Môj pobyt v tme prebiehal na prelome mája a júna. Začal sa príjemne dlhým spánkom s prekvapivo živými a farebnými snami. Tie ma sprevádzali celým pobytom. Po prebudení som si ich dokázala veľmi dobre vybaviť a hovorila som si, že každý z nich by vydal na zaujímavú analýzu…
Čo tu budem robiť celý týždeň sama?
Po prvom prebudení, keď som otvorila oči a uvedomila som si, že som tu v tme, prišla na mňa úzkosť s predstavou, čo tu budem robiť celý týždeň sama… a vonku tak krásne… Po chvíli som si na tmu zvykla, prišiel pocit odovzdania sa situácii, ktorú som si tiež sama zvolila, a prvé 3 dni som veeeľa spala a snívala. Situáciu prijať a ísť krôčik po krôčiku. Netrápiť sa úvahami o budúcnosti.
Do tmy som si so sebou zobrala šamanský bubon, tibetskú misu, jeden kameň, papier a pastelky.
Tma však vôbec nebola tmavá…
Po prvých dňoch spánku som si myslela, že som prirastená k posteli. Ani na záchod sa mi nechcelo vstávať. Keď mi posteľ prestala byť pohodlná, ľahla som si na podložku na podlahe a len tak hľadela do tmy. Tma však vôbec nebola tmavá, pred očami sa mi prehrávali situácie z minulého aj súčasného života. Vybavovali sa mi hlboko uložené zážitky z detstva. Mohla som to všetko sledovať ako film. Niektoré mi prinášali emócie radosti, niektoré smútku, niektoré len neutrálne preplávali. Prinášali so sebou väčšie porozumenie sebe a môjmu životu.
V tme som videla tvary
To, čo ma postupne viac a viac odvádzalo z mysle, boli svetlá a niekedy aj tvary, ktoré sa mi v tme zobrazovali. Najčastejšie sa mi opakoval útvar mozaiky v tvare kvetu života presvieteného farbami.
Svetelné úkazy ma sprevádzali neustále a postupom času sa zintenzívňovali. Vnímala som svetlo vychádzajúce z tela v oblasti hrudníka a okolo hlavy. Začala som si z toho robiť srandu a hovorila som si, že sa mi postupne začalo rozsvecovať. 🙂 Akoby niekto rozsvietil tlmené svetielko nad hlavou alebo po stranách.
Vnímala som…
Od 3. – 4. dňa som začala ráno a večer cvičiť pozdravy slnku, tai-či a iné cviky. Potom som meditovala, hrala na bubon a misu. Bolo krásne vnímať tóny takto nerušene a plnšie.
Všetky zmysly okrem zraku (ktorý si mohol oddýchnuť) akoby sa v tme prebúdzali.
Meditáciu sa mi darilo prehlbovať s pre mňa významným uvedomením si dôležitosti otvárania srdca. Sila, ktorá sa v ňom skrýva, je liečivá pre mňa aj pre blízke i vzdialené okolie. Na to by som v živote nikdy nemala zabudnúť a liečivú silu podporovať a rozvíjať.
Dočkala som sa!
Poslednú noc pred budíčkom som už veľa nespala a vzrušene som sa tešila na otvorenie dverí a na to, ako vyjdem von. Dočkala som sa a išla som pozorovať východ slnka 🙂 . Vtáky pritom krásne koncertovali a ja som si mohla užívať čerstvý vzduch a meniace sa farby až do brieždenia a jasného letného dňa.
Keby som to mala opísať jedným slovom, tak… vďačnosť.
Ďakujem…
Veronika
