O pobyte v tme som uvažovala už dva roky, ale dlho mi trvalo, kým som našla vyhovujúci termín. Bála som sa totiž, že ma v tme dobehne môj nie úplne pravidelný a ani nie celkom bezbolestný cyklus. Napokon práve ženská cyklickosť a vzťah k vlastnému telu boli hlavné témy, ktoré som si so sebou niesla. Iróniou osudu (alebo mojich vlastných hormónov) sa mi cyklus úplne nečakane posunul o dva týždne, takže hoci som mala pobyt v tme termínovo skvele prepočítaný, aj tak som bola nakoniec konfrontovaná so svojím strachom. Ale práve vďaka tomu som si mohla overiť, že vlastne vôbec nebol opodstatnený. Bolesti sa tentoraz nedostavili, telesná očista v tme ani zďaleka nebola taká zložitá, ako som sa obávala, a navyše som si konečne mohla poriadne oddýchnuť a nechať svoje telo zrelaxovať.
Príprava na pobyt v tme
S poctivosťou sebe vlastnou som sa na pobyt intenzívne pripravovala aj tým, že som si čítala dojmy a zážitky predchádzajúcich praktizujúcich. Možno ma potom mierne sklamalo, že neprišiel žiadny prelomový duchovný zážitok, v ktorý som tak trochu dúfala. Nakoniec som si však uvedomila, že aj vzhľadom na moju vyššie spomenutú hlavnú tému bolo vlastne potrebné a prospešné, že sa môj pobyt odohrával predovšetkým na telesnej rovine. Aj v tejto oblasti mi pobyt priniesol veľa nového. Zistila som, aké to je, keď naozaj naplno dokážem vnímať svoje telo a jeho potreby. Napríklad nejesť, keď nie som hladná – len preto, že mi to jedlo niekto priniesol a že sa to odo mňa akosi očakáva. Alebo naopak spať, kedy sa mi zachce – bez ohľadu na to, aká je práve denná doba. Možno sa to zdá ako banalita, ale verím, že nie som jediná, kto sa od svojho tela odpojil natoľko, že si spánok alebo jedenie riadil podľa čísel na ciferníku a nie podľa svojich vnútorných hodín.
Zvuky zvonku som v tme vítala
Keďže už od detstva nosím okuliare kvôli krátkozrakosti, myslím, že sa na zrakové vnemy spolieham o niečo menej ako väčšina ľudí. Verím, že aj vďaka tomu mi v tme bolo dobre. Priestor som si „prezerala“ rukami a prekvapivo rýchlo som sa v ňom začala bezpečne orientovať. Vďaka tomu som si tiež uvedomovala, že používanie zraku môj život predovšetkým výrazne zrýchľuje – v tme sa totiž dala robiť nečakane široká škála činností, len to bolo trochu pomalšie. Popri hmate som veľa využívala aj zosilnený sluch. (A priznávam, že som rada, že ku mne prenikali aspoň nejaké zvuky zvonka, pretože absolútne ticho by pre mňa určite bolo oveľa náročnejšie ako absolútna tma.) Vďaka tomu som sa dokázala orientovať aspoň v tom, či je práve deň alebo noc. Zároveň vždy, keď som začula štekot psa alebo erdžanie koňa, zrazu som mala radosť, že sú tu okolo mňa aj ďalšie živé bytosti – že aj keď ich nevidím, sú tu prítomné a dávajú o sebe vedieť na inej úrovni.
Týždňový pobyt v tme sa skončil ráno
Keď som po týždni chatku opúšťala, mala som pocit, že ma zalialo biele svetlo, hoci som dvere otvárala za hlbokej tmy o štvrtej ráno. A keď som po týždni znova ucítila vlhkú trávu pod nohami a ľahký vánok na tvári, bolo to ako pohladenie. K tomu prišiel ešte nečakaný bonus: keď som si nasadila okuliare, okamžite som si ich musela znova zložiť, pretože mi zrazu boli príliš silné. Zrak sa mi síce úplne nenapravil, ale zlepšil sa natoľko, že to potvrdilo aj meranie u optometristu, a ja som si – prvýkrát v živote – kupovala nové okuliare s tým, že sa dioptrie znižujú, namiesto toho, aby pribúdali.
