Ako dlho? Prečo? Ty si blázon? Čo si tam robil?… a mnohé ďalšie otázky od môjho okolia ma najskôr čakajú po návrate domov. Preto som sa na spiatočnej ceste rozhodol napísať túto krátku retrospektívnu úvahu, aby som si ušetril energiu, zefektívnil odpovedanie na pravdepodobne tie najčastejšie kladené otázky a utriedil si myšlienky a pocity. A keďže som človek zábudlivý, spísal som tieto riadky aj na praktické archivovanie svojich zážitkov.
Kedy som sa o pobyte v tme dozvedel?
O pobyte v tme som sa dozvedel v poslednom ročníku vysokej školy. Vtedy nám o ňom charizmatickým spôsobom, s múdrosťou a uvedomením v očiach, rozprávala externá lektorka čchi-kungu. Mala vtedy 70 rokov, čo by jej asi málokto hádal, či už po fyzickej, ale najmä po duševnej stránke. Pamätám si, že ma vtedy jej rozprávanie veľmi zaujalo a fascinovalo, ale vnuknutie myšlienky skúsiť to aj ja ma v tom čase obišlo.
Vzhľadom na svoju povahu a chuť vyskúšať v živote všetko, čo sa len dá, sa teraz pýtam prečo? Je naozaj pravda, že niektoré veci v živote prichádzajú v ten správny čas? V poslednom čase nadobúdam presvedčenie, že tých informácií, impulzov, inšpiratívnych príbehov okolo nás… Impulzov, ktoré by nás mohli v živote zásadným spôsobom zmeniť, ovplyvniť, posunúť ďalej, je každým dňom nášho života veľa. My ich však akoby nevidíme. Vnímame ich povrchne. Vstrebávame ich a tak nejako v duchu konzumného spôsobu života plynule prechádzame k ďalším a ďalším bez toho, aby nás tieto podnety nejako hlbšie zasiahli.
Mnohí z nás to rovno zavrhnú
Veď to predsa nie je možné byť týždeň, dva, sedem v tme. Chodiť v zime do ľadovej vody a neochorieť. Neprijímať fyzickú stravu. Osobne si myslím, že človek dnešného typu, Homo Sapiens Domesticus, ktorý žije prakticky neustále v blaženom pocite svojej komfortnej zóny, nemá a ani nemôže mať zdanie, čoho je jeho telo schopné, a teda uvažovanie a stanovovanie limitov, ktoré tak rád šíri do svojho okolia, mu vôbec neprináleží.
Existuje jedno čínske príslovie, ktoré hovorí: „Nech ten, kto tvrdí, že niečo nejde, nezdržuje toho, kto to robí“. Ale bežnou praxou našej spoločnosti je bohužiaľ vzájomné odovzdávanie si strachu, obáv a falošných domnienok, že je niečo nemožné a zlé. Na jednej strane je určite dobré v živote informácie starostlivo triediť, na druhej strane mám však pocit, že drvivá väčšina ľudí vplyvom podvedome pôsobiaceho strachu prežíva svoj život v driemote a nevedomky za mrežami vytvoreného väzenia, ktoré symbolizuje ich komfortnú zónu, odkiaľ zdanlivo blažene a spokojne prežívajúc prítomnosť pozorujú, ako im život doslova plynie pred očami.
V celom tom blahobyte sa navzájom utvrdzujeme. Vytvárame kolektívne “vedomie“ o veciach, ktoré sú v živote možné, a tie, ktoré by pravdepodobne vyžadovali štipku nášho úsilia a pevnej vôle, postupne zmetáme zo stola. Neuvedomujeme si, že týmto blahobytom v skutočnosti trpíme, strácame svoje prirodzené schopnosti a ako ľudstvo postupne slabneme po všetkých stránkach, čo je však voda na mlyn mnohých dnešných spoločností uctievajúcich ekonomické náboženstvo, ktorých cieľom je práve udržať nás v tomto pocite blahobytu a v driemote. Ale už bolo dosť filozofických slov.
Informáciu o pobyte v tme som nosil v hlave asi dva roky
Z času na čas som v médiách zachytil rozhovor s ľuďmi, ktorí rozprávali o svojich zážitkoch, a tie sa často veľmi líšili. Navyše, ako sa hovorí, prežitá skúsenosť je neprenosná a spôsobov vnímania je na svete 7,5 miliardy. Zábavné je, že to osudové vnuknutie zažiť túto skúsenosť aj ja prišlo pri jednom z mojich otužovacích pobytov vo vode v januári 2019. Aby ste mohli v ľadovej vode zotrvať určitý čas, je veľmi prínosné a žiaduce odpojiť hlavu a myseľ od aktuálneho vnímania subjektívnych pocitov nepohody, diskomfortu a podľa možnosti sa zbaviť všetkých myšlienkových pochodov v hlave, čiže čistá hlava a pokojná myseľ .
Prečo som to neskúsil už dávno?
A tak v januárový večer trávite čas v ľadovej vode. Počúvate meditačnú hudbu. Snažíte sa na nič nemyslieť a zrazu príde tá myšlienka a moment, vnuknutie, pri ktorom si poviete: „Prečo som to neskúsil už dávno?“
Verte či nie, ešte v ten večer som prišiel domov a začal pátrať po mieste, na ktoré by som sa mohol obrátiť, pretože týmto vnuknutiam a intuícii veľmi dôverujem.
Mojím ideálom bolo miesto, kde to ľudia robia najmä srdcom, z vlastného presvedčenia, a nie iba ako jednoduchý, nenákladný predmet podnikania. Veľmi príjemným, mne blízkym vystupovaním a komunikáciou na mňa zapôsobil pár Tomáš a Lenka z Lomca pri Kutnej Hore. Okrem vrelej a priateľskej komunikácie vynikali oproti konkurencii aj nízkou úrovňou nákladov, ktoré predstavoval rezervačný poplatok 1000Kč. Zvyšná suma bola dobrovoľná.
Na porovnanie, v negatívnom zmysle slova, uvádzam napríklad Čeladnú, kde si účtujú 2000Kč za deň. Moja voľba teda padla na Lomec pri Kutnej Hore. Každý tento pobyt končí ranným východom slnka, ktorý symbolizuje myšlienku, že znovu začína niečo nové. Z pohľadu ročných období to predstavuje aj jar. Zvolil som si teda jarný čas od 27. apríla do 4. mája.
Ale prečo som vôbec chcel skúsiť pobyt v tme ako taký?
Musím priznať, že mojou prvotnou myšlienkou bola osobná výzva, či to zvládnem, pretože tých domnienok, aké je to šialené, takmer nemožné, som dovtedy počul veľa. Ďalej ma však zaujímalo aj to, či so mnou táto skúsenosť nejakým spôsobom vnútorne zalomcuje, či mi nastaví iné zrkadlo, než v akom som zvyknutý sa vidieť, alebo či zmení, vyvráti niektoré moje zásady, ktoré v istom zmysle slova tvoria aj moju železnú košeľu.
Celý príbeh by som začal dňom pred mojím nástupom
Bol piatok, keď som začal rannou zmenou na rehabilitácii v Holešove. Skončil som o 15. hodine a na 16. hodinu som sa presúval do svojej praxe v Zlíne. Tam som pokračoval so svojimi klientmi. Domov som prišiel okolo deviatej večer, vyložil som veci a išiel s autom k automechanikovi. Chcel som totiž dopriať týždňový kúpeľný odpočinok aj svojmu autu. Vrátil som sa po desiatej, urobil som si ľahkú večeru, zahral na gitare, pustil si Jana Krause. Proste žiadny zhon. Aj napriek tomu, že som o pol druhej ráno vyrážal smerom na Lysú horu, aby som dodržal predsavzatý harmonogram svojich aktivít.
Ráno som teda vyrazil na Lysú, aby som si urobil ešte trochu “hladu po odpočinku“ a tiež aby som si cestou požičal od kamarátky Barči (za čo jej patrí veľká vďaka, pozn. red.) tibetskú meditačnú misu, ktorá bola na skromnom zozname vecí, ktoré som si chcel vziať.
Domov z Lysej som prišiel o pol deviatej ráno. Dal som si vaňu. Zbalil veci, pustil si k raňajkám Simpsonovcov (aby som mal v hlave do zásoby…). A o pol desiatej ma nabrala kamarátka Radka. Tá mi poskytla odvoz do Kutnej Hory, kde sme obaja na našu hanbu zistili a s údivom v tvári prvýkrát spoznali kultúrno-historické centrum spolu s chrámom sv. Barbory, ktorý je vraj dokonca na zozname pamiatok UNESCO.
Dali sme si obed a popošli do neďalekého Lomca, kam sme dorazili zhruba o 16. hodine. Tu sa naše cesty s Radkou rozišli a ja som išiel cez bránku a dlhú záhradu smerom k domu, kde ma čakal Tomáš, aby ma privítal.
Perníková chalúpka
Treba povedať, že ten dom, kde Tomáš s rodinou žije, vyzerá ako väčšia perníková chalúpka z dreva, lemovaná po bokoch a okolo okien bielymi linkami. S Tomášom sme si podali ruky, rovno sme si začali tykať a potom mi išiel ukázať moju chatku. Neustále ho pobavilo, že som prišiel o dve hodiny skôr. Zároveň však dodával, že môžem pokojne tráviť čas v záhrade. On sa zatiaľ bude venovať oprave kosačky a potom za mnou príde a povie mi organizačné informácie. Ja som však bez väčšieho otáľania počkal, kým Tomáš dohovorí, hodil som batoh do kúta a padol do postele s flegmatickým vedomím „veď on zase príde a zobudí ma“.
Tomáš asi po 2 hodinách naozaj prišiel za mnou do chatky. Chytal sa za brucho od smiechu, keď ma už musel budiť v posteli. Vysvetlil mi teda základné organizačné inštrukcie, akým spôsobom bude nosiť jedlo, vybavenie chatky, únikové núdzové heslá (vtip). Proste všetko, čo by sa mohlo hodiť!
A tak sa teda začal môj pobyt
Po Tomášovom odchode som išiel do predsienky, kde sa za bojlerom nachádzal vypínač svetla, bez váhania som zhasol a išiel spať.
Chatka sa teda skladala z jednej hlavnej miestnosti veľkosti menšej izby, v ktorej bola posteľ, klimatizácia, karimatka, meditačný vankúšik a klasické traktorové slúchadlá pre potrebu absolútneho ticha. Pri prvom pohľade na slúchadlá ma to mierne pobavilo. Na druhej strane si myslím, že slúchadlá sú potrebné najmä v prípadoch, keď ste na 14 a viacdňovom pobyte. Tento rok tam už bola pani na 7 týždňov – 49 dní, čo je vraj doba na znovuzrodenie vašej duchovnej podstaty. Pri takých dlhších pobytoch je asi potrebné chatku z času na čas poriadne vyvetrať, občas musí Tomáš okolo chatky aj pokosiť trávu a pod.
To sú teda situácie, keď sa aj slúchadlá môžu pre absolútny pokoj a elimináciu rušivých faktorov hodiť. Ďalej mala chatka malú predsienku, kde sa nachádzal sprchovací kút, záchod a umývadlo. Sem mi Tomáš nosil jedlo. Tomáš chodil s jedlom náhodne, ako mu to cez deň vyšlo, čím vám trochu rozhodí vaše ponímanie času. Zakaždým vždy trikrát hlasno zaklopal, počkal na moje zaklopanie, ktoré signalizovalo moju pripravenosť – zatvorenie dverí z hlavnej miestnosti a ideálne zakrytie očí, keďže pod dverami z predsienky prenikalo malé množstvo svetla.
Jedlo som si užíval
Pri tejto príležitosti musím vyzdvihnúť kvalitu prinášaného jedla. Mal som želanie, aby mi pripravovali vegetariánske jedlo, ktoré sa skladalo z polievky, hlavného jedla, dezertu, ovocia a často aj dózy s klasickým sladeným müsli, ktoré by som za normálnych okolností s opovrhnutím odmietol, ale za daných podmienok to pre mňa bola veľmi príjemná kratochvíľa a chuťový pôžitok, takže som ho vždy s vďakou prijal.
K tomu som dostal termosku s bylinkovým čajom, ktorý bol každý deň iný. S tým som musel vystačiť do ďalšieho dňa. Musím povedať, že “čas kŕmenia“ v kombinácii s chuťovým pôžitkom a obmedzeným množstvom jedla pre mňa predstavoval euforické vyvrcholenie dňa, na ktoré som sa zakaždým veľmi tešil.
Za takých podmienok, keď vás od jedla nič nerozptyľuje, máte ho určité obmedzené množstvo a všetku pozornosť venujete aktuálnej prítomnosti a samotnému jedlu, si takých okamihov veľmi vážite a jedlo konzumujete s výrazným chuťovým zážitkom.
Spomienky na menzu
Asi vám teraz v hlave naskakuje predstava, akým spôsobom sa stravujeme v našom bežnom živote. Pamätám si obdobie stravovania v školskej menze. Prichádzali tam mnohí študenti so slúchadlami na ušiach, ktoré si dokonca občas nezložili ani pri komunikácii s ostatnými. Iní sa často v kyfotickom sede hrbili a hľadeli do svojich telefónov položených na stole vedľa taniera. Pritom si do úst strkali sústa a div si vidličkou v úplnej nevedomosti nevypichli oko…
Bohužiaľ mám dojem, že pri mladších generáciách môžeme tieto zlozvyky vidieť ešte častejšie. Nevedomé prežívanie prítomného okamihu v praxi. Nemám rád otázku, či je niečo správne, alebo zlé, pretože každý dokážeme v hlave vymyslieť veľa výrečných odpovedí, a teda nepadne jasná odpoveď, a tak sa radšej pýtam, je to prirodzené?
Pri úprimnej odpovedi na túto otázku si mnohokrát zároveň odpovieme, či je to pre naše telo dobré, alebo nie. Jeden múdry muž, tibetský majster, na otázku, majstre, ako to robíte, že dokážete meditovať prakticky neustále celý deň, odpovedal: keď spím, tak spím, keď jem, tak jem. Inak povedané, nespočíva meditácia a vedomé prežívanie práve na tomto princípe?
Prvé dni som odpočíval
Prvé dva dni prebiehali čisto oddychovo a ubehli veľmi rýchlo. Zakaždým som bol prekvapený, že je tu Tomáš opäť s jedlom. Po prvých dňoch odpočinku, ktoré tvoril prevažne spánok, sa intervaly medzi jedlami začali predlžovať a subjektívne plynutie času sa veľmi spomalilo.
To je podľa mňa okamih, keď končí doba pasívneho odpočívania a dospávania. Okamih, keď tma v kombinácii s tichom začína na vašu myseľ naozaj pôsobiť. Z môjho pohľadu je hlavným účinkom pobytu v tme a v tichu upokojenie mysle, zbavenie sa všetkých odstredivých impulzov, ktoré odvádzajú našu pozornosť od – stredu, myslené nášho vnútra. Tu sa nachádza miesto nášho autentického ja, vedomia a zároveň aj naša emocionálna pamäť.
Nevytesnené spomienky, počuli ste už niekedy tento pojem?
Vytesniť, no dobre, a odkiaľ? Možno práve to je dôvod, prečo pobyt v tme naháňa mnohým ľuďom strach a obavy. Nech je naše emocionálne vnútro zaplnené čímkoľvek, nech za tým všetkým stoja naše pochybenia, zlé úmysly, ktoré teraz ľutujeme, pocity krivdy, zrady alebo čokoľvek ďalšie, prichádza mi veľmi zaujímavá myšlienka, že paradoxne najväčším strašiakom sami pre seba sme v skutočnosti my sami vo svojom vnútri.
Či už máme finančnú nezávislosť a doprajeme si všetky túžby s väčšinou krátkodobým pocitom uspokojenia, alebo riešime existenčné problémy. Vždy ide o odstredivé situácie. Neurofyziológovia tvrdia, že kapacita nášho emocionálneho mozgu je nekonečná. Preto je dobrý regresný psychológ schopný dostať sa s vami do ktorejkoľvek etapy vášho života. Vybaviť vám presne tie pocity, ktoré ste vtedy mali, a takto vzniknuté emócie tzv. odblokovať.
Ak si v živote vlečieme veľa takých potlačených spomienok a s nimi spojených emócií, je to podľa mňa dôvod, prečo sa mnoho ľudí bojí tohto pobytu a podvedome sa bojí samých seba, čo môže vyústiť aj do nedostatku sebalásky, ktorú, ak ju v sebe nemáme, ťažko môžeme prejavovať voči ostatným ľuďom. Určite ste počuli o všemožných zážitkoch v zmysle halucinácií, živých snov a podobne, ktoré ľudia pri takom pobyte často zažívajú.
Biele svetlo
Musím povedať, že zhruba od tretieho dňa som začínal občas mať vizuálne vnemy, ktoré vyzerali ako pulzujúce biele svetlo s určitou frekvenciou, prichádzalo niekedy sprava, niekedy zľava. Osobne by som to prirovnal k ligotajúcej sa vodnej hladine, na ktorú dopadajú slnečné lúče. Zaujímavé však bolo, že vnímanie tohto svetla nereagovalo na zatvorenie ani otvorenie očí, ale dalo sa veľmi dobre vedome rozdýchať.
Stačil jeden vedomý, plynulý a plný nádych, ideálne technikou dychovej vlny z brucha postupne do hrudníka, a svetlo bolo preč. Iné ezoterické zážitky som za celý týždeň nezažil.
Napríklad sused z vedľajšej chatky, starší pán, pred naším odchodom opisoval veľké množstvo živých snov. Poslednú noc za ním vraj prišla aj jeho dcéra, opakovane si zakrýval oči rukami, ale ona tam stále bola.
Podľa môjho názoru sú živé sny a rôzne halucinácie prejavom vášho emocionálneho vnútra, ktoré sa vám týmto spôsobom snaží niečo povedať, komunikovať s vami. Myslím si, že takéto zážitky môžu byť niekedy veľmi intenzívne. Takisto môžu mať významný praktický dosah na váš život aj po skončení pobytu.
Na každého to pôsobí inak
Pobyt v tme teda môže na človeka zapôsobiť veľmi individuálne, v závislosti od už vyššie spomínaného stavu vášho emocionálneho vnútra, vašich doterajších zážitkov, vašej vnímavosti a morálnych vlastností. Nevytvárajte si, prosím, domnienky na základe mojich skúseností ani na základe skúseností druhých, pretože každý človek je individualita s osobným životným príbehom, a preto každý pravdepodobne tento pobyt prežije inak.
V mojom prípade mi k pocitu dobrej nálady a pohody veľmi pomohli studené sprchy, ktoré môžem len odporučiť. Môj denný program teda pozostával zo studených spŕch, rozvrhnutého jedného jedla denne, trochy jogy, hrania na gitare a na meditačnej mise.
Popri tom mi zostalo veľa času na obyčajné ležanie a pozeranie do stropu, vedomé dýchanie a tiež na moje spomienky. Veľmi pekne a podrobne som si napríklad zaspomínal na obdobie strednej školy, na čo som dovtedy akoby “nemal čas“.
Častou domnienkou býva aj strata orientácie v čase a priestore. Osobne som chatku vopred nijako podrobne neskúmal a problémy s orientáciou som nemal. Pravda, pohyboval som sa po stereotypných trasách a je dobré dávať si veci na to isté miesto. Na druhej strane bola mnohokrát zábava hľadať ponožku alebo trsátko na gitaru.
S časovou orientáciou som mal do istej miery problém
Vzhľadom na cirkadiánny rytmus som mal v určitom čase väčšiu potrebu spať alebo bdieť. Takisto som bol schopný pocitovo odhadnúť, či ubehlo zhruba 24 hodín od posledného jedla. Samozrejme to nebolo ako podľa hodiniek, ale na hodine, dvoch či troch za daných podmienok nezáleží.
Výhodou pri časovej orientácii, ako som počas pobytu zistil, bolo jarné obdobie. Keď som sa totiž úplne stíšil, bolo možné cez deň počuť spev vtákov a v noci kvákanie žabiek. Ku koncu pobytu mi jedlo priniesla aj Tomášova žena Lenka, s ktorou som sa dovtedy nestretol. Požiadala ma, či môže vojsť dnu, predstavila sa a začala mi vysvetľovať inštrukcie k ukončeniu pobytu
Ako prebiehal koniec pobytu?
Bolo veľmi zábavné uvedomiť si odohrávajúce sa stretnutie dvoch ľudí, ktorí sa navzájom zoznámili, komunikujú spolu, ale úplne chýba vzájomný vizuálny obraz. Koniec pobytu teda prebiehal tak, že mi Lenka priniesla prednastavený digitálny budík, ktorý nijako nesvietil, a umiestnila ho do predsienky.
Budík bol nastavený na 4. hodinu ráno a ja som mal za úlohu v tomto čase vstať, pomaly otvoriť dvere chatky a sadnúť si do dverí. Účelom bola postupná adaptácia očí počas ranného svitania. Musím sa priznať, že aj tieto pokyny som si opäť trochu upravil.
Vonku bola totiž dosť zima. Tú noc som pomerne málo spal a tušil som, že nadránom by som si ešte mohol niečo pospať. Nemal som však k dispozícii žiadny zdroj svetla a potreboval som budík prestaviť na 8. hodinu ráno. Musel som teda, trasúc sa a popíjajúc čaj z termosky, počkať aspoň na prvé brieždenie, nastaviť budík a išiel som si znova ľahnúť.
Až do 8. hodiny som napokon krásne zaspal. Ráno som už radostne vstal, pootvoril dvere chatky a už za mierneho svetla som si išiel dať poslednú studenú sprchu. Potom som si postupne začal baliť osobné veci, upratal chatku… Radostne som si zahral na gitare. V tom čase som mal veľmi obľúbenú pesničku od Tomáša Klusa – Napojen, ktorej slová som vnímal veľmi aktuálne a zmysluplne.
Rozlúčka
Potom som sa rozlúčil s chatkou a s miestnou veľmi pozitívnou atmosférou Tomášovej záhrady plnej ovocných stromov, kríkov, záhradky a pobehujúcich sliepok. Následne som požiadal Tomáša o odvoz na neďalekú železničnú stanicu do Kutnej Hory. Odtiaľ som pokračoval do Olomouca, kde ma zase čakal opačný, nočný program, aby bolo takpovediac opäť všetko v rovnováhe. O tom však možno niekedy nabudúce.
CARPE DIEM
