David – pravdu máme stále pred nosom

Srdečne Vás zdravím, priatelia,

s láskavým zvolením Lenči a Tomáša Roudovcov mám teraz možnosť zdieľať niektoré svoje vnemy a zážitky z pobytu v tme a dať tak trošku nahliadnuť do mysle jednej celkom obyčajnej ľudskej bytosti, čím všetkým počas temného bdenia/snenia prechádza. Nebudem Vás unavovať kopou informácií okolo, pretože to, ako na Vás zapôsobí cesta na miesto určenia, samotná svätyňa, jej okolie či tie dve bytosti, ktoré Vás tmou prevedú (v miere, ktorú si stanovíte), už závisí len a len od vnímania Vašej mysle, pretože „Človek vníma len ten svet, ktorý nosí v sebe“ (Antoine de Saint-Exupéry).

Okamih zhasnutia je čisto na každom z nás, nie je tu nikto, kto by nútil alebo bol nútený, dvere von sa nezamykajú, aj vypínač svetiel máte stále na dosah a práve táto sloboda ešte viac zvádza k tomu, aby sme sa len tak nevzdali. Veď sme sem všetci podvedome či vedome prišli (alebo prídeme) niečo spracovať, niečo vyriešiť a postaviť sa tomu zoči-voči. Možno si niekto bude nahovárať, že to chcel (chce) skúsiť len zo zvedavosti, ale po hlbšej introspekcii zistíte, že je to naozaj inak – všetko má svoj veľmi dobrý dôvod. Mimochodom, naozaj je to doslova liečba tmou a ako sa možno dočítať napríklad v knihe Kráľovná Slnka (Christian Jacq), podobnou procedúrou ľudia (nielen) v starom Egypte prechádzali celkom bežne, faraóni a ďalší štátnici zastávajúci dôležité kráľovské funkcie to podstupovali najmenej raz ročne ako očistný proces, ktorý mal za úlohu vyjasniť a upokojiť myseľ a urobiť ju potom oveľa ľahšie ovládateľnou pre správne vykonávanie danej funkcie. Možno v tejto chvíli začínate jasnejšie cítiť a vnímať, prečo je to pre Vás také dôležité a prečo Vás to priviedlo až sem.

Pobyt v tme v západnej svätyni

Riadením akýchsi síl pripadla na moju osobu západná svätyňa, z ktorej som po zhasnutí ešte cez pootvorené dvere pozoroval nádhernú scenériu a v poli osamelý vlčí mak, prežíval som nežné a smutné myšlienky na Milovanú a jej prenádhernú a usmievavú tvár, nasledoval posledný nádych vonkajšieho vzduchu a potom už len pokojné a pevné zatvorenie vstupných dverí. V tej chvíli Vás popri tme obklopí hlboké ticho a to, čo bolo predtým uzamknuté vnútri, zrazu pocíti, že čoskoro bude príležitosť dostať sa von. Hoci som do pobytu v tme nevkladal očakávania, bolo tam už pomerne zúfalé želanie zodpovedať si aspoň jednu z 3 otázok (na minulosť, prítomnosť a budúcnosť), ktoré ma trápili posledné 4 roky a ktoré sa všetky vzťahovali práve k Tej, ktorá je mi všetkým. Dostal som odpoveď na 2 z nich a ešte niečo oveľa viac, ale pekne všetko po poriadku…

Prvá noc bola napchatá celým radom rôznorodých snov. Prvé 3 som si nezapísal, potom sa však stalo niečo, čo ma po celý zvyšok pobytu prestavilo na úplne inú myšlienkovú koľaj. Po skončení 3. sna som celkom zreteľne videl pár dlaní, ako pod zhasnutou projekčnou plochou veľkosti veľkej obývačky, ktorá pôsobila ako jediný kus skla bez akéhokoľvek orámovania, vkladajú do nejakého zariadenia čosi ako videokazetu, na ktorej bolo napísané „č. 4″. Mal som dovtedy celý rad lucídnych snov aj niekoľko astrálnych ciest, poznám a vždy si veľmi užívam tie pocity, keď sa prebudíte a viete, že ešte spíte, alebo prechádzate miestami, ktoré dôverne poznáte, a potom „padáte“ späť do tela. Toto však bolo niečo úplne iné – cítil som sa ako ten, komu patria tie dlane, zároveň som však vnímal emócie ako testovacia figurína, na ktorej má čo nevidieť prebehnúť ďalší pokus v novom prostredí. Veľmi sa v tej chvíli prehĺbil už existujúci rozpor vo vnímaní medzi ja a Ja, čo mi v ďalších dňoch umožnilo porozumieť iným prichádzajúcim informáciám. K snom tej noci ešte dodám, že 6. sen bol dvojúrovňový – kto videl film Inception (Počiatok, r. 2010), pochopí: Stál som uprostred noci doma v jednej izbe vedľa svojej postele, ktorá na tom mieste normálne nestojí, a vďaka tomu som jasne vedel, že spím a že sa chcem prebudiť. Potom som sa síce prebral do akejsi temnej svätyne, ale bola to len vyššia úroveň sna a vzápätí sa s veľkým rachotom zrútil kus stropu a dnu začalo prúdiť jasné ranné svetlo. Ešte si pamätám, že o chvíľku som za dverami počul hlas Toma, ako nad tou spúšťou hovorí „No to sa mi snáď len sníva!!!“ 🙂 Takže Tom, prepáč, fakt som Vám to tam nechcel zbúrať, snáď to dáte čoskoro dokopy. 😉

Či je ešte noc, alebo už nastal úsvit, môžete rozpoznať tak, že sa započúvate do vtáčieho spevu, ktorý sa jemne nesie aj cez inak veľmi solídnu zvukovú izoláciu – prírodu človek holt nezastaví. S chatkou som sa rýchlo zžil a každý jej kúsok mi pripadal priateľský, akoby bola postavená práve s týmto zámerom. Ďalšie 2 dni a noci prebiehali veľmi pokojne. Väčšinu dňa som nechával telo odpočívať a hoci som si pred obedom vždy tak polhodinku ľahko zacvičil (vyšší ľudia, fakt pozor na pokusy o stojku „s rozbehom“), prvé 3 dni som naozaj prespal tak 18 – 21 hodín denne a bol som rád, že som si pribalil športové tričko na bicykel, aby sa telu v dlhšej hibernácii lepšie dýchalo. Ranné myšlienky typu „ležím do rozbresku“ padali asi na rovnako úrodnú pôdu ako hláška typu „pádlujeme do zotmenia“, ktorá človeku pri niekoľkotýždňovom brázdení na kajakoch svalbardskými fjordmi počas polárneho dňa celkom ľahko vypadne z úst. 🙂 Inak počas bdenia, cvičenia a chodenia po chatke bude určite mnohým tiež príjemné na chvíľu odložiť oblečenie – keď už ste vystavení zoči-voči tme a útokom svojich skrytých emócií a myšlienok, ste tak či tak nahí a takto to budete vnímať ešte silnejšie. Veľa toho počas toho týždňa potrebovať nebudete, no je fajn si veci rozložiť pod posteľ a „odfotiť“ a ohmatať, aby ste ich potom hravo našli. Možno budete aj sem-tam hľadať napríklad takú zubnú pastu, ktorú zhodíte, pretože ste pol sekundy predtým neboli dostatočne bdelí, ale zaujímavé je, že niektoré veci uchopíte vždy s nesmiernou presnosťou, vnútorný priestor je veľmi dobre vnímateľný aj bez rozsvietených svetiel. Jediné, s čím som si veľmi nerozumel, bola klimatizácia – napriek všetkej snahe sa mi ju nepodarilo uviesť do stavu, keď by vzduch neohrievala ani nechladila, ale len privádzala vonkajší vánok v nezmenenej podobe. No trošku za to iste môže aj fakt, že som ovládač začal študovať až po zhasnutí.

Jedlo počas pobytu v tme ako prekvapenie

Okolo poludnia Vám jedna nesmierne srdečná bytosť donesie úplne čarovnú papačku a určite neoľutujete, keď si nenecháte prezradiť obsah „zásielky“, pretože tým ešte viac prehĺbite a zjemníte vnímanie. Opatrne niesť, ochutnávať a oňuchávať neznáme (a nesmierne lahodné) jedlo potme je asi ako túlenie a následné zaspávanie v objatí milovanej bytosti, keď Vás popri spánku unáša prenádherná vôňa jej vlasov a pokožky a teplo jej Srdca Vám pritom vháňa slzy šťastia do očí… Lenča Vám asi bude tvrdiť, že za to môže tá tma, ale sama je v kuchyni naozaj veľká čarodejnica a iste na vlastných zmysloch pocítite, že varí s Láskou – viac snáď netreba prezrádzať.

Po 3. noci, keď mi v mysli stále dookola hrala pieseň od D. Deyla („…nezradím víckrát duši Tvou“), sa objavila odpoveď na moju prvú otázku – konečne som pochopil, čo sa to vtedy pred rokmi vlastne stalo a že na to všetko zrejme stačila jediná moja lož! Slovami sa nedá dobre opísať, čo sa potom s mojou mysľou a emóciami všetko dialo, ale pocítil som nesmiernu úľavu, dlhoročný smútok sa ako mávnutím čarovného prútika rozpustil v slzách, ešte hlbšiu vďačnosť a snáď ešte silnejšiu Lásku než doteraz, ak je vôbec niečo také možné. Jediný okamih a ako dokázal otriasť celou dušou… Nebyť pobytu v tme, trápim sa iste ešte veľa ďalších rokov. Úľava sa prejavovala vo veľmi hlbokých vrstvách, v mysli som si potom pospevoval, smial sa všeličomu (ospravedlňujem sa, ale tu by bol opis fakt na dlho) a všetko dostalo úplne novú príchuť.

Počas 4. noci som mal opäť veľmi zvláštne sny a tentoraz som celkom jasne uvidel, že sa počas snenia zámerne vytvára konkrétna situácia a pritom sa testuje určitý aspekt mysle, ako na ňu bude reagovať, čím prebieha akési štúdium a vývoj podobný tomu, čo všetci prežívame v bežnom živote. A hlavne si znova silno precítite, že Vy a myseľ nie ste jedno a to isté. Mal som pred pár rokmi tú česť pobývať niekoľko dní s majstrom Nukunu, keď okrem iného rozprával o prúde myšlienok a emócií ako o hurikáne a o tom, že jeho vnútorným, nehybným a úplne pokojným stredom sme práve my. Jedna vec je počuť to a predstavovať si to, druhá vec je naozaj to zažiť a nechať myseľ, aby tomu porozumela. Videl som myseľ ako zhluk osobností rôznych povah a charakterov, videl som, ako táto myseľ pri nadobúdaní múdrosti bohatne a zároveň sa čistí, videl som vesmírne „plantáže“ plné státisícov pátravých očí stúpajúcich smerom k modravej žiare, videl som strop jemne osvietený namodralou podlahou, videl som napríklad aj 5 rôznorodých myšlienok počas 2 sekúnd a žiadna nebola moja, videl som možnosť voľby, ktorú máme všetci pred smrťou, a znova som prežil to, čo napísal V. Megre vo svojej knihe Obrady lásky, keď v nej umieral človek, ktorý prežil život plný nenaplnenej Lásky:

„Nepomyslím na svoje nové narodenie, im odovzdám svoju myseľ na tvorenie. Odovzdám pre ich šťastie a nadšenie. Vteľujte sa, stretávajte sa, žite v storočiach, Radomír, Ľubomila, som váš druh, nie som nepriateľ.“ Na tráve ležal Vedruss, nestonal. Zoslabnutý, ale predsa dokázal pritisnúť k hrudi sošku milovanej ženy. „Nech sa deje dobro,“ ako v blúznení, zašepkal svojej milovanej…

Cítil som tiež veľmi jasne, že keď chce človek byť rodičom, mal by si najprv veľmi jasne uvedomovať svoju zodpovednosť a nutnosť vyliečiť a vyčistiť čo najviac svojich bolestí, blokov a trápení, aby nič z toho neprenášal na svoje deti. A keď už na deťoch vidí svoje vlastné nedostatky, nezúfať a hľadať v sebe odpovede a cesty, ako všetko uviesť do harmónie.

Po 5. noci mi „do dlaní“ pristála odpoveď na 3. otázku, či by som Ju mal vyhľadať a zveriť sa so všetkým, čo v sebe nosím. Do zápisníka som si potom napísal len „Neporuším Posledný sľub“, opäť sa vrátil smútok a clivota, ale teraz už v inej, zmierenej podobe. Vybavila sa mi pritom scéna zo seriálu Goro, biely pes, ktorý som pozeral ako malý chlapec: Dievča z idúceho voza zapískalo na píšťalku 2x a on vedel, čo to znamená a že musí poslúchnuť. Vedel som však už dávno, že bez ohľadu na to, čo pre ňu znamenám, budem ďalej brúsiť a leštiť ten malý kamienok, kým z neho nebude diamant, ktorý Jej jedného dňa zložím k nohám.

Pobyt v tme otvára

Priatelia, mohol by som s Vami zdieľať ešte veľa ďalšieho, ale aj keby tisíce strán boli popísané tisíckami zážitkov, stále to bude myseľ, ktorá bude rozprávačom, a tým bude chtiac-nechtiac odvádzať od Skutočnosti. Poviem Vám snáď ešte toľko, že tma je kamarátka a bude sa snažiť pomôcť Vám otvoriť sa všetkému, čo máte v sebe. Ak v mysli nosíte niečo, na čo by ste najradšej zabudli (a pred čím nikdy neujdete), tma Vám pomôže to spracovať a rozlíšiť, čo je ilúzia a čo je Skutočnosť, zakázané myšlienky, túžby a vášne budú stoj čo stoj chcieť na povrch. Môžete mať hlbokú úctu k slobodnej vôli Milovanej bytosti a s vedomím sily ľudských myšlienok a želaní môžete potláčať svoje sny, ale nepôjde to donekonečna. A práve tma bude tým, kto Vám otvorí oči.

A ešte úplne posledná vec, respektíve posledná poznámka zo zápisníka: „Pravdu máme stále priamo pred nosom, len naše oči ju nevidia.“ Preto by sme sa mali dívať svojím Srdcom.

S láskou

David