Pekný deň, Tomáš a Lenka,
ďakujem Vám za to, ako ste sa o mňa starali 🙂
Sú to už dva mesiace od skončenia môjho pobytu. Mal som teda dosť času na premýšľanie a vstrebávanie zážitkov. Moja skúsenosť s pobytom v tme bude asi rovnako ako u ostatných dosť odlišná a osobitá. Tak teda…
Pobyt v tme som oznámil rodine
Asi pred ôsmimi mesiacmi som sa po roku rozhodol, že si splním taký sen, že pôjdem na týždeň na pobyt v tme. Keď som doma povedal, že som si naozaj zarezervoval termín, boli veľmi prekvapení, dovtedy som o tom len hovoril. Prišli od nich aj odo mňa samého otázky a rôzne predstavy, ako tam budem jesť, ako sa budem sprchovať, že si tam nebudem môcť čítať :).
Počas nasledujúceho polroka sa ma pár ľudí pýtalo, čo tam budem toľký čas robiť. Ja som odpovedal, že budem premýšľať, užívať si pokoj a čas. Niekedy sa ma pýtali, aký to má význam. Ja som celkom nevedel, len som vedel, že to bude niečo nevídané, čo človek len tak nezažije. Ako sa termín pobytu blížil, pribúdalo otázok, ako sa tam teším a či nie som nervózny. Veľmi som to nechápal, pretože som nad tým nepremýšľal, nechával som tomu voľný priebeh, aby sa nestalo, že by som bol sklamaný. Počas čakania na termín pobytu v tme sa mi však dosť zmenil život. Tri mesiace pred začiatkom som zažil okolnosti, ktoré ma priviedli k viere v Ježiša Krista. Stal som sa kresťanom. Počas týchto troch mesiacov, ktoré nasledovali, som urobil veľa zmien vo svojom živote, ktoré som mal v pláne po pobyte. Prestal som po 5 rokoch fajčiť cigarety, fajčiť marihuanu, piť alkohol. To som robil naozaj každý deň. Našiel som zodpovednosť k svojmu životu a hlavne k svojim rozhodnutiam. Človek sa má totiž veľmi dobre, môže si zvoliť, ale potom musí aj niesť zodpovednosť za to, ako sa rozhodol. Môj život a vôbec premýšľanie o živote a vnímanie sa zmenili. Každé ráno, keď som sa zobudil, sa stalo Božím darom a každá chvíľa možnosťou rozhodnúť sa byť bližšie k Bohu alebo sa od neho oddeliť. Zo začiatku to nebolo ľahké, občas som dostal chuť dať si cigaretu a opiť sa.. nakoniec všetko viedlo k uvedomeniu, veľkému uvedomeniu, čo vlastne naozaj vnútorne potrebujem, a nie toho, čo akože chcem.
Plynul čas a ja som sa zrazu ocitol pár dní pred začiatkom pobytu, ani som si to poriadne neuvedomil, vďaka tomu, ako sa mi zmenil život, to ubehlo naozaj rýchlo. Rozprával som sa o tom pobyte s kamarátkou, ktorá mi rozprávala o viere, a vďaka jej inšpiratívnemu príbehu, ktorý je naozaj silný, nebudem ho tu písať, ale keby to šlo, bolo by to lepšie než to, čo tu teraz píšem ja, asi by to polovicu z Vás, čo to čítate, rozplakalo a druhú polovicu priviedlo k skutočnej zmene hodnôt v živote. Ona mi povedala, že toto nie je cesta, ktorou by mal ísť kresťan. Ja som o tom premýšľal a napadlo mi, že tam prežijem pokánie. Chvíle, v ktorých si človek uvedomuje svoje hriechy ( konanie proti Bohu ) a vyznáva ich Bohu, pretože to, čo je povedané a v pravde vyznané, môže byť odpustené. Napadlo mi teda, že to bude dobrá príležitosť odvrátiť sa od hriechu a prikloniť sa k Bohu.
Keď som bol s rodičmi na ceste, zastavili sme sa ešte v Kutnej Hore, prejsť si mesto a trochu si užiť tej krásy. Prišli sme do mesta a písal mi sms jeden „starý“ známy ( 70 rokov ), zoznámili sme sa, keď som potreboval pomôcť s liečením atopického ekzému, veľmi mne aj mojej rodine pomohol. Je to kresťan katolík a poznáme sa už asi 3 roky. Tie dva roky som jeho vieru nejako veľmi nebral do úvahy, ale už som dosť pochopil. Ten pán mi na začiatku našich stretnutí veľmi pomohol, cez modlitby a bylinkové čaje mi v priebehu mesiaca zmizol ekzém na tvári, a tak som sa potom už cítil medzi ľuďmi oveľa lepšie. Písal, či som doma, že by sa zastavil, ja som mu napísal, kde som a kam idem, a hneď ma zásoboval informáciami, že to nie je dobrý nápad, že to nie je cesta pre kresťana. Bol som z toho trochu zarazený, mal som možnosť si vybrať a dostávali sa ku mne informácie, ktoré naznačovali, že by som tam nemal ísť.
Moje rozhodnutie bolo, že tam pôjdem a že tam budem až do konca. Rodičom som nepovedal nič o tom, čo mi hovorili moji veriaci kamaráti, otec ani nevedel, že verím. Keď sme dorazili, bol som milo prekvapený prostredím a atmosférou. Jedna taká perlička bola, že sme sa tam stretli traja Tomášovia, 2 na pobyt, 1 tam stále býva :). Do tmy som išiel o pár minút neskôr, než som mohol.
Pobyt v tme nabral silu po zhasnutí
Keď som zhasol, tak to konečne nabralo tú silu. Všetko, pre čo som sa rozhodol, tam zrazu bolo. Prvé dve hodiny som mal pocit, že nezaspím. Sedel som na posteli a užíval si to. Potom som si však povedal, že budem mať dosť času, a tak som vyskúšal aj spánok. Neviem, ako dlho som spal, ale bolo to príjemné. Keď som sa zobudil, už to nebolo také ako hneď na začiatku. Bolo to zvláštne. Počas prvých pár dní som zjedol všetko, čo som mal so sebou, a vždy som sa dosť tešil na to jedlo, čo mi doniesli. Bolo výborné.. Moja skúsenosť s tmou bola, že som sa deň za dňom viac a viac boril do svojich myšlienok, myšlienkových pochodov, moje správanie a prístup k životu deň za dňom napĺňali môj priestor.. nebolo to pre mňa nič príjemné…v hlave sa mi vynáral môj starý život, počas tých piatich rokov som toho dosť vypil a zažil veľa zážitkov, väčšinou dosť bláznivých, ale radostných… bol som premáhaný tým, čo som opustil… každý deň ma to dostávalo viac, až som v tom bol naozaj ponorený.. niekedy v polovici môjho pobytu, tuším, že to bola streda, som zaspával s tým, že som sa modlil k Bohu, aby mi dal nejaké znamenie, zjavenie do sna, modlil som sa dosť úprimne, až som zaspal… zrazu som bol prezlečený do športového oblečenia, v ruke som držal florbalku, na ktorej boli zavesené prezuvky, a ja som stál pred halou, ktorú máme vedľa internátu… čakal som, kým začne florbal… začalo pršať.. zničoho-nič sa všade začal rozliehať nádherný zvuk, bol to zvuk, ktorý ma zohrial na srdci tak, že sa celé telo uviedlo do šteklivého, hrejivého tepla, z dažďa sa stal sneh .. ja som odhodil florbalku a bežal som za tým zvukom, bolo to niečo ako organ, ale oveľa silnejšie a krajšie.. hneď som dobehol k veľkému chrámu, ktorý pripomínal kostol, boli tam veľké drevené dvere, ktoré som otvoril a videl zástupy ľudí, stáli v rade a pomaly sa posúvali smerom k veľkému drevenému stolu, kde sedelo asi 6 stareniek.. po chvíľke pozorovania som videl, že od nich odchádzajú s tanierom polievky… bolo mi to čudné, myslel som, že tam bude nejaký koncert alebo tak… zaradil som sa a postupoval… dosť som sa rozhliadal po stenách a tak, až nakoniec predo mnou nikto nebol, len ten stôl a starenky… keď som urobil posledných pár krokov, videl som, že tá starenka, čo dávala jedlo, si už tiež vzala tanier a už bola pripravená jesť, ale ako som pristúpil a ona si ma všimla, hneď mi prisunula tanier, nech si dám jej porciu… ja som sa k nej naklonil a povedal som jej, že sa jej chcem opýtať… ,, To sú tu všetci tí ľudia kvôli jedlu ? “ .. ona odpovedala: ,,Nielen kvôli jedlu, ale hlavne kvôli spaseniu…“ naplnilo ma to pokojom, už som to vedel… tak som ju objal a povedal jej, že svoju prácu robí veľmi dobre..
Keď som o tom sne premýšľal a niekomu ho rozprával, došlo mi veľa významov, ktoré pre mňa uchováva spomienka na ten sen.. To, že človek verí v Ježiša Krista ako spasiteľa, je pre človeka dôležitým medzníkom od jeho starého života k novému životu, v ktorom odovzdáva svoj život Bohu a odvracia sa od vlastných túžob k tomu, čo by od neho Boh potreboval, aby robil, aby využíval svoje vlastnosti tak, ako si to želá… a nie je to len preto, aby sa človek cítil dobre a bol tým teda živený, ale hlavne preto, aby človek došiel k spaseniu..
Pobyt v tme je moja zodpovednosť
Od tejto chvíle mi už bolo o niečo lepšie a už som sa tešil na koniec… aby som to zhrnul, niesol som zodpovednosť za to, že som do tmy išiel, s odstupom môžem naozaj povedať, že to nie je práve tá správna cesta pre kresťana, aj keď som tam dospel k istým uvedomeniam… bol som tam premáhaný svojou minulosťou a veľmi som precítil to, že nech si človek myslí, aký nie je dobrý, pred Bohom sme všetci hriešni, nemali by sme stagnovať, stále je čo vylepšovať a stále bude… po takomto týždni ma však čakal neuveriteľný pohľad na „tmu vonku“, vstal som asi o pol hodiny skôr, než bolo v pláne, a pozeral som na mesačnú krajinu a pri tom som si dával veľmi dobrú scukornatenú hrušku, farby, vône, všetko bolo dokonalé a ja som si po týždni oddýchol od svojej hlavy… to bolo veľmi úľavné
Nasledujúcich pár dní pre mňa bolo dosť ťažkých, pretože sme sa s tou kamarátkou prestali rozprávať… počas nasledujúcich pár týždňov som prežíval veľkú bolesť a odlúčenie … počas ktorých som po štvrťroku v jeden deň vyfajčil škatuľku, vypil asi 10 pív a dal si špeka, aby som Vám napísal pravdu, nepomohlo to, o to horšie bolo moje osobné sklamanie z mojich rozhodnutí
Sám som si potom sľúbil, že už nikdy nebudem fajčiť ani huliť a že rok nebudem piť, datované od 12.6.2016, aby som prežil rok vo viere a upevnil svoj vzťah s Bohom, a či budem potom piť alebo nie, to sa rozhodnem potom.
Uplynuli dva mesiace od konca pobytu v tme a moja viera stále silnie, čo by som Vám ale tiež chcel napísať, je, že s tou slečnou by sme sa chceli vziať, veľmi si želáme byť spolu celý život a pomaly, ale isto sa nám to aj plní, aj keď je to taká neuveriteľne napínavá a neistá cesta, že vedie k veľkému zamýšľaniu, rozhodovaniu a uvedomovaniu, k veľkej zmene srdca… naozaj sa máme veľmi radi, ale ešte spolu ani nechodíme, dávame si dosť času, najprv je dôležité upevniť sa vo viere, dostať na prvé miesto Boha, potom sa uvidí, či budeme spolu, či to tak má byť, ja veľmi dúfam, že áno, pretože sa k sebe hodíme, a ak Boh dá, tak pár mesiacov po novom roku by sme spolu už mohli chodiť, bude to rok, čo som uveril… možno sa Vám to zdá zvláštne, mne to tiež tak pripadalo, ale každým dňom to chápem viac a viac, Boh existuje a keď mu odovzdáte svoj život, pomôže Vám dosiahnuť to, čo naozaj potrebujete
Majte sa krásne
s pozdravom Tomáš ( 20 ) 🙂
Boh s Vami
