Ako som sa dostala k pobytu v tme?
O existencii pobytu v tme som sa prvýkrát dopočula asi rok predtým, ako som sa rozhodla ho absolvovať. Od prvej chvíle mi tá myšlienka bola sympatická. Vyhľadávala som si rozličné informácie a nakoniec som vyskúšala niekoľkohodinovú lekciu jogy v tme, ktorú si lektorka vymyslela práve na základe svojej skúsenosti z pobytu v tme. Postupom času nadobúdalo moje odhodlanie pobyt zrealizovať jasné obrysy, až do momentu, keď som sedela v kancelárii s hlavou v dlaniach a hovorila si, že ho naozaj potrebujem. O pár minút neskôr zaklopala na dvere sekretárka s formulárom k príspevku zamestnávateľa na rekreáciu. Prijala som to ako znamenie a rovno som si pobyt zarezervovala.
Stálo za to počkať si
Hoci som si na svoj termín musela počkať tri a pol mesiaca, rozhodne to stálo za to. S pobavením som sledovala reakcie okolia, keď som im oznámila svoj zámer ocitnúť sa na týždeň úplne sama v tme. Väčšine ľudí bola tá predstava nepríjemná a hneď mi oznámili, že „by to nedali“, mnohým sa tiež zdali peniaze za pobyt vyhodené z okna.
Dostala som niekoľko ponúk „zavretia do pivnice“ za polovičnú cenu. Nespočetnekrát som vysvetľovala, že ma nikto nikam nezatvára, ale robím tak dobrovoľne a môžem kedykoľvek odísť alebo si rozsvietiť.
„A čo tam budeš robiť?“
Niektorým ľuďom bola myšlienka na tak hriešne premrhaný čas natoľko cudzia, že vymýšľali spôsoby, ako pobyt absolvovať a zároveň ho “oklamať” napríklad audioknihami. Myslím, že tieto odozvy pekne rezonujú s tým, nakoľko je česká spoločnosť zvyknutá starať sa o svoje psychické zdravie a koľkí z nás vedia byť naozaj sami so sebou.
Radšej som išla pešo
Aj napriek možnosti cestovať autom s ďalším účastníkom som sa rozhodla do Bykáně prísť vlakom a zvyšných 6 km dôjsť pešo. Vo vlaku som sa zamyslela, prešla som zastávku a cestu som si tak predĺžila o ďalšie dva kilometre. Rozhodnutie ísť pešo a stráviť tak sama so sebou za svetla hodinu a pol chôdze pomedzi polia a po osamelých cestách bolo vynikajúce. Mala som tak čas upokojiť svoje vnútro a postupne sa odpútať od ruchu civilizácie. Na spiatočnej ceste mi naopak cesta pomohla pomaly sa vrátiť späť.
Do chatky som vošla psychicky pripravená a s nevyhnutnou pokorou
Po osprchovaní, vybalení a zjedení niečoho na večeru som si zhasla tak ako každý večer pred spaním. Odpadol tak stres zo začiatku pobytu. Ráno som už nerozsvietila. Aj keď bola tma v chatke úplná, väčšinu času som mala pocit, že je tam šero ladené do zelena. Potom som otočila hlavu a bola som prekvapená, aká je tma. Rovnako aj pohyb po chatke bol nad očakávanie jednoduchý a nemala som problém pocitovo sa orientovať a nenarážať do zariadenia. Mnohokrát som sa natiahla po lyžicu alebo fľašu a hneď na prvý pokus ju nahmatala.
Zachovanie poriadku
Postupom dní som si vypestovala každodenné návyky, ktoré som dodržiavala bez väčšieho nútenia a ktoré mi pomáhali úplne nestratiť pojem o čase (na čo som sa pri prvom pokusnom pobyte necítila) a zachovať aspoň zdanie upokojujúceho poriadku. Zvonku som ráno počula spev vtákov, večer zas kvákanie žiab od rybníka, čo boli spolu s prinesením jedla medzi 11. a 15. hodinou hlavné ukazovatele dňa.
Počas pobytu sa mi akousi antimantrou stal rým z básne v knihe Nespavosť od Stephena Kinga: Všetko, čo robím, rýchlo odbijem, aby som sa už mohol venovať niečomu inému.
Antimantra spoľahlivo dokázala vrátiť moje blúdiace myšlienky späť do prítomnosti k tomu, čo som automaticky robila, či už išlo o raňajky, alebo o cvičenie. Dala som si predsavzatie ctiť antimantru aj po návrate.
Očakávala som, že najmä prvé dni takmer celé prespím pre dlhodobý spánkový deficit. Napriek tomu prespaného času nebolo toľko a s každým dňom ho ubúdalo. Posledné tri dni som cez deň už takmer vôbec nespala.
Bolo ťažké oddeliť sa od sveta
Najmä prvé štyri dni bolo veľmi ťažké zostať mimo sveta a nepozrieť sa, ako reaguje na moju neprítomnosť. Nezapnúť telefón a nespraviť rýchlu kontrolu som si vyhovárala iba neúprosnou logikou, ktorá hovorila, že ani v jednej možnej variante, ktorá nastane po zapnutí a (ne)načítaní správ, mi tento úkon v tejto chvíli neprinesie nič prínosné. Rovnako ako nezapnúť telefón bolo náročné neotvoriť dvere, aby som sa v noci prešla po záhrade a znova sa vrátila.
Počúvala som dianie mimo svätyne
Časť každého dňa som sedela pri vonkajších dverách, kde bolo spojenie so svetom najsilnejšie, a počúvala zvuky plynúceho života. Ako som bola vďačná za zvuk kosačky alebo zriedkavého kriku detí! Zvyčajne som pri dverách jedla, opretá o zárubňu, sedela som na meditačnom vankúšiku a spievala si. Je zaujímavé, že sa mi vybavovali iné piesne, než aké si bežne spievam. Na niektoré som si nespomenula roky.
Posledné dva dni som sa potom zabávala pesničkou súčasného pesničkára Pokáča Sám doma.
Bez svetla sa mi premýšľalo inak
Okrem toho, že myšlienky boli hlbšie a ostrejšie, fungoval celý proces inak. Akoby som bola v polospánku. Celý čas som si uvedomovala situáciu, v ktorej sa nachádzam (ležím potme na posteli), ale zároveň som mala oveľa lepšie napojenie na predstavivosť. Určite pomohla aj absencia rušivých prvkov, ktoré by odvádzali moju pozornosť a dovolili mi prokrastinovať.
Štvrtý deň u mňa nastala ďalšia zmena v rovine uvažovania. Začala som sa na tú istú vec pozerať z iného uhla, prežitky s ňou spojené sa viac uvoľnili a lepšie sa s nimi pracovalo. Zrazu som mala prístup tam, kam ešte nikdy.
Siedmy deň opäť došlo k prehĺbeniu na vnútornejšiu úroveň. Aj preto ma trochu mrzelo, že môj pobyt v tme je na konci a nemám tak čas nový rozmer preskúmať. Z tohto hľadiska súhlasím s ďalšími absolventmi – pobyt kratší ako týždeň nemá veľký zmysel.
Niektorí praktizujúci opisujú rozličné halucinačné zážitky, ktoré tu zakúsili. Nemyslela som si, že som nejaký taký zažila, až do momentu, keď som na otázku ohľadom halucinácií odpovedala, že žiadne neboli. Len sa mi občas zdalo, že moja posteľ sa nachádza vo vnútri starobylého chrámu s vytesanými rozetami na stenách alebo že sa pozerám na kamennú stenu s veľkou prasklinou.
Vždy išlo o predstavu osvetlenú zeleným svetlom, ktorého zdroj bol za mojím chrbtom. Z reakcií mi došlo, že ani taký vnem asi nebude úplne bežný a dal by sa považovať za halucináciu. Okrem zrakových halucinácií som zažila značné množstvo neuveriteľne živých predstáv či vízií. Rovnako aj sny boli veľmi zhmotnené.
Myslela som si, že viem, čo chcem v tme riešiť
Do tmy som išla s pomerne jasnou predstavou, čo si chcem v sebe doriešiť a na čo sa zameriam. Bola to naivná predstava. Pri niektorých záležitostiach, nad ktorými som v predchádzajúcich týždňoch dumala, som zistila, že ich mám dávno uzavreté.
Naopak som odhalila, že ma niektoré veci trápia viac, než som si za svetla ochotná pripustiť. Tma mi umožnila byť k sebe úplne úprimná.
Najväčšou obavou, s ktorou som do tmy prichádzala, bolo, aký vplyv bude mať rýpanie sa v bolestivých miestach na moju psychiku. Budem v hlbokej depresii? Čakajú ma veľké výkyvy nálad? Budem zažívať strach? Drvivú väčšinu času som mala vynikajúcu náladu a užívala si tmu aj samotu. Aj napriek občasným chvíľkam s ťažkými témami sa mi darilo zachovať si pozitívny pohľad a nejeden raz sa sama na sebe zasmiať.
Hojnosť jedla
Ako opisujú ostatní, aj ja som vnímala chuť jedla inak a najmä úžasné bylinkové čaje mi neskutočne chutili. Sušené plody som mala možnosť zažiť v tme aj ráno za svetla. Čo chutilo zaujímavo a nevšedne, mi ráno, keď som zistila, o aký plod vlastne išlo, nechutilo ani trochu. Cestoviny mi nechutili ani v najmenšom. Rovnako bol pre mňa tempeh nepoživateľný. Zato mannu zeleniny som si vychutnávala s nadšením do posledného kúska. Počas celého pobytu som mala pocit, že mám jedla hojnosť a jem dosýta. Až keď som sa obzrela späť, uvedomila som si, že som toho zas až toľko nejedla. Veď som mala aj minimálny výdaj energie.
V tme toho potrebuješ strašne málo
Všetko oblečenie, trochu vlastných zásob orechov a ovocia a pomerne veľký plyšový fretkáčik sa mi pohodlne zmestili do batohu. Na odporúčanie vziať si so sebou “dobrú náladu, dobrú náladu, dobrú náladu a prezuvky” som sa na bod štyri, žiaľ, vykašľala a horko som svoju pohodlnosť ľutovala. Pribalila som si však teplé ponožky, takže situácia nebola stratená. Dve najdôležitejšie veci, ktoré som mala so sebou, boli spomínaný plyšový terapeutický fretkáčik, ku ktorému som sa mohla celý čas túliť, a sklenená fľaša na vodu. Do fľaše som si počas celého dňa napúšťala z termosky horúci čaj, ktorý som tak nikde nevyliala a mohla ho popíjať aj v posteli podľa ľubovôle.
Takto som si koniec pobytu nepredstavovala…
Keď prišiel deň odchodu, nemohla som už spať a bála som sa, že prešvihnem východ slnka, na ktorý som sa neuveriteľne tešila. Nakoniec budík predsa len začal zvoniť a ja som sa podľa inštrukcií pripravila na otvorenie dverí von. Lenže ouha, nech som kľučku brala akokoľvek, nedarilo sa mi ich otvoriť. Spomenula som si, ako mi Lenča pri nástupe hovorila čosi o tom, že sa môžem v chatke zamknúť. Predpokladala som teda existenciu nejakého kľúča. Ten však v zámke nebol a nakoľko som si spomínala, nebol tam ani pri nástupe. Zúrivo som teda začala kľúč na chodbe hľadať. Márne. Nakoniec som to vzdala a rozhodla sa rozsvietiť vo vedľajšej miestnosti. Takto som si svoj báječný záver pobytu nepredstavovala.
Sedela som na podlahe pri umývadle v pološere, všetko sa so mnou točilo a čakala som, kým si na svetlo zvyknem. Po niekoľkých desiatkach minút som sa vydala kľúč hľadať znova. Márne. Predstave, ako čakám ďalšie tri hodiny, kým mi niekto odomkne, som sa musela smiať tak, až mi tiekli slzy. Nakoniec som skúsila vziať za kľučku už po ixtý raz a dvere sa otvorili. Asi som dovtedy ťahala na opačnú stranu. Úplne som zabudla na existenciu ďalších, vonkajších dverí. Na tých bol onen spomínaný zámok.
Vyrazila som v ústrety svetu vonku
Dvere som rozrazila a zostala som v úžase hľadieť. Celá záhrada, ba celý svet prenádherne voňali! Priamo pred vchodom sa na čerešni tvorili púčiky zelených čerešní a po konároch poskakovali a štebotali vtáky.
Sadla som si medzi zárubne a fascinovane pozorovala scénu pred sebou. To ráno bola veľká hmla, takže z východu slnka by som aj tak veľa nemala.
Naraňajkovala som sa, zbalila to málo, čo som mala so sebou, a vyrazila na cestu. Prechádzať sa prebúdzajúcim sa ránom malo v sebe čosi magické.
Návrat z tmy bol pre mňa poučný
Bol poučný aj z hľadiska posúdenia povahy vzťahov s blízkymi. Najmä zo správ, ktoré sa mi po zapnutí telefónu začali načítavať, bolo jasne vidieť, ako ma ten druhý vníma. Veľmi ma potom potešili také, v ktorých bolo napísané, že dotyčnému chýbam a nech si to užijem, alebo jednoducho len vitaj späť.
Keďže som na pobyt odišla uprostred značných životných prevratov, všetky záležitosti na riešenie sa počas mojej neprítomnosti nahromadili a po návrate ma hrozili zavaliť. Týždeň mimo bol len akousi hypotékou s veľmi vysokým úrokom. Načerpanú energiu, vnútorný pokoj a pohodu som tak veľmi rýchlo minula.
Mala som si po všetkom oddýchnuť
Dnes už viem, že som si po návrate mala vziať ešte deň-dva oddychu na slnku od všetkého a všetkých na spracovanie zážitkov. Takto som sa musela násilne prepnúť do bežného režimu a na otázku, aké to na pobyte bolo a čo som si z neho odniesla (a či som našla zmysel života), som nedokázala odpovedať ani sama sebe, nieto ešte niekomu inému.
Život vonku mi prvých niekoľko dní pripadal neskutočne zrýchlený a vnemy som vôbec nestíhala spracovávať. Dookola som si kládla otázku, prečo to tak je, za čím sa všetci toľko naháňame, hoci v tom častokrát nevidíme zmysel?
Aj napriek tomu vnímam zážitok týždňa v tme ako veľmi prínosnú skúsenosť, ktorá ma zase o kúsok posunula. Hoci som potenciál pobytu ani zďaleka nenaplnila.
Rada by som sa o rok vrátila
Tento spôsob napojenia sa na seba rozhodne nie je pre každého. Ak človek necíti potrebu, túžbu odobrať sa do tmy, asi tam nevydrží. Ja som si užila každú jeho sekundu a rada by som sa o rok v zime vrátila späť, tentoraz na osem či deväť dní, aby som mala možnosť ponoriť sa hlbšie.
Veľmi ďakujem Tomovi a Lenče za možnosť zažiť u nich pobyt. Starali sa o mňa perfektne a majú moju nekonečnú vďaku, že vyšli v ústrety mojim diétnym nárokom. Dávali na mňa pozor a vždy prichádzali s dobrou náladou, takže ani každodenný kontakt pri podávaní jedla nebol pre terapiu rušivý.
Rada sa znova vrátim
Radka
