Stretnutie s ničotou, so stavom nula. Zmietanie sa s človekom a s vyššou bytosťou uväznenou v ňom. Kto z koho? Chce ten človek naozaj vedieť, odkiaľ prišiel? Kým je? Poznať do hĺbky svoje posvätné ja? Ako mu to pomôže na ceste životom, tu a teraz? Nevytrhne ho to z tak prácne vytvoreného a ešte nepevného hmotného sveta?
To nebude platiť pre väčšinu ľudí, ktorí sa rozhodli pre pobyt v tme. Je to len o mne a mojich pocitoch.
Vo svojom živote som veľmi dlho a prácne hľadala samu seba. Svoju podstatu som však nakoniec našla! Povedomie o mojom pôvode niekde ďaleko mimo pozemskej sféry ma sprevádzalo od raného detstva. Nutkanie neustále hľadať, učiť sa, spoznávať… všetko…, ako a prečo existuje, princípy, na ktorých fungujeme. Dlhé roky kontaktu s vyšším svetom, prorocké sny, práca s archetypmi, snovými symbolmi, podvedomím a nakoniec pokusy povedať ostatným, že sú tu na to, aby pokročili ďalej, v rámci svojich ľudských možností, kde je každý sám za seba, musí nájsť svoju cestu a zmysel plnohodnotného života. Moje pitvanie samej seba, až naruby…, do revúcej bolesti. Vyťahovanie tieňov, programov naočkovaných kolektívnym vedomím, len aby sme sa dokázali zaradiť medzi ľudstvo, fungovať tu a zachovať si svoju pravú hodnotu a smer. Odbúravanie balastu a prijímanie svojich vnútorných démonov, krotenie svojich šeliem ceriacich zuby…,, učenie, učenie a učenie, ako vychádzať so svojím ja verzus moja telesná schránka.
Udalostí a skúseností, ktoré môjho človeka doteraz zmietali až na hranicu zúfalstva a poskytli pochopenie vyššieho rádu a zákonov vesmíru. To bol môj život a moja cesta. A bolo toho dosť! Celý život som lietala hore a chýbala mi pristávacia dráha. Keď sa mi objavila, odmietla som ju a lietala ďalej.
V tme som prekvapivo pochopila, že ja musím ísť teraz a tu opačným smerom. Nastal životný okamih zvratu! Už nesmiem uletieť do výšin, naopak ísť smerom dolu. Nechať svoje korene vrásť do živlu zeme, do hĺbky. Preto som sa narodila ako človek. Moja podstata je vo vesmíre, moje telo je tu a teraz. Musím sa starať o svojho človeka, svojho avatara. Jeho miesto je na Zemi, jeho komfort a pohoda. Nepomôžem mu tým, že od neho odtrhnem duševnú podstatu. Takto by sa stalo! Viem to!
Prvých pár hodín v tme ma varovalo: preniesla som sa do živej paralelnej reality, kde som fungovala medzi tými istými blízkymi ľuďmi, len dej sa odohrával úplne inak! Videla som samu seba, ako do mňa pchajú lieky na schizofréniu v snahe vrátiť ma do reality pozemského života.
Vo chvíli, keď som si uvedomila, že je to ilúzia… , ilúzia to však nebola, bolo to nadmieru skutočné a živé, vrátila som sa späť do temnej miestnosti, v ktorej som už bola sama.
Potom nasledovali rýchle obrazce karmicko – generačného zaťaženia rodu, ktoré ma upozornili na aktuálne dianie v rodine. Bola to druhá a posledná otázka, ktorú som potrebovala riešiť a pochopiť. Stalo sa!
Môj ďalší pobyt v tme sa už stal vydržiavaním a bojom s existenčným komfortom môjho človeka. Nadpriemerné horúčavy okolo 39 °C, pocit horúčavy (v chatke tak asi 29 °C) a pocit, že sa nemôžem nadýchnuť čerstvého, studeného vánku (aj napriek tomu, že chatka je dosť dobre izolovaná a vetraná), ma prinútili ukončiť pobyt po 24 hodinách.
Kým som odišla a rozhodla sa ukončiť pobyt, dlho som vnútorne bojovala. Zmietali sa vo mne otázky ako: Som asi zbabelec? Ako sa na mňa budú pozerať ostatní, keď som to vzdala? Veď som tak dlho čakala… Viem, že prvé tri dni sú najťažšie… Ale? Čo mi to ďalej prinesie? Chcem to vôbec?
Nakoniec: Zaplatila som… budem ostatným pripadať ako idiot?
Zrazu som dala na svoju spoľahlivú intuíciu!!! Nič nie je dôležitejšie než to, čo naozaj chcem a čo cítim! A na to je vždy spoľah! Priala by som si, aby sa všetci riadili svojou intuíciou! Odbúrať to, čo od nás chcú či očakávajú ostatní! Dôležité je len to, ako to cítim ja! Názory ľudí okolo nás, nejaké peniaze, to všetko je len systém, ktorý nás ovláda. Byť slobodný a rozhodovať sám o sebe je najdôležitejším umením v našich životoch.
Ďakujem Lenke a Tomášovi za ich ústretovosť, za ich empatiu a lásku ku všetkým a všetkému, čo robia.
Som rada za tých 24 hodín, ktoré mi umožnili a ktoré som absolvovala! Aj ten jeden deň a jedna noc mi priniesli toľko poznatkov a určili smer do budúcnosti, že bez nich by som hľadala, ktovie ako dlho.
Ešte na záver: môj manžel, napriek tomu, že do tmy som išla ja, prežil všetko s rovnakou silou a rozhodol sa pre väčšiu účasť na našom spoločnom živote, pre viac zdieľania a empatie. Vďaka za všetko.
Aleksandra.
