Bože, ten čas ale letí. Akoby to bolo včera, čo som urobila jedno z najlepších rozhodnutí môjho života, a to, že som sa rozhodla prísť k vám a vyskúšať pobyt v tme. Musím povedať, že zo všetkých tých ponúk pobytov v tme ste mi boli vy a váš prístup k tomu najbližšie k srdcu.
Ako som sa k tomu dostala
No ale ako to teda začalo. O terapii tmou som sa dozvedela, ako inak, než cez môjho „inšpirátora“ Jaroslava Duška, ktorý o tom verejne hovoril už dávno a napísal o tom aj knihu, a veľmi ma to zaujalo, no na nejaký čas mi to vyšumelo z hlavy. Tma sa v mojej hlave prihlásila sama, keď som jednoducho zrazu z ničoho nič dostala chuť to urobiť. A netrvalo to tak dlho a už som balila batoh na cestu.
Začalo sa to všetko príchodom vlaku do Bykáne, a keďže bolo krásne, rozhodla som sa ísť tých pár kilometrov pešo prírodou, aby som mala čas to všetko vstrebať a užiť si to vzrušenie pred pobytom v chatke. Tak som si vyzula topánky, a keďže som nenapraviteľná bosonôžka, rozhodla som sa prejsť tú cestu bosými nohami. Ako sa tak kochám prírodou, pridal sa ku mne sympatický chalan, ktorý zhodou okolností išiel tam, kam ja, teda tiež na pobyt v tme. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo, ani sme si to neuvedomili a už sme prichádzali k bráne domčeka, kde sme mali stráviť nasledujúce dni.
Musím povedať, že prostredie ma úplne ohromilo, krásny domček pri lese, všade príroda a pokoj. Takto nejako som si vždy predstavovala, že chcem bývať. Neďaleko 4 malé chatky, ktoré čakali na svojich nových hostí. Po chvíli obzerania sa okolo prišiel Tomáš, ukázal nám, kde budeme bývať, a oboznámil nás s pravidlami.
Nebolo nič, len tma.
Musím povedať, že dnu sa mi ešte veľmi nechcelo, tak som sa ešte potĺkala okolo chatky a užívala si krásu okolia. K večeru som sa teda odhodlala, zavrela chatku a zhasla. Nerobila som s tým veľké okolky, jednoducho som zhasla a čakala som, čo bude. Nebolo nič, len tma. Čiernočierna tma, ktorá sa rozprestierala všade. Začalo ma to baviť.
Pocítila som slobodu voľnosti bytia
Prvé, čo mi napadlo, bola myšlienka, že som sa vrátila úplne na začiatok, asi takto nejako to vyzeralo na počiatku všetkého. S touto myšlienkou prišiel aj nápad vyzliecť sa do naha. Aj keď som mala nachystané veci na prezlečenie, táto možnosť sa mi zdala oveľa príznačnejšia a vhodnejšia – nebyť nikým a ničím obmedzovaná, ani niečím takým obyčajným, ako je oblečenie. Razom som pocítila tú slobodu a voľnosť bytia, byť nahá uprostred ničoho, kde nič nevidíte, nič nepočujete a nikto nevidí vás. Bol to taký oslobodzujúci pocit. Nahá som nakoniec zostala počas celého môjho pobytu. V chatke sa dala regulovať teplota, takže tam bolo veľmi príjemne.
Užívala som si ten prítomný okamih, žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, len tu a teraz. To som potrebovala. Nebyť obmedzená ani časom, ani priestorom. Hlava vôbec neriešila hlúposti ako normálne. Zostala som len ja. V takom stave som bola azda hodiny, ktovie. Moje prvé zistenie bolo, že som asi mentálne úplne v poriadku, pretože u mňa nenastúpili žiadne návaly zúfalstva ani pocity úzkosti, žiadna panika ani stres či pocity klaustrofóbie. Nevystúpili na povrch žiadne strachy, bloky ani negatívne vzorce myslenia. Nič také som necítila. Skôr naopak.
Cítila som sa v bezpečí
Tmu som vnímala veľmi príjemne, ako svoju kamarátku, v ktorej objatí som sa cítila veľmi dobre a bezpečne. Napodiv tu v tej tme, sama ďaleko od domova, som sa cítila bezpečne. Mohla som robiť, čo chcem, byť v tej chvíli, čím chcem, jednoducho byť sama sebou. Ten pocit bezpečia a pokoja bol nenahraditeľný.
Bolo to intenzívnejšie
Po nejakom čase som zaspala, vôbec neviem na ako dlho, nikto ma nerušil, takže som nevedela, či je deň, alebo noc. A bolo mi to jedno. Popravde mi to takto úplne vyhovovalo. Po prebudení som cítila, že mozog sa už prepol na režim čuchu a hmatu, pretože som všetko cítila oveľa intenzívnejšie. Dotyky rúk boli intenzívnejšie, chuť jabĺčka bola výraznejšia, jednoducho všetko bolo tak nejako iné, opravdivejšie.
Čo ma ale celkom prekvapilo, bolo, že teraz, viac ako kedykoľvek inokedy, som tu vedľa seba chcela mať niekoho, s kým by som sa mohla v tej tme objímať a hladkať, len tak uprostred tmy, kde cítiš len dotyky a nevnímaš veci okolo a len sa oddáš tomu pocitu splynutia. No musela som to ale veľmi rýchlo vytesniť z hlavy, inak by som sa asi zbláznila. Aj keď teda bol so mnou v miestnosti aj Orlando Bloom vytlačený na obliečke, chcelo to niečo viac fyzické.
Nechala som sa unášať okamihom
Potom som zase zaspala,, myslím, že prvé dni som len spala. Ďalšie dni sa už aj oči prispôsobili tme, takže som čelom už nenarážala do stien a začala sa celkom dobre orientovať v priestore. Cez deň som často meditovala, keďže mi to išlo veľmi ľahko, snažila som sa tiež zo seba dostať odpovede na otázky, ktoré ma v poslednom čase trápili, ale nejako neprichádzali. Tak som to nechala tak a opäť sa nechala unášať okamihom.
Čo to malo znamenať?
Ani neviem, ktorý to bol deň, keď som si začala hovoriť, že to je asi všetko, už nič iné asi nezažijem. Sedela som na zemi opretá o stenu a pozerala do blba. Počas niekoľkých okamihov sa ale niečo začalo diať, začala som vnímať svoje ruky, akoby spriehľadneli, aj keď som ich fyzicky nevidela, steny sa začali meniť, videla som, ako sa približujú a zase vzďaľujú, dokonca menili tvar aj štruktúru. To som si už myslela, že začínam blázniť. No ale to, čo prišlo potom, ma totálne zmietlo.
Úplne jasne som videla, ako sa mi na stene premietajú obrazy. Prvý obraz bol nejakej ženy s dlhými bielymi vlasmi v tmavomodrom rúchu s čelenkou vo vlasoch so symbolom hada. Vedela som, že je to nejaká kňažka. Neviem, kto to bol, alebo či to nebol jeden z mojich minulých životov, ktovie. Hneď nato sa mi v živej podobe objavil na stene tiger, ktorý sa akoby skrýval vo vysokej tráve, a videla som, ako na mňa cerí zuby, a vedľa neho leopard, ktorý len tak pokojne ležal a pozeral sa. Tento výjav som videla tak živo, ako keby som sedela v kine a pozerala na plátno.
Musela som to dlho vstrebávať a dodnes sa márne snažím prísť na to, čo to malo znamenať. No stávalo sa mi, že som v tej tme videla svetlo, svetlozelené svetlo vychádzajúce akoby z jediného bodu. Keď som sa ale tým smerom snažila pozrieť, hneď zmizlo. Vedela som, že je to hlúposť, že nie je žiadny reálny dôvod na to, aby tu niekde bolo svetlo. Ale bolo tam. Bola to hra môjho mozgu so mnou. Tak sme spolu s mozgom rozohrávali partiu kto z koho, až do chvíle, keď nastal koniec môjho pobytu, ktorý ubehol veľmi rýchlo.
Návrat do svetla sveta
Posledný deň som mala nastavený budík na 3. hodinu ráno, ešte predtým, ako začalo svitať, aby si oči pomaly privykli na svetlo. Táto fáza bola pre mňa najvtipnejšia. Môžem povedať, že stav opitosti som za triezva nikdy nemala 😀 Motorika vôbec nefungovala a motala som sa ako opitá. Keď som vyšla z chatky, všetko sa so mnou hýbalo a hneď som sa zvalila do trávy. Keby sa na mňa vtedy zvonka niekto pozeral, určite by si myslel, že mám v sebe minimálne 4 promile. Potom sa to ale ustálilo a ja som sa cítila pokojná, spokojná a oddýchnutá.
Počas celého pobytu som sa tam cítila nádherne. Vyslobodená z väzenia tela, času aj priestoru. Bol to zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem. V tej tme som stretla samu seba a dosiahla som dar sebahodnoty. Prestala som porovnávať svoj život s ostatnými a začala si vážiť to, čo som sama dosiahla na fyzickej aj duševnej úrovni. Takýto dar je požehnanie. Už vidím to, čo som predtým nevidela, aká som výnimočná.
V tej tme som objavila svoje svetlo.
A za to vám, milá Lenka a Tomáš, nebudem môcť nikdy dosť poďakovať.
S úctou a srdečným pozdravom Katka, Praha.
