Týna – cítim sa úžasne aj po odchode

Milí priatelia v Lomci,

dala som si pár dní čas, kým sa moje myšlienky usadili, a teraz si myslím, že môžem s odstupom sformulovať to, čo mi pobyt v tme priniesol.

Pobyt v tme sa začal už vtedy, keď som vystúpila z vlaku

Všetko sa začalo už vo chvíli, keď som vystúpila v Bykáni na zastávke na znamenie. Slniečko svietilo a ja som sa pozerala na tabuľu s názvom a zisťovala, že stojím uprostred „ničoho“. Našťastie odtiaľ viedla len jedna cesta. Tak som vytiahla trekingové palice a vydala sa po nej. Len čo som sa dostala do obce Bykáň, už som sa vcelku orientovala. Išla som pomaly, rozhliadala sa po kraji, fotila čmeliaky na bodliaku, vnímala som atmosféru krásneho teplého dňa.

Hneď na okraji obce Lomec ma vítal kríž a na návsi ďalší. Chvíľu som si sadla na lavičku na autobusovej zastávke. Oprela som sa a zavrela oči. No a potom som vzala mobil a volala. Tomáš ma naviedol správnym smerom. Išla som do mierneho kopčeka a po ceste mi bežal oproti malý chlapec a veľký pes. Chlapec volal: „Ahoj, Týna!“ Nádherné privítanie.

Hore pri zrubovej chalupe čakal Tomáš. Podali sme si ruky a ja som vedela, že mi tam bude dobre. Pozrela som sa na svätyňu, ktorá na mňa čakala. Dostala som všetky potrebné informácie a dva banány a ešte chvíľu som sa rozhliadala po okolí.

Prišiel čas na pobyt v tme

No a potom nastal čas vstúpiť dnu. Uložila som si veci vedľa postele, prezrela a ohmatala som si celý domček, dala si sprchu, chvíľku posedela na posteli a potom som jednoducho vstala a išla zhasnúť. Opatrne som sa vrátila na posteľ a hľadela do tmy doširoka otvorenými očami.

Cestovanie dvoma rýchlikmi a osobným vláčikom a potom aj pešia cesta z Bykáňa – to ma trochu unavilo. Natiahla som sa a zaspala. Po prebudení som ešte chvíľu ležala so zavretými očami. A potom som ich otvorila do tmy. Nemala som ani najmenšie potuchy o tom, koľko je hodín.

Zážitky z pobytu v tme?

Tie moje vlastné, osobné, prezrádzať nebudem. Sú jednoducho len hlboko moje a ako také v podstate nesdeliteľné. Už preto, že každý si životom nesieme prežitky, o ktorých často vieme len my sami alebo naši najbližší. Ťažko čakať, že by ich niekto cudzí pochopil.

Takže som sa rozhodla napísať len nejaké postrehy a dojmy.

-Čo je to tma? Tma je všetkým, čím chce vaše podvedomie, aby bola. Máte týždeň na to, aby sa vaše podvedomie dohodlo s vedomím. Aby si to navzájom ujasnili a zjednotili sa.

-Hneď prvý deň sa mi v mysli vynorila spomienka na jednu debatu, pri ktorej som bola asi pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy mi to pripadalo hlboko filozofické. Padla možnosť, že to, čo sa nám v spánku sníva, je skutočný život. Zatiaľ čo to, o čom sme presvedčení, že žijeme, je sen. Bola z toho veľmi búrlivá debata, do ktorej som sa nemiešala, len som počúvala, chvíľami si v duchu klopala na čelo a myslela si svoje. Celé roky som na to nemyslela. A zrazu sa to vynorilo. Okolo mňa bola nepreniknuteľná tma, žiadny „dej“, ale sny boli živé, samozrejme farebné, veľmi realistické, iné, než bývajú doma.

-Čas sa stal obyčajným pojmom bez obsahu. Raz denne prišiel Tomáš alebo Lenka s jedlom. Ale netušila som, koľko môže byť hodín. Zvukov prenikalo do svätyne len málo. Počula som občas zaštekanie psa, zvuk štvortaktného alebo dvojtaktného motora, lietadlo. Ale nič z toho sa nedalo nejako časovo zaradiť. Jediný údaj, ktorý mal hodnotu, bolo 18.30 v sobotu, keď som do svätyne vstúpila. A od toho okamihu potom až nasledujúcu sobotu o 4.00, keď zapípal budík do tmy a hlásil, že je čas otvoriť dvere do sveta.

-Zaujímavý postreh prvého dňa bol, že stále zatváram oči, keď sa nad niečím zamýšľam. Tak ako doma, keď človek potrebuje zavrieť oči, a tým sa oddeliť od vonkajších rušivých vecí. Napríklad od obrazov na stene. Nejaký čas trvalo, kým si mozog uvedomil, že zatvárať oči netreba.

-Prekvapilo ma, ako veľmi som v tme stratila priestorovú orientáciu. Myslela som, že som sa napríklad otočila o 180 stupňov. Ale ukázalo sa, že som sa trebárs maličko nedotočila, a zrazu prišla trochu panika, keď som po dvoch krokoch nebola tam, kde som čakala.

Strava bola vynikajúca a mne sa po mnohých rokoch stalo, že som nemala pocit hladu. Áno, poznám sa. Preto som bola vybavená. Vzala som si so sebou niekoľko balíčkov plátkového syra, pár sušienok, slané syrové oblátky. Za celý týždeň som na ne vôbec nepomyslela. Žiadny hlad ani chuť na čokoľvek iné, než čo som dostala. Všetok proviant som zase odviezla.

Keď sa ma priatelia pýtali, čo som vo svätyni stále robila, odpovedám, že som skladala puzzle. Použila by som to ako podobenstvo. Veľká krabica plná dielikov. A na veku žiadny obrázok. Samozrejme, že som si v živote kus toho obrazu už poskladala. Ale v tme sa ukázalo, že niektoré časti boli zle. Napasovala som do seba niečo, čo nesedelo správne, a zrazu som videla, že to patrí inam. „Obrázok“ sa navyše rozširoval na všetky strany, hoci som si myslela, že okraje sú dané. Niekedy som ani nemohla uveriť tomu, čo sa objavilo. Ale zrazu som porozumela množstvu vecí, ktoré ma postretli. A začala sa tešiť na ďalšie dieliky. Akoby som ich brala do ruky a s úžasom si ich prezerala.

Problém som mala so sústredením. Myšlienky sa niekoľkokrát rozbehli na všetky strany. Pochytala som ich pomocou kameňov a gréckych koráľok. Len čo som ich vzala do ruky a prsty sa s nimi začali hrať, myšlienky sa vrátili. „Posadali“ si do kruhu a zostali. Potom sa to už skladalo.

V piatok som spolu s jedlom dostala aj pokyn na ráno. Budík, o ktorom mi povedali, že je nastavený na štvrtú. Bála som sa naň siahnuť, aby som zvonenie nevypla. Neboli vidieť ani ručičky, ani iné značky. Opatrne som ho postavila na podlahu a snažila sa naň nemyslieť.

Tešila som sa na otvorenie dverí

A potom sa zrazu začalo ozývať pípanie. Sadla som si na posteli a spustila nohy na podlahu. Pozerala som sa do tmy a čakala na chvíľu, keď budem chcieť otvoriť dvere. Tešila som sa na to. Vedela som, že Mesiac je v splne, takže nebude celkom tma. Napriek tomu som sa išla najprv ešte potme osprchovať. Až potom som otvorila vnútorné a po nich aj vonkajšie dvere. Nadýchla som sa príjemného vzduchu.

Vyšla som von a pripadalo mi, akoby som bola opitá. Prvý ma privítal pes. Nádherný pocit v prstoch zaborených do hustej srsti. Vonku už bol aj „kolega“ z vedľajšej svätyne. Hovorili sme si dojmy. Ten pocit opojenia sme mali obaja. Pomaly som chodila a držala sa stromov. Potom som chvíľu len tak sedela vonku, a keď som nadobudla istotu, vydala som sa slnku v ústrety. Východ je na inej strane Lomca ako zrubová chalupa. Tak som vyšla hore a po poľnej ceste išla stále smerom na východ. Až som došla na koniec kukuričného poľa a tam som si sadla na peň a pozerala sa na mraky osvetľované pomaly sa blížiacim Slnkom. Vítala som to Slnko a ono vítalo mňa.

Ďakujem za pobyt v tme

Teraz už zostáva len znovu s pokorou poďakovať Tomášovi a Lenke za tú ponúknutú šancu, za prijatie, za jedlo. Za súzvuk a pochopenie. Za všetko, čo mi bolo dané prežiť a precítiť. Za to, čo som pobytom v tme získala, aj za to, čoho som sa zbavila.

Chcem poďakovať aj Západnej svätyni. Za to, že otvorila svoje mäkké, teplé a drevom voňajúce náručie a dovolila mi schúliť sa doň.

Nikdy nezabudnem ani na „vítacieho“ psa. Na jeho priateľské prijatie, na podanú labku, pohľad očí.

Prajem všetkým, ktorí k vám prídu, aby sa cítili tak úžasne ako ja. Nielen počas pobytu, ale aj po odchode.

ĎAKUJEM

Týna