Asi pred dvoma rokmi som si na internete prečítala článok, kde bol spomenutý pobyt v tme. Vtedy som si pomyslela, že to musí byť zaujímavý proces, keď si človek v sebe ledačo usporiada a trochu sa prečistí, ale potom som túto myšlienku úplne opustila.
Uplynul nejaký čas a okolo mňa aj so mnou sa udialo niekoľko, pre mňa dosť dôležitých, zmien. A zrazu sa okolo mňa stále častejšie začali objavovať zmienky o pobyte v tme. Pocit, že by som mala týmto procesom prejsť, bol zo dňa na deň silnejší.
Až jedného dňa moje rozhodnutie dozrelo a prihlásila som sa.
Prihlásila som sa na pobyt v tme
Cítila som, že na to, aby som proces zvládla, musím byť úplne otvorená všetkým emóciám, ktoré zo mňa v tej tme vyleziu. Pre istotu som sa mentálne otvorila celému vesmíru a dúfala, že mi pomôže.
Po príchode na miesto pobytu som sa krátko zoznámila s veľmi príjemnými majiteľmi, Lenčou a Tomášom. Krátko sme sa porozprávali. Dozvedela som sa, že všetko potrebné na pobyt mám v chatke k dispozícii a že jedlo sa nosí raz denne medzi 13. a 15. hodinou. Dohodli sme sa, že so mnou hovoriť nebudú a v prípade, že by som potrebovala, poviem si sama. Rozlúčili sme sa a ja som zaliezla do domčeka.
K dispozícii som mala izbu asi tak 2×2 metre s obliečkami na posteli, karimatku a meditačný vankúšik na sedenie a malú chodbičku s toaletou, umývadlom a sprchovacím kútom. Klimatizáciu som si mohla ovládať sama.
Ubytovala som sa ( bolo tak medzi 19 – 20 hod.), osprchovala, upokojila sa, odhodlala a zhasla.
Po zhasnutí …
Tma ma objala a na hrudi sa mi okamžite usadilo zvláštne hrejivé teplo. S radosťou som si uvedomila, že nemám pocit strachu. Dúfala som, že mi to vydrží.
Už prvú noc som zistila, že mám obrovskú potrebu orientovať sa v čase. Ale ako? Do domčeka neprenikali takmer žiadne zvuky. Uvedomila som si, že pravdepodobne jediný čas, ktorý bude istý, bude čas donášky jedla. Rozhodla som sa teda, že pri každom jedle si dám do vrecúška kôstku z nektárinky, ktoré som si z domova priviezla. To sa neskôr ukázalo ako dobrý nápad, pretože orientácia v nočnej aj dennej dobe sa ukázala takmer nemožná. Okrem toho, hneď druhú noc som zistila, že v rozšírenom stave vedomia, ktorý u mňa pri pobyte v tme čoskoro nastal, sa takmer nedá spať.
Hneď prvý deň moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Začali mi hlavou prebiehať myšlienky na udalosti minulé aj budúce, na ľudí, s ktorými ma spájali rôzne udalosti. Začali prichádzať úzkosti a rôzne iné pocity. Nebránila som sa im ( ako som si predsavzala ), dôkladne som ich rozdýchavala a ony sa po chvíli vždy rozplynuli. Moja myseľ však začala zachádzať stále ďalej a ďalej k tým, ktorí sú alebo boli zavretí v kobkách, celách, hladomorniach. To som už vedela, že také myšlienky musím odstrániť. Pokúsila som sa dostať do stavu “Tu a Teraz. Ak sa mi to podarilo, nepríjemné pocity a obrazy zmizli a bol tu zase ten hrejivý pocit na hrudi. Zistila som, že len čo sa moja myseľ vychýli z prítomného okamihu, prídu rôzne, väčšinou nepríjemné pocity a úzkosti.
Mala som pocit, že v noci spím vždy len chvíľku, a nikdy som nevedela, ako dlho. Noci boli nekonečne dlhé. Budila som sa asi tak desaťkrát za noc. Ak sa mi snívali sny, boli úzkostné a nepríjemné. Veľmi som sa potila. Snažila som sa zorientovať, kedy je ráno alebo aspoň deň. Ale ako? Jediné, čo som počula, bolo kikiríkanie kohúta, prelet stíhačiek a občasný zvuk motora auta.
Snažila som sa riadiť podľa týchto signálov, ale to som ešte netušila, ako škaredo sa so mnou moja myseľ pohrá. Bolo to presne v polovici týždňa, keď už rozšírené vedomie bolo v plnej sile a ja som zistila, že tma sa dokáže roztvárať do veľkých rozmerov a vytvárať rôzne zaujímavé obrazy, hlavne tvaru miestnosti, v ktorej som prebývala. Raz som videla veľkú halu, inokedy krátku uličku s vežičkou, inokedy indicky vyzdobenú izbu. Občas boli miestnosti ožiarené akoby tlmeným mesačným svetlom. To ma celkom upokojovalo. Bolo zaujímavé si obrazy prezerať a neprichádzali potom úzkosti z inak nepríjemne dotieravých myšlienok. Na obmedzenie úzkostí som si tiež starostlivo strážila, aby som všetko dávala na presné miesto, všetky úkony som sa snažila robiť pomaly a sústredene. To ma upokojovalo.
Streda mi pobyt v tme pekne zamotala
A potom prišla tá streda. Už som mala naučené, že deň znamená kikiríkanie kohúta, občasný zvuk motora a hluk stíhačiek. Ako vždy som sa veľmi tešila na jedlo, pretože bolo vždy veľmi chutné, užívala som si ho takmer rituálnym spôsobom a tiež pre mňa znamenalo, že som zvládla zase ďalší deň. Potom som sa už ako vždy len osprchovala, vyčistila zuby, zaspievala pre dobrú náladu, zacvičila , uložila sa na spánok a modlila sa, aby bol bez nočných môr. Celkom dobre som zaspala a spánok mi pripadal pomerne dlhý. Zobudím sa, počúvam zvuky zvonku, snažím sa zorientovať. A tu počujem kikiríkať kohúta! A o chvíľu celkom jasný zvuk ľudského hlasu a po nejakom čase aj stíhačku! Hurá, je štvrtok ráno! Tá dnešná noc ale krásne ubehla. Teraz sa ešte dočkať jedla a môžem si odškrtnúť zase jeden deň kôstkou do vrecúška! Osprchovala som sa, zacvičila, naraňajkovala a dala sa do pravidelného denného krotenia mysle. Ale čo to? Dnes to jedlo nejako dlho nenesú. Nejaký čas som ešte čakala, potom som sa dopátrala k vchodovým dverám a počúvam zvuky, ktoré by mi dali signál blížiacej sa donášky jedla. Lenže vonku bolo totálne ticho. Ani hláska. Ticho.
A zrazu mi došlo, do akého omylu som sa dostala. Zaspala som len na chvíľku, a som teda stále v tom istom dni! Vôbec neviem, koľko je hodín, celá nepríjemná noc je predo mnou s prebudením do neurčitého rána a s dlhým čakaním na jedlo! Mala som čo robiť, aby som toto zistenie rozdýchala. Ale ako to, že som počula kikiríkať kohúta?
Celý ďalší deň som sa sústredila na kohútie kikiríkanie a zistila som, že ten lapaj si kikiríka pokojne celý deň, a nie len ráno, ako som si celý život myslela. Ach jaj.
Vo štvrtok som už mala radosť, že som vo svojom procese za polovicou, ale ani tie dva dni neboli žiadna hračka. Ale už som si zvykla. Musela som vždy ukáznit svoju myseľ a potom to ako-tak išlo.
Na poslednú noc som sa vyslovene tešila. Pri jedle som dostala budíček nastavený na štvrtú hodinu rannú s tým, že si môžem vychutnať východ slnka a potom môžem ísť, keďže Lenča s Tomášom vstávajú až okolo ôsmej. Rozlúčila som sa s Lenčou, ktorá pri donáške posledného jedla vliezla ku mne do tmy a dala mi posledné inštrukcie. Išla som si skoro ľahnúť a modlila sa, aby prišiel spánok.
Posledná noc v tme bola nekonečne dlhá
Ale ako to už býva, čo najviac chceme, neprichádza. Noc bola nekonečne dlhá. Mala som pocit, že som v moci svojej mysle a že len od nej závisí, kedy sa rozhodne, že je ráno. Ale nakoniec som sa predsa len dočkala a budík zazvonil. Ten nepríjemne pípajúci zvuk znel pre mňa ako rajská hudba! Nechala som ho vypípať až do vyčerpania a bola šťastná, že hoci som mnohokrát za týždeň chcela pobyt v tme vzdať, neurobila som to.
Prvé otvorenie dverí z tmy vlastne ešte do tmy bolo báječné! Do nosa mi udrela nádherná vôňa prírody a úžasný východ slnka na seba nenechal dlho čakať. Trvalo mi asi tak dve hodiny, kým som si bola istá, že môžem sadnúť do auta a bezpečne odísť.
Cesta domov bola radostná. Prešla som síce nepríjemným procesom (vystriedali sa u mňa azda všetky emócie), ale cítim, že zmysluplným.
Som veľmi vďačná Tomášovi a Lenke, že mi poskytli túto možnosť očistenia a že túto terapiu poskytujú všetkým ľuďom, ktorí o ňu prejavia záujem.
S láskou Tereza
