Mám pár reflexií, o ktoré by som sa rada podelila od môjho posledného zdieľania.
Aj napriek tomu, že som bola na pobyte v tme krátko, stačilo to na intenzívne zážitky a obrovský posun vpred.
Tma nie je ani dobrá, ani zlá
Pamätám si, ako ma obklopila čierna zamatová ničota…, nebola ani dobrá, ani zlá, jednoducho tam bola… ako prapôvod, počiatok…
V tejto ničote sa voľne vznášalo moje ja… a hľadalo bod zachytenia, nejaký začiatok, niečo, od čoho by sa mohlo odraziť a začať pohyb.
Nič také tam nebolo, neexistoval ani začiatok, ani koniec, avšak tá prázdnota bola zároveň nekonečne bohatým celkom… Nič a zároveň všetko.
My tu sme zvyknutí na pohyb po osi, od bodu A do bodu B. Sme buď tu, alebo tam… nechceme prijať, že sme súčasťou celku, že ja som svet a svet som ja… že bod A a bod B sú jedno a to isté, že ako hore, tak aj dole…
O to výraznejšie vnímam, ako sme obmedzení vo svojom duálnom vnímaní: bežne máme okolo seba nesmierne bohatstvo, rozmanitosť a pestrosť všetkého… My sme však slepí pre neúnavnú honbu po osi, sústredíme sa jedine na smer, na to, kam pobežíme chytiť niečo, čo ešte nemáme!
Vďaka pobytu v tme vidím, že sme slepí!
Žijeme tu ako v nejakej letargii, máme k dispozícii všetko, ale aj napriek tomu, že vidíme, sme úplne slepí!
Rýchlo si zvykáme na to, čo máme, a prestávame to vidieť.
Svet si vytvárame sami, ale musíme to robiť vedome. Myslíme si, že vedomie máme stále aktívne, ale nemáme! Povaha človeka chcieť stále viac je bežná. Sme ako požierači udalostí a zážitkov… také monštrum chňapajúce po všetkom, čo ešte nemá, čo nepozná… ak to chytí, zhltne a už si to ďalej nevšíma… Oscilujeme medzi minulosťou a budúcnosťou, v súčasnej realite sa nevieme nájsť.
Máme to ako softvér uložený v podvedomí.
To teda rozhodne nie je vedomý rozvoj a vedomá cesta.
Veľa múdrych ľudí tvrdí, že je dôležité zastaviť sa, nasmerovať svoj zrak a vnímanie na prítomnosť a začať vidieť to celé bohatstvo, ktoré nám bolo dané mať okolo seba, všetky dary od Vesmíru, ktoré nás obklopujú a ktorých krásu nevidíme, koľko lásky k nám prúdi, a my nie sme schopní otvoriť sa jej prijímaniu. Je zvláštne, že sa nám rozsvieti práve v tme B-). Tma sníma závoj z našich očí, strhne klapky, uvoľní a rozšíri zorné pole. Zrazu sa človek ocitne v inom svete. Všetko je nové, iné, krajšie, silnejšie, bohatšie.
Terapia tmou zariadila, že sa mi rozsvietilo
Snažím sa tento zázračný stav udržať čo najdlhšie, spomínam, vraciam sa opakovane k okamihu uzdravenia slepca, prezretia…, aby som opäť neotupela, neoslepla… ten dar je veľmi krehký.
Je to také hýčkanie okamihu… opatrné gúľanie hrejivých a láskou naplnených lúčov slnka v dlaniach…
Vykúkajú, vykĺzavajú z medzier medzi prstami, veselo žmurkajú… Držme ich… nech nám neutečú, pripravme pre ne v našich srdciach miesto, kde sa natrvalo zabývajú.
Počas pobytu v tme som začala vnímať, že je len a výhradne na mne, aký môj svet bude, že svoju realitu vytváram ja sama tým, čo vychádza zvnútra von.
Prečo som bola kedysi nadšená niekým/niečím a dnes po tom nadšení niet ani stopy? Prečo už nechceme, čo máme?
Prečo sa nevieme trvalo tešiť a vážiť si to, čo sme získali, čo sme dosiahli, s kým sme. Viem, život je o zmene, aj my sa meníme, niekto beží rýchlo vpred, rastie a vyvíja sa, niekto zakrpatie a zostáva na mieste, na ktorom stál pred x rokmi. Vzťahy, kedysi harmonické, končia rozchodmi.
Relativita času? V nejakom okamihu sme stáli na jednej štartovej čiare, ale jeden sa ocitol v rýchlejšej vibračnej dimenzii.
Je ten druhý zlý? Pretože vibruje pomalšie? Alebo to len my prestávame vnímať všetko krásne v ňom, keďže naše ego potrebuje alibi pre svojho vnútorného sudcu, ten sa vyhráža: Ty, ty, ty…! To sa nepatrí, my to tu nerobíme… no jaaaj… ale ten druhý je strašný!!! … ?
To je, akoby sme zazlievali kameňu, že nebeží po lúke s nami. Všetko má svoju krásu, a ak to už teda vošlo do nášho života, v akejkoľvek príjemnej či nepríjemnej podobe, musí to byť pre nás, a nesporne to je, potrebné a užitočné. Nebudeme sa tomu vysmievať, nebudeme sa na to hnevať, nebudeme to odsudzovať. Pokloňme sa tomu a poďakujme!
Všetci sme prepojení
Začala som živo vnímať svet z toho pohľadu, že sme tu všetci spojení do jedného organizmu, akým je Vesmír. Potom, čo som z tmy odišla (haha… vlastne potupne ušla), som strávila týždeň o samote na svojej chate v lese a len pozorovala, len načúvala… Vysoké borovice ku mne začali prehovárať… kolísali sa vo vetre a šepkali tichú pieseň… Videla som v nich naozaj živé bytosti, všetko v symbióze so všetkým. Tráva bola zrazu zelenšia, vtáky spievali krajšie a hlasnejšie, vzduch bol čistejší, kvety farebnejšie, slnko nádherne hrejivé, voda sviežejšia …
Bola som taká rada, že som tam, kde som, cítim, čo cítim, vidím, čo vidím, počujem… jednoducho som vďačná a rada, že SOM a okolo mňa je svet, aký som si vlastne vytvorila a doteraz nevidela jeho krásu. Nie je dôležité, ako dlho tu zostanem, ako rýchlo ďalej pobežím a kam ma to až zanesie. Je dôležité uctievať súčasnú chvíľu so všetkým bohatstvom, ktoré v sebe nesie. Vidieť neviditeľné a otvoriť náruč lásky.
A láska prúdi
Tá láska potom začne prúdiť oboma smermi.
Je zvláštne, že keď som tú lásku vyslala von, začala sa mi vracať, a to zosilnená.
Je to priam čarovná premena a čarovná výmena.
Pobyt v tme rozhodne odporúčam
Odporúčam vyskúšať… Myslím si, že každý z nás by mal pre svoje duševné zdravie povinne podstúpiť minimálne 24-hodinovú terapiu tmou, aby prezrel a začal si vážiť štedrosť sveta, ktorú má na dosah svojej dlane.
S láskou Aleksandra
