Vnútri je to všetko relatívne. Neplynie tam čas a nie je tam nik okrem vás samých. Myslím, že je v úvodzovkách trošku jedno, na akú dlhú dobu pobyt absolvujete, pokiaľ teda presiahnete aspoň prvé tri-štyri dni. Keďže vnútri čas nie je, tma si vás tam ponechá pocitovo pre vás tak dlho, ako uzná ona za vhodné.
Mne jeden deň v tme trval pocitovo tak 3-4 dni. Čiže som mal pocit, že som tam zavretý aspoň dva týždne.
Proces terapie tmou nezačína, keď zhasnete v chatke svetlo.
Začína už vtedy, keď sa odhodláte pre booking 2-3 mesiace vopred a pošlete peniaze na účet. Pretože to sú prvé otázky a schízy, keď vstúpite do tmy. „Prečo som tu? Veď tu strácam čas a ešte aj peniaze.“
Proces začína už tam, keď si nájdete týždeň čas, aby ste do tmy vstúpili.
Pretože práve toto mnoho ľudí, ktorým som o tom rozprával, odradilo.
Najťažšie bolo zhasnúť svetlo
Ešte teraz som pocítil v kostiach ten ťaživý pocit, keď som sa rozhodol zhasnúť. Podarilo sa mi poriadne spať len prvú noc. Potom to už bol veľký boj.
Prvé tri dni sú naozaj o niečom inom ako tie dni potom. Docela rýchlo som si na to všetko tam zvykol.
Za prvé tri dni
Za prvé tri dni som mal pocit, že som si už vyriešil všetko, čo som v tej tme mal, a že by som už vlastne mohol ísť domov. Prešiel som si celý život, všetkých ľudí, všetky zážitky. Mnohým ľuďom som odpustil, niektorým poďakoval a takisto som sa snažil odpustiť sebe samému.
Na terapiu som ale prišiel s mojou priateľkou, ktorá bola v chatke vedľa, tak som si povedal, že to vydržím do konca pobytu aspoň kvôli nej.
Všetko mi síce hovorilo, že mám ísť odtiaľ von, ale to vaša myseľ presne chce. Chce vám pomôcť z nepríjemnej situácie a z krátkodobého hľadiska je to dobré, ale z dlhodobého by vás ten predčasný únik pravdepodobne len zacyklil.
Štvrtý deň bol o očiste
Chodil som na záchod asi každých 15 minút niekoľko hodín (časový odhad hodnotím len pocitovo). Nechápal som, čo sa to so mnou deje. Bol som celý spotený. Nedalo sa mi spať, nemal som chuť jesť a nemohol som už ani ležať,
pretože posteľ mi už prišla strašne nepríjemná, tvrdá a môj chrbát trpel.
Snažil som sa trošku cvičiť, ležať na zemi, sedieť, kričať, váľať sa, nerobiť vôbec nič, a aj tak to bolo stále náročnejšie.
Každou chvíľou mi prichádzali nové uvedomenia, ktoré mi ukázali, aký som bol naivný, keď som si myslel, že za prvé tri dni som dostal všetko, čo som mal.
Pocítil som aj, že sa mi otvorilo niečo, čo by sa dalo nazvať tretím okom, a dostal som veľké poznanie, ale toto by som si nechal ešte zatiaľ pre seba.
Snažil som sa celé tie dni si nepripustiť, že je v tej chatke aj niekto alebo niečo iné okrem mňa. Človeku tam napadnú rôzne veci a dokáže sa namotať na hocičo. Vedel som, že ak by som to čo i len z časti dovolil, tak by som sa od strachu asi zbláznil. Takže nie, nič iné a nikto iný tam okrem mňa nebol. Bol som to len ja sám proti sebe.
Nikto z toho týždňa to nevydržal do konca
Pred poslednou nocou išli tie minúty a sekundy pomalšie ako kedykoľvek predtým. Ten nepojem o čase a tá nekonečnosť času v tej tme je niečo, čo ani nedokážem opísať. S posledným prineseným jedlom som sa dozvedel, že ráno, keď vyjdem z chatky, budem tam sám.
Nikto z toho týždňa to nevydržal do konca. Neviem, či tam bola tie dni nejaká iná náročnejšia energia, alebo ako to nazvať, ale bol pre mňa šok, keď som sa dozvedel, že ráno tam budem sám a že ani moja priateľka už nevydržala a išla ešte pred pár dňami domov. V ten moment som plne pochopil, že tam nie som kvôli nej ani kvôli nikomu inému, ale len kvôli sebe.
Som v tme len kvôli sebe
Bol to moment, kedy mi začalo všetko dochádzať. Predsa len, ostáva vám posledných pár hodín, všetko začína byť ešte intenzívnejšie. Ak som bol dovtedy dosť zničený psychicky a fyzicky bez spánku, tak som vlastne ešte vôbec nebol. Posledný večer bol niečo, čo mi párkrát položilo ruku na kľučku vonkajších dverí.
Rozsvietiť som ale z nejakého dôvodu nedokázal. Vždy som sa vrátil naspäť do postele. Celé uvedomenie toho pobytu prišlo práve vtedy
Som tu preto, aby som sa prijal
Som tu preto, aby som prijal samého seba presne takého, aký som. So všetkými chybami a vecami, ktoré na sebe nemám rád, pretože len tak to môžem byť skutočne ja.
Až mám slzy v očiach, keď o tom píšem. Lenka a Tomáš boli úžasní radcovia a pomocníci v tej tme, keď mi venovali pár svojich minút času na rozhovor.
Prišlo ešte pár náročných chvíľ
Keď som nadránom rozvalil dvere chatky von a naivne si myslel, že už to bude len lepšie, pretože som to celé zvládol, prišlo ešte pár náročných chvíľ.
Vonku bolo asi -15 stupňov, začínalo svitať a čo bolo najhoršie, sneh, ktorý inak milujem, bol to ráno úplne všade.
Čo je pre vaše oči úplne najhoršie, pretože je to strašne veľa svetla, ktoré sa vám zo snehu odráža.
A tak som tri nekonečné hodiny trčal z chatky polovicou tela von a polovicou dnu.
Bola mi neopísateľná zima, ale musel som tam byť, aby si moje oči zvykli na svetlo skôr, než vyjde úplne slnko.
Kým si oči zvyknú
Na internete ľudia písali niečo o polhodine, kým si oči zvyknú, mne to trvalo tri hodiny, počas ktorých mi bolo na vracanie a motala sa mi celá hlava, takže som len dokázal ležať, piť občas vodu a zvládnuť tú zimu a ukončiť pobyt v tme.
Sadnúť po tom všetkom ešte do auta a dostať sa do Prahy v počasí, keď je všade sneh a musíte ísť obzvlášť obozretne a opatrne, bolo tým posledným bonbónikom celého týždňa.
Je to celé konečne za mnou
Ako som už nabehol na diaľnicu do Prahy, prišlo zrazu niečo neopísateľné, keď som sa zrazu začal smiať a kričať tak, že z toho ešte teraz mám zimomriavky.
Vedel som, že až v tento moment je to celé konečne za mnou. Celé telo bolo nabité eufóriou a duša chcela vyletieť von od šťastia.
Myslel som, že keď som posledné 3 noci a dni skoro vôbec nič nespal, že len prídem domov a padnem od únavy. No ten nával energie, čo do mňa v aute prišiel, ma dobil na celý deň a vládal som ešte celý deň fungovať a užívať si každý moment.
Mnoho vecí a uvedomení prichádza ešte aj teraz
Cítim, ako som si posilnil, ľudovo povedané, ducha. Je toho mnoho a pobyt v tme bol to najnáročnejšie, čo som v živote zažil. Keď si na to celé spomeniem, som šťastný. Neopísateľne.
Naozaj,
Rainer
