Zrodenie
“Je tu tma ako v riti”, povedal som si, keď som otvoril oči. Nebolo vidieť vôbec nič, a to už šiesty deň v kuse. Napriek tomu som si tú vetu znova zopakoval, ako taký vnútorný vtípek, pripomienku bizarných okolností.
Stáva sa mi, že si v niektorých situáciách hovorím: “Ako som sa sem, dočerta, dostal?” A toto bola jedna z nich. V tomto prípade bola odpoveď celkom jednoduchá. Zariadil som si týždenný pobyt v tme. S myšlienkou ísť sa zavrieť na temnú samotku som sa pohrával už niečo vyše dvoch rokov. Prišlo mi to ako dobrý spôsob, ako si oddýchnuť od sveta a tak trochu aj od seba, presnejšie povedané od môjho uponáhľaného ja. Jedna moja kamarátka, znalá tmárskych pomerov prinajmenšom z počutia, mi povedala, že byť sám so sebou v tme nemusí byť také jednoduché. Človek sa tam vraj môže stretnúť so svojimi chimérami, ktoré môžu nadobudnúť až reálne rozmery. Začalo ma to zaujímať o to viac – rád sa dozvedám veci o sebe.
Stále mi však bolo ľúto “zahodiť” sedem voľných dní. Veď namiesto toho môžem ísť na hory, na chatu, niečo tvoriť, opravovať a tak ďalej. Preto som to dlho odkladal na neurčito. Ale semienko nápadu bolo zasadené a klíčilo. Polievané bolo celkom pravidelne mojím umením zahltiť sa prácou, povinnosťami aj koníčkami. Potom semienko dostalo poriadnu porciu hnojiva, keď sa blížil termín mojej svadby. Usúdil som, že by to mohla byť dobrá príležitosť pred takým veľkým krokom si oddýchnuť. A poriadne pouvažovať o sebe a o tom, ako podľa najlepšieho vedomia a svedomia odpovedať na otázku v obradnej sieni.
