Čaute,
tak trochu s oneskorením píšem o svojich skúsenostiach z týždenného pobytu v tme. Išiel som do toho s tým, že väčšinu času strávim meditáciou, kedysi som totiž cvičil jogu a tam sme občas meditovali. A keďže sa mi to páčilo, tak som si naplánoval, že to v tme meditačne rozbehnem vo veľkom. Ale ouha, meditácia mi tam vôbec nešla, ani ťuk. Tak som si musel nájsť náhradný program, v mojom prípade to bolo vymýšľanie príbehov. Nahodil som si v mysli nejakú tému a situáciu a následne nechal svoju fantáziu, aby z toho urobila nejakú story. Ja som potom už len ako nezávislý pozorovateľ sledoval, čo sa z toho vyvinie, čo moja fantázia vymyslí a kam ma príbeh dovedie.
Moja fantázia sa správala ako semienko púštnej ruže
Semienko dlhé roky v suchu čaká na to, až zaprší, a potom môže nádherne rozkvitnúť. Rovnako aj moja fantázia bola v normálnom živote pripútaná na reťazi, ale v dlhodobej tme okovy spadli a moja predstavivosť sa rozbehla na plný výkon. Sám som bol prekvapený, čo všetko je moje vedomie (či podvedomie) schopné vymyslieť. Pri sledovaní svojich fantázií som bol v akomsi tranze či polospánku a čas utekal rýchlo. Keď som však v tme svoju myseľ ničím nezamestnal, tak som sa nudil a čas utekal strašne pomaly.
Ďalšia vec, ktorá stojí za zmienku, boli sny
Nikdy v živote som nemal také reálne sny, ktoré by som si po zobudení pamätal a v ktorých som mohol (niekedy) vnímať pocity tých snových postáv. V jednom prípade sen dobiehal ešte vo chvíli, keď som už bol zobudený. Myslím, že sa tomu stavu hovorí lucídny sen.
Stravovanie
Vaša vegetariánska strava mi celkom chutila (až na tú tekvicovú polievku, čo som mal naposledy), ale ja som už mal na mäso takú chuť, že som cestou domov musel na prvej benzínke zastaviť a dať si mäsovú bagetu. Dlho som si na žiadnej tak nepochutil.
Ďalej mám jednu technickú pripomienku. Keď som po týždni vyšiel poloslepý von z chatky, hneď za dverami ma pichla do oka vetvička stromu alebo kríka. To isté sa zopakovalo o pár minút neskôr, keď som sa prechádzal v rannom šere po záhrade. Odporúčal by som tie vetvičky zastrihnúť, aby ľuďom vyššieho vzrastu (ako som ja) toto nehrozilo.
Na záver mám jedno vysvetlenie
Keď ste za mnou striedavo obaja chodili do chatky s jedlom, obaja ste na mňa pôsobili ako veľkí sympaťáci. Plánoval som v tú sobotu po skončení pobytu na vás oboch počkať a s oboma dať dlhšiu reč… ale po vyliezaní z chatky ma prepadol taký smútok za domovom, že som po hodine aklimatizácie proste sadol do auta a išiel.
Pavel
