Záplava lásky

Predstav si moment, keď sa čas úplne zastaví a jediné, čo vnímaš, je hĺbka tvojich vlastných myšlienok a tlkot srdca. Dnes ti prinášame svedectvo o ceste, ktorá sa začala ako dlhoročný sen a skončila nečakanou záplavou vnútorného svetla. Prečítaj si úprimné rozprávanie o tom, čo sa stane, keď sa človek rozhodne na sedem dní vypnúť okolitý svet a jednoducho len byť. Táto skúsenosť ukazuje, že terapia tmou otvára dvere k témam, ktoré v bežnom zhone často prehliadame.

Prečo som si vybrala celý týždeň v ústraní

Som strašne rada, že som to absolvovala celé. Nielen tri dni, ale rovno celý týždeň, pretože až po tých troch dňoch sa tá pravá jazda vlastne začala. Bolo to jednoducho báječné a dúfam, že mi ten pocit, ktorý som tu v sebe našla, vydrží aspoň nejaký čas. Tento zážitok som si priala niekoľko rokov, ale stále som si hovorila, že ešte nie je ten správny čas. Chcela som sa najprv trochu upokojiť a usporiadať si veci v živote, aby som si so sebou nebrala niečo, čo hneď pominie. Potom mi moji kamaráti a rodina dali pobyt v tme k narodeninám presne v správnom čase. Bolo to strašne dobré rozhodnutie, pretože tá najsilnejšia milosť a láska prišla až v druhej polovici týždňa.

Záplava lásky a vnútorná sloboda

V tej hlbokej tme som našla absolútnu lásku ku všetkému – k sebe, k ľuďom aj k prírode. Bola to úplná záplava lásky a pocit, ktorý slovami len ťažko opíšem. Samozrejme, bolo to mnohokrát aj veľmi ťažké, ale vlastne to celkom išlo. Keď totiž vopred čakám, že mi taká skúsenosť prinesie aj ťažšie chvíle, tak sa s nimi ľahšie vyrovnám. Len čo na mňa prišlo niečo, čo ma štvalo alebo trápilo, stačilo to len nahlas povedať. Len som to vyslovila a zrazu to zmizlo. Namiesto trápenia sa objavila láska, odpustenie, milosť a svetlo. Najväčšia intenzita prišla až po tých úvodných dňoch, keď som sa konečne dokázala úplne uvoľniť.

Nečakaný poriadok v mojom každodennom tichu

Prvý deň som síce úplne celý prespala, ale potom ma prekvapilo, že som si vytvorila svoj vlastný poriadok. Normálne som totiž celkom chaotik a nemám žiadny pevný systém v tom, kedy vstávať alebo spať. Tu som však bola v úplnom poriadku a každú činnosť som robila v rovnakom čase. Presne som vedela, kam si dám hrnček, kedy si zájdem cikať, kedy si zacvičím alebo kedy si zahrám na gitare. Vôbec som netušila, či spím málo alebo veľa a či ponocujem. Jediným orientačným bodom pre mňa bolo jedlo, ktoré prichádzalo niekedy skôr a inokedy neskôr. Tento pobyt v tme mi ukázal, že aj v úplnej izolácii si človek dokáže nájsť svoj vnútorný režim.

Jedlo ako dar z neba

Na jedlo som sa zakaždým strašne tešila a stále som premýšľala, čo tam práve bude dobré a aký dostanem zákusok. Jeden deň som sa musela úplne smiať tomu, ako mi strašne chutí. Kyslá smotana s piškótami bola pre mňa v tej chvíli úplný zázrak a dar z neba. Celkovo jedlo chutilo jednoducho skvele a každé sústo som si vychutnávala s obrovskou vďačnosťou. Ten pocit radosti z obyčajného jedla v úplnom tichu je jednoducho na nezaplatenie a človek si začne vážiť aj maličkosti, ktoré vonku berie ako samozrejmosť. Každý tanier pre mňa predstavoval nečakané dobrodružstvo chutí.

Moji dobrí strašiaci a hľadanie svetla

Mala som síce takých strašiakov a na jednom mieste som občas videla nejaké tmavšie miesto, ale boli celkom dobrí. Neboli to žiadni zlí strašiaci, ktorých by som sa musela desiť. Keď človek taký zážitok naozaj chce, tak sa toho nemusí vopred báť. Moja terapia tmou nebola o tom, že by som musela prekonávať samu seba alebo strach z temnoty. Ja som chcela nájsť svetlo a to sa mi podarilo. Napadlo mi, že by bolo dobré dať si napríklad hodinu denne v tme aj doma a len si povedať, čo cítim alebo aký mám problém. Verím, že by potom trápenie hneď nato zmizlo, rovnako ako tu. Toto pravidlo zastavenia sa v každom dni by som si chcela určite odniesť a uchovať si ten pocit lásky čo najdlhšie.

Ako vidíš, táto cesta môže priniesť odpovede, ktoré hľadáš už roky. Stačí len urobiť prvý krok. Čo myslíš, trúfneš si na také stretnutie so sebou aj ty?