Nazdar Tomáš (s Lenkou som sa nestretla, takže sa ospravedlňujem),
možno už nastal čas na rekapituláciu – zdá sa, že zážitky a dojmy z pobytu v tme sa už ustálili… Takže ako to bolo so mnou…
Na pobyt v tme rovnými nohami
V mnohých príspevkoch čítam, ako sa záujemcovia k pobytu dlho odhodlávali a ako dlho dopredu si pobyt vybavovali… U mňa to bolo inak. Pravda – o liečbe tmou som už kedysi dávno niečo začula, ale vôbec ma to nezaujalo a túto informáciu som úplne vytesnila…
Potom mi jedného dňa prišiel na ošetrenie klient, ktorý sa počas terapie zmienil, že absolvoval pobyt v tme. Jeho líčenie zážitkov z tmy mi veľmi pripomínalo knihu Jacka Londona „Tulák po hviezdach“, ktorú som kedysi milovala. Pri jeho rozprávaní sa mi vybavili aj moje vlastné zážitky s čiastočne spontánnou regresiou pri jednom z mojich pokusov zbaviť sa úporných bolestí hlavy, ktoré ma trápia už od detstva…
A tak prišla zvedavosť 🙂
Sadla som k internetu a naťukala tam heslá ako terapia tmou, pobyt v tme a pod…. Jeden z nájdených odkazov ma zaviedol na vaše stránky. Páčili sa mi, tak som vám napísala. A hneď som dostala ponuku na rezerváciu termínu v novo budovanej svätyni. Ten prvý som musela odmietnuť (kryl sa s mojím pobytom v zahraničí), ale vyšiel hneď ten druhý – cca 2 mesiace od prihlásenia. Jednoducho impulz prišiel práve v čase, keď už bolo pre mňa všetko pripravené, takže nebolo čo riešiť…
Ešte som si zaobstarala knižku o terapii tmou, zaplatila rezervačný poplatok a začala pripravovať rodinu na „ďalší z mojich podivných výstrelkov“
Cieľ pre pobyt v tme som nemala
Jasný cieľ som si nestanovila. Síce som si hovorila, že by bolo fajn trošku viac sa ponoriť do meditácie (bez psa, čo sa motá pod nohami, a telefonátov terapiechtivých klientov či babičiek a detí), nejakú tú exkurziu do svojej minulosti, vyrovnanie sa s traumami z detstva, odbúranie starých blokov zakotvených v podvedomí a pod. by som tiež neodmietla, ale v zásade som bola skôr jednoducho zvedavá, čo to so mnou urobí a či to budem schopná vydržať. Žiadny veľký strach som však nemala… Ak to nepôjde, tak jednoducho odídem trochu skôr, no a čo…
Potom sa začali kopiť problémy – pes ochorel, auto sa pokazilo, prišiel neskutočne vysoký účet za doplatok za vodu (zlý spoločný vodomer v dome), babičky, záhradka, deti… Problém za problémom… Až to skoro vyzeralo, že jednoducho neodídem.
Objavil sa aj jeden vyslovene negatívny príspevok o pobyte v tme – lenže na mňa to zapôsobilo tak trochu tak, že pán autor poňal pobyt v tme ako istú formu súťaže sám so sebou. Nejako mi to nesadlo…tak som to brala len ako ďalšie info…
Nedala som sa. Dala som opraviť auto (aby deti mali ako prípadne odviezť psa k veterinárovi), peniaze sa mi nakoniec tiež nejako zišli a odišla som. Všetkých klientov som upozornila na svoju neprítomnosť, zabudla som nahovoriť odkaz na záznamník a deťom som dokonca zabudla dať aj telefón na Tomáša pre prípad núdze. Len som im pripravila železnú finančnú hotovosť (a že sa nakoniec fakt hodila) a zmizla som zo sveta.
Pobyt v tme bol vlastne sabat
Prišla som – trochu neskoro, takže som sa so žiadnou z ďalších adeptiek na pobyt nestretla (zišli sme sa 4 baby :), zoznámila som sa s nádhernými domácimi psami jazdeckými(Tomáš, prosím Ťa, poškrab ich za mňa za uchom), Tomáš ma uviedol do chatky voňajúcej novotou, ukázal mi, čo kde je, a vysvetlil, ako to bude s jedlom a pitím… Opýtal sa aj, či budem jesť, alebo si pobyt spestrím hladovkou. Hladovka ma síce tiež lákala, ale keďže sa už nejaký ten piatok poznám, vysvetlila som Tomovi, že jesť budem, pretože keď nejem, bolí ma prvé 3 dni hlava a pritom „grcám ako Alík“, čo ma veľmi neláka ani normálne, nieto ešte v tme…
Pripravila som si všetko tak, aby som vedela, kde čo je, zopakovala som si umiestnenie, vyskúšala si hľadanie hmatom so zatvorenými očami… no a potom som už len zhasla … a bola tma…
Prvý večer bol bez problémov. Baštila som ovocie (okrem čerešní – na tie som si potme netrúfla, lebo v potravinách nemám rada použitý tovar a ovocie radšej konzumujem bez bielkovín) a usilovne cvičila. Meditácia veľmi nešla. Do hlavy sa mi motalo kadečo – hlavne teda susedia, s ktorými máme tak 8 rokov neskutočné problémy…, ale aj deti, pes, mamina a jej životné pravidlá pre mňa…
Niekedy na druhý deň Tomáš priniesol jedlo – porciu ako pre baníka. Bolo veľmi dobré, tak som ho postupne konzumovala…
A potom prišla „migréna“! Tfuj tajbl. Najhoršie bolo trafiť sa do misy pri zvracaní 🙂 . No, ale onedlho už aj tak nebolo čo zvracať… Hovorila som si – no Boh Ťa ochraňuj. To bude skvele preblitý pobyt v tme.
Našťastie sa tentoraz moja hlavička rozhodla bolieť len asi tak 1/2 dňa. Druhé jedlo mi tam Tom síce aj tak nechal, ale ako emetikum fungovalo aj obyčajné privoňanie, takže nič.
No a keď si to moje telíčko už takto nastavilo, tak prečo mu nevyjsť v ústrety – pridala som si k pobytu v tme aj tú hladovku 🙂
Niekedy v pondelok mi napadlo, ako sa má náš psík, a prepadla ma starosť o jeho blaho… potom som to pre seba uzavrela tým, že to naše šikovné deti určite nejako zvládnu (spätne som zistila, že som si na neho spomenula práve v čase, keď sa mu podarilo zapichnúť si aportovaný klacek do krku). Potom som sa už len príšerne nudila. Tomáš mi hovoril, že je to dobre. Tak som si pomyslela svoje a aspoň som intenzívne cvičila a cvičila a cvičila, aby som sa nejako zabavila.
Už som skoro zase urobila mostík zo stoja a podobné hlúposti ako za mlada, keď moje telíčko usúdilo, že to cvičenie používam ako útek od toho, čo robiť mám (nudiť sa :D). A zatrhlo mi to – zablokovala som si chrbát (teda skôr SI, ale výsledok bol rovnaký).
A zase som si hovorila, či to nemám vzdať. Lenže potom som si uvedomila, že v tom stave by som aj tak nezvládla došoférovať do Prahy, tak som sa, pre zmenu :), venovala cvičeniu výsostne rehabilitačnému a snažila sa jednoducho prežiť…
V polovici som mala kopu živých snov
Blížil sa koniec 5. dňa a okrem tej migrény a zablokovaného chrbta sa celkom nič nedialo. Mala som teda kopu podivných živých snov, v ktorých som videla veľa černoškov v typicky africkej krajine, občas sa tam mihol niekto z rodiny a priateľov či nepriateľov, ale inak nič neobvyklé. Hýbať som sa veľmi nemohla, ležanie ma tiež bolelo, takže som tak sem-tam podriemkávala a čakala, kým mi Tomáš prinesie plnú termosku s čajom. Podľa zvukov doliehajúcich ku mne cez stenu som tak trochu spoznávala, či je práve deň, alebo noc, ale inak nič a nič…
Komické mi prišlo, že som sa pristihla, že aj keď bola tma, chodila som neustále so zatvorenými očami…
Potom som raz tak nejako zaspala a zrazu ma zobudilo svetlo. Ostré, intenzívne svetlo prenikajúce cez stenu domčeka. Také intenzívne, že ma zobudilo a nedalo sa pred ním skryť. Také to svetlo, ktoré môžete vidieť vo filmoch o únosoch UFO :D.
Prvé, čo mi napadlo, bolo: „Ktorý vôl mi to sem takto blbo svieti tým reflektorom?“ Potom som si uvedomila, že vonku je hrobové ticho a ani psy sa neozývajú… Tak som si povedala, že to musí byť Tomáš, a snažila sa mu na diaľku vnuknúť, že by mohol prestať blbnúť, zhasnúť a dať mi pokoj… Potom som si uvedomila, že tá stena je predsa z dosiek, a nie z latiek, a navyše je tam vraj aj izolačná vrstva, takže ťažko ju môže niečo presvietiť…
Medzitým sa svetlo pekne stiahlo do dolného rohu a pomaličky, pomaličky matnelo a mizlo. Keď už bola zase tma, uvedomila som si, že som sa ani nepokúsila pozrieť sa na svoje ruky.
Potom som si povedala – aha, svetlo nie je, sietnica blbne… jedlo nie je, mozog sa nudí, tak vymýšľa hlúposti…
A tiež som sa rozhodla, že ak sa to svetlo ráči zase vrátiť, skúsim sa uistiť, či tú ruku uvidím, a užijem si to… Potom som (pre istotu) prelozila všetky kúty chatky (koľko mi chrbát dovolil) a išla zase spať.
Niekedy na druhý deň sa svetlo naozaj vrátilo. To som pre zmenu bola v predsienke a čistila si zuby. Tak som sa uistila, že prsty nevidím a nevrhajú tieň, v pokoji som si „za svetla“ vyčistila zuby, použila toaletu a spokojná so svojimi zážitkami som sa zase uložila spať… 🙂
Potom už nič zvláštne neprišlo.
Vydržala som do konca (ako napokon my všetky). Po rozsvietení sa mi tiež trochu motala kebula a trvalo tak 2 hodinky, kým som si trúfla sadnúť za volant. Ešte do skorých popoludňajších hodín som si za ním nebola veľmi istá…
Prvý záver bol – tmu už viackrát nepotrebujem… Dnes to už tak radikálne nevidím – možno si to ešte niekedy v budúcnosti zopakujem… A už sa na to vlastne tak trochu teším… 😉
Výsledky terapie tmou?
Na začiatku sa mi zdalo, že sa vlastne nič nezmenilo.
Potom som si uvedomila, že na mne problémy nejako neulipnú. Nie že by som sa nerozčúlila alebo nezľakla… To nie. Ale emócia príde, odíde a ja sa v nej nevŕtam… To je niečo, čo som nikdy nevedela… Síce sa to postupne zase trošku priblížilo späť k „normálu“, ale stále tá zmena pretrváva…
Okrem toho zabúdam na nedôležité veci a nejako sa tým netrápim…
Oveľa lepšie tiež chápem problémy svojich pacientov – chápem oslepnuté a imobilné osoby… Ale súcit s nimi ma nepohlcuje. Akceptujem realitu a chápem – to je všetko…
No a to je asi celý záver pomerne dlhého ukecaného príspevku 🙂
Vlastne nie – ešte k tomu spomínanému negatívnemu ohlasu.
Pán sa naozaj asi príliš bil sám so sebou a navyše pobyt v tme ukončil cca po 3 dňoch. Podľa mojich skúseností je to doba, keď sa stupňujú negatívne zážitky. Jednoducho prvé 3-4 dni sú najhoršie. To príjemnejšie prichádza neskôr – takže je lepšie vydržať a poddať sa. Jednoducho sa nesnažiť až tak veľmi… 🙂
Ale ja mám len 1 skúsenosť a to je ako nič.
Majte sa krásne a možno sa s vami ešte niekedy stretnem
Ahoj – Helena
