Ahoj Lenča a Tomáš,
na pobyt v tme som nastupoval v decembri. Pamätám si jasný slnečný deň. Krásnu cestu z Kutnej Hory popri riečke Vrchlice, cez Sion do Lomca. K večeru krajina potemnela. Obloha explodovala v žiare zore, keď slnko pomaly mizlo za obzorom. Bol som odhodlaný zažiť niečo nové, nezvyčajné. Bližšie spoznať sám seba.
Svätyňa na pobyt v tme
Svätyňa pôsobila príjemne, útulne a bolo v nej teplo. Mohol som si regulovať teplotu vnútri. Tma!
…Rozčúlenie a obavy: Čo tu budem celý ten čas robiť?! Čas sa zdal nekonečný. Emócie a výčitky: Čo som to urobil?!
Telo si postupne zvykalo na tmu. Myseľ vnímala dych a upokojenie. Pomáhalo mi cvičenie, tanec aj otužovanie. Masírovanie chodidiel a rúk. Každá aktivita vo Svätyni bola dobrodružstvom. Pri jedle som vnímal každú jeho jednotlivú zložku s intenzívnou radosťou. Zahnalo aj smútok. Niekedy ma emócie rozplakali a inokedy som sa smial sám na sebe. Výčitky a spomienky boleli. Plač ma uzdravil. Učil som sa hovoriť sám k sebe. Po siedmich dňoch som sa tešil von a zároveň som chcel zostať vo Svätyni a pobyt v tme si predĺžiť.
Ešte dlho po pobyte mám pocit, že si viac vážim sám seba. Viem si prejaviť lásku a dôveru.
Som vďačný, že som mohol urobiť krok mimo kruhu bežných starostí, zvykov a času. Vnímať prítomnosť a seba samého.
Ďakujem a prajem vám veľa zdravia.
S pozdravom
Petr
