosiahla na hornú hranu sprchového kúta, a keby som ho mala hodiť do výšky, tak neviem, kam by dopadol…

Tiež sa mi stávalo, že sa mi niekam zakotúľal toaletný papier a nemohla som ho nájsť. Možno by bolo fajn mať tam tyčku/držiak, na ktorom by boli naskladané kotúčiky papiera. Možno by nebolo zlé mať pri umývadle alebo vedľa neho pripevnený pohárik, kam by som si mohla odložiť pastu a zubnú kefku.

Ešte mám taký postreh, že mi chýbala miska, kam som si chcela uložiť umyté hrozno. Nechcela som ním pokvapkať podlahu, poličku. Nakoniec som si ho odložila na svoj uterák.

Chýbal mi stôl

Aj keby bol malý a trebárs skladací, aj za neho by som bola veľmi rada. Určite by sa tak zabránilo znečisteniu podlahy svätyne pri jedle. Stôl by sa umyl a podlaha by nebola znečistená. Posteľ je vysoko postavená, tak by sa tam pokojne malý stôl zmestil.

Držiak na hrnček

Musím dodržiavať pitný režim, pri jeho porušení ma bolí hlava a mávam silné migrény. Stále som riešila, kam odkladať hrnček s nápojom. 2x sa mi stalo, že som z neho obsah vyliala, keď som ho hľadala, našťastie to bola vždy len voda. Bolo mi ľúto tej drevenej podlahy, ktorá sa tým ničí. Veď by mohol byť pri posteli malý úchyt na hrnček, a tým by sa zabránilo vyliatiu obsahu na podlahu.

Zhrnutie

Vo výsledku som si pobyt v tme užila, oddýchla som si. Nikto odo mňa nič nechcel, nikto mi nevolal, jednoducho som si užívala každú minútu, keď som bola len sama so sebou. Rozhodne som si vyskúšala, ako žijú nevidiaci spoluobčania. A tiež aké dôležité je povedať, kam boli premiestnené veci (naľavo, napravo od čoho a koľko cm..). Ani ja, ani praktizujúca vo vedľajšej chatke sme nič vo svojom živote nevyriešili, len sme jednoducho žili prítomným okamihom.
Marie (medveď)

Vnútri je to všetko relatívne. Neplynie tam čas a nie je tam nik okrem vás samých. Myslím, že je v úvodzovkách trošku jedno, na akú dlhú dobu pobyt absolvujete, pokiaľ teda presiahnete aspoň prvé tri-štyri dni. Keďže vnútri čas nie je, tma si vás tam ponechá pocitovo pre vás tak dlho, ako uzná ona za vhodné.

Mne jeden deň v tme trval pocitovo tak 3-4 dni. Čiže som mal pocit, že som tam zavretý aspoň dva týždne.

Proces terapie tmou nezačína, keď zhasnete v chatke svetlo.
Začína už vtedy, keď sa odhodláte pre booking 2-3 mesiace vopred a pošlete peniaze na účet. Pretože to sú prvé otázky a schízy, keď vstúpite do tmy. „Prečo som tu? Veď tu strácam čas a ešte aj peniaze.“

Proces začína už tam, keď si nájdete týždeň čas, aby ste do tmy vstúpili.
Pretože práve toto mnoho ľudí, ktorým som o tom rozprával, odradilo.

Najťažšie bolo zhasnúť svetlo

Ešte teraz som pocítil v kostiach ten ťaživý pocit, keď som sa rozhodol zhasnúť. Podarilo sa mi poriadne spať len prvú noc. Potom to už bol veľký boj.

Prvé tri dni sú naozaj o niečom inom ako tie dni potom. Docela rýchlo som si na to všetko tam zvykol.

Za prvé tri dni

Za prvé tri dni som mal pocit, že som si už vyriešil všetko, čo som v tej tme mal, a že by som už vlastne mohol ísť domov. Prešiel som si celý život, všetkých ľudí, všetky zážitky. Mnohým ľuďom som odpustil, niektorým poďakoval a takisto som sa snažil odpustiť sebe samému.

Na terapiu som ale prišiel s mojou priateľkou, ktorá bola v chatke vedľa, tak som si povedal, že to vydržím do konca pobytu aspoň kvôli nej.
Všetko mi síce hovorilo, že mám ísť odtiaľ von, ale to vaša myseľ presne chce. Chce vám pomôcť z nepríjemnej situácie a z krátkodobého hľadiska je to dobré, ale z dlhodobého by vás ten predčasný únik pravdepodobne len zacyklil.

Štvrtý deň bol o očiste

Chodil som na záchod asi každých 15 minút niekoľko hodín (časový odhad hodnotím len pocitovo). Nechápal som, čo sa to so mnou deje. Bol som celý spotený. Nedalo sa mi spať, nemal som chuť jesť a nemohol som už ani ležať,
pretože posteľ mi už prišla strašne nepríjemná, tvrdá a môj chrbát trpel.
Snažil som sa trošku cvičiť, ležať na zemi, sedieť, kričať, váľať sa, nerobiť vôbec nič, a aj tak to bolo stále náročnejšie.

Každou chvíľou mi prichádzali nové uvedomenia, ktoré mi ukázali, aký som bol naivný, keď som si myslel, že za prvé tri dni som dostal všetko, čo som mal.
Pocítil som aj, že sa mi otvorilo niečo, čo by sa dalo nazvať tretím okom, a dostal som veľké poznanie, ale toto by som si nechal ešte zatiaľ pre seba.

Snažil som sa celé tie dni si nepripustiť, že je v tej chatke aj niekto alebo niečo iné okrem mňa. Človeku tam napadnú rôzne veci a dokáže sa namotať na hocičo. Vedel som, že ak by som to čo i len z časti dovolil, tak by som sa od strachu asi zbláznil. Takže nie, nič iné a nikto iný tam okrem mňa nebol. Bol som to len ja sám proti sebe.

Nikto z toho týždňa to nevydržal do konca

Pred poslednou nocou išli tie minúty a sekundy pomalšie ako kedykoľvek predtým. Ten nepojem o čase a tá nekonečnosť času v tej tme je niečo, čo ani nedokážem opísať. S posledným prineseným jedlom som sa dozvedel, že ráno, keď vyjdem z chatky, budem tam sám.

Nikto z toho týždňa to nevydržal do konca. Neviem, či tam bola tie dni nejaká iná náročnejšia energia, alebo ako to nazvať, ale bol pre mňa šok, keď som sa dozvedel, že ráno tam budem sám a že ani moja priateľka už nevydržala a išla ešte pred pár dňami domov. V ten moment som plne pochopil, že tam nie som kvôli nej ani kvôli nikomu inému, ale len kvôli sebe.

Som v tme len kvôli sebe

Bol to moment, kedy mi začalo všetko dochádzať. Predsa len, ostáva vám posledných pár hodín, všetko začína byť ešte intenzívnejšie. Ak som bol dovtedy dosť zničený psychicky a fyzicky bez spánku, tak som vlastne ešte vôbec nebol. Posledný večer bol niečo, čo mi párkrát položilo ruku na kľučku vonkajších dverí.

Rozsvietiť som ale z nejakého dôvodu nedokázal. Vždy som sa vrátil naspäť do postele. Celé uvedomenie toho pobytu prišlo práve vtedy

Som tu preto, aby som sa prijal

Som tu preto, aby som prijal samého seba presne takého, aký som. So všetkými chybami a vecami, ktoré na sebe nemám rád, pretože len tak to môžem byť skutočne ja.

Až mám slzy v očiach, keď o tom píšem. Lenka a Tomáš boli úžasní radcovia a pomocníci v tej tme, keď mi venovali pár svojich minút času na rozhovor.

Prišlo ešte pár náročných chvíľ

Keď som nadránom rozvalil dvere chatky von a naivne si myslel, že už to bude len lepšie, pretože som to celé zvládol, prišlo ešte pár náročných chvíľ.
Vonku bolo asi -15 stupňov, začínalo svitať a čo bolo najhoršie, sneh, ktorý inak milujem, bol to ráno úplne všade.

Čo je pre vaše oči úplne najhoršie, pretože je to strašne veľa svetla, ktoré sa vám zo snehu odráža.

A tak som tri nekonečné hodiny trčal z chatky polovicou tela von a polovicou dnu.
Bola mi neopísateľná zima, ale musel som tam byť, aby si moje oči zvykli na svetlo skôr, než vyjde úplne slnko.

Kým si oči zvyknú

Na internete ľudia písali niečo o polhodine, kým si oči zvyknú, mne to trvalo tri hodiny, počas ktorých mi bolo na vracanie a motala sa mi celá hlava, takže som len dokázal ležať, piť občas vodu a zvládnuť tú zimu a ukončiť pobyt v tme.

Sadnúť po tom všetkom ešte do auta a dostať sa do Prahy v počasí, keď je všade sneh a musíte ísť obzvlášť obozretne a opatrne, bolo tým posledným bonbónikom celého týždňa.

Je to celé konečne za mnou

Ako som už nabehol na diaľnicu do Prahy, prišlo zrazu niečo neopísateľné, keď som sa zrazu začal smiať a kričať tak, že z toho ešte teraz mám zimomriavky.
Vedel som, že až v tento moment je to celé konečne za mnou. Celé telo bolo nabité eufóriou a duša chcela vyletieť von od šťastia.

Myslel som, že keď som posledné 3 noci a dni skoro vôbec nič nespal, že len prídem domov a padnem od únavy. No ten nával energie, čo do mňa v aute prišiel, ma dobil na celý deň a vládal som ešte celý deň fungovať a užívať si každý moment.

Mnoho vecí a uvedomení prichádza ešte aj teraz

Cítim, ako som si posilnil, ľudovo povedané, ducha. Je toho mnoho a pobyt v tme bol to najnáročnejšie, čo som v živote zažil. Keď si na to celé spomeniem, som šťastný. Neopísateľne.

Naozaj,

Rainer

Môj týždeň v tme

Bolo mi nad slnko jasné, že sama by som sa do takejto aktivity nikdy nedala. Netajím sa tým, že bola vyprovokovaná iným človekom, ktorý vedel to, čo som ja ani netušila, alebo som si to nechcela priznať. Ten človek je pre mňa vzácnou bytosťou a nepripadalo do úvahy odporovať mu.

Nemalo význam odkladať to na zajtra

Ak som teda bola poverená absolvovaním týždňa v tme, vedela som, že pre to aj niečo musím urobiť. Nemalo význam odkladať to na zajtra, pozajtra, o týždeň, či mesiac. Nuž som si „vygúglila“ Týždeň v tme. Klasika. Počítač na mňa „vypľul“ stranu linkov. Klikla som hneď na prvý. Vysvietilo sa mi: lecba-tmou.cz. Prezrela som to, ako možnú alternatívu. Jasné, išla som hľadať ďalej. Druhú, tretiu alternatívu… Hm, tá druhá bola na mňa príliš sofistikovaná. Tiež ponúkali úplnú tmu v izbe s príslušenstvom, ale… Bolo treba lekárske vyšetrenie, či je adept zdravý. Plus k tomu ponúkali neustálu lekársku starostlivosť pre prípad potreby. Samozrejme, cena už bola v úplne iných číslach. Vysokých na môj vkus. Tá tretia na Slovensku ma nenadchla.

Že by tie moje české korene?

Jedno mi bolo jasné, túžim, ak mám niečo také zažiť, malo by to byť čisto prírodné a spontánne a bez lekárskeho dozoru. Kde inde si mám zažiť niečo tak delikátne ako v lone čistej prírody? Tak som sa pekne vrátila na začiatok a išla som za hlbšími informáciami. Miesto? Lomec. Hm, kde to asi je? Pozerám… Čáslav. No nie je to koniec sveta, dákych 300 kilometrov. Ponuka: „Tři svatyně: východní, jižní, západní. Severní zatím nemáme, stavíme.“ Jedná sa o samostatné chatičky s plochou 22 m2. S možnosťou kúrenia i chladenia. Príslušenstvo sprcha a splachovací záchod. „Strava 1-krát denne, prinášame sami.“ A bolo rozhodnuté. 

Našla som aj voľný týždeň v čase od 2. do 9. septembra. A niečo ma priviedlo k voľbe Západnej svätyne. Vyplnila som formulár, a poslala. Obratom prišla odpoveď s predbežnou rezerváciou.

Život plynul ďalej

Život plynul ďalej svojím tempom a dianie malo vlastný scénár. Prišlo obdobie, kedy ma začal naozaj obracať a lámať moje odhodlanie ísť do tmy. Vždy je to tak: Ak máme NIEČO ZÁSADNÉ a ZMYSLUPLNÉ vo svojom živote NAOZAJ VYRIEŠIŤ, vyskytne sa VŽDY mnoho komplikácií, ktoré nám „bránia“ ísť za svojím cieľom. Samozrejme, že som nebola výnimkou. Moja „pračka“ sa krútila na plné obrátky. Áno – nie, áno – nie!

Začala som sa tešiť na pobyt v tme.

Nakoniec svitla sobota 2. septembra a po raňajkách som vyrazila na cestu. Keď už ÁNO zvíťazilo, nič som viac neriešila a len som si užívala cestu. Doslova všetko. To čo sa dialo pre mňa začalo mať akýsi nový rozmer. Farby boli farebnejšie, vône boli voňavejšie, ľudia boli láskavejší. 

Cesta ubehla ako nič

Zrazu som už len bola na mieste a registrovala vo svojich obavách Tomášov hlas: „Neboj! To dáš! To nic není. Jenom zhasneš, až budeš připravena. Není to vězení. Kdykoliv můžeš vyjít ven, kdykoliv můžeš zažnout. Záleží jenom na tobě.“ Nakoniec som zhasla.

Nastala Tma

Bolo mi zima a spočiatku sa nič nedialo. Čas sa vliekol a mimovoľne začali v hlave bežať spomienky. Rôzne, z rôznych životných etáp, zdanlivo spolu nesúvisiacich. Niekedy som sa musela smiať, inokedy som opäť cítila svoju vnútornú bolesť. Bolesť v srdci. Tá ma sprevádza vlastne celý život… Od raného detstva.

Prišli sny a temný hluk

Chatička vibrovala a ja vytrhnutá zo sna som si opäť pripadala prepadnutá temnými silami. Hrôza. Počúvam, hodnotím. Čo s tým? Ešte to zosilnelo. Zatajil sa mi dych. A potom… Jasné! Veď to je nejaký kultivátor! Dnes je predsa pondelok a je skoré ráno. Veď sú tu polia navôkol. A ľudia potrebujú obrobiť pôdu! S úsmevom mi odľahlo. Žiadny nájazd negatívnych energií sa nekoná!

Nedialo sa nič mimoriadne ani nadprirodzené

Načítaného som mala až-až, takže ťažko sa od toho bolo odosobniť. V tom rozpoložení som uvítala Tomášovu návštevu a rozhovor s ním. Bol vskutku inšpiratívny a posunul ma kus ďalej. Došlo mi, že problém si nosím stále vo svojom srdci a záleží len na mne, ako sa s ním vysporiadam. Že na to musím ísť trošku iným spôsobom.

Potom sa to celé pohlo

Ležím na chrbte a pred sebou vidím obraz. Prekrásny. Farebný, jasný. Ostro vykreslená každá podrobnosť. Kochám sa pohľadom. Vtedy prichádza poznanie. Veď je to len sen. Veď ja vskutku spím a ono sa mi to len sníva. Hm tak otváram oči, a… Obraz nezmizol. Zieram v úžase na to. Oči dokorán otvorené, obraz bez zmeny. Je tam! BOŽE! Ty si čarodejník! Veď ja nespím a vidím ten tvoj výtvor. Je úplne reálny! Ďakujem ti BOŽE!!!

 

Zajtra svitne sobota

Čas sa napĺňal deň po dni a uvedomila som si, že je piatok. Zajtra svitne sobota a ja pôjdem domov. Konečne! Konečne? Chcem to vlastne? Ani nie. Usmiala som sa. Vedela som, že je to nezmysel. Chcela som ísť predsa domov!
Takže, keď svitla sobota ráno, otvorila som vstupné dvere – a… Zhlboka som sa nadýchla a užívala som si. Úsvit, čerstvý vzduch a neskutočný pôžitok z otvoreného priestoru čistej prírody.

Potom už bolo len: „Tak ešte raz za všetko ďakujem, Tomáš a Lenka! “, a odjazd domov. Moja misia bola splnená. Dovolila som si DÔVEROVAŤ A VERIŤ ĽUĎOM I SAMA SEBE!

Ahoj Tomáš a Lenka!

Veľmi rada posielam spätnú väzbu aj povzbudenie všetkým, ktorí o pobyte v tme uvažujú.

Návrat k sebe samej

Pre mňa bol pobyt v tme doslova návratom k sebe samej. Konečne som dostala možnosť spomaliť svoj prúd myšlienok a zostať dostatočne dlho s tými, ktoré si už tak dlho pýtali pozornosť. Nie že by to bolo to, kvôli čomu som si do tmy prišla – myslela som si, že si potrebujem premyslieť, čo chcem ďalej v živote robiť, ako chcem, aby môj život vyzeral, ale stalo sa niečo úplne iné, a bolo to presne to pravé.

Bez rozptýlenia okolitého sveta 

Pobyt v tme bol prekvapivo obyčajné, prosté bytie samej so sebou tak, ako sa dôverne poznám, so všetkými otázkami, z ktorých si niektoré kladiem už dlho, a odpoveďami, ktoré si na ne už dlho dávam. Žiadni démoni na mňa z temných kútov mojej mysle nevyskákali. Teda žiadni noví, ktorých by som nepoznala 🙂 . Žiadne otázky, ktoré by som si nikdy nepoložila, žiadne odpovede, ktoré by som nikdy nepočula. Všetky zásadné dilemy a otázniky, ktoré som si do tmy priniesla, som podvedome poznala a „vedela“, čo by som s nimi mala alebo mohla robiť, ale rozptýlenia okolitého sveta mi vždy dávali možnosť ich na chvíľu odsunúť na niekedy inokedy, potom, až to nebude toľko nepríjemné alebo toľko bolieť, také zložité, únavné atď…

Čas a pokoj

Čo sa oproti životu „vonku“ zmenilo? Bol to práve čas a pokoj, ktorý mi tma umožnila stráviť so všetkými odsúvanými témami.  Naplno a do hĺbky si ich uvedomiť… Dostatočne ich prežiť a precítiť, aby som ich mohla nechať odísť alebo s nimi ďalej zostávať v mieri.

Skúsenosť

Táto obyčajná skúsenosť sa v čase premieňa na hlboký spirituálny zážitok, ktorý sa čoraz viac rozprestiera do hĺbky aj šírky, a skúsenosti a zážitky z neho sa uplatňujú prakticky vo všetkých oblastiach môjho života.

Ďakujem za to, Tomáš a Lenka, aj vám. Starali ste sa o mňa naozaj ako o vlastnú a bolo to úžasné aj vďaka vám!

Každému, kto o pobyte v tme uvažuje, ho odporúčam – je to akt úcty a lásky k sebe samému a urobí pre vás presne to a len to, čo potrebujete. Nemajte obavy, inak to nejde, ste tam len tma a vy. 🙂

S láskou Tereza

Čaute,

tak trochu s oneskorením píšem o svojich skúsenostiach z týždenného pobytu v tme. Išiel som do toho s tým, že väčšinu času strávim meditáciou, kedysi som totiž cvičil jogu a tam sme občas meditovali. A keďže sa mi to páčilo, tak som si naplánoval, že to v tme meditačne rozbehnem vo veľkom. Ale ouha, meditácia mi tam vôbec nešla, ani ťuk. Tak som si musel nájsť náhradný program, v mojom prípade to bolo vymýšľanie príbehov. Nahodil som si v mysli nejakú tému a situáciu a  následne nechal svoju fantáziu, aby z toho urobila nejakú story. Ja som potom už len ako nezávislý pozorovateľ sledoval, čo sa z toho vyvinie, čo moja fantázia vymyslí a kam ma príbeh dovedie.

Moja fantázia sa správala ako semienko púštnej ruže

Semienko dlhé roky v suchu čaká na to, až zaprší, a potom môže nádherne rozkvitnúť. Rovnako aj moja fantázia bola v normálnom živote pripútaná na reťazi, ale v dlhodobej tme okovy spadli a moja predstavivosť sa rozbehla na plný výkon. Sám som bol prekvapený, čo všetko je moje vedomie (či podvedomie) schopné vymyslieť. Pri sledovaní svojich fantázií som bol v akomsi tranze či polospánku a čas utekal rýchlo. Keď som však v tme svoju myseľ ničím nezamestnal, tak som sa nudil a čas utekal strašne pomaly.

Ďalšia vec, ktorá stojí za zmienku, boli sny

Nikdy v živote som nemal také reálne sny, ktoré by som si po zobudení pamätal a v ktorých som mohol (niekedy) vnímať pocity tých snových postáv. V jednom prípade sen dobiehal ešte vo chvíli, keď som už bol zobudený. Myslím, že sa tomu stavu hovorí lucídny sen.

Stravovanie

Vaša vegetariánska strava mi celkom chutila (až na tú tekvicovú polievku, čo som mal naposledy), ale ja som už mal na mäso takú chuť, že som cestou domov  musel na prvej benzínke zastaviť a dať si mäsovú bagetu. Dlho som si na žiadnej tak nepochutil.

Ďalej mám jednu technickú pripomienku. Keď som po týždni vyšiel poloslepý von z chatky, hneď za dverami ma pichla do oka vetvička stromu alebo kríka. To isté sa zopakovalo o pár minút neskôr, keď som sa prechádzal v rannom šere po záhrade. Odporúčal by som tie vetvičky zastrihnúť, aby ľuďom vyššieho vzrastu  (ako som ja) toto nehrozilo.

Na záver mám jedno vysvetlenie

Keď ste za mnou striedavo obaja chodili do chatky s jedlom, obaja ste na mňa pôsobili ako veľkí sympaťáci. Plánoval som v tú sobotu po skončení pobytu na vás oboch počkať a s oboma dať dlhšiu reč… ale po vyliezaní z chatky ma prepadol taký smútok za domovom, že som po hodine aklimatizácie proste sadol do auta a išiel.

Pavel

Ako som sa dostala k pobytu v tme?

O existencii pobytu v tme som sa prvýkrát dopočula asi rok predtým, ako som sa rozhodla ho absolvovať. Od prvej chvíle mi tá myšlienka bola sympatická. Vyhľadávala som si rozličné informácie a nakoniec som vyskúšala niekoľkohodinovú lekciu jogy v tme, ktorú si lektorka vymyslela práve na základe svojej skúsenosti z pobytu v tme. Postupom času nadobúdalo moje odhodlanie pobyt zrealizovať jasné obrysy, až do momentu, keď som sedela v kancelárii s hlavou v dlaniach a hovorila si, že ho naozaj potrebujem. O pár minút neskôr zaklopala na dvere sekretárka s formulárom k príspevku zamestnávateľa na rekreáciu. Prijala som to ako znamenie a rovno som si pobyt zarezervovala.

Stálo za to počkať si

Hoci som si na svoj termín musela počkať tri a pol mesiaca, rozhodne to stálo za to. S pobavením som sledovala reakcie okolia, keď som im oznámila svoj zámer ocitnúť sa na týždeň úplne sama v tme. Väčšine ľudí bola tá predstava nepríjemná a hneď mi oznámili, že „by to nedali“, mnohým sa tiež zdali peniaze za pobyt vyhodené z okna.

Dostala som niekoľko ponúk „zavretia do pivnice“ za polovičnú cenu. Nespočetnekrát som vysvetľovala, že ma nikto nikam nezatvára, ale robím tak dobrovoľne a môžem kedykoľvek odísť alebo si rozsvietiť.

„A čo tam budeš robiť?“

Niektorým ľuďom bola myšlienka na tak hriešne premrhaný čas natoľko cudzia, že vymýšľali spôsoby, ako pobyt absolvovať a zároveň ho “oklamať” napríklad audioknihami. Myslím, že tieto odozvy pekne rezonujú s tým, nakoľko je česká spoločnosť zvyknutá starať sa o svoje psychické zdravie a koľkí z nás vedia byť naozaj sami so sebou.

Radšej som išla pešo

Aj napriek možnosti cestovať autom s ďalším účastníkom som sa rozhodla do Bykáně prísť vlakom a zvyšných 6 km dôjsť pešo. Vo vlaku som sa zamyslela, prešla som zastávku a cestu som si tak predĺžila o ďalšie dva kilometre. Rozhodnutie ísť pešo a stráviť tak sama so sebou za svetla hodinu a pol chôdze pomedzi polia a po osamelých cestách bolo vynikajúce. Mala som tak čas upokojiť svoje vnútro a postupne sa odpútať od ruchu civilizácie. Na spiatočnej ceste mi naopak cesta pomohla pomaly sa vrátiť späť.

Do chatky som vošla psychicky pripravená a s nevyhnutnou pokorou

Po osprchovaní, vybalení a zjedení niečoho na večeru som si zhasla tak ako každý večer pred spaním. Odpadol tak stres zo začiatku pobytu. Ráno som už nerozsvietila. Aj keď bola tma v chatke úplná, väčšinu času som mala pocit, že je tam šero ladené do zelena. Potom som otočila hlavu a bola som prekvapená, aká je tma. Rovnako aj pohyb po chatke bol nad očakávanie jednoduchý a nemala som problém pocitovo sa orientovať a nenarážať do zariadenia. Mnohokrát som sa natiahla po lyžicu alebo fľašu a hneď na prvý pokus ju nahmatala.

Zachovanie poriadku

Postupom dní som si vypestovala každodenné návyky, ktoré som dodržiavala bez väčšieho nútenia a ktoré mi pomáhali úplne nestratiť pojem o čase (na čo som sa pri prvom pokusnom pobyte necítila) a zachovať aspoň zdanie upokojujúceho poriadku. Zvonku som ráno počula spev vtákov, večer zas kvákanie žiab od rybníka, čo boli spolu s prinesením jedla medzi 11. a 15. hodinou hlavné ukazovatele dňa.

Počas pobytu sa mi akousi antimantrou stal rým z básne v knihe Nespavosť od Stephena Kinga: Všetko, čo robím, rýchlo odbijem, aby som sa už mohol venovať niečomu inému.

Antimantra spoľahlivo dokázala vrátiť moje blúdiace myšlienky späť do prítomnosti k tomu, čo som automaticky robila, či už išlo o raňajky, alebo o cvičenie. Dala som si predsavzatie ctiť antimantru aj po návrate.

Očakávala som, že najmä prvé dni takmer celé prespím pre dlhodobý spánkový deficit. Napriek tomu prespaného času nebolo toľko a s každým dňom ho ubúdalo. Posledné tri dni som cez deň už takmer vôbec nespala.

Bolo ťažké oddeliť sa od sveta

Najmä prvé štyri dni bolo veľmi ťažké zostať mimo sveta a nepozrieť sa, ako reaguje na moju neprítomnosť. Nezapnúť telefón a nespraviť rýchlu kontrolu som si vyhovárala iba neúprosnou logikou, ktorá hovorila, že ani v jednej možnej variante, ktorá nastane po zapnutí a (ne)načítaní správ, mi tento úkon v tejto chvíli neprinesie nič prínosné. Rovnako ako nezapnúť telefón bolo náročné neotvoriť dvere, aby som sa v noci prešla po záhrade a znova sa vrátila.

Počúvala som dianie mimo svätyne

Časť každého dňa som sedela pri vonkajších dverách, kde bolo spojenie so svetom najsilnejšie, a počúvala zvuky plynúceho života. Ako som bola vďačná za zvuk kosačky alebo zriedkavého kriku detí! Zvyčajne som pri dverách jedla, opretá o zárubňu, sedela som na meditačnom vankúšiku a spievala si. Je zaujímavé, že sa mi vybavovali iné piesne, než aké si bežne spievam. Na niektoré som si nespomenula roky.

Posledné dva dni som sa potom zabávala pesničkou súčasného pesničkára Pokáča Sám doma.

Bez svetla sa mi premýšľalo inak

Okrem toho, že myšlienky boli hlbšie a ostrejšie, fungoval celý proces inak. Akoby som bola v polospánku. Celý čas som si uvedomovala situáciu, v ktorej sa nachádzam (ležím potme na posteli), ale zároveň som mala oveľa lepšie napojenie na predstavivosť. Určite pomohla aj absencia rušivých prvkov, ktoré by odvádzali moju pozornosť a dovolili mi prokrastinovať.

Štvrtý deň u mňa nastala ďalšia zmena v rovine uvažovania. Začala som sa na tú istú vec pozerať z iného uhla, prežitky s ňou spojené sa viac uvoľnili a lepšie sa s nimi pracovalo. Zrazu som mala prístup tam, kam ešte nikdy.

Siedmy deň opäť došlo k prehĺbeniu na vnútornejšiu úroveň. Aj preto ma trochu mrzelo, že môj pobyt v tme je na konci a nemám tak čas nový rozmer preskúmať. Z tohto hľadiska súhlasím s ďalšími absolventmi – pobyt kratší ako týždeň nemá veľký zmysel.

Niektorí praktizujúci opisujú rozličné halucinačné zážitky, ktoré tu zakúsili. Nemyslela som si, že som nejaký taký zažila, až do momentu, keď som na otázku ohľadom halucinácií odpovedala, že žiadne neboli. Len sa mi občas zdalo, že moja posteľ sa nachádza vo vnútri starobylého chrámu s vytesanými rozetami na stenách alebo že sa pozerám na kamennú stenu s veľkou prasklinou.

Vždy išlo o predstavu osvetlenú zeleným svetlom, ktorého zdroj bol za mojím chrbtom. Z reakcií mi došlo, že ani taký vnem asi nebude úplne bežný a dal by sa považovať za halucináciu. Okrem zrakových halucinácií som zažila značné množstvo neuveriteľne živých predstáv či vízií. Rovnako aj sny boli veľmi zhmotnené.

Myslela som si, že viem, čo chcem v tme riešiť

Do tmy som išla s pomerne jasnou predstavou, čo si chcem v sebe doriešiť a na čo sa zameriam. Bola to naivná predstava. Pri niektorých záležitostiach, nad ktorými som v predchádzajúcich týždňoch dumala, som zistila, že ich mám dávno uzavreté.

Naopak som odhalila, že ma niektoré veci trápia viac, než som si za svetla ochotná pripustiť. Tma mi umožnila byť k sebe úplne úprimná.

Najväčšou obavou, s ktorou som do tmy prichádzala, bolo, aký vplyv bude mať rýpanie sa v bolestivých miestach na moju psychiku. Budem v hlbokej depresii? Čakajú ma veľké výkyvy nálad? Budem zažívať strach? Drvivú väčšinu času som mala vynikajúcu náladu a užívala si tmu aj samotu. Aj napriek občasným chvíľkam s ťažkými témami sa mi darilo zachovať si pozitívny pohľad a nejeden raz sa sama na sebe zasmiať.

Hojnosť jedla

Ako opisujú ostatní, aj ja som vnímala chuť jedla inak a najmä úžasné bylinkové čaje mi neskutočne chutili. Sušené plody som mala možnosť zažiť v tme aj ráno za svetla. Čo chutilo zaujímavo a nevšedne, mi ráno, keď som zistila, o aký plod vlastne išlo, nechutilo ani trochu. Cestoviny mi nechutili ani v najmenšom. Rovnako bol pre mňa tempeh nepoživateľný. Zato mannu zeleniny som si vychutnávala s nadšením do posledného kúska. Počas celého pobytu som mala pocit, že mám jedla hojnosť a jem dosýta. Až keď som sa obzrela späť, uvedomila som si, že som toho zas až toľko nejedla. Veď som mala aj minimálny výdaj energie.

V tme toho potrebuješ strašne málo

Všetko oblečenie, trochu vlastných zásob orechov a ovocia a pomerne veľký plyšový fretkáčik sa mi pohodlne zmestili do batohu. Na odporúčanie vziať si so sebou “dobrú náladu, dobrú náladu, dobrú náladu a prezuvky” som sa na bod štyri, žiaľ, vykašľala a horko som svoju pohodlnosť ľutovala. Pribalila som si však teplé ponožky, takže situácia nebola stratená. Dve najdôležitejšie veci, ktoré som mala so sebou, boli spomínaný plyšový terapeutický fretkáčik, ku ktorému som sa mohla celý čas túliť, a sklenená fľaša na vodu. Do fľaše som si počas celého dňa napúšťala z termosky horúci čaj, ktorý som tak nikde nevyliala a mohla ho popíjať aj v posteli podľa ľubovôle.

Takto som si koniec pobytu nepredstavovala…

Keď prišiel deň odchodu, nemohla som už spať a bála som sa, že prešvihnem východ slnka, na ktorý som sa neuveriteľne tešila. Nakoniec budík predsa len začal zvoniť a ja som sa podľa inštrukcií pripravila na otvorenie dverí von. Lenže ouha, nech som kľučku brala akokoľvek, nedarilo sa mi ich otvoriť. Spomenula som si, ako mi Lenča pri nástupe hovorila čosi o tom, že sa môžem v chatke zamknúť. Predpokladala som teda existenciu nejakého kľúča. Ten však v zámke nebol a nakoľko som si spomínala, nebol tam ani pri nástupe. Zúrivo som teda začala kľúč na chodbe hľadať. Márne. Nakoniec som to vzdala a rozhodla sa rozsvietiť vo vedľajšej miestnosti. Takto som si svoj báječný záver pobytu nepredstavovala.

Sedela som na podlahe pri umývadle v pološere, všetko sa so mnou točilo a čakala som, kým si na svetlo zvyknem. Po niekoľkých desiatkach minút som sa vydala kľúč hľadať znova. Márne. Predstave, ako čakám ďalšie tri hodiny, kým mi niekto odomkne, som sa musela smiať tak, až mi tiekli slzy. Nakoniec som skúsila vziať za kľučku už po ixtý raz a dvere sa otvorili. Asi som dovtedy ťahala na opačnú stranu. Úplne som zabudla na existenciu ďalších, vonkajších dverí. Na tých bol onen spomínaný zámok.

Vyrazila som v ústrety svetu vonku

Dvere som rozrazila a zostala som v úžase hľadieť. Celá záhrada, ba celý svet prenádherne voňali! Priamo pred vchodom sa na čerešni tvorili púčiky zelených čerešní a po konároch poskakovali a štebotali vtáky.

Sadla som si medzi zárubne a fascinovane pozorovala scénu pred sebou. To ráno bola veľká hmla, takže z východu slnka by som aj tak veľa nemala.

Naraňajkovala som sa, zbalila to málo, čo som mala so sebou, a vyrazila na cestu. Prechádzať sa prebúdzajúcim sa ránom malo v sebe čosi magické.

Návrat z tmy bol pre mňa poučný

Bol poučný aj z hľadiska posúdenia povahy vzťahov s blízkymi. Najmä zo správ, ktoré sa mi po zapnutí telefónu začali načítavať, bolo jasne vidieť, ako ma ten druhý vníma. Veľmi ma potom potešili také, v ktorých bolo napísané, že dotyčnému chýbam a nech si to užijem, alebo jednoducho len vitaj späť.

Keďže som na pobyt odišla uprostred značných životných prevratov, všetky záležitosti na riešenie sa počas mojej neprítomnosti nahromadili a po návrate ma hrozili zavaliť. Týždeň mimo bol len akousi hypotékou s veľmi vysokým úrokom. Načerpanú energiu, vnútorný pokoj a pohodu som tak veľmi rýchlo minula.

Mala som si po všetkom oddýchnuť

Dnes už viem, že som si po návrate mala vziať ešte deň-dva oddychu na slnku od všetkého a všetkých na spracovanie zážitkov. Takto som sa musela násilne prepnúť do bežného režimu a na otázku, aké to na pobyte bolo a čo som si z neho odniesla (a či som našla zmysel života), som nedokázala odpovedať ani sama sebe, nieto ešte niekomu inému.

Život vonku mi prvých niekoľko dní pripadal neskutočne zrýchlený a vnemy som vôbec nestíhala spracovávať. Dookola som si kládla otázku, prečo to tak je, za čím sa všetci toľko naháňame, hoci v tom častokrát nevidíme zmysel?

Aj napriek tomu vnímam zážitok týždňa v tme ako veľmi prínosnú skúsenosť, ktorá ma zase o kúsok posunula. Hoci som potenciál pobytu ani zďaleka nenaplnila.

 

Rada by som sa o rok vrátila

Tento spôsob napojenia sa na seba rozhodne nie je pre každého. Ak človek necíti potrebu, túžbu odobrať sa do tmy, asi tam nevydrží. Ja som si užila každú jeho sekundu a rada by som sa o rok v zime vrátila späť, tentoraz na osem či deväť dní, aby som mala možnosť ponoriť sa hlbšie.

Veľmi ďakujem Tomovi a Lenče za možnosť zažiť u nich pobyt. Starali sa o mňa perfektne a majú moju nekonečnú vďaku, že vyšli v ústrety mojim diétnym nárokom. Dávali na mňa pozor a vždy prichádzali s dobrou náladou, takže ani každodenný kontakt pri podávaní jedla nebol pre terapiu rušivý.

Rada sa znova vrátim

Radka

Ahoj Lenka a Tomáš,

pre mňa bol pobyt v tme okamžitý nápad. Hľadala som na internete meditácie v Prahe a objavila vašu stránku vo chvíli, keď boli všetky svätyne voľné v jedinom termíne, keď som mohla prísť. Náhoda? Samozrejme, že nie. Na náhody už neverím. Mám za sebou svoje osobné peklo, z ktorého som sa ťažko a dlho dostávala. Napriek tomu som sa na nič nepripravovala, nič som nechystala, ale ani som nič neočakávala. Proste som v sobotu prišla, všetko som si prezrela, odložila okuliare a zhasla svetlo.

Rozhodnutá zažiť na vlastnej koži, čo to so mnou urobí. Rozhodnutá prežiť týždeň len s tým, kto je pre mňa najdôležitejší – sama so sebou.

Tma je nádherná

Čistá, teplá a objímajúca. Necítila som sa nijako obmedzená a vďaka veľkosti svätyne som nemala žiadny problém s orientáciou. Od druhého dňa sa mi snívali krásne, dlhé a pokojné farebné sny a snívajú sa mi stále.

Všetko bolo v jednom cykle

Môj režim sa ustálil na „rytme radiátora“. Keď sa zapol, sadla som si chrbtom k teplu a robila dychové cvičenia. Keď kúrenie prestalo hriať, pokračovala som v precvičení celého tela. Nasledoval malý oddych a stále dookola.

Ak vám to pripadá zvláštne, tak musím napísať, že ja som nikdy v živote dobrovoľne necvičila. (Dychové cvičenia mi predpísali už pred dvoma rokmi 🙂 ) . Zmena nastala len po jedle. Vtedy sa cvičiť nedá, takže som sa uvelebila na posteli a nerobila nič. Naozaj NIČ.

So zhasnutím svetla vo mne zhasli aj všetky myšlienky.

Nepamätám sa , že by som niekedy mala pocit úplne prázdnej hlavy. Je zvláštne to opisovať. Ako mám vyjadriť skutočné NIČ?

Moja hlava bola len jediná uzavretá bunka naplnená tmou. Bol to úžasný a silný oddych. Možno som Tomáša vydesila, keď som mu posledný deň povedala, že sa cítim ako v kúpeľoch…

Do tmy som si priviezla želanie

Len jedno želanie som si do tmy viezla – zmeniť môj vzťah k jedlu. Vďaka tme som nepociťovala hlad, čo bolo báječné. Ale jedlo, ktoré varí Lenka, je také fantastické, že som proste zjedla všetko. Na tom budem musieť ešte zapracovať…

Cestou z Tmy 

Vonku medzitým napadol sneh. Mrzlo a ja som cestou z tmy videla jeden z najnádhernejších východov slnka. Okrem vodorovných pásov svitania aj stĺp svetla mieriaci rovno nahor do tmavého mraku.

Môj pobyt u vás bol vlastne taký jednoduchý a obyčajný. Možno mi dal najavo, že to zlé už mám za sebou. Možno to, že sa nemám čoho báť. Možno aj to, že nech som kdekoľvek, vždy je so mnou niekto dôležitý – JA.

Vlastimila