Ahoj, Tomáš a Lenka.
Posielam pár slov o svojom pobyte v tme. Je to už viac ako mesiac, čo som absolvovala týždeň v tme, a stále sa mi vracajú spomienky na pobyt, a to dosť detailne. Keď som sa niekedy vlani v októbri rozhodovala pre pobyt v tme, vedela som o tme len málo. Životná situácia mi v tom čase veľmi nepriala, tak som začala čítať Štyri dohody a dosť často som počula a čítala o sile prítomného okamihu, meditácii a podobne. Tak som z teórie prešla na prax a meditovala a meditovala a meditovala… Bolo to oslobodzujúce obdobie, pretože mi meditácia veľmi pomohla zahladiť minulosť a žiť práve teraz. Cítila som sa strašne dobre, a tak som si povedala, že je to tá správna cesta. Spájala som to s jogou a zdravým životným štýlom, užívala si prítomnosť priateľov a rodiny. Pobyt v tme som si zarezervovala na koniec marca zámerne, pretože milujem jar a pripadalo mi to ako ideálny čas. Aj keď jar sa tento rok dosť bila so zimou :). Napodiv mi to vôbec neprekážalo, možno si ma nakazil ty, Tomáš, pretože si mi často na otázku, aké je vonku, odpovedal, že pre teba je krásne za každého počasia, a ja som si to vzala k srdcu, alebo je to samotným pobytom, pretože tam počasie a príroda naozaj chýbajú.
Na týždeň v tme som sa pripravovala pol roka
Mala som teda pol roka na prípravu, ktorú som naozaj nechcela podceniť, pretože je to nevšedná situácia, ktorá vôbec nemusí byť ľahká. A urobila som dobre. Keď som k vám prišla, bola som taká nervózna, že som si ani nevšimla, na akom krásnom mieste som. Privítal si ma, Tomáš, s úsmevom a s takou energiou, ktorá mi dodala odvahu. Po základných inštrukciách, ktoré si mi povedal, a po rýchlej prehliadke chatky už to bolo zrazu tu, tá chvíľa, ktorej som sa bála najviac, a to je ruka na vypínači. Mala som v ruke mandarínku, polovicu som zjedla za svetla a druhú polovicu už v tme. Neváhala som dlho, asi minútu a šup… Je to tu, vzrušenie, nadšenie, ale žiadne pochybnosti. Hneď po pár minútach som si bola istá, že to zvládnem. Cítila som sa v bezpečí. Zhasla som asi o šiestej, takže prvý deň bol krátky, dala som si sprchu a išla si ľahnúť. Zaspala som takmer okamžite. Na druhý deň, keď som sa zobudila, už som nemala poňatia o čase. Celý čas som sa orientovala podľa spevu vtákov, čo mi dosť pomáhalo, pretože som mala šialenú potrebu stále vedieť, či je ráno, večer, alebo noc… Vytvorila som si rituály, ktoré som robila každý deň zhruba v rovnakom čase. Tým som si potvrdila svoju túžbu mať vo veciach poriadok. Prvá donáška jedla bola úplne famózna, po prvé preto, že sa mi uľavilo, že to naozaj funguje, ako ste hovorili, a po druhé preto, že jedlo bolo vynikajúce. Nikdy som si jedlo tak neužívala ako ten týždeň v chatke. Sobotu a nedeľu som tak nejako prespala a precvičila a celkom to ubiehalo. V pondelok som už bola taká zabehnutá vo svojich činnostiach, že som bola úplne pokojná, len jednoducho bola tma… Jediné, čo mi naozaj nešlo, bola meditácia. Nikdy by som neverila, ako veľmi sa myšlienky v tme dokážu presadiť a premietať do popredia. Nebránila som sa im, boli moje, chcela som sa im otvoriť. Nikdy predtým, ani v tej najhlbšej meditácii, som nebola taká zmierená. V podstate to bol istý druh meditatívneho stavu, len som si to v tej chvíli neuvedomovala. Užívala som si ten pocit, že mi žiadna myšlienka nedokáže narušiť ten pokoj. V pondelok som mala aj prvýkrát živé sny, ktoré potom boli celý týždeň a mám ich dodnes. Fascinovalo ma, že som ten sen dokázala dokončiť aj v bdelom stave, pretože mi ho nenarušil žiadny vizuálny podnet. Zobudíte sa a nič nevidíte, takže pokračujete, jednoducho skvelé :). Prvú krízu som mala v utorok, tuším dopoludnia, pretože to bolo ešte pred jedlom. Zrazu ma ovládol neskutočný strach, že som na všetko sama, a prvýkrát som plakala. Uvedomila som si, že tieto stavy mávam aj v normálnom živote, a tak som zobrala všetku silu a povedala si, že s tým zatočím. Zobrala som si so sebou rôzne predmety, ktoré mám od rôznych priateľov a od členov svojej rodiny, a v tej chvíli mi strašne pomohli. Nie som sama, sú tu všetci so mnou. Zobrala som ich jednotlivo do ruky a spomínala, ako veľmi som šťastná, že ich mám. Kríza bola zrazu preč… A tak som si na zvyšok pobytu vytvorila ďalší rituál. A používam ho dodnes, keď treba :). Niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa cítila tak krásne a čisto, že som jednoducho len sedela a užívala si to. Užívala som si jedlo, cvičila hodiny a hodiny denne jogu, posilňovala som v rámci možností, venovala som sa sebe tak, ako by som asi v tme mala. Potom prišiel štvrtok popoludní a do chatky mi opäť vstúpil nepozvaný hosť. Strach. Tentoraz sa to prejavilo aj fyzicky, pretože som nemohla ani jesť, ani poriadne chodiť. Bola som ako prejdená tam a späť. V hlave myšlienky typu: ako to tu mám zvládnuť ešte celý piatok, to je nad moje sily, veď je to ešte celý deň. To nedám… Trvalo to pár hodín a bolo to naozaj nepríjemné až neznesiteľné. Dýchala som, hovorila si rôzne pozitíva, veď si to užívaš, veď ti je tu dobre atď., ale nič nepomáhalo. Pomohol až spánok, našťastie som zaspala. Po prebudení som dlho pozerala do tmy (haha, ako inak) a premýšľala o tom stave. Uvedomila som si, aký veľmi relatívny je čas, aké nezmyselné je premýšľať nad ním a snažiť sa ho ovládnuť. Mala som za sebou päť dní a deň a pol pred sebou a ja sa toho bojím. Veď si už zvládla toľko, hovorila som si. Ľudská myseľ je niekedy naozaj na smiech, pred cieľom si to takto sťažovať… Musela som sa smiať sama na sebe. Bola som rada, že som si to uvedomila. Človek potom vie lepšie pracovať s takými parazitujúcimi myšlienkami. Piatok bol skvelý, bola som nadšená a tešila sa na svet tam vonku.
V sobotu ráno nás zobudil budík ešte pred východom slnka. Vyliezla som von, kde bola ešte „tma“, ale bolo vidieť všetko. Krútila sa mi hlava, na to si ma, Lenka, našťastie upozornila. Bol to taký zvláštny pocit, neopísateľný. Neviem slovami povedať, ako veľmi zvláštne som sa cítila. Boli sme traja, čo práve opustili chatky, a boli sme plní, všetci sme boli ako bábätká, čo opustia matkino lono… Tak som si pripadala. Východ slnka bol skvostný, jar bola všade. Krása. Vstrebávala som to ešte niekoľko dní a nedokázala som o tom veľa hovoriť. Chcela som si tie pocity nechať aspoň chvíľu len pre seba. Pobyt v tme mi otvoril oči. Zistila som, ako veľmi mám rada život. Aký veľmi relatívny je čas a že keď stojím v aute niekde v zápche, nie je to strata času, je to jednoducho život, ktorý žijem. Keď som doma a len tak sa flákam, nevyčítam si to, užívam si to, neberiem to ako stratu času. Keď v máji sneží, je to niečo, čo nezmením, tak sa tomu smejem. Sneh v máji, no a čo, veď sneh je krásny. Zmoknem a neutekám sa schovať, jednoducho zmoknem a zase uschnem. Dám si dobré jedlo a neriešim kalórie, veď ma tak veľmi baví behať… Neľutujem ani jedinú sekundu pobytu a veľmi vám obom ďakujem za možnosť. Bola to paráda.
Majte sa a smejte sa 🙂
Martina
